znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. Ž., Ž., a M. Ž., Ž., zastúpených advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 241/2010 z 19. apríla 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 162/2011 zo 14. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Ž. a M. Ž. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2011   doručená   sťažnosť   V.   Ž.,   Ž.,   a M.   Ž.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 241/2010 z 19. apríla   2011   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   Cdo   162/2011   zo   14.   septembra   2011.   Sťažovatelia   sú v označených konaniach v postavení žalovaných.

Predmetom konania je rozhodovanie o žalobe Mesta Ž. o zaplatenie sumy 1 600 000 Sk (53 110,27 €) s príslušenstvom (za odpredaj nehnuteľnosti sťažovateľom 4. októbra 1994 za   kúpnu   cenu   určenú   dohodou   v sume   2 600 000   Sk;   rovnako   bol   dohodnutý   spôsob platenia v splátkach s určením splatnosti každej splátky). Sťažovatelia uhradili len sumu 1 000 000 Sk a zostatok 1 600 000 Sk napriek výzve neuhradili.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: «1. Okresný súd v Žiline rozsudkom z 24. 5. 2010, č. k. 6 C 235/2008-247, uložil sťažovateľom zaplatiť navrhovateľovi mestu Ž. sumu 51.751,14 EUR v lehote do 3 dní s odôvodnením, že ani jedna z námietok sťažovateľov nebola preukázaná, pretože:

a)   k   podpisu   žalobcu   na   žalobe   uviedol,   že   odporcovia   -   teda   sťažovatelia   - nepreukázali, že by návrh podpísala osoba, ktorá nie je oprávnená vykonávať úkony v mene navrhovateľa   a   ak   by   sa   tak   aj   stalo,   v   konaní   navrhovateľ   (mesto)   nenamietal   túto skutočnosť, udelil plnomocenstvo viacerým zástupcom (JUDr. B., C., s. r. o. - JUDr. Z.) a vlastne   takýmto   spôsobom   túto   vadu   konvalidoval   a   naviac   absencia   podpisu   je odstrániteľná   prekážka,   takže   ani   dodatočný   podpis   nemal   vplyv   na   predchádzajúce konanie   a   procesné   účinky;   zastavenie   konania   pre   nedostatok   podpisu   by   bolo   podľa okresného   súdu   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   /viď   str.   4,   prvý   odsek   rozsudku okresného súdu/.

b) započítaciu námietku do výšky žalovanej istiny neuznal z dôvodu, že

- neodovzdanie predmetnej nehnuteľnosti v užívania schopnom stave podľa § 588 OZ

- teda bez nájomníkov (rómskej rodiny), ktorým sa mesto zaviazalo zabezpečiť náhradné bývanie - nepovažoval za porušenie povinnosti z kúpnej zmluvy, lebo vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sťažovatelia vstúpili aj do práv prenajímateľa vo vzťahu k nájomcom, a

-   obdobie   18   mesiacov,   počas   ktorého   sťažovatelia   na   základe   predbežného opatrenia súdu dom neužívali,

nemožno považovať za zásah do vlastníckych práv bez toho, že by výšku škody z tohto titulu preukázali, hoci v konaní bolo žalovanými sťažovateľmi preukázané, že

a. návrh na začatie konania nepodpísal primátor mesta ani jeho zástupca, či inak overiteľne splnomocnená osoba - čiže dôkazné bremeno sa presunulo na žalobcu, aby túto inú osobu identifikoval, ale nereagoval ani na procesnú aktivitu súdu (viď uznesenia z 19. 2. a   20.   3.   2009)   -   najmä   keď   žalujúce   mesto   odmietlo   konvalidovať   vadu   návrhu   jeho podpisom, takže sa domnievame, že pre túto vadu mal okresný súd konanie zastaviť, lebo bez podpisu primátora, resp. jeho zástupcu podľa zákona o obecnom zriadení, nahradzujúci podpis splnomocnenca na žalobe musel byť doložený plnomocenstvom, čo sa nestalo; z toho vyplýva,   že   sťažovatelia   nemali   čo   preukazovať,   kto   návrh   podpísal   /i/,   navrhovateľ samozrejme proti sebe ani nenamietal tzv. neznámu osobu ako svojho zástupcu vedomý si toho, že žaloba neobsahovala všeobecné základné náležitosti procesného úkonu podľa § 42 ods.   3   OSP,   týkajúceho   sa   podpisu   navrhovateľa   na   žalobe,   táto   vada   sa   vôbec nekonvaliduje udelením plnomocenstva, procesné účinky nastupujú až na základe žaloby bez formálnych a obsahových vád podania (§ 42 OSP), takže podľa zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, navrhovateľ si nemôže sám sebe odňať možnosť konať pred súdom, ako to všetko mylne interpretoval okresný súd ohľadne tejto námietky,

b.   v   kúpnej   zmluve   ide   o   synalagmaticky   záväzok,   v   zmysle   ktorého   sa   mohol domáhať plnenia len ten z účastníkov, ktorý už splnil, alebo bol aspoň ochotný splniť - porov. § 560 OZ - preto sťažovatelia po práve vzniesli námietku nesplnenej zmluvy voči žalujúcemu   mestu,   ktoré   svoju   povinnosť   vypratať   nehnuteľnosť   a   voľnú   ju   odovzdať sťažovateľom   nesplnilo,   na   základe   čoho   sa   mali   ubrániť   jeho   (ako   veriteľa)   žalobe o doplatenie kúpnej ceny - viď ich výslovné uplatnenie napr. v písomnom podaní z 19. 5. 2005   a   pod.   -   a   to   aj   vo   forme   vzájomnej   žaloby   (ktorú   sťažovatelia   uplatnili   v inom konaní), alebo vo forme započítacej námietky ohľadne nárokov, ktoré sťažovatelia vyjadrili formou náhrady škody za neužívanie časti nehnuteľnosti pre neusporiadaný nájomný vzťah, alebo pre nariadené predbežné opatrenie neužívanie celej nehnuteľnosti, ktorý nárok sa expresis verbis opieral o ust. § 77 ods. 3 OSP, a to všetko v konkrétne vyčíslených sumách.

2.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľov   rozsudkom   z   19.   4.   2011,   sp.   zn. 5 Co 241/2010 rozsudok okresného súdu potvrdil, keď na vyššie označené námietky uviedol, že

a) je správne konštatovanie okresného súdu, že ak prejavil účastník vôľu konať na základe nepodpísaného návrhu a súd s ním aj konal, zastavenie konania by bolo odňatím možnosti konať pred súdom (viď str. 9, tretí odsek rozsudku) a že

b)   okresný   súd   podrobne   vysvetlil,   akými   úvahami   sa   riadil,   keď   započítaciu námietku sťažovateľov neuznal (str. 9, štvrtý odsek rozsudku).

3. Najvyšší súd SR uznesením zo 14. 9. 2011 sp. zn. 6 Cdo 162/2011, dovolanie sťažovateľov pre neprípustnosť odmietol, keď sa podľa neho zaoberal dostatočne všetkými námietkami, ktoré sťažovatelia vzniesli voči rozsudku odvolacieho súdu.»

Sťažovatelia   namietajú   závery   všeobecných   súdov,   v ktorých   sa   konštatuje,   že sťažovatelia   nepreukázali,   že „Vyvodenie   záveru   všeobecných   súdov,   že   sťažovatelia v konaní nepreukázali, že návrh na začatie konania podpísala neoprávnená osoba,

- žalujúce mesto túto skutočnosť nenamietalo, tak ju nebolo potrebné skúmať,

- prípadne tento procesný nedostatok bol ďalšou plnou mocou konvalidovaný, a

-   zastavenie   konania   by   bolo   odňatím   možnosti   pre   žalujúce   mesto   konať   pred súdom.“.

Tieto   skutočnosti   označujú   sťažovatelia   za „hrubý   zásah“ do   zásady   voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vo svojich dôsledkoch je podľa ich názoru zároveň aj porušením nimi   označených   práv   garantovaných   ústavou   a dohovorom.   Argumentujú   tým,   že «Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno je povinnosť či procesná zodpovednosť účastníka za   to,   že   súdu   budú   rozhodujúce   skutočnosti,   ku   ktorým   sa   obidva   inštitúty   vzťahujú, preukázané, opak znamená neunesenie dôkazného bremena s následkom prehry v spore (meritórnej alebo procesnej).

Ak sťažovatelia v konaní preukázali a nespochybnilo to ani žalujúce mesto, že návrh na   začatie   konania   nepodpísal   jeho   primátor,   či   zástupca   primátora,   splnili   si   svoju povinnosť   i   dôkazné   bremeno,   že   tento   návrh   nebol   podpísaný,   navrhovateľ   napriek procesnému úsiliu okresného súdu - viď jeho uznesenia z 19. 2. a 20. 3. 2009 - nedokázal určiť, ktorá ďalšia osoba, za súčasného predloženia plnej moci, túto žalobu podpísala, preto   neodstránil   uvedenú   vadu   návrhu   podľa   §   42   ods.   3   OSP   a   konanie   malo   byť zastavené.

b. Je len prirodzené, že navrhovateľ nedostatok podpisu na žalobe pod následkom neúčinnosti podaného návrhu, nikdy nemohol tvrdiť, lebo by išiel proti sebe, opak je zrejmá nelogickosť a znevýhodnenie v procesnom postavení sťažovateľov.

c. Podpis navrhovateľa na návrhu sa bez predloženia plnomocenstva ku dňu jeho podania, nedá konvalidovať následnými splnomocneniami a v takomto prípade zastavenie konania je len procesným dôsledkom uvedenej vady, ktorú si spôsobil samotný navrhovateľ. Preto   úvaha   o   odňatí   možnosti   konať   na   súde   ako   procesnej   chybe   súdu   k   takémuto účastníkovi, je nepochopením procesných pravidiel a zásad, ovládajúcich súdne konanie.

3. Rovnako posudzovanie námietky nesplnenia zmluvy, opodstatnenosti započítacej námietky   pohľadávky   sťažovateľov   voči   navrhovateľovi,   bolo   v   priamom   nesúlade so skutočnosťami uvedenými v spise, pretože

-   mesto   sa   sťažovateľom   zaviazalo,   že   v   nehnuteľnosti   bývajúcej   rómskej   rodine zabezpečí   náhradné   bývanie   podobne,   ako   sa   to   stalo   v   celom   rade   ďalších   prípadov a nakoniec to aj zabezpečilo (oneskorene),

-   uvedená   skutočnosť   objektívne   bránila   sťažovateľom   užívať   svoje   vlastníctvo v plnom rozsahu a bez akejkoľvek náhrady to ani možné nie je (viď čl. 20 ods. 1, 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv /i/,

- ustanovenie § 77 ods. 3 OSP vychádza zo skutočnosti, že v dôsledku nariadenia predbežného opatrenia, ktoré sa ukázalo vzhľadom na priebeh a výsledok konania, v ktorom bolo nariadené, ako „neoprávnené“, nastupuje zodpovednosť navrhovateľa za škodu alebo inú   ujmu,   vzniknutú   v   súvislosti   s   jeho   nariadením,   ide   o   zodpovednosť   objektívnu   za výsledok /ii/,

-   výška   škody   či   ujmy   vzniknutej   sťažovateľom   bola   v   konaní   riadne   vyčíslená a odôvodnená, takže tvrdený opak v napadnutých rozsudkoch je svojvoľný.».

Sťažovatelia poukazujú aj na nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov, na   nemožnosť   účinne   uplatniť   námietky   a argumenty,   ktoré   sú   spôsobilé   ovplyvniť rozhodnutie súdu a s ktorými sa súd musí v rozhodnutí náležite vysporiadať, namietajú aj podľa ich názoru „zreteľné“ porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, ľubovôľu pri rozhodovaní a nesprávnu aplikáciu právnych noriem.

Sťažovatelia „vzhľadom na to, že v napadnutých rozhodnutiach ide o exekučný titul na   možné   vymoženie značnej sumy,   sťažovatelia   s poukazom   na   ich súčasnú veľmi   zlú ekonomickú situáciu, navrhujú a žiadajú ústavný súd, aby do rozhodnutia vo veci samej odložil   vykonateľnosť   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   z   19.   4.   2011,   sp.   zn. 5 Co 241/2010,   čím   sa   predíde   vzniku   nenapraviteľných   škôd   v   majetkovej   sfére sťažovateľov“.

Navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 19. 04. 2011, sp. zn. 5 Co 241/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo 14. 09. 2011, spis. zn. 6 Cdo 162/2011, porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Žiline z 19. 04. 2011, sp. zn. 5 Co 241/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 09. 2011, spis. zn. 6 Cdo 162/2011, a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľom   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   462,38   EUR,   ktorú   je povinný zaplatiť Krajský súd v Žiline spolu s Najvyšším súdom SR solidárne do 2 mesiacov, na účet právneho zástupcu č... pod VS 11120.“

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v 1. odseku [o potvrdení rozsudku Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 235/2008-247 z 24. mája 2010 v časti o uložení povinnosti sťažovateľom zaplatiť Mestu Ž. sumu 51 751,14 eur] 8. júna 2011 a právoplatnosť v 2. odseku (ktorým krajský súd ponechal nedotknutý označený rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd návrh Mesta Ž. vo zvyšku zamietol) a v 3. odseku (ktorým krajský súd rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa) nadobudol 16. júna 2010.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2011.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.   3   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 241/2010   z 19.   apríla   2011   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Cdo 162/2011   zo   14.   septembra   2011.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   posúdil možnosť porušenia práv označených sťažovateľmi tak označeným uznesením najvyššieho súdu,   ako   aj   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej judikatúry.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 241/2010 z 19. apríla 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 8. júna 2011, pričom sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť 23. decembra 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v   prípade   sťažovateľov   akceptoval   svoju   judikatúru   z   ostatného   obdobia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Sťažovatelia   podali   dovolanie,   o ktorom   dovolací   súd rozhodol tak, že nie je prípustné.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv namietaným rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska   toho,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú.   V   súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Okresný súd založil svoje rozhodnutie na týchto skutkových a právnych zisteniach: „Navrhovateľ si návrhom zo dňa 22. 03. 1996 uplatnil voči odporcom v 1/ a 2/ rade nárok na zaplatenie 1.600.000,- Sk spolu s 3% úrokom z omeškania odo dňa splatnosti druhej splátky.

Navrhovateľ   žiadal   podaním   zo dňa 10.   3.   2005 pripustiť   zmenu návrhu tak,   že odporcovia v 1/ a 2/ rade sú povinní zaplatiť 1.600.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 22% ročne od 01. 01. 1996 do zaplatenia a zmluvnú pokutu zo sumy 1.600.000,- Sk vo výške 0,5% týždenne od 01. 01. 1996 do zaplatenia. Súd podanie navrhovateľa vyhodnotil podľa jeho   obsahu   §   41   ods.   2   O.   s.   p.   ako   rozšírenie   návrhu   v   časti   príslušenstva   o   úroky z omeškania vo výške 19% ročne a nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na pojednávaní 29. 3. 2005 súd vyhovel v časti návrhu a pripustil zmenu návrhu v časti rozšírenia úrokov z omeškania zo sumy 1.600.000,- Sk od 01. 01. 1996 do zaplatenia o výšku 19% (na celkový výšku úrokov z omeškania 22% ročne). Súd v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty rozšírenie návrhu zamietol.

Súd rozhodol rozsudkom zo dňa 29. 3. 2005 č. k. 14C/229/1996-110 tak, že zaviazal odporcov v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.600.000,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 19,5 % ročne od 01. 01. 1996 do zaplatenia a návrh vo zvyšku zamietol. Proti rozsudku v časti, ktorou boli odporcovia zaviazaní na plnenie podali odvolanie. Krajský súd v Žiline uznesením 5Co/311/2005-155 zo dňa 23. 3. 2006 napadnutý rozsudok potvrdil. Na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR 4Cdo 109/2007 bol rozsudok odvolacieho súdu 5Co 311/2005 zrušený, následne bol zrušený aj rozsudok prvostupňového súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že na základe kúpnej zmluvy č... zo dňa 04. 10. 1994 odpredal odporcom v 1/ a 2/ rade nehnuteľnosť, a to KN parc. č. 152, zast. plocha o výmere 244 m2, spolu s domom č. s. 209 v k. ú. Ž. Vklad nehnuteľnosti bol povolený pod č. 2287/94 dňom 28. 10. 1994. Kúpna cena bola stanovená dohodou vo výške 2.600.000,- Sk a spôsob platenia v splátkach s určením splatnosti každej splátky. Odporcovia uhradili len čiastku 1.000.000,- Sk a zostatok vo výške 1.600.000,- Sk napriek výzve neuhradili. Podaním   zo   dňa   17.   12.   2008   navrhovateľ   oznámil   súdu,   že   odporcami   bola uhradená časť istiny vo výške 1.050.000,- Sk. Po podaní návrhu boli uskutočnené ďalšie dve úhrady, a to čiastka 100.000,- Sk zo dňa 15. 08. 2000 a čiastka 1.600.000,- Sk zo dňa 12. 06. 2007. Poukázal na to, že z dokladov predložených odporcami vyplýva, že v roku 1994 bola uhradená časť istiny vo výške 450.000,- Sk (a to platbami 100.000,- Sk zo dňa 20. 09. 1994, 200.000,- Sk zo dňa a 150.000,- Sk zo dňa 27. 12. 1994); v roku 1995 bola uhradená časť istiny vo výške 400.000,- Sk (a to platbami 50.000,- Sk zo dňa 23. 02. 1995, 50.000,- Sk zo dňa 03. 04. 1995, 100.000,- Sk zo dňa 30. 06. 1995, 100.000,- Sk zo dňa 21. 08. 1995, 50.000,- zo dňa 31. 10. 1995 a 50.000,- Sk zo dňa 21. 11. 1995). V zmysle dodatku mala byť kúpna cena zaplatená dňa 31. 12. 1995. Odporcovia splácali kúpnu cenu v omeškaní splátkami v roku 1996, a to platbami 80.000,- Sk zo dňa 2. 1. 1996, 70.000,- Sk zo dňa 11. 1. 1996 a 50.000,- Sk zo dňa 15. 2. 1996, t. j. v celkovej výške 200.000,- Sk a čiastkou 100.000,- Sk zo dňa 15. 08. 2000 a čiastkou 1.600.000,- Sk zo dňa 12. 06. 2007. Navrhovateľ následne návrh v časti o zaplatenie istiny 1.600.000,- Sk podľa § 96 ods. 1 O. s. p. zobral navrhovateľ späť a konanie v tejto časti žiadal zastaviť a pokračovať len v konaní o zaplatenie príslušenstva a to úroku z omeškania vo výške 19,5 % zo sumy 1.550.000,- Sk od 1. 1. 1996 do 14. 2. 1996 (nakoľko dňa 15. 2. 1996 bola zaplatená časť istiny vo výške 50.000,- Sk), t. j. za 45 dní omeškania čo predstavuje čiastku 37.162,- Sk, úroku z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 1.500.000,- Sk od 15. 2. 1996 do 14. 8. 2000 (nakoľko dňa 15. 8. 2000 bola zaplatená časť istiny o výške 100.000,- Sk), t. j. za 1 643 dní omeškania, predstavuje čiastku 1.315.451,- Sk a úroku z omeškania vo výške 19,5 % ročne zo sumy 1.400.000,- Sk od 15. 8. 2000 do 11. 6. 2007 (nakoľko dňa 12. 6. 2007 bola zaplatená zvyšná časť istiny vo výške 1.600.000,- Sk), t. j. za 2 492 dní omeškania, predstavuje čiastku   1.862.847,-   Sk.   Nakoľko   však   úroky z omeškania   predstavujú   sumu 3.215.460,-   Sk a odporcovia zaplatili   na istine   o   150.000,-   Sk   viac,   predstavujú úroky z omeškania,   po   odčítaní   uvedeného   preplatku   na   istine,   čiastku   3.065.460,-   Sk   a   na zaplatenie tejto čiastky žiadal zaviazať odporcu. K námietke odporcov k neoprávnenosti podpisu návrhu a na výzvu súdu, či na návrhu trvajú na návrhu uviedli, že návrh bol podpísaný riadne a na návrhu po vykonanom späťvzatí trvajú. Započítací prejav považuje za   nedôvodný,   pretože   aj   úhrada   1.600.000,-   Sk   bola   podľa   variabilného   symbolu poukázaná na úhradu pohľadávky v konaní 14C/229/06.

Odporcovia v 1/ a 2/ rade sa vyjadrili tak, že navrhovateľ im neodovzdal predmet kúpy tak,   ako to vyplýva z ust.   § 588 Obč. zák.,   čím im vzniká škoda. Kúpna cena je synalagmatickej   povahy   a   účastníci   si   musia   plniť   navzájom,   pričom   navrhovateľ   mal možnosť užívať len časť kúpenej nehnuteľnosti, spolu o výmere 111,98 m2 z celkovej plochy 516,55 m2. V zostávajúcej časti domu býva rómska rodina, ktorej sa navrhovateľ zaviazal prideliť náhradný byt. Protinávrhom žiadali uloženie povinnosti navrhovateľovi odovzdať nehnuteľnosť   a   zaplatiť   náhradu   škody.   Zároveň   na   pojednávaní   vzniesli   námietku premlčania úrokov z omeškania z dôvodu, že nárok v rozšírenom rozsahu ako bol priznaný bol uplatnený až v roku v roku 2005 a dovtedy si navrhovateľ uplatňoval úrok z omeškania iba vo výške 3 % p. a.. Tiež poukázal na skutočnosť, že dňom 20. 9. 2000 odporcovia oznámili   navrhovateľovi   započítanie   vzájomných   pohľadávok,   čím   došlo   k   zaplateniu kúpnej ceny v plnej výške. Zápočet bol titulom vzniknutej škody, ktorá vznikla konaním navrhovateľa, na základe ktorého návrhu súd predbežným opatrením vydaným vo februári 1998   zakázal   odporcom   nakladať   s   predmetnou   nehnuteľnosťou,   pričom   žalobou o neplatnosť   kúpnej   zmluvy   dosiahol   fakt,   že   nehnuteľnosť   bola   vyňatá   z   vlastníctva odporcov   a   táto   im   bola   vrátená   do   vlastníctva   až   na   základe   zrušovacieho   rozsudku dovolacieho súdu v auguste roku 2000. Týmto postupom navrhovateľa bolo znemožnené odporcom nakladať s nehnuteľnosťou za obdobie od júla 1998, kedy im bolo doručené predbežné opatrenie až do spätného zápisu ich vlastníckeho práva v kat. nehnuteľnosti na Správe katastra Ž. Ku dňu oznámenia o započítaní vzájomných pohľadávok zostávalo na úhradu   z   kúpnej   ceny   1.450.000,-   Sk.   Odporcovia   vyčíslili   škodu   v   celkovej   výške presahujúcej 3.800.000,- Sk, čím na započítanie bol dostatok fin. prostriedkov. Preto po započítaní pohľadávok odporcovia nemohli byť v omeškaní. Započítali čiastku 1.450.000,- Sk ktorá predstavuje časť náhrady škody vyčíslenej vo výške 3.412.153 Sk, ktorá vznikla odporcom titulom ušlého zisku za obdobie od 8. 6. 1998 dňom 3. 8. 2000, kedy na základe vydaného   predbežného   opatrenia   a   konania   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   nemohli s nehnuteľnosťou nakladať a brať z nej úžitky.

Opätovne zdôraznili, že žalobný návrh nebol podaný právne účinne, pretože návrh nie   je   podpísaný   za   navrhovateľa   oprávnenou   osobou,   navrhovateľ   nepreukázal   kto podpísal   žalobný   návrh,   nejedná   sa   o   primátora   a   ani   o   zástupcu   primátora,   ktorí   by zo zákona   mohli   takýto   návrh   podpísať.   Pokiaľ   by   návrh   podpísala   nejaká   iná   osoba, musela by byť buď splnomocnená alebo poverená na vykonanie takéhoto úkonu.“

K predbežnej otázke neplatnosti kúpnej zmluvy sa okresný súd vyjadril takto: „Súd   sa   v   prvom   rade   zaoberal   ako   predbežnou   otázkou   neplatnosti   zmluvy   z dôvodu, že v konaní 13C/156/1998 navrhovateľ namietal neplatnosť kúpnej zmluvy č... zo dňa 04. 10. 1994, ktorou navrhovateľ odpredal odporcom v 1/ a 2/ rade nehnuteľnosť, a to KN parc. č. 152, zast. plocha o výmere 244 m2, spolu s domom č. s. 209 v k. ú. Ž. Vklad nehnuteľnosti bol povolený pod č. 2287/94 dňom 28. 10. 1994. Neplatnosť bola namietaná kumulatívne z viacerých dôvodov a to, pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 O. Z. a pre uvedenie navrhovateľa do omylu. Rozpor s dobrými mravmi mal spočívať v tom, že odporca už pri uzatváraní kúpnej zmluvy vedel, že nebude môcť zaplatiť zostatok kúpnej ceny, pričom týmto konaním zároveň uviedol odporcu do omylu, ktorý by v takomto prípade mal možnosť predať nehnuteľnosť niekomu inému.

Navrhovateľ ani odporcovia v 1/ a 2/ rade sa k neplatnosti zmluvy v tomto konaní nevyjadrovali,   navrhovateľ   tým   že   zotrvával   na   návrhu   o   zaplatenie   kúpnej   ceny konkludentne   uznával   platnosť   kúpnej   zmluvy,   pretože   nie   je   možné   požadovať   plnenie z neplatnej zmluvy a odporcovia na otázku súdu, či sa cítia byť vlastníkmi nehnuteľnosti uviedli,   že   sú   vlastníkmi   nehnuteľnosti   počas   celej   doby   od   jej   nadobudnutia   kúpnou zmluvou, vlastníctvo opätovne deklarovali aj spätným zápisom vlastníckeho práva a jeho výkonom.

Skutočnosť, že nebola uhradená kúpna cena riadne a včas sama o sebe nemôže spôsobiť neplatnosť zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi. Porušenie povinnosti zaplatiť riadne a včas kúpnu cenu spôsobuje omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku, čo môže mať za následok až možnosť odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy žiadny z účastníkov neprezentoval. Pre rozpor právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi je potrebné,   aby   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   bol   právny   úkon,   nie   následok   omeškania s plnením povinností súvisiacimi s plnením z právneho úkonu. Tento rozpor nekonštatoval ani súd v konaní 13C/156/98. Súd nezastáva názor prvostupňového a druhostupňového súdu   v   konaní   13C/156/98   čo   sa   týka   neplatnosti   právneho   úkonu   z   dôvodu   uvedenia navrhovateľa do omylu. Pre neplatnosť právneho úkonu podľa 49a O. Z. je podstatné, aby ho   konajúca   osoba   urobila   v   omyle   vychádzajúcom   zo   skutočnosti,   ktorá   je   pre   jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne.   Omyl   v   pohnútke   nerobí   právny   úkon   neplatným.   Súd   má   za   to,   že   v   tomto prípade sa mohlo jednať nanajvýš o omyl v pohnútke, ktorý nerobí právny úkon neplatný. Vzhľadom   na   okolnosti   prejednávanej   veci,   sa   mohlo   jednať   len   o   omyl   vnútorný   u predávajúceho, vylúčený je vonkajší omyl (nesúlad medzi vôľou účastníkov). Omyl vnútorný môže byť vyvolaný napr. omylom v predmete zmluvy, omyl v adresátovi právneho úkonu, omyl v následkoch právneho úkonu a pod.. V tomto prípade naviac už pri podpise zmluvy bolo dohodnuté splácanie sumy 2.000.000,- Sk v splátkach, dodatkom k zmluve uzatvoreným v deň podpisu zmluvy, t. j. dňa 12. 10. 1994, bolo prolongované splácanie kúpnej ceny do 31.   12.   1995.   Teda   aj   navrhovateľ   predpokladal,   že   odporca   si   bude   zabezpečovať prostriedky   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   dodatočne.   Tak   ako   súd   uvádzal,   porušenie zmluvných povinností nie je spôsobilé vyvolať neplatnosť úkonu podľa ust. § 49a O. Z.. Súdy v konaní 13C/156/98 vychádzali zo skutočnosti, že navrhovateľ musel vedieť o tom, že kúpnu cenu nebude schopný splácať z dôvodu zaťaženia úverom na dražbu obchodných priestorov. Súd však je názoru, že nebola preukázaná skutočnosť, že by odporcovia už pri uzatvorení zmluvy vedeli, že nebudú schopný splatiť kúpnu cenu a túto ani nechceli splatiť a ich úsilie nesmerovalo k splateniu kúpnej ceny. Súd zastáva názor, že nebolo preukázané také úmyselné konanie, z ktorého by bolo možné usúdiť, že odporcovia omyl vyvolali, ale len si nedokázali splniť svoje zmluvné povinnosti. Navrhovateľ mal možnosť využiť zákonné prostriedky a možnosti ktoré mu dáva zákon pri možnosti omeškania odporcu s peňažným plnením, čo čiastočne aj využíva v tomto konaní.

Súd z uvedených dôvodov predbežne posúdil otázku platnosti kúpnej zmluvy tak, že kúpna zmluva ktorou navrhovateľ previedol predmetnú nehnuteľnosť na odporcov je platná a účinná, pričom túto skutočnosť nevytkol ani odvolací a dovolací súd ako vadu konania, naopak z ich záverov vyjadrených v odôvodnení je možné predpokladať, že platnosť zmluvy akceptujú, v opačnom prípade by bolo nadbytočné rozhodovať o plnení zo zmluvy.“

K povinnosti zaplatiť kúpnu cenu okresný súd uviedol: „Povinnosť zaplatiť kúpnu cenu namietaná nebola a súd nezistil, že by došlo k zmene jej výšky alebo uplatneniu iných nárokov kupujúceho ako započítaniu. Súd nezistil, že by kúpna cena bola dohodnutá neplatne a preto dospel k záveru, že odporcovia ako kupujúci sú povinný zaplatiť odporcovi dohodnutú kúpnu cenu vo výške 2.600.000,- Sk.

Spôsoby   zániku   záväzku   sú   uvedené   v   ustanovení   šiesteho   oddielu   ôsmej   časti Občianskeho zákonníka vymedzenej paragrafovým znením od § 559 do § 587 Občianskeho zákonníka.   Navrhovateľ   uvádzal   zaplatenie   kúpnej   ceny   jednotlivými   platbami   a   to v omeškaní   odporcov   a   odporca   udával   zánik   záväzku   započítaním.   Nakoľko   konanie o zaplatenie   istiny   bolo   zastavené,   súd   otázku   či   došlo   k   zániku   nároku   navrhovateľa zaplatením   alebo   započítaním   riešil   ako   prejudiciálnu   otázku   vo   vzťahu   k   povinnosti odporcov zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania.

Podľa § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Pre perfektnosť započítania musí byť preukázaná existencia pohľadávok. Osobitné je potrebné   aby   bola   preukázaná   pohľadávka   účastníka   právneho   vzťahu,   ktorý   vykonal jednostranný úkon započítania.“

Okresný   súd   konštatoval,   že „na   povinnosť   zaplatiť   kúpnu   cenu   nemá   vplyv skutočnosť, že nehnuteľnosť bola zaradená medzi kultúrne pamiatky a z toho dôvodu je obmedzené   právo   odporcov   nakladať   s   nehnuteľnosťou.   Nejedná   sa   totiž   o   vadu   veci a skutočnosť je možné zistiť zo zoznamu kultúrnych pamiatok alebo výpisu z listu vlastníctva a naviac toto tvrdenie počas celého konania nebolo preukázané.“.

Ku vzniku škody sťažovateľom okresný súd uviedol:„Súd vo vzťahu k tvrdeniu odporcov o vzniku škody udáva, že ku škode ktorá im mala vzniknúť neodovzdaním veci, nebol preukázaný základ a dôvod. Titul škody odporcovia nešpecifikovali, podľa obsahu ich vyjadrení sa môže jednať o náhradu škody podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Podmienkami pri priznanie škody sú vznik škody, porušenie povinnosti   stanovenej   zákonom   alebo   zmluvou,   príčinná   súvislosť   medzi   vznikom   škody a porušením povinnosti a zavinenie. Odporcovia pritom nepreukázali ani vznik škody ani porušenie povinnosti navrhovateľa. Zmluva o prevode nehnuteľnosti musí byť vyhotovená v písomnej forme a musí byť na jednej listine, resp. jednotlivé listy musia tvoriť celok a teda možno   ju   vykladať   len   podľa   obsahu.   Pritom   súd   zo   znenia   zmluvy   nezistil,   že   by navrhovateľ mal voči odporcom dohodnutú niektorú povinností ktoré by nesplnil, naopak, povinnosť riadne uhradiť kúpnu cenu nesplnili odporcovia hoci v zmluve bola dohodnutá aj sankcia odstúpenia od zmluvy.

Podľa   tvrdení   odporcov   im   mala   vzniknúť   škoda   z   dôvodu   neodovzdania nehnuteľnosti, dom č. 209, Ž. v častí 1. poschodia - 174,30 m2, neodovzdaním nehnuteľnosti

- prízemia, zadná časť - 91,16 m2. Neodovzdaním 1. poschodia vznikla škoda titulom ušlého zisku vo výške 3.000,- Sk/m2 pri 174,3 m2 predstavuje škodu 522.900,- Sk ročne, za dobu troch rokov 1.568.700,- Sk, titulom ušlého nájmu za prízemia vznikla im škoda vo výške 4.000,- Sk/m2 za výmeru 91,16 m2 suma 364,640,- Sk, za dobu troch rokov 1.093.920,- Sk, spolu vo výške 2.407.190,- Sk.“

Vo vzťahu   k uplatnenej škode   okresný   súd   konštatoval, že „titulom   obmedzenia práva   odporcov   užívať   nehnuteľnosť   zákazom   uloženým   predbežným   nakladať s nehnuteľnosťou   súd   musí   konštatovať,   že   odporcovia   v   1/   a   2/   rade   výšku   škody nepreukázali žiadnym dôkazom. V započítacom prejave uviedli, že sa tým predĺžila doba na rekonštrukciu nehnuteľnosti ku ktorým sa zaviazali v kúpnej zmluve, čím vznikala škoda, a to až do zrušenia rozsudkov okresného a krajského súdu, teda po dobu o 18 mesiacov Odporcovia   v   konaní   škodu   tvrdili   bez   toho,   aby   jej   výšku   preukázali,   hoci   ich zaťažuje   bremeno   dôkazu   tvrdenia.   Škoda   im   podľa   oznámenia   o   podaní   protinávrhu a z obsahu   započítacieho   prejavu   bola   spôsobená   aj   vydaním   predbežného   opatrenia 13C 156/98-23 zo dňa 24. 2. 1998. Škodu vyčíslili ako ušlý nájom (ušlý zisk) od 4. 2. 1998 do zrušenia rozsudku Okresného a Krajského súdu v Žiline a zápisu ich vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností, t. j. za obdobie 18 mesiacov. Jednalo sa o nemožnosť užívania 1. poschodia - 174,30 m2 a prízemia, zadná časť - 91,16 m2 po 3.000,- Sk/m2, spolu 1.194.570,- Sk.“.

K odovzdaniu nehnuteľnosti sa okresný súd vyjadril takto:„Súd konštatuje, že faktické odovzdanie nehnuteľnosti ako podmienka nakladania s nehnuteľnosťou po prevode nie je dôvodné. Vlastnícke právo ani jeho jednotlivé zložky sa neprevádzajú   tradíciou,   ale   vkladom   vlastníckeho   práva,   teda   vznikom   vecnoprávnych účinkov zmluvy. Pri prevode nehnuteľností sa tradícia nevyžaduje, dokonca nie je možná a nahrádza sa vyprataním (namiesto predania (odovzdania) sa nehnuteľnosť uvoľní pre užívanie   nadobúdateľa).   Nie   je   vylúčené,   aby   si   účastníci   dohodli   aj   tzv.   protokolárne odovzdanie nehnuteľnosti, s týmto konaním však nie sú spojené žiadne právne účinky, ibaže by si ich účastníci výslovne v zmluve vymienili, čo v danom prípade nebolo splnené. Nadobudnutím vlastníckeho práva kupujúci vstupuje do postavenia predávajúceho a preberá   všetky   práva   a   povinnosti   spojené   s   vlastníctvom   nehnuteľnosti.   Osobitne vstupuje do práv prenajímateľa ak nehnuteľnosť je v nájme, do práv povinného z vecného bremena alebo ťarchy, do záväzkových práv viaznucich na nehnuteľnosti a pod..

Odporcovia ako kupujúci výslovne uviedli (čl. 5 ods. 2 zmluvy), že stav nehnuteľnosti je   im   známy   a   oboznámili   sa   s   ním.   Teda   nehnuteľnosť   preberali   v   stave   v   akom   sa nachádzala v dobe prevodu a žiadne práva spojené s vadami veci si riadne neuplatnili. Za vady veci nemožno považovať skutočnosť, že časť nehnuteľnosti bola užívaná rómskou rodinou. Ak by tieto osoby mali k veci nájomné alebo vecné právo, čo odporca nepreukázal, vstúpili by odporcovia ako nadobúdatelia do práv prenajímateľa alebo povinnej osoby. Osobitne ak nehnuteľnosť bola užívaná bez právneho dôvodu, nemohli prejsť na kupujúcich žiadne povinnosti a mali by právo sa domáhať ochrany vlastníckeho práva a vypratania nehnuteľnosti. Preto pasívne legitimovanou osobou vo vzťahu k náhrade škody vzniknutej neoprávneným užívaním nehnuteľnosti po prechode vlastníctva na odporcov môžu byť totiž len tie osoby, ktoré neoprávnene nehnuteľnosť užívali a zasiahli do ich vlastníckeho práva alebo ho obmedzili.

Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že odporcovia nadobudli nehnuteľnosti na základe výsledkov ponukového konania, pričom v nehnuteľnosti mali prevádzku už dávno pred   tým,   ako   došlo   k   ponukovému   konaniu   a   prevode   nehnuteľnosti,   teda   im   stav nehnuteľnosti musel byť známi vrátane faktického užívania vrátane toho, že nehnuteľnosť užíva aj rómska rodina bez ohľadu na existenciu titulu užívania.“

K namietanému premlčaniu okresný súd zaujal tento právny názor: „Odporcovia   námietku   premlčania   ani   nároky   nešpecifikovali,   ich   prejav   bol všeobecný a súd preto vychádzal zo skutočnosti, že vznášajú námietku premlčania nároku na   peňažné   plnenie   vo   všeobecnej   trojročnej   lehote.   Nakoľko   takáto   námietka   bola vznesená, premlčujú sa všetky nároky za viac ako tri roky, teda pred podaním návrhu zo dňa 27. 3. 1996, t. j. pred 27. 3. 1993 a zmenou návrhu spočívajúceho v rozšírení úrokov z omeškania nad 3% ročne, t. j. pred 10. 3. 2002. Súd zistil že nárok na zaplatenie istiny bol uplatnený   vo   všeobecnej   premlčacej   lehote,   rovnako   ako   návrh   na   zaplatenie   úrokov z omeškania vo výške 3% ročne od 1. 1. 1996 do zaplatenia, vo všeobecnej premlčacej dobe nebol uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania ročne do 1. 1. 1996 do 10. 3. 2002 zo sumy 1.600.000,- Sk.

Súd   vzhľadom   na   uvedené   priznal   navrhovateľovi   právo   na   zaplatenie   úrokov z omeškania zo sumy 1.550.000,- Sk vo výške 3% ročne od 1. 1. 1996 do 14. 2. 1996, čo predstavuje čiastku 5.605,48 Sk; 1.500.000,- Sk vo výške 3% ročne od 15. 2. 1996 do 14. 8. 2000, čo predstavuje čiastku 202.438,36 Sk; 1.400.000,- Sk vo výške 3% ročne od 15. 8. 2000 do 9. 3. 2002, čo predstavuje čiastku 65.704,11 Sk; 1.400.000,- Sk vo výške 19,5% ročne   od   10.   3.   2000   do   11.   6.   2007,   čo   predstavuje   čiastku   1.435.206,85   Sk;   spolu vyčíslené   úroky   z   omeškania   vo   výške   1.709.054,79   Sk,   zo   sumy   ktorej   súd   odpočítal zaplatenú čiastku 150.000,- Sk a na úrokoch z omeškania priznal navrhovateľovi sumu 1.559.054,79 Sk čo prepočtom podľa konverzného kurzu predstavuje sumu 51.751,14 eur a návrh vo zvyšku 50.003,79 eur zamietol z dôvodu premlčania.“

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k. 5 Co/241/2010-277   z 19.   apríla   2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 6 C/235/2008-247   z 24.   mája   2010,   ktorým   uložil   povinnosť   sťažovateľom   spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi   sumu   51 751,14   € do   troch   dní   od   právoplatnosti rozsudku,   a vo   zvyšnej   časti,   v ktorej   okresný   súd   návrh   zamietol,   ponechal   rozsudok okresného súdu nedotknutý, uviedol:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmal   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu v rozsahu mu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p.) napadnutý rozsudok okresného súdu v časti o uložení povinnosti odporcom v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   51.751,14   €   do   3   dní   od   právoplatnosti rozsudku v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“ potvrdzuje „ako vecne správny. Rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku návrh zamietol, ponecháva nedotknutý.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti, napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   preskúmaním   napadnutého   rozsudku,   spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní,   dospel   k záveru,   že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   a   preto   sa   odvolací   súd   stotožnil   so   skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd preukázaný   skutkový   stav   vyhodnotil   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   na   ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa stotožňuje. K jednotlivým odvolacím námietkam, odvolací súd konštatuje, že so všetkými namietanými skutočnosťami sa vysporiadal okresný súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   pričom   odporcovia   neuviedli   a   ani nepreukázali   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zmenu   prípadne   zrušenie napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací   súd   preskúmaním   obsahu   spisu   mal   preukázané,   že   účastníci   konania uzatvorili   dňa   4.   10.   1994   kúpnu   zmluvu   č...,   na   základe   ktorej   odpredal   navrhovateľ odporcom v 1/ a 2 / rade nehnuteľnosť KN parc. č. 152 zast. plocha o výmere 244 m2 spolu s domom č. s. 209 v katastrálnom území Ž. Vklad vlastníckeho práva v prospech odporcov bol povolený dňa 28.   10.   1994 pod č.   2287/94.   Kúpna cena predstavovala na základe dohody strán sumu 2.600.000,- Sk, s tým, že odporcovia boli povinní v zmysle uvedenej kúpnej zmluvy, ako aj dodatku k nej zo dňa 12. 10. 1994 zaplatiť kúpnu cenu v dohodnutých splátkach   do   31.   12.   1995.   Ďalej   z   dokazovania   vykonaného   pred   okresným   súdom vyplynulo, že odporcovia do podania návrhu na začatie konania zaplatili navrhovateľovi z kúpnej ceny sumu 1.050.000,- Sk, pričom postupne v priebehu konania zaplatili dňa 15. 8. 2000 čiastku 100.000,- Sk a čiastku 1.600.000,- Sk dňa 12. 6. 2007. Vzhľadom k tomu, že odporcovia zaplatili navrhovateľovi celú sumu predstavujúcu kúpnu cenu, navrhovateľ vzal návrh v časti o zaplatenie istiny späť, konanie v tejto časti žiadal zastaviť a pokračovať v konaní o zaplatenie príslušenstva pohľadávky, teda úroku z omeškania.“.

K predbežnej otázke neplatnosti zmluvy krajský súd uviedol: „Odvolací   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   okresný   súd   správne   posúdil   ako predbežnú,   otázku   platnosti   resp.   neplatnosti   predmetnej   kúpnej   zmluvy   a   dospel k správnemu právnemu názoru, že uvedená kúpna zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcami v 1/ a 2 / rade je platná a účinná, nakoľko skutočnosť, že nebola uhradená kúpna   cena   riadne   a   včas   nespôsobuje   rozpor   predmetnej   zmluvy   s   dobrými   mravmi, pretože   rozpor   s   dobrými   mravmi   sa   vzťahuje   na   právny   úkon   a   nie   na   omeškanie   s platením kúpnej ceny. Rovnako ako dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy neobstálo ani v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/156/1998 navrhovateľom tvrdené uvedenie do omylu odporcami, podľa ktorého odporcovia už pri uzatváraní zmluvy vedeli, že nebudú môcť zaplatiť kúpnu cenu, čím uviedli do omylu navrhovateľa, ktorý by v takom prípade mal možnosť predať nehnuteľnosť niekomu inému.“

K námietke   nedostatku   podpísania   zmluvy   zo   strany   žalobcu   oprávnenou   osobou krajský súd konštatoval:

„Pokiaľ išlo o odporcami namietanú vadu návrhu na začatie konania, odvolací súd konštatuje, že okresný súd uviedol, aké úvahy ho viedli k záveru, že vo vzťahu k námietke odporcov týkajúcej sa vady návrhu na začatie konania spočívajúcej v podpísaní návrhu neoprávnenou osobou nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by nebolo možné pokračovať v konaní. Okresný súd správne konštatoval, že návrh navrhovateľa netrpí žiadnymi vadami, ktoré by bolo potrebné odstraňovať, navyše navrhovateľ v konaní nenamietal tú skutočnosť, že návrh podpísala osoba, ktorá nie je spôsobilá vykonávať úkony za navrhovateľa, práve naopak   navrhovateľ   v   konaní   konal,   udelil   plnomocenstvo   právnym   zástupcom,   žiadal zmenu návrhu a teda je správne aj konštatovanie okresného súdu, že ak prejavil účastník vôľu konať na základe návrhu, ktorý by aj sám nepodpísal a súd s ním aj konal, zastavenie konania pre nedostatok podpisu by bolo odňatím možnosti konať pred súdom.“

K započítaniu pohľadávok sa krajský súd vyjadril takto:

„Okresný súd zároveň podrobne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že započítaním zo strany odporcov listom zo dňa 14. 9. 2000 pohľadávka navrhovateľa nezanikla, t. j. zanikla až zaplatením poslednej dlžnej splátky odporcami dňa 12. 6. 2007 a teda odporcovia v 1/ a 2/ rade boli v omeškaní a preto správne okresný súd rozhodol aj o priznaní úrokov z omeškania navrhovateľovi.“

Námietku premlčania krajský súd posúdil takto: „Okresný   súd   sa   dostatočne   vysporiadal   aj   s   námietkou   premlčania   uplatnenou odporcami vo vzťahu k nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania. Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že sa premlčujú v tomto prípade všetky nároky za viac ako tri roky, t. j. pred 27. 3. 1993 a vzhľadom na zmenu návrhu týkajúcu sa rozšírenia úroku z omeškania nad 3 % ročne, aj pred 10. 3. 2002. Z uvedeného vyplýva, že nárok na zaplatenie istiny bol uplatnený vo všeobecnej premlčacej dobe, ako aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 3 % ročne od 1. 1. 1996 do zaplatenia, s výnimkou nároku na zaplatenie úroku z omeškania ročne od 1. 1. 1996 do 10. 3. 2002 zo sumy 1.600.000,- Sk. Odvolací súd sa stotožnil aj s postupom okresného súdu pri aplikácii sadzby 3 % a 19,5 % úroku z omeškania v súvislosti s omeškaním s plnením jednotlivých splátok, vzhľadom   na   dátum   uplatnenia   jednotlivých   nárokov.   Pokiaľ   odporcovia   v   podanom odvolaní   namietali,   že   okresný   súd   doposiaľ   nerozhodol   o   späťvzatí   návrhu   v   časti uplatneného úroku z omeškania vo výške sadzby 3 % ročne, pričom nesprávne vyhodnotil podaný návrh, keď pripustil zmenu návrhu spočívajúcu v rozšírení nárokov na zaplatenie úrokov z omeškania o 19 % ročne od 1. 1. 1996 do zaplatenia, odvolací súd konštatuje, že okresný   súd   správne   vyhodnotil   zmenený   návrh   navrhovateľa   zo   dňa   10.   3.   2005   ako rozšírenie pôvodne uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania o 19 % ročne od 1. 1. 1996 do zaplatenia aj vzhľadom na vyjadrenie navrhovateľa na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 29. 3. 2005 a o jeho procesnom návrhu rozhodol uznesením na uvedenom pojednávaní konanom dňa 29. 3. 2005.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   závery   odvolací   súd   neuznal   opodstatnenosť argumentácií odporcov, na ktorých založili svoje odvolacie dôvody, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení najvyššieho súdu. Namietajú predovšetkým právne posúdenie zisteného skutkového stavu a konkrétne právne závery, ktoré všeobecné súdy urobili.

Po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v spojení s odôvodnením rozsudku   okresného súdu [§ 219 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok primeraným   spôsobom,   jednotlivé   skutkové   zistenia   vyplývajú   z   vykonaných   dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia   zisteného skutkového stavu. Toto   právne posúdenie je založené na primeranej   aplikácii   a   výklade   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a Občianskeho   zákonníka   a aj   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľmi a navrhovateľom.   Predmetný   výklad   uvedených   prameňov   práva   je   logický,   zodpovedá zmyslu a účelu krajským súdom uvedených ustanovení. Krajský súd svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom odlišného   právneho   hodnotenia   zisteného   skutkového   stavu.   Odlišné   právne   hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore   s   právnym   názorom   neúspešného   účastníka.   Skutočnosti,   ktoré   sťažovatelia uvádzajú v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru   sťažovateľov   na   predmet   sporu.   Sťažovateľmi   uvádzané   skutočnosti   nijako neindikujú   také   pochybenia   v   postupe   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   a   v   jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľov podľa ústavy a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený aj v tomto uznesení,   že   skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku, Občianskeho zákonníka a kúpnej zmluvy krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z   uvedených   dôvodov   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   časť   sťažnosti sťažovateľov zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením práva sťažovateľov podľa označených článkov ústavy a dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Cdo 162/2011 zo 14. septembra 2011

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 162/2011 zo 14. septembra 2011, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie. Nesúhlasia   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   ktorý   podľa   nich   nesprávne   posúdil a vyhodnotil ich námietky uvedené v dovolaní.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   v   prvom   rade   skúmal,   či   je dovolanie   prípustné   z hľadiska   zákonom   ustanovených   dovolacích   dôvodov   uvedených v § 237 a § 238 OSP.

Najvyšší súd k prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP uviedol: „Prípustnosť   dovolania   v predmetnej   veci   podľa   §   238   O.   s.   p.   neprichádza   do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Dovolací súd síce už v tejto veci rozhodoval a to rozsudkom z 28. júna 2007 sp. zn. 4 Cdo 109/2007, no v tomto rozhodnutí žiaden záväzný právny názor týkajúci sa meritórneho posúdenia veci ani posúdenia otázky existencie či neexistencie vady návrhu nevyslovil. Zaoberal sa len otázkou existencie samotného návrhu konštatujúc, že konanie nepochybne začalo na návrh. Predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu zrušil z dôvodu vady konania spočívajúcej v tom, že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej bolo v rozpore so skutočnosťou. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po právnej stránke zásadného významu, ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.“

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   najvyšší   súd   hodnotil   prípustnosť dovolania z hľadiska § 237 OSP (v ktorej vyhodnotil aj námietku sťažovateľov, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom a námietku spočívajúcu v nedostatočnosti odôvodnenia a že im nebolo doručené vyjadrenie žalobcu - Mesta Ž. k odvolaniu), pričom uviedol:«Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd   sa   ďalej   zaoberal   otázkou,   či   nie   je   daná   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom   nesprávne   obsadeným.   Nezistil   však   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania namietanú žalovanými, ktorá mala spočívať v odňatí ich možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a že im nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu.

Odvolací súd v úvodnej časti odôvodnenia svojho rozsudku podrobne zrekapituloval dôvody   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a   v   ďalšej   časti   uviedol,   že   so   skutočnosťami namietanými žalovanými v odvolaní sa vysporiadal už prvostupňový súd, a že sa s jeho skutkovými   a   právnymi   závermi   ako   aj   s   ich   odôvodnením   stotožňuje.   Okrem   toho   sa výslovne zaoberal namietanou vadou návrhu odôvodňujúc správnosť záverov súdu prvého stupňa   o   jej   neexistencii,   a   poukazujúc   na   vyjadrenie   žalobcu   na   pojednávaní   pred prvostupňovým súdom zaujal stanovisko aj k postupu tohto súdu v súvislosti s písomným podaním žalobcu z 10. 3. 2005, konštatujúc správnosť jeho vyhodnotenia ako zmeny žaloby v smere jej rozšírenia o ďalšie úroky z omeškania. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa splna požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky a námietky týkajúce sa jednak procesného postupu prvostupňového súdu a jednak skutkového a právneho posúdenia veci. Námietky dovolateľov v tomto smere preto neboli dôvodné.

Rovnako nedôvodnou bola aj ich námietka o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že   im   nebolo   doručené   vyjadrenie   žalobcu   k   odvolaniu.   Občiansky   súdny   poriadok v ustanovení § 209a ukladá súdu prvého stupňa povinnosť doručiť ostatným účastníkom odvolanie   s   výzvou   na   možnosť   sa   k   nemy   vyjadriť,   neukladá   však   povinnosť   doručiť ostatným   účastníkom   aj   prípadné   vyjadrenie   k   odvolaniu.   Napriek   absencii   takéhoto výslovného   zákonného   príkazu   by   nedoručenie   vyjadrenia   k   odvolaniu   mohlo   byť   za určitých okolností porušením princípu „rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by vyjadrenie k odvolaniu malo alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V prejednávanej veci takáto situácia nenastala. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo totiž v podstate len konštatovaním správnosti rozsudku súdu prvého stupňa a jeho skutkových a právnych záverov vo vzťahu k odvolacím námietkam. Z odôvodnenia odvolacieho   rozsudku   nevyplýva,   že   by   odvolací   súd   k   prijatiu   jeho   záverov   viedlo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných. Naopak je z neho zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa poukazujúc zároveň na to, že so všetkými v odvolaní namietanými skutočnosťami sa dostatočne vysporiadal už tento súd. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.) bez toho, aby sa mohol zaoberať vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska právneho posúdenia veci alebo prípadného výskytu iných vád (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.).»

Vzhľadom   na   odôvodnenie   uznesenia   a zohľadniac   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd považuje právne závery najvyššieho súdu za logické, dostatočne   odôvodnené,   vyplývajúce   z   relevantných   skutkových   zistení   a   rozhodne   ich nemožno považovať za arbitrárne.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Závery   najvyššieho   súdu   rešpektujú   zmysel   a účel   príslušných   procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 a § 238 OSP), a preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľov je v tejto časti zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením práv sťažovateľov, a z tohto dôvodu ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   uvedenými   v sťažnosti   vrátane   odloženia   vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012