znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 137/09-26

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti R. G. a R. G., obaja bytom Poľská republika, zastúpených advokátom   JUDr.   J.   K.,   P.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 317/2003, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   R.   G.   a R.   G.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 317/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 317/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R.   G.   a R.   G. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000 €   [slovom dvetisíc   eur   (60 252 Sk)],   ktoré   im   j e   Okresný   súd   Prešov   p o v i n n ý   vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť   R.   G.   a R.   G. spoločne   a nerozdielne trovy konania v sume 368,55 € [slovom tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 137/09 z 23. apríla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. G. (ďalej len „sťažovateľ“) a R. G. (spolu ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 317/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia si žalobou z 18. decembra 2003 na okresnom súde   uplatnili   nárok   na   náhradu   škody   s príslušenstvom   podľa   zákona   č. 58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   (ďalej   len   „zákon   č. 58/1969   Zb.“)   na   základe   oslobodzujúceho rozsudku voči sťažovateľovi, ktorý sa nachádzal vo väzbe 297 dní.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v predmetnej veci právoplatne skončené.

Sťažovatelia   sa   domáhali,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň sa domáhali aj uloženia príkazu okresnému   súdu   konať   v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon požadovali   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   5 000 €   (a   to   spoločne a nerozdielne) a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   1 Spr O 563/2009,   SprÚ 3007/2009   doručeným   ústavnému   súdu   27.   mája   2009, v ktorom sa k predmetu konania uvádza:

„Sťažovatelia ako žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/69 Zb. na základe oslobodzujúceho rozsudku voči sťažovateľovi 1/. Sťažovateľ 1/ sa nachádzal od   19. 7. 2000   do   22. 5. 2001   vo   väzbe,   čo   predstavovalo   spolu   297   dní.   Škoda,   ktorú sťažovatelia   uplatnili   v tomto   konaní,   pozostávala jednak   zo škody zaplatenej peňažnej záruky, návštev sťažovateľky 2/, sťažovateľa 1/ a nákladov spojených s liečením a zhoršením zdravotného stavu sťažovateľa 1/ ako aj náhrady ušlého zisku a poštovné výdavky.“

K prieťahom spôsobeným sťažovateľmi a okresným súdom uviedol:„Prieťahy   spôsobené   sťažovateľmi   spočívali   v   nepredložení   všetkých   listinných dôkazov,   ktoré   preukazujú   dôvodnosť   podanej   žaloby.   Na   predloženie   dôkazov a špecifikáciu nárokov boli sťažovatelia vyzvaní prostredníctvom ich právneho zástupcu prípisom z   15. 4. 2004. Opakované   výzvy   boli   doručované 7. 9. 2004,   7. 12. 2004, 4. 2. 2005, 14. 3. 2005.

Prieťahy   boli   spôsobené   nečinnosťou   znalkyne   v   období   od   5. 12. 2006 do 22. 9. 2008. V uvedenom období bola znalkyňa 4 x urgovaná a následne bol podaný 20. 2. 2008 návrh na jej odvolanie z funkcie znalkyne, ktorému MS SR vyhovel. Následne 6 mesiacov znalkyňa nevrátila spis. Toto obdobie možno považovať za prieťahy v konaní súdu. Pokiaľ ide o ďalšie okolnosti, ktoré mali vplyv na dĺžku tohto konania, je skutočnosť, že   sťažovatelia   nepredložili   pri   podaní   žaloby   znalecký   posudok,   resp.   aspoň   odborné stanovisko k zdravotnému stavu žalobcu v 1. rade.

Tento dôkaz preto musí vykonať súd v rámci konania. Po neúspešnom znaleckom dokazovaní   v   území   Slovenskej   republiky   pristúpil   zákonný   sudca   k   vykonaniu   dôkazu prostredníctvom dožiadaného súdu v Poľskej republike, o ktorý bol požiadaný príslušný súd 25. 9. 2008 a dosiaľ nebol realizovaný.“

K vyjadreniu   okresného súdu   sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 3. júna 2009, v ktorom okrem iného uviedli:

„Je pravdou, že vzhľadom na to, že sťažovatelia sú občanmi Poľskej republiky a tam sa aj trvale zdržiavajú, a že kontakt a určité úkony sú tým, z hľadiska časového poznačené, majú   však   právneho   zástupcu   v   sídle   konajúceho   súdu,   s   ktorým   je   kontakt   možný, a prostredníctvom neho aj s účastníkmi konania, a zo strany sťažovateľov a ich právneho zástupcu je vyvinutá primeraná súčinnosť.

Otázka organizácie práce na súde nie je takou okolnosťou, ktorá by ospravedlňovala prieťahy v konaní, a rovnako vo vzťahu k postupu znalkyne, ktorá zrejme ovplyvnila určitý prieťah, ale je to súd, ktorý má právne prostriedky na to, aby prinútil ustanoveného znalca k činnosti, resp. k súčinnosti.

Toto   rovnako   platí   aj   ohľadne   požiadania   súdu   o   súčinnosť   s   Ministerstvom spravodlivosti SR a príslušným súdom v R. v Poľsku.

Účastník konania má iba tú možnosť, aby bol súčinný, na výzvy súdu včas reagoval, a toto zo strany sťažovateľov platí.

Pokiaľ sa týka predmetu konania, tak ide o štandardnú žalobu o náhradu škody po oslobodzujúcom rozsudku v trestnej veci, kde po právnej stránke neide o vec zložitú, a po dôkaznej stránke je potrebné vykonať znalecké dokazovanie ohľadne škody na zdraví, keďže k ostatným položkám uplatnenej náhrady škody boli predložené listinné dôkazy. Samotný predseda Okresného súdu v Prešove vo svojom vyjadrení uznáva čiastočný prieťah v súvislosti s postupom ustanovenej znalkyne MUDr. K.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 14 C 317/2003 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 18.   decembra   2003   sťažovatelia   podali   žalobu „o   náhradu   škody   podľa   zák. č. 58/69 Zb.“ proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“),

- 14. januára 2004 okresný súd uznesením uložil žalovanej vyjadriť sa k priloženej žalobe v lehote 30 dní (urobila tak 26. februára 2004),

- 15. apríla 2004 okresný súd vyzval sťažovateľov, aby v lehote 20 dní preložili viaceré listinné dôkazy,

- 3.   mája   2004   právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   o predĺženie   lehoty do 30. júna 2004 z dôvodu nutnosti úradného prekladu výzvy a vyjadrenia žalovanej, ako aj listinných dôkazov do poľského jazyka,

- 7.   septembra   2004   okresný   súd   urgoval   sťažovateľov   na   predloženie požadovaných listinných dôkazov,

- 20. septembra 2004 právny zástupca sťažovateľov opäť žiadal o predĺženie lehoty najmenej o 30 dní,

- 7.   decembra   2004   okresný   súd   opäť   urgoval   sťažovateľov,   aby   mu   predložili požadované listinné dôkazy,

- 21. decembra 2004 sťažovatelia predložili časť požadovaných listinných dôkazov a v časti zobrali žalobu späť,

- 4.   februára   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   predloženie   dokladov o príjme   sťažovateľa,   resp.   daňového   priznania,   ako   aj   doklad   o zaplatení   obhajoby (sťažovatelia tak urobili 14. marca 2005),

- 5. mája 2005 okresný súd vyzval sťažovateľov, aby konkretizovali otázky, ktoré navrhujú   položiť „znalcovi   z odboru   zdravotníctva“ (sťažovatelia   tak   urobili   16.   mája 2005),

- 25. augusta 2005 okresný súd pribral do konania prekladateľku, aby zabezpečila preklad dožiadania na Okresný súd v R. (ďalej len „poľský všeobecný súd“) (prekladateľka tak urobila 6. septembra 2005),

- 23. septembra 2005 okresný súd rozhodol o priznaní odmeny pre prekladateľku a 26. septembra 2005 zaslal dožiadanie na poľský všeobecný súd, ktorému bolo dožiadanie doručené 30. septembra 2005,

- 12. júla 2006 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni, ktorá 19. septembra 2006 pribrala   do   konania   znalkyňu,   tá   však   pre   pracovnú   vyťaženosť   nemohla   vypracovať znalecký   posudok,   a   preto   okresný   súd   po   odvolaní   ustanovenej   znalkyne   rozhodol 2. novembra 2006 o pribratí novej znalkyne, ktorej uložil, aby v lehote 30 dní predložila znalecký posudok (spis bol predložený znalkyni 5. decembra 2006),

- 22. mája 2007 okresný súd urgoval znalkyňu na predloženie znaleckého posudku a opätovne   tak   urobil   2.   júla   2007,   ako   aj   19.   novembra   2007,   tentokrát   pod   hrozbou uloženia   poriadkovej   pokuty,   ktorú   aj   20.   februára   2008   uložil,   a zároveň   podal   návrh ministerstvu spravodlivosti na jej vyčiarknutie zo zoznamu znalcov,

- 24. júna 2008 okresný súd žiadal znalkyňu o vrátenie spisu, opakovane tak urobil 3. septembra 2008, 25. septembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu,

- 30. septembra 2008 okresný súd požiadal ministerstvo spravodlivosti o pomoc pri vybavovaní dožiadania doručeného poľskému všeobecnému súdu ešte 30. septembra 2005, a opakovane tak urobil 7. novembra 2008 (9. decembra 2008 ministerstvo spravodlivosti odpovedalo, že vybavenie bude urgovať),

- v apríli 2009 bolo okresnému súdu doručené oznámenie Veľvyslanectva Poľskej republiky v Bratislave, že poľský všeobecný súd žiadal okresný súd o doplnenie dožiadania doručeného mu 30. septembra 2005 (podľa informácie okresného súdu však takáto výzva do spisu nebola doručená).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom napadnutého konania je náhrada škody s príslušenstvom podľa zákona č. 58/1969 Zb. Z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci dospel ústavný súd k záveru, že vec nie je právne zložitá a tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.   Určitá skutková zložitosť veci vyplýva z rozsahu dokazovania, hlavne z potreby znaleckého   dokazovania   nevyhnutného   na   rozhodnutie,   ako   aj   zo   skutočnosti,   že sťažovatelia   sú   občanmi   Poľskej   republiky,   kde   sa   aj trvale zdržiavajú. Na   právnu   ani faktickú zložitosť veci však okresný súd nepoukázal.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   zástupca   sťažovateľov   žiadal   15.   apríla   2004 okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie požadovaných listinných dôkazov z dôvodu nutnosti ich   úradného prekladu do   poľského jazyka, avšak ani v predĺženej   lehote tieto nepredložil. Okresný súd preto po uplynutí predĺženej lehoty opätovne vyzval sťažovateľov na ich predloženie, na čo ich právny zástupca opäť požiadal o ďalšie predĺženie sudcovskej lehoty „najmenej na dobu 30 dní“ z dôvodu, že od sťažovateľov „nedostal žiadnu odpoveď a na telefonický kontakt, ktorý... mal doteraz v klientskom spise zaznamenaný, sa... nikto nehlásil“. Po   márnom   uplynutí   opätovne   predĺženej   lehoty   na   predloženie   listinných dôkazov   okresný   súd   7.   decembra   2004   po   tretíkrát   urgoval   sťažovateľov,   na   čo sťažovatelia 21. decembra 2004 žalobu v časti nákladov spojených s liečením vzali späť (pretože išlo iba o predpokladané náklady, a nie skutočné), zároveň oznámili okresnému súdu, že potvrdenie o výške sťažovateľovho príjmu nevedia predložiť, pretože manželka ako jeho zamestnávateľka viedla „v tom čase iba jednoduché účtovníctvo, a preto neviedla mzdový   list   s rozpisom   jednotlivých   položiek,   ale   iba   s vykázaním   celkovej   sumy“, a napokon   oznámili   okresnému   súdu   adresu   súdneho   znalca   v obvode   poľského všeobecného súdu. Opísané správanie sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu čiastočne prispelo k predĺženiu preskúmavaného konania.

Ústavný súd inak nezistil žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli byť pripísané na ťarchu sťažovateľov v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania. Na následné výzvy okresného súdu už sťažovatelia reagovali v učených lehotách, pravidelne urgovali urýchlenie priebehu konania, podali aj sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, a tiež požiadali Veľvyslanectvo Poľskej republiky v Bratislave o pomoc.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitých obdobiach zbytočné prieťahy, v niektorých prípadoch bolo jeho konanie málo efektívne a minulo sa svojmu účinku.

Okresný   súd   po   zabezpečení   úradného   prekladu   dožiadania   o vykonanie   dôkazu do poľského   jazyka   (6.   september   2005)   a rozhodnutí   o odmene   pre   prekladateľku (23. september 2005) zaslal dožiadanie poľskému všeobecnému súdu (26. septembra 2005). Ďalší úkon vykonal okresný súd až po uplynutí jedného roka, keď 19. septembra 2006 pribral do konania súdnu znalkyňu, ktorá však, ako už bolo uvedené, oznámila, že znalecký posudok   z dôvodu   pracovnej   vyťaženosti   nemôže   vypracovať.   Preto   okresný   súd 2. novembra 2006 pribral do konania novú znalkyňu a uložil jej, aby mu v lehote 30 dní predložila znalecký posudok. Okresný súd 22. mája 2007, takmer 4 mesiace po uplynutí lehoty   na   podanie   znaleckého   posudku,   urgoval   ustanovenú   znalkyňu   na predloženie znaleckého   posudku   a opakovane   tak   urobil   2.   júla   2007.   Napokon   okresný   súd 19. novembra   2007   po   tretíkrát   urgoval   znalkyňu,   tentokrát   už   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej   pokuty,   ktorú   jej   aj   20.   februára   2008   uložil,   a 20.   marca   2008   navrhol ministerstvu   spravodlivosti   vyčiarknuť   ju   zo   zoznamu   znalcov.   Okresný   súd   však   až 24. júna 2008 žiadal znalkyňu o vrátenie súdneho spisu, ktorý mu bol napokon po viacerých urgenciách vrátený až 25. septembra 2008.

Okresný súd po vrátení spisu 30. septembra 2008 a opätovne 7. novembra 2008, požiadal ministerstvo spravodlivosti o pomoc pri poskytnutí súčinnosti vo veci dožiadania zaslaného   poľskému   všeobecnému   súdu   ešte   26.   septembra   2005,   avšak   do   mája 2009 bezúspešne.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   priznal,   že „prieťahy   boli   spôsobené nečinnosťou   znalkyne   v období   od   5. 12. 2006   do   22. 9. 2009“. Ústavný   súd   poukazuje na to,   že   zodpovednosť   za zabezpečenie   plynulého   vykonania   znaleckého   dokazovania v plnej   miere   znáša   okresný   súd,   ktorý   ako   jediný   mal   možnosť   nečinnosť   znalkyne odstrániť   efektívnym   využitím   procesných   možností   daných   Občianskym   súdnym poriadkom. V danom prípade je ústavný súd toho názoru, že zo strany okresného súdu boli síce využité procesné možnosti na odstránenie nečinnosti znalkyne (urgencia, opakovaná urgencia,   hrozba   uloženia   poriadkovej   pokuty,   uloženie   poriadkovej   pokuty,   návrh na vyčiarknutie   zo zoznamu   znalcov),   avšak   s väčšími   časovými   odstupmi,   čo   v súhrne spôsobilo, že od začiatku konania (december 2003) až do dňa podania vyjadrenia okresného súdu   (máj   2009)   nebol   vo   veci   vypracovaný   znalecký   posudok.   Okresný   súd   sústredil všetku   pozornosť   na   ustanovenú   znalkyňu   a nevenoval   sa   vybaveniu   dožiadania,   ktoré zaslal   poľskému   všeobecnému   súdu,   pričom   najefektívnejšie   vykonanie   znaleckého dokazovania   sa   javí   práve   dokazovanie   znalcom   ustanoveným   poľským   všeobecným súdom, pretože sťažovateľ je štátnym príslušníkom Poľskej republiky.

Ústavný   súd   preto   doterajší   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní   znaleckého dokazovania považuje za málo efektívny a nesústredený, nesmerujúci plynulo k rozhodnutiu vo   veci   samej,   čím   došlo   k spomaleniu   konania   a právna   neistota   sťažovateľov   nebola dlhodobo odstránená.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €   (spoločne   a nerozdielne)   z dôvodu,   že   sa   dlhodobo   nachádzajú   v stave   právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Predovšetkým   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 14 C 317/2003 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä povahu veci,   čiastočný   podiel   sťažovateľov   na predĺžení   konania, ako aj skutočnosť,   že napadnuté konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   2 000 €   pre   oboch   sťažovateľov   spoločne   a nerozdielne za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   J.   K.,   ktoré   si   vyčíslil   za   tri   úkony   právnej   služby   v celkovej   sume 368,55 € (odmena za jeden úkon právnej služby je 122,85 €).

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   zistil,   že   suma   uplatnená sťažovateľmi   nie   je   vyššia   ako   suma   vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009