znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 137/07-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6. júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   P.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia jej základných   práv   podľa   čl. 17,   ods. 1,   2   a 6,   čl. 23   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu/2/2006, F., K., a P. M. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 doručená sťažnosť Mgr. J. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 17, ods. 1, 2 a 6, čl. 23 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom Okresného súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   23 Pu/2/2006, F., K., a P. M.

Zo sťažnosti vyplýva, že:„Dňa   15. marca 2006   som   bola   hospitalizovaná   na   ortopedickom   oddelení v nemocnici v Š. Dňa 17. marca som podstúpila psychiatrické vyšetrenie. Dňa 23. marca 2006 som bola preložená na oddelenie psychiatrickej kliniky F., K., pracovisko K. V ten istý deň som podpísala súhlas s hospitalizáciou, s tým, že k liečbe sa vyjadrím neskôr až keď bude stanovená diagnóza. Lekári to posúdili tak že s liečbou nesúhlasím a následné F. dňa 24. marca 2006 požiadala súd o vyslovenie, že prevzatie do ústavnej starostlivosti bolo v súlade so zákonom.

Okresný súd Košice II dňa 27. marca 2006 uznesením rozhodol, že začína konanie o vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   alebo   držania   v ústave   zdravotnej   starostlivosti a ustanovil mi opatrovníčku I. R., zamestnankyňu Okresného súdu Košice II. Okresný súd Košice II v ten istý deň 27. marca 2006 uznesením vyslovil, že prevzatie a držanie mojej osoby v ústavnej starostlivosti je dôvodné.

Ja   som   dala   súhlas   na   hospitalizáciu,   preto   v   žiadnom   prípade   nemohlo   začať konanie podľa § 191a ods. 1 OSP ale mohlo začať podľa § 191a ods. 2. OSP.

Súd podľa   § 191b ods. 4 mohol uznesením rozhodnúť len o zákonnosti prevzatia do ústavnej starostlivosti a nie dôvodnosti prevzatia a držania.

Na základe týchto uznesení Okresného súdu Košice II bola som držaná v ústavnej starostlivosti od 23. marca 2006 do 2. mája 2006 vo F. v K. a následné 2. mája 2006 bez akéhokoľvek môjho súhlasu previezli ma do nemocnice v Michalovciach, kde som bola proti svojej vôli držaná nasledujúcich 8 týždňov, do 31. júna 2006. Teda spolu som bola držaná v ústavnej starostlivosti viac ako tri mesiace.

Podľa § 191d ods. 1 OSP, ak súd vyslovil, že prevzatie bolo v súlade so zákonnými dôvodmi a umiestnený je obmedzený alebo vylúčený zo styku s vonkajším svetom, pokračuje súd v konaní o vyslovenie prípustnosti jeho ďalšieho držania v ústave. Po tom, ako súd vydal   uznesenie,   že   prevzatie   bolo   v   súlade   so   zákonnými   dôvodmi   a   umiestnená   bola obmedzená   alebo   vylúčená   zo   styku   s   vonkajším   svetom,   mal   pokračovať   v   konaní o vyslovenie prípustnosti jej ďalšieho držania v ústave. Toto konanie mohlo trvať najdlhšie 3 mesiace a súd mal rozhodnúť rozsudkom, samozrejme v konaní v súlade s § 191d. Takýto rozsudok nikdy nebol vydaný a ja napriek tomu som bola držaná v ústavnej starostlivosti dlhšie ako 3 mesiace.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   23 Pu/2/2006   z 27. marca 2006   podala sťažovateľka   10. júla 2006 „Žiadosť   o opravné   konanie (...)“.   Ďalej   sa   sťažovateľka zmieňuje o tom, že 14. júla 2006 podala jej vtedajšia právna zástupkyňa Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) návrh na preskúmanie rozhodnutia vo veci nutnosti hospitalizácie podľa prejavu vôle pacienta. Podľa sťažovateľky bola jej žiadosť odložená ad acta a krajský súd začal vo veci konať až na základe jej ústnych urgencií v decembri 2006, keď uznesením sp. zn. 1 Co/501/2006 z 20. decembra 2006 odmietol jej odvolanie z dôvodu, že bolo podané oneskorene. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľke doručené vo februári   2007.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   aj   v tomto   konaní   došlo   k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Napokon sťažovateľka uviedla, že 23. marca 2007 (správne má byť 22. marca 2007, pozn.)   podala „... podnet   podľa   § 243e   a nasl.   OSP   na   Generálneho   prokurátora. Generálna prokuratúra postúpila vec na Krajskú prokuratúru do K. Krajská prokuratúra v K.   odpovedala   mi   listom   zo   dňa   11. 4. 2007   a podala   sťažnosť   na Okresný   súd v Košiciach.   Okresný   súd   Košice II   listom   zo   dňa   19. 4. 2007   Spr. 83/2007   sťažnosť zamietol s tým, že nie je prípustná“.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti, sťažovateľka uviedla,   že   vyčerpala   všetky   opravné   prostriedky   (odvolanie,   mimoriadne   dovolanie, sťažnosť),   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej   základných   práv   a slobôd   účinne   poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka tvrdí, že: „Sťažnosť v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je podaná v lehote 2 mesiacov od doručenia posledného rozhodnutia vo veci samej, ktorým je rozhodnutie Krajskej prokuratúry v K. zo dňa 19. 4. 2007 a rozhodnutie Okresného súdu Košice II o neprípustnosti sťažnosti.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Osobná sloboda Mgr. J. P. podľa č1. 17 ods. 1, 2, 6 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   čl.   15   Európskeho   dohovoru   o   ľudských   právach   a   základný   slobodách   a podľa čl. 9 Medzinárodného paktu občianskych a politických práv Okresným súdom Košice II., F. K. pracovisko K. a P., M. bola porušená.

2. Sloboda pohybu a pobytu Mgr. J. P. podľa čl. 23 ods. 1 Ústavy Okresným súdom Košice II., F., K. pracovisko K. a P. M. bola porušená.

3. Právo Mgr. J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách Okresným súdom   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.:   23 Pu/2/2006   a   Krajským   súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/501/2006 porušené bolo.

4. Mgr.   J. P.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Košiciach II povinný vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Pu/2/2006, F. K., a P. M. došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 17, ods. 1, 2 a 6, čl. 23 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 9 medzinárodného paktu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   [§ 243e   až   243j   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   § 243e   ods. 1   OSP   neukladá   totiž povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora   rozhodnúť o tom, či   podá   alebo nepodá   mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Ústavný súd prihliadajúc na svoju konštantnú judikatúru nemohol preto ani v danom prípade   inak   posúdiť   začiatok   plynutia   dvojmesačnej   lehoty   podľa   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde,   teda   až   odo   dňa   doručenia   oznámenia   generálneho   prokurátora o nevyhovení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. od 19. apríla 2007.Pretože napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 26. februára 2007 (vyplýva to z odpovede   predsedu   okresného   súdu   z 19. apríla 2007   na   „sťažnosť“   sťažovateľky na nesprávny   postup   v namietanom   konaní   okresného   súdu,   ktorá   je   prílohou   sťažnosti ústavnému súdu) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti   okresnému   súdu   bola   podaná   v čase   (14.   mája   2007),   keď   už   uplynula   lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde pre tento typ konania.

Ústavný   súd   nemohol   pri   posúdení   začiatku   plynutia   dvojmesačnej   lehoty   podľa § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   zohľadniť   ani   deň   doručenia   oznámenia   predsedu okresného súdu z 19. apríla 2007 o neprípustnosti „sťažnosti“ sťažovateľky, a to z dôvodu, že neprípustný opravný prostriedok nemohol založiť plynutie lehoty na podanie sťažnosti, pretože ani podanie neprípustného opravného prostriedku nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto oznámenie predsedu okresného súdu nemožno   preto   považovať za kvalifikovanú právnu   skutočnosť,   od   ktorej   začína   plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže   pobyt   sťažovateľky   v označených   zdravotníckych   zariadeniach   skončil, ako sa to uvádza v sťažnosti, 31. júna 2006, platí záver o oneskorenosti podania sťažnosti aj v tejto časti.

Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007