znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/2013-30  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. Ľ. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   14   Co   374/2011   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   56/2009),   za   účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   Ľ.   H.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Co 374/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 Co 56/2009) p o r u š e n é   b o l i.

2. JUDr.   Ľ.   H., p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000   €   (slovom dvetisíc   eur),   ktoré   mu j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ľ. H., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   374/2011   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 14 Co 56/2009).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ ako žalobca sa žalobou zo dňa 08. 10. 2001, doručenou Okresnému súdu Bratislava III dňa 18. 10. 2001, domáhal svojho práva na ochranu osobnosti... dňa 02. 04.   2008   vydal   Okresný   súd   Bratislava   III   rozsudok   sp.   zn.   27   C   31/07,   doručený sťažovateľovi   dňa   19.   09.   2008,   ktorým   uložil   žalovanému   povinnosť   ospravedlniť   sa sťažovateľovi   a nahradiť   mu   nemajetkovú   ujmu   vo   výške   500   000,-   Sk   a   náhradu   trov konania.

Dňa 02. 10. 2008 podal voči predmetnému rozsudku odvolanie žalovaný a žiadal, aby Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní rozsudok zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu   zamietol,   a   aby   žalobcovi   uložil   povinnosť   nahradiť   žalovanému   trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

Dňa 17. 02. 2009 bol Krajskému súdu v Bratislave za účelom odvolacieho konania predložený spis.

Dňa 08. 06. 2010 vydal Krajský súd v Bratislave rozsudok sp. zn. 14 Co 56/2009, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 18. 08. 2010, ktorým ako súd odvolací rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27 C 31/2007-127 zo dňa 02. 04. 2008 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27 C 31/2001-180 zo dňa 19. 09. 2008 a s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27 C 31/2001- 198 zo dňa 08. 01. 2009 v napadnutých častiach zmenil tak, že návrh žalobcu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Dňa   13.   09.   2010   napadol   predmetný   rozsudok   odvolacieho   súdu   sťažovateľ dovolaním...   dňa   10.   11.   2010   bol   Najvyššiemu   súdu   SR   predložený   spis   za   účelom dovolacieho konania, ktorý ho krátkou cestou vrátil odvolaciemu súdu.

Dňa   15.   03.   2011   vydal   Krajský   súd   v   Bratislave   opravné   uznesenie   sp.   zn. 14 Co 56/2009, doručené sťažovateľovi dňa 24. 03. 2011, ktorým odvolací súd opravil časť vety   záhlavia   a   výrok   rozsudku   vo   veci   samej   a   vec   18.   04.   2011   opätovne   predložil Najvyššiemu súdu SR.

Dňa   30.   06.   2011   vydal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací v predmetnej veci uznesenie pod sp. zn. 2 Cdo 71/2011, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave   ako   súdu   odvolacieho   zrušil   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie...   dňa 31. 08. 2011 bol spis vrátený Krajskému súdu v Bratislave za účelom ďalšieho konania, pričom konaniu bola pridelená nová spisová značka 14 Co 374/2011.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu,   podal   dňa   14.   05.   2012 Krajskému súdu v Bratislave sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 14 Co 374/2011 zo dňa 09. 05. 2012.

Dňa 04. 06. 2012 bola sťažovateľovi doručená odpoveď na sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 30. 05. 2012, v ktorej predseda Krajského súdu v Bratislave vyhodnotil sťažnosť   ako   dôvodnú,   nakoľko   v   konaní   14   Co   374/2011   zistil   prieťahy,   ktoré   môžu byť dôvodom neprimeranej dĺžky súdneho konania.“

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   svojím nezákonným   a   svojvoľným   postupom   zapríčinil   neodôvodnené   prieťahy   v   konaní,   ktoré trvajú   od   roku   2009   až   doposiaľ,   teda   viac   ako   3   roky   a   aj   v   dôsledku   toho   vec   ani po 11 rokoch od podania žaloby nie je právoplatne skončená. Týmto postupom Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ   žiada   o „priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 3 500 €, ktoré považuje za spravodlivé, najmä vzhľadom k pretrvávaniu ujmy, ktorú utrpel v dôsledku porušenia jeho základného práva a vzhľadom na intenzitu, akou na neho táto nesprávna činnosť krajského súdu dolieha“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné právo JUDr.   Ľ.   H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote upravené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 14 Co 374/2011 bolo porušené.

2.   JUDr.   Ľ.   H.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3   500,-   €   (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. JUDr. Ľ. H. priznáva náhradu trov konania vo výške 325,50 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. M. F... do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 136/2013-17 z 8. marca 2013 prijal sťažnosť, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   374/2011   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 14 Co 56/2009),   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd vyzval   predsedu   krajského   súdu,   aby   prípadne   doplnil   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti zo 14. decembra   2012   a zároveň   oznámil,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3652/2012 doručenom ústavnému súdu 26. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ďalej oznámil, že nepovažuje za potrebné doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa sp. zn. Spr. 3652/2012 zo 14. decembra 2012, v ktorom sa stotožnil so stanoviskom predsedníčky senátu, ktorá uviedla že «spis Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 27 C 31/2001, bol odvolaciemu   súdu   prvýkrát   predložený   dňa   17.   02.   2009   s   odvolaním   odporcu   voči rozsudku č. k. 27 C 31/2001-127 zo dňa 02. 04. 2008.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14 Co 56/2009-216 zo dňa 08. 06. 2010, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.

Na   základe   dovolania   navrhovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej len „NS SR“) uznesením sp. zn. 2 Cdo 71/2011 zo dňa 30. 06. 2011, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V   dôsledku   tohto   rozhodnutia   bol   spis   predložený   odvolaciemu   súdu   opätovne dňa 18. 07. 2011, ale vec bola nesprávne zapísaná senátu 3 Co. Po reklamácii nesprávneho zápisu senátu bola vec zapísaná do senátu 14 Co, a to dňa 31. 08. 2011.

Následne   bol   dňa   12.   09.   2011   vydaný   pokyn   na   expedovanie   rozhodnutia dovolacieho súdu právnym zástupcom účastníkov konania spolu s výzvou, aby sa vzhľadom na rozhodnutie dovolacieho sudu v lehote 15 dní od prevzatia výzvy písomne vyjadrili, ktoré dôkazy v tomto štádiu konania považujú za potrebné opätovne vykonať.

Na výzvu súdu reagoval iba právny zástupca navrhovateľa s tým, že nepovažuje za potrebné v rámci odvolacieho konania vykonať žiadne dokazovanie. Spis bol sudcom spravodajcom zaradený „do poradia“ podľa nápadu došlých veci, keďže mu predchádzalo približne 140 nevybavených spisov v jeho oddelení, a nešlo o konanie vyžadujúce osobitnú alebo výnimočnú rýchlosť v zmysle Osobitných zásad pre všetky kolégia Krajského súdu v Bratislave, stanovených v Rozvrhu práce na kalendárny rok 2012.

Podaním zo dňa 30. 05. 2012 bol senát upozornený podpredsedom Krajského súdu v Bratislave   na   prieťahy   v   konaní,   pričom   sťažnosť   navrhovateľa   bola   vyhodnotená ako dôvodná. Preto súd dňa 25. 09. 2012 vo veci nariadil pojednávanie na deň 13. 11. 2012. Na tomto prerokovaní veci bolo zopakované dokazovanie čítaním listinných dôkazov a bol vyhlásený rozsudok v merite veci.».

Predsedníčka senátu v závere vyjadrenia uviedla, že „senát 14 Co nespôsobil vo veci subjektívny   prieťah,   pretože   pridelenú   odvolaciu   agendu   vybavuje   priebežne,   plynulo a podľa poradia“.

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedníčky senátu v zásade zodpovedá obsahu spisu, a preto ho považoval za relevantný podklad na svoje rozhodovanie.

Dňa   30.   apríla   2013   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   3652/2012   zo   14.   decembra   2012   a   sp.   zn. Spr. 3652/2012 z 25. apríla 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 14. mája 2013 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní, pričom nevyužil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedu krajského súdu.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   374/2011   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 14 Co 56/2009).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd vzal do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o odvolaní účastníka konania, ktorým sa domáha zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa vo veci ochrany osobnosti. Takéto právne veci tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy krajských súdov ako súdov druhého stupňa. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Obsah súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27 C 31/2001 a spisov krajského súdu sp. zn. 14 Co 56/2009 a sp. zn. 14 Co 374/2011 nesignalizuje ani faktickú zložitosť posudzovanej veci. Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať dĺžku napadnutého konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   krajského   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 152/04, IV. ÚS 182/08, I. ÚS 371/09). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Zo súdnych spisov sp. zn. 14 Co 56/2009 a sp. zn. 14 Co 374/2011 vyplýva, že vec bola   prvýkrát   predložená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   žalovaného 17. februára 2009 a bola jej pridelená spisová značka 14 Co 56/2009. Krajský súd nariadil pojednávanie až po vyše 14 mesiacoch nečinnosti na 27. apríl 2010. Toto pojednávanie bolo následne odročené na doplnenie dokazovania výsluchom svedka. Dňa 8. júna 2010 krajský   súd   vypočul   svedka   a vo   veci   samej   v ten   istý   deň   rozhodol   rozsudkom č. k. 14 Co 56/2009-216.   Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ 20. septembra 2010 dovolanie a okresný súd predložil 10. novembra 2010 spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu, ktorý ho vrátil okresnému súdu ako predčasne predložený na účely odstránenia vád procesného postupu. Krajský   súd v tejto súvislosti   vydal   15.   marca 2011 k svojmu   rozsudku   z 8.   júna 2010 opravné uznesenie a spis bol opätovne predložený najvyššiemu súdu 18. apríla 2011.

Najvyšší súd ako dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 14 Co 56/2009 z 8. júna 2010 uznesením sp. zn. 2 Cdo 71/2011 z 30. júna 2011 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení označeného uznesenia najvyšší súd poukázal   na procesné   pochybenia   krajského   súdu   („Dovolací   súd   z obsahu   spisu   zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby vo veci v potrebnom rozsahu zopakoval alebo doplnil dokazovanie... Je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o nedôvodnosti návrhu, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa...“) a na tomto základe formuloval záver, že „konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O. s. p.“.

Spisový materiál bol vrátený krajskému súdu 18. júla 2011 a bola mu pridelená nová spisová značka 14 Co 374/2011. Dňa 12. septembra 2011 vydala predsedníčka senátu pokyn na   expedovanie   uznesenia   najvyššieho   súdu   účastníkom   konania   a   na   doručenie   výzvy na vyjadrenie   v súvislosti   s   opätovným   dokazovaním.   Napriek   tomu,   že   príslušný   senát krajského   súdu   bol   30.   mája   2012   upozornený   predsedom   krajského   súdu   na   prieťahy v konaní,   predsedníčka   senátu   nariadila   pojednávanie   až   na   13.   november   2012,   teda po vyše 14 mesiacoch od ostatného úkonu súdu. Na pojednávaní 13. novembra 2012 krajský súd o veci sťažovateľa opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 14 Co 374/2011-279.

Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo jednak k obdobiam dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti krajského súdu [najmä obdobie od doručenia spisu   (17. februára 2009) do nariadenia prvého pojednávania (na 24. apríl 2010)   a tiež   obdobie   po   vrátení   spisu   dovolacím   súdom   až do   nariadenia pojednávania vo veci na 13. november 2012], ako aj k neefektívnej, resp. nesprávnej činnosti krajského súdu (dôvody zrušenia jeho rozsudku z 8. júna 2010 dovolacím súdom a opravné uznesenie z 15. marca 2011), a tým aj k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd preto rozhodol, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu   krajského   súdu   založenú   na „vysokom   počte   nevybavených   spisov“ a konštatovanie,   že „nešlo   o   konanie   vyžadujúce   osobitnú   alebo   výnimočnú   rýchlosť v zmysle Osobitných zásad pre všetky kolégia Krajského súdu v Bratislave, stanovených v Rozvrhu   práce   na   kalendárny   rok   2012“,   ústavný   súd   s   odkazom   na   svoju   ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Vysoká zaťaženosť sudcov nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a   miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané „finančné zadosťučinenie vo výške 3 500 €, ktoré   považuje   za   spravodlivé,   najmä   vzhľadom   k pretrvávaniu   ujmy,   ktorú   utrpel v dôsledku porušenia jeho základného práva a vzhľadom na intenzitu, akou na neho táto nesprávna činnosť krajského súdu dolieha“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc predovšetkým z celkovej dĺžky napadnutého konania, ako aj období, v ktorých   došlo   k   neodôvodnenej   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   a nesprávnej   činnosti krajského   súdu,   zohľadňujúc   skutočnosť,   že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti už krajský súd rozhodol v merite veci, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   2 000   €   bude   primerané   konkrétnym   okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním JUDr. M. F. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 269,58 €. Po zvýšení tejto sumy o 20 % DPH tak celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 323,50 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013