znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   K.,   zastúpeného Ondrejka & Partners, s. r. o. advokátska kancelária, Ulica J. Kozáčeka 5, Zvolen, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Vlastimila Ondrejku, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoP 70/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2013 doručená sťažnosť L. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Ondrejka & Partners, s. r.   o.   advokátska   kancelária,   Ulica   J. Kozáčeka   5,   Zvolen,   konajúca   prostredníctvom konateľa   a   advokáta   JUDr.   Vlastimila   Ondrejku,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoP 70/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaniami doručenými ústavnému súdu 9. januára 2014 a 21. februára 2014.

Zo sťažnosti, z jej doplnení a príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) vedie pod sp. zn. 6 P 149/2012 na návrh sťažovateľa (otca) konanie o zmenu osobnej starostlivosti o maloleté deti K. V tomto konaní matka maloletých detí podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal styk maloletých detí s otcom po dobu najmenej 6 mesiacov. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 P 149/2012   z 25.   septembra   2013   návrh   matky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka. Krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoP 70/2013 z 28. novembra 2013 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že sťažovateľovi zakázal styk s maloletými deťmi na dobu 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „styk sťažovateľa s mal. dcérami sa spočiatku realizoval a sťažovateľ mal s deťmi plnohodnotný vzťah. Následne však matka maloletých   styk   prestala   rešpektovať   a   sťažovateľ   ako   oprávnený   sa   domáhal   ochrany svojich práv návrhom na výkon rozhodnutia vo veciach starostlivosti o maloletých v zmysle § 272 Občianskeho súdneho poriadku (OSP)... na Okresnom riaditeľstve policajného zboru Žiar nad Hronom (ČVS: ORP-540/OVK-ZH-2012) sa voči obvinenej J. K. vedie trestné stíhanie vo veci opakovaného prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zákona.“.

Podľa   argumentácie   sťažovateľa «Pokiaľ   sa   styk   nebude   realizovať,   nemožno očakávať, že vzťah medzi otcom a deťmi sa obnoví. Tieto konsekvencie si odvolací súd neuvedomil, vôbec neprihliadal na znalecké posudky a bez akéhokoľvek overovania uveril „susedom   psychiatrom“   a   „známym   psychologičkám“,   ktorí   nehľadali   cestu   ako   vrátiť deťom otca, ale presný opak. Ďalej Krajský súd uviedol, že je v záujem maloletých detí, aby neboli naďalej stresované, pretože vynucovanie si styku aj za účasti štátnych inštitúcií môže mať   nepriaznivý   vplyv   na   ich   psychické   a   duševné   zdravie,   ako   to   vyplýva   so   záverov lekárskych vyšetrení (nie však zo záverov súdnych znalcov!!!). V tejto veci je potrebné zdôrazniť, že Krajský súd postavil svoje rozhodnutie na tvrdení matky ako uvádza súd, že „k porušovaniu základných práv maloletých detí dochádza vplyvom psychického nátlaku na ŇU (matku) páchaného otcom vo forme jeho nekonečných návrhov, pripomienok, trestných oznámení,   vynucovaním   si   stretnutí   s   NIMI,   ako   aj   zo   strany   štátnych   inštitúcií,   ktoré v zmysle návrhov otca sú povinné v danej veci robiť šetrenia a rovnako tak aj vplyvom mnohých vyšetrení u psychológov, psychiatrov a znalcov klinickej psychológie detí“. Hneď v prvej vete je vystihnutý celý motív matky a tým je, nie zamedziť tlaku na deti, ako sa mylne deklaruje, ale vyhnúť sa tlaku, ktorý konečne po 3 rokov začali vytvárať kompetentní na matku, ktorej bolo uložených 5 opatrení, ktoré mali viesť k náprave... V danom prípade mám   jednoznačne   za   to,   že   súd   nepostupoval   nestranne   a   nezaoberal   sa   všetkými dostupnými   dôkazmi,   najmä   riadnymi   súdnoznaleckými   posudkami,   ktoré   absolútne opomenul!   Napriek   tomu   všetkému   sa   súd   priklonil   k   názoru,   že   tlakom   otca   sú   deti vystavované vyšetreniam nad rámec únosnosti, zatiaľ čo tichým iniciátorom a samotnou príčinou je sama ich matka!».

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta, že „v uznesení Krajského súdu však nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, prečo súd určil lehotu 6 mesiacov. Nie je z odôvodnenia možné posúdiť, či túto lehotu upravuje zákon (neupravuje), alebo je táto lehota arbitrárne stanovená súdom, ktorý ju vôbec nezdôvodnil.“.

V písomnom doplnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 7 Em 1/2012 z 12. novembra 2013, ktorým „zastavil výplatu prídavku na moje deti a to z dôvodu, že matka mojich detí neplní riadne rozhodnutie Okresného súdu Zvolen 5 P/362/2008-181 zo   dňa   1.   4.   2009   o   úprave   styku   s mojimi maloletými   deťmi“,   a na rozhodnutie   okresného   súdu   sp.   zn.   12   P   44/2013   zo   7.   októbra   2013,   ktorým   bolo účastníkom konania uložené výchovné opatrenie.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Nie   je   možné,   aby   jeden   súd   nariadil   predbežným opatrením   zákaz   styku   s   maloletými   deťmi   a   druhý   súd   v   inom   konaní   zase   nariadi zastavenie   výplatu   prídavkov   na   deti   z   dôvodu,   že   matka   si   neplní   svoje   povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia, ktorým bol upravený môj styk s maloletými deťmi a tiež v inom konaní uloží výchovné opatrenie rodičom a maloletým deťom. Nie je mi zrejmé, prečo si Krajský súd v Banskej Bystrici nevyžiadal pri svojom rozhodovaní aj spisy Okresného súdu v   Žiari   nad   Hronom   sp.   zn.   7   Em/1/2012   a 12   P/44/2013.   Je   podľa   môjho   názoru nepochybné, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je preto arbitrárne a jednostranné.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti a jej doplnení sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa L. K. na ochranu rodičovstva vyplývajúcu z čl. 41 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa L. K. na starostlivosť o deti a ich výchovu vyplývajúce z   čl.   41   ods.   4   Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa L. K. na rešpektovanie rodinného života vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

4. Základné právo sťažovateľa L. K. na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

5. Základné právo sťažovateľa L. K. na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11. 2013 porušené bolo.

6. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP/70/2013-250 zo dňa 28. 11.   2013   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   ďalšie konanie.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur (slovom tisíc eur) na účet sťažovateľa.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,40   Eur   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľ sa domáha aj odkladu vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľa voči napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým ako odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 P 149/2012 z 25. septembra 2013 o zamietnutí návrhu matky maloletých detí na nariadenie predbežného opatrenia.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej   ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľa   o   porušení   ním označených   práv   je tvrdenie,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   napadnutom   uznesení „neprihliadal na znalecké posudky“, že v ňom „nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, prečo súd určil lehotu 6 mesiacov“ a tiež že si krajský súd „nevyžiadal pri svojom rozhodovaní aj spisy Okresného súdu v Žiari nad Hronom sp. zn. 7 Em/1/2012 a 12 P/44/2013“.

Z   hľadiska   sťažovateľom   uplatnenej   argumentácie   ústavný   súd   považoval   za potrebné   zdôrazniť,   že   posudzovanie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   práv   predbežným   opatrením,   zdržanlivo, vychádzajúc z právneho   názoru,   podľa   ktorého   zásadne   nie   je oprávnený   zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne   rozhodnutia,   ktorými   sa   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje predbežné opatrenia zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria   podstatu   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne konanie.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musí   mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   primeraným   spôsobom odôvodnené.

Ústavný   súd   poukazuje tiež   na   to,   že   účelom   predbežného   opatrenia   je   dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia, trvanie   ktorých   je obmedzené a   môžu   byť kedykoľvek   na návrh zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   pričom   vec   prerokoval   bez   nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP. Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Ustanovenie § 102 ods. 1 O. s. p. umožňuje súdu, aby po začatí konania dočasne upravil pomery   účastníkov.   V   danej veci   sa vedie   na okresnom súde   konanie   o zmenu osobnej starostlivosti maloletých detí na základe návrhu otca. Maloleté deti sú nateraz na základe   súdneho   rozhodnutia   zverené   do   osobnej   starostlivosti   matky   a   súdnym rozhodnutím bol upravený styk otca s maloletými deťmi.

Nariadenie predbežného opatrenia, ktoré môže súd nariadiť podľa ust. § 74 ods. 1 O. s. p. z dôvodov ustanovenia § 76 ods. 1 O. s. p. predpokladá, že súd môže dočasne upraviť   pomery   účastníkov,   pričom   pred   nariadením   predbežného   opatrenia   nemusí dodržať formálny postup určený na dokazovanie a zisťovať všetky skutočnosti potrebné pre vydanie rozhodnutie vo veci samej. Súd môže vydať predbežné opatrenie na základe tvrdení navrhovateľa   za   tej   podmienky,   že   budú   osvedčené   aspoň   základné   skutočnosti,   ktoré umožňujú prijať záver, že je na základe tohto predbežného opatrenia potrebné poskytnúť predbežnú ochranu, pretože je osvedčené nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a je preto   potrebné   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   do   doby,   než   súd   vydá   konečné rozhodnutie vo veci.

Zmyslom a cieľom vydania predbežného opatrenia, je ochrana práv maloletých detí a to práva na ochranu zdravia podľa čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ich práva na život zakotveného v čl. 6 Listiny.

Z obsahu spisu okresného súdu a to zo správy psychiatra MUDr. J. K., odvolací súd zistil, že odporúča vzhľadom na súčasný zhoršujúci sa psychický stav maloletých detí a v súlade s odporučením psychológa, aby bol toho času styk maloletých detí s otcom dočasne obmedzený. Vychádzal pritom aj zo správy z kontrolného psychologického vyšetrenia PhDr. A.   H.,   psychologičky,   ktorá   vzhľadom   k aktuálnemu   psychickému   stavu   detí   odporúča psychiatrické   vyšetrenie   a   terapiu,   a   aby   bola   rešpektovaná   vôľa   detí   a   z   dôvodov rehabilitácie psychických síl, bol styk s otcom toho času obmedzený, pretože u maloletej L. bola   zistená   prechodná   tiková   porucha.   Objektívne   zistený   dyskomfort   a   zvýrazňovanie tikových prejavov pri pertraktovaných témach týkajúcich sa pre ňu subjektívne prežívaným núteným kontaktom s otcom.

Zo záznamu o realizácii styku otca s maloletými deťmi zo dňa 09. 08. 2013 za účasti Mgr. P., vyššej súdnej úradníčky okresného súdu vyplýva, že matka sa snažila primäť deti k tomu,   aby   odišli   s   otcom,   presviedčala   ich,   maloleté   P.   ťahala   mamu   domov   do   bytu, pridala sa k nej aj maloletá L., ktorá sa tiež rozplakala. Deti nekomunikovali s otcom, na jej dotaz,   či   maloletá   L.   pôjde   s   ockom   aspoň   na   chvíľku   bez   maloletej   P.,   maloletá   L. negatívne pokrútila hlavou.

Z vyjadrenie o spolupráci od Mgr. B., psychologičky, koordinátora RPPS; ÚPSVaR v Žiari   nad   Hronom   zo   dňa   18.   02.   2013   vyplýva,   že   bola   dožiadaná   o   poskytnutie poradenstva rodine K., ktoré malo byť zamerané na úpravu styku otca s deťmi. Spolupráca bola realizovaná aj v súčinnosti s matkou detí, za prítomnosti Mgr. P. a na požiadanie otca bola vytvorená ústna dohoda o spolupráci iba s deťmi, bez prítomnosti matky, s čím matka súhlasila. Od januára 2013 sa stretnutia začali realizovať. Otec už po druhom stretnutí začal dohodu meniť, dával si nové podmienky, mal nové požiadavky. Nie je možné pri práci s deťmi meniť podmienky z konzultácie na konzultáciu. Takáto spolupráca nie je ani v záujme delí, pretože sú zaťažené, sú v odpore. S matkou boli prevádzané rozhovory iba informatívne, pretože otec ich nepovažoval za potrebné. Matka neodmietla spoluprácu, deti na stretnutia pripravuje, chodia v jej doprovode. Spolupráca s rodinou bola ukončená. Kolízny   opatrovník   maloletých   detí   vzhľadom   na   situáciu   v   rodine,   ktorá   je dlhodobo nepriaznivá a prílišný tlak otca na stretávanie sa s deťmi za pomoci rôznych inštitúcií, ktorý vyvoláva v deťoch negatívne emócie voči jeho osobe doporučoval návrhu matky na vydanie predbežného opatrenia vyhovieť.“

Vychádzajúc   z citovanej   rekapitulácie   skutkového   stavu,   krajský   súd   formuloval v napadnutom uznesení svoje právne závery, a to takto:

„Odvolací   súd   na   rozdiel   od   okresného   súdu   je   toho   názoru,   že   nariadenie predbežného opatrenia v danom prípade je namieste, sú splnené zákonné podmienky pre dočasný zákaz styku otca s maloletými deťmi, čo je dané naliehavou potrebou, aby maloleté deti neboli naďalej stresované, pretože vynucovanie si styku s otcom aj za účasti štátnych inštitúcií môže mať nepriaznivý vplyv na ich psychické a duševné zdravie, ako to vyplýva zo záverov lekárskych vyšetrení.

Je právom otca, ako rodiča, aby sa so svojimi maloletými deťmi stretával, nateraz však záujem maloletých detí na ich zdravom vývoji prevažuje nad záujmom otca na styku s maloletými deťmi. Je potrebné, aby sa maloleté deti ukľudnili, aby neboli vystavované ďalším psychiatrickým, psychologickým vyšetreniam, pretože vynútený styk s otcom môže u nich   vyvolávať   negatívny   vzťah   k   otcovi   a   vysoko   stresujúce   faktory.   Z   Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva, že záujem maloletého dieťaťa je povýšený nad záujmy rodičov, preto aj v prípade kolízie práv dieťaťa a práv rodiča sa musí uprednostniť právo dieťaťa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu a rozhodol tak, že otcovi zakázal styk s maloletými deťmi L. a P. po dobu 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu.   Dôvody,   na ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského súdu, podľa   názoru ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Zákonná   úprava   postupu   súdu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a nasl.).   V   danom   prípade   boli   podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   zákonné   limity ustanovené v § 74 a nasl. OSP na vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Napadnuté uznesenie krajského súdu na jednej strane preventívne chráni záujem maloletých detí na ich zdravom vývoji, k ohrozeniu ktorého by mohlo podľa právneho záveru krajského súdu dôjsť realizovaním   styku   so   sťažovateľom   tak,   ako   bol   upravený   dosiaľ,   pred   prijatím meritórneho   rozhodnutia,   no   na   druhej   strane   berie   do   úvahy   i rodičovské   práva sťažovateľa,   pretože   obmedzuje   časovú   pôsobnosť   predbežného   opatrenia   na   dobu 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Skutočnosť,   že   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   nestotožnil   s   názorom okresného súdu, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv a slobôd. Krajský súd si bol vedomý, čo vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia,   že   ide   o   dočasnú   úpravu   pomerov   účastníkov,   čo   mu   umožňuje   menej formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku.

Ústavný súd navyše zistil, že v konaní vedenom na návrh sťažovateľa okresným súdom pod sp. zn. 6 P 149/2012 bolo 16. januára 2014 vyhlásené rozhodnutie vo veci samej,   ktoré   sa   v   čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom   doručuje účastníkom konania.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   obsahom   sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom priatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014