znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 137/04-24

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Juraja   Horvátha v konaní o sťažnosti   A.   N.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Š.   K.,   K.,   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1458/01, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1458/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. A. N. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   N.   trovy   konania v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Š. K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   137/04   z 28. apríla 2004 prijal   podľa   § 25 ods.   3   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. N., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 1458/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 20. novembra 2001 okresnému súdu návrh na rozvod manželstva.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu v označenom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 812/04 doručeným ústavnému súdu 18. mája 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s predloženou   sťažnosťou,   ako   aj   s napadnutým   spisom tunajšieho súdu, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, Vám predkladám nasledujúce vyjadrenie zamerané na Vami položené otázky:

- predmetný spor nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo náročný.

- chronológia procesných úkonov:

- návrh bol podaný dňa 20. 11. 2001.

- dňa 11. 2. 2002 bol daný konajúcou sudkyňou pokyn pre doručenie opisu návrhu odporcovi na vyjadrenie v lehote 15 dní.

- vyjadrenie odporcu bolo súdu doručené 24. 6. 2002.

- kópia uvedeného vyjadrenia bola dňa 1. 8. 2003 doručená právnemu zástupcovi navrhovateľky.

- dňa 31. 8. 2003 JUDr. M. P., ktorá vo veci konala, prestala vykonávať funkciu sudkyne, preto dňa 2. 9. 2003 bola predmetná vec presunutá v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok do súdneho oddelenia JUDr. E. B.

- dňa 6. 10. 2003 bol určený termín pojednávania na 4. 11. 2003, kedy bolo vo veci rozhodnuté.

- rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10. 12. 2003.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- za   obdobie   prieťahov   spôsobených   súdom   možno   považovať   časový   úsek od 11. 2. 2002,   kedy   bol   konajúcou   sudkyňou   daný   pokyn   pre   doručenie   opisu   návrhu odporcovi, do 2. 7. 2003, kedy bolo vyjadrenie odporcu doručované právnemu zástupcovi navrhovateľky.

- vyššie uvedené prieťahy nemožno jednoznačne hodnotiť ako zbytočné, nakoľko tieto boli   z   veľkej   časti   zapríčinené   dlhodobou   práceneschopnosťou   JUDr.   P.   v rozhodnom období,   ktorá   trvala   od   1. 7. 2002   do   31. 7. 2002,   od   16. 8. 2002 do 31. 10. 2002 a od 16. 12. 2002 do 22. 4. 2003.

- podanie   ústavnej   sťažnosti   zo   strany   sťažovateľky   však   považujem   za   účelové. Sťažovateľka totiž štátnej správe súdu podala sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 2. 9. 2003. Na   túto   som   jej   odpovedal   listom   zo   dňa   10. 9. 2003,   kde   som   uznal   jej   dôvodnosť. S podanou sťažnosťou bola oboznámená i nová zákonná sudkyňa JUDr. E. B., ktorá už dňa 6. 10. 2003 stav právnej neistoty sťažovateľky odstránila vytýčením termínu pojednávania, a to   na   deň   4. 11. 2003.   Predvolanie   na   uvedené   pojednávanie   prevzala   sťažovateľka dňa 15. 10. 2003,   pričom   ani   nevyčkajúc   na   samotné   pojednávanie,   doručila dňa 27. 10. 2003 ústavnému súdu svoju sťažnosť. Len osem dní po podaní tejto sťažnosti bolo vo veci rozhodnuté, pričom obaja účastníci a ich právni zástupcovia sa vzdali práva podať proti vyhlásenému rozsudku odvolanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa výrok nálezu, ktorým sa sťažovateľka domáhala vyslovenia   povinnosti   konať   v uvedenej   veci   bez   prieťahov   uloženej   ústavným   súdom tunajšiemu súdu stal bezpredmetným. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti navrhujem sťažovateľke nepriznať ani finančné zadosťučinenie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu a z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   konania v predmetnej   veci   od   podania   návrhu   okresnému   súdu,   t.   j.   od   20. novembra 2001, až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej:

- návrh   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   rozvodu   manželstva   s odporcom, bol okresnému súdu doručený 20. novembra 2001,

- dňa 6. februára 2002 dala zákonná sudkyňa kancelárii pokyn na doručenie výzvy s návrhom odporcovi, aby sa v lehote 15 dní k návrhu vyjadril,

- dňa   24. júna 2002   doručil   odporca   okresnému   súdu   vyjadrenie   k návrhu sťažovateľky,

- dňa 12. februára 2003 bola okresnému súdu doručená urgencia nariadenia termínu pojednávania spolu s lekárskou správou poukazujúcou na zlý zdravotný stav maloletej dcéry súvisiaci   s neukončeným   súdnym   konaním   [urgencia   nebola   adresovaná   orgánu   štátnej správy   súdov,   ako   to   ustanovuje   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)],

- dňa   2. júla 2003   dala   zákonná   sudkyňa   pokyn   kancelárii,   aby   kópiu   vyjadrenia odporcu doručila zástupcovi sťažovateľky,

- dňa 4. augusta 2003 bola okresnému súdu doručená opakovaná urgencia nariadenia termínu pojednávania vo veci s poukazom na predchádzajúcu urgenciu z 12. februára 2003 a na   zlý   zdravotný   stav   maloletej   dcéry   (tak   ako   v predošlom   prípade   nebola   znovu adresovaná orgánu štátnej správy súdov),

- dňa   6. októbra 2003   dala   nová   zákonná   sudkyňa   pokyn   pre   kanceláriu   s   tým, že nariadila termín pojednávania na 4. november 2003,

- na   pojednávaní   uskutočnenom   4. novembra 2003   na   okresnom   súde   vyhlásila zákonná sudkyňa rozsudok, ktorým bolo manželstvo sťažovateľky a odporcu rozvedené. Na pojednávaní sa obaja účastníci a ich právni zástupcovia zhodne vzdali práva podať proti rozhodnutiu odvolanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   posudzovaného   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 14 C 1458/01   bolo   rozhodovanie   o   sťažovateľkou   podanom   návrhu   na   rozvod manželstva.   Vzhľadom   na   to,   že v tomto   súdnom   konaní   nebolo   potrebné   rozhodnúť o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (počas konania dcéra účastníkov dosiahla   plnoletosť),   nie   je   možné   konanie   hodnotiť   ako   právne   a fakticky   zložité. Pri efektívnom   postupe   mohol   okresný   súd   vec   rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov v konaní.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Nezistil   žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   jej   ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti ústavný súd vyslovuje názor, že ak by urgencie nariadenia termínu pojednávania z 12. februára 2003 a 4. augusta 2003 adresované okresnému súdu boli uplatnené ako sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“), je možné predpokladať, že by došlo k urýchleniu priebehu predmetného   konania.   Tento   záver   opodstatňuje   skutočnosť,   že   kvalifikovaná   sťažnosť na prieťahy (adresovaná predsedovi okresného súdu) podaná 2. septembra 2003 priniesla vo veci pozitívny obrat a bezprostredne po jej podaní bolo napadnuté konanie právoplatne skončené. Urgencie adresované okresnému súdu k spisovej značke, pod ktorou sa konanie viedlo,   sa   minuli   účinku   najmä   v súvislosti   s dlhodobou   práceneschopnosťou   konajúcej zákonnej sudkyne.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup okresného súdu.

Návrh   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   rozvodu   manželstva   s odporcom, bol okresnému   súdu   doručený   20. novembra 2001.   Obdobie   od   6. februára 2002, keď zákonná sudkyňa dala pokyn kancelárii na doručenie návrhu odporcovi na vyjadrenie, do 2. júla 2003,   keď   zákonná   sudkyňa   dala   pokyn   kancelárii   na   doručenie   vyjadrenia odporcu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   obdobie zbytočných prieťahov zapríčinených okresným súdom. Celková doba zbytočných prieťahov predstavuje   viac   ako   1 rok   a 5 mesiacov.   Uvedený   časový   úsek   uznal   ako   obdobie zbytočných prieťahov spôsobených súdom aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 13. mája 2004.

Ako   už   bolo   uvedené,   predseda   okresného   súdu   reagoval   promptne   na   sťažnosť sťažovateľky,   ktorá   mu   bola   doručená   2. septembra 2003,   a   to   odpoveďou z 10. septembra 2003,   a vec   bola   právoplatne   skončená   vyhlásením   rozsudku   okresného súdu   na   pojednávaní   uskutočnenom   4. novembra 2003.   To   však   už   neovplyvnilo do uvedeného dátumu vzniknuté prieťahy v konaní zapríčinené nečinnosťou súdu.

Pokiaľ predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval nečinnosť okresného   súdu   v napadnutom   konaní   objektívnymi   príčinami   (práceneschopnosťou zákonnej   sudkyne),   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ani   táto   skutočnosť   nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   bolo   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   14 C 1458/01,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ako   už   bolo   vyššie   konštatované,   došlo   ešte   pred   vydaním   tohto   nálezu k právoplatnému   skončeniu   napadnutého   konania,   čím   bol odstránený   aj   stav   právnej neistoty sťažovateľky, v ktorom sa nachádzala v čase doručenia jej sťažnosti ústavnému súdu. Z toho dôvodu neprichádzalo do úvahy zaoberať sa tou časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sťažovateľka pôvodne požadovala vydanie príkazu okresnému súdu konať vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 1458/01 bez zbytočných prieťahov. Napokon aj právny zástupca sťažovateľky   oznámil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15. apríla 2004, že sťažovateľka už na tejto časti petitu sťažnosti netrvá.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Zdôraznila najmä stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzala, a poukázala tiež na zlý zdravotný stav dcéry   vyvolaný   právnou   neistotou   a prieťahmi v konaní,   čo   bolo   doložené   aj lekárskou správou predloženou konajúcemu súdu.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že „podanie ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľky“ považuje za účelové v súvislosti s tým, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená v čase, keď po prevzatí predvolania sťažovateľka mala vedomosť o nariadení pojednávania vo veci, pričom vec bola skončená rozhodnutím okresného súdu iba 8 dní po podaní sťažnosti ústavnému súdu. Na základe uvedeného predseda okresného súdu navrhol sťažovateľke nepriznať finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 34/98), že: „Účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť na   prieťahy   v konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

V súlade   s takto   vymedzeným   účelom   využitia   právneho   prostriedku   podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch dospel ústavný súd k názoru, že vo vyššie opísanom správaní sťažovateľky je naozaj možné vidieť znaky účelovosti, tak ako to uviedol vo vyjadrení k sťažnosti aj predseda okresného súdu. Sťažovateľka síce využila právny prostriedok nápravy (vyžadovaný § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde),   ktorým   sa   domáhala   ochrany   základného   práva,   porušenie   ktorého namietala   vo   svojej   sťažnosti,   avšak   vychádzajúc   z okolností   prípadu   ústavný   súd konštatuje, že tento jej postup treba považovať za formálny, keďže v časovom priestore, ktorý uplynul od podania sťažnosti predsedovi okresného súdu (od 2. septembra 2003), do podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (do   27.   októbra   2003),   nebol   okresnému   súdu poskytnutý sťažovateľkou dostatočný časový priestor na to, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   v tomto   prípade   za   nevyhnutné dovršovať ochranu porušeného základného práva sťažovateľky aj priznaním primeraného finančného   zadosťučinenia   a   pokladal   výrok,   ktorým   vyslovil   porušenie   tohto jej základného práva, za dostačujúcu satisfakciu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Š. K. uplatnených   v podaní   z   28. augusta 2003.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2002, ktorá bola   12   811   Sk.   Úhrada   bola   priznaná   v celkovej   výške   8   796   Sk   za   2   úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004