znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/2010-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 59/2007 a jeho rozsudkom z 23. júla 2009, za účasti Krajského súdu v Nitre a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti Z., spol. s r. o., podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 59/2007 a jeho rozsudkom z 23. júla 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 59/2007 z 23. júla 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   Z., spol. s r. o., trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet Advokátskej kancelárie R., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 59/2007 a jeho rozsudkom z 23. júla 2009.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ je stavebníkom, ktorý podal   návrh   na   kolaudáciu   stavby   „O.“,   N.   (ďalej   len   „stavba“),   pričom   uvedeným kolaudačným   rozhodnutím   bolo   povolené   užívanie   tejto   stavby   v   rozsahu   uvedenom v kolaudačnom rozhodnutí na účel „pozemná stavba – nebytová budova pre obchod, služby, administratívu a kultúru“.

Na   základe   žaloby   žalobcov   v 1.   až   7.   rade   (ďalej   len   „žalobcovia“)   doručenej krajskému   súdu   5.   decembra   2007   proti   Mestu   Nitra   (ďalej   len   „žalovaný   1“)   začalo konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   1   zo   6.   novembra   2006 č. SP 19735/06-004-Ing.Ns, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. novembra 2006 (ďalej len „kolaudačné rozhodnutie“).

Sťažovateľ bol pribratý do konania na strane žalovaného (ako žalovaný 2) podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uznesením krajského súdu sp. zn. 11 S 59/2007 z 15. júla 2009, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. júla 2009.

Súčasne   s   uznesením   o   pribratí   do   konania   doručil   krajský   súd   sťažovateľovi rovnopis žaloby a vyjadrenie žalovaného 1 k žalobe zo 4. apríla 2008. Krajský súd nevyzval sťažovateľa na vyjadrenie k žalobe podľa § 250e OSP.

Krajský súd zaslal právnej zástupkyni žalobcov výzvu z 10. júna 2008 (doručenú 12. júna 2008) na vyjadrenie k prerokovaniu veci bez nariadenia pojednávania. Napriek nesúhlasu právnej zástupkyne žalobcov s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania krajský súd vyhlásil vo veci rozsudok 23. júla 2009 bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 3 OSP. Sťažovateľovi krajský súd výzvu na vyjadrenie sa k prerokovaniu veci bez nariadenia pojednávania nedoručoval.

Čas   a   miesto   verejného   vyhlásenia   rozsudku   krajský   súd   oznámil   úradným zoznamom, ktorý bol vyvesený od 17. do 23. júla 2009. Uznesenie o pribratí do konania (na základe ktorého sa sťažovateľ dozvedel, že je účastníkom konania) bolo sťažovateľovi doručené 21. júla 2009, krajský súd teda v rozpore s ustanovením § 250ia v spojení s § 156 ods. 3 OSP nedodržal lehotu 5 dní na oznámenie termínu vyhlásenia rozsudku účastníkom.Rozsudkom   sp. zn. 11 S 59/2007 z 23. júla 2009 krajský súd zrušil   kolaudačné rozhodnutie podľa § 250j ods. 3 OSP a vec vrátil žalovanému 1 na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal žalovaného 1 na náhradu trov konania žalobcom.

Sťažovateľ tvrdí, že vydaniu tohto rozsudku predchádzalo konanie na krajskom súde, v   ktorom   bolo   porušené   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa odôvodnenia rozsudku bola dôvodom na zrušenie kolaudačného rozhodnutia skutočnosť,   že   žalovaný   1)   vydal   kolaudačné   rozhodnutie   6.   novembra   2006,   avšak «stavebné rozhodnutie č....(ďalej len „stavebné povolenie“) vydané žalovaným 1) dňa 21. decembra 2004 ako podklad pre vydanie kolaudačného rozhodnutia bolo zrušené Najvyšším súdom   SR“,   č.   k.  ...   zo   dňa   27.   septembra   2006,   doručeného   žalovanému   1/   dňa 24. novembra 2006, právoplatného dňa 24. novembra 2006, a vec bola vrátená stavebnému úradu   na   nové   konanie   z   dôvodu   porušenia   práv   žalobkyne   1/,   ktorá   bola   jedinou účastníčkou konania».

Podľa názoru krajského súdu vysloveného v odôvodnení rozsudku «nie je podstatné, kedy bolo stavebnému úradu (žalovanému 1/) doručené vyššie citované rozhodnutie NS SR o jeho   zrušení..   Vyhlásením   rozhodnutia   je   súd   viazaný   a   jeho   účinky   sú   záväzné   pre všetkých...“.   Rozhodnutie   žalovaného   1)   teda   „predstavuje   jednu   z   prípadov   vady správneho konania, ku ktorej súd prihliada z úradnej povinnosti, lebo ide o akt nulitný.».

Ďalej krajský súd vytkol žalovanému 1, že napriek tomu, že „mal vedomosť o tom, že   stavebné   povolenie   je   zrušené,   vydal   kolaudačné   rozhodnutie,   ktoré   rozhodnutie   ani nedoručil žalobcom ako účastníkom konania ani právnej zástupkyne, ktorú si zvolili a ktorá riadne doložila splnomocnenie na zastupovanie v stavebnom konaní“.

Krajský   súd   ďalej   konštatoval,   že „z   vyššie   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako i rozhodnutie žalovaného (1/) zrušiť podľa   §   250j   ods.   3   OSP,   nakoľko   v   konaní   boli   zistené   také   vady,   ktoré   mali   vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a žalobcovia poškodení na svojich právach“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 59/20007 z 23. júla 2009 došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd:

- doručil sťažovateľovi rovnopis žaloby súčasne s uznesením o pribratí do konania 21. júla 2009 bez toho, aby ho vyzval na vyjadrenie k žalobe, pričom vyhlásením rozsudku vo   veci   23.   júla   2009   neumožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k   žalobe,   napriek   tomu, že žalovanému 1 umožnil k žalobe sa vyjadriť,

-   neumožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k   prerokovaniu   veci   bez   nariadenia pojednávania,

- zabránil sťažovateľovi zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku, pretože odo dňa, keď sa dozvedel o svojom pribratí do konania, do vyhlásenia rozsudku uplynuli iba dva dni,

- vo veci konal a rozhodol napriek nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov,

- nesprávne právne vec posúdil a pri rozhodovaní aplikoval nesprávne ustanovenia právneho predpisu,

- vo veci rozhodol bez možnosti sťažovateľa vyjadriť sa k nej, prednášať argumenty a dôkazy na pojednávaní a nedal na ne odpoveď v odôvodnení svojho rozhodnutia,

- vyniesol svoje rozhodnutie, ktorým zrušil kolaudačné rozhodnutie bez toho, aby prijateľným spôsobom posúdil fakty,

- pri rozhodovaní o návrhu žalobcov vôbec nezvažoval, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka.

Tým,   že   krajský   súd   neumožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k žalobe,   predložiť argumenty   a vyjadrenia,   a   tak   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu,   a   rozhodol   vo   veci   bez nariadenia pojednávania, pričom nedodržaním lehoty na oboznámenie termínu vyhlásenia rozsudku   neumožnil sťažovateľovi   využiť právo na verejné vyhlásenie rozsudku,   podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 11 S 59/2007 z 23. júla 2009 došlo aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v znení protokolu č. 11 a práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „prevádzkuje   obchodnopriemyselné   centrum   na   účely   prenájmu   iným   podnikateľom činným v oblasti obchodu a služieb, ktorí zamestnávajú niekoľko desiatok zamestnancov. Zrušenie kolaudačného rozhodnutia znemožní sťažovateľovi nielen užívanie jeho vlastníctva ale zároveň je spôsobilé privodiť mu hospodárske straty a škody na majetku značného rozsahu a to nielen v dôsledku strát na nájomnom. V prípade, ak v dôsledku rozsudku krajského súdu dôjde k narušeniu činnosti nájomcov v priestoroch obchodnopriemyselného centra, nie je možné momentálne kvantifikovať ekonomické dopady na podnikanie nájomcov a na zamestnanosť v regióne.“.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva   na rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že mu krajský súd neumožnil výkon procesných práv (právo vyjadriť sa k žalobe, vyjadriť sa k prerokovaniu veci bez nariadenia   pojednávania,   zúčastniť   sa   verejného   vyhlásenia   rozsudku),   hoci   ich   výkon umožnil ostatným účastníkom konania.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„1. Základné právo spoločnosti Z., spol. s r. o., B. na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   právo   vlastniť   majetok   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na   ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 a právo podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   zo dňa   23.   júla   2009   sp.   zn.   11   S/59/2007-159 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. júla 2009 sp. zn. 11 S/59/2007-159 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konania.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť spoločnosti Z., spol. s r. o., so sídlom B. trovy konania v sume 289,74 Eur s DPH, pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu R. s. r. o., so sídlom B.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 136/2010-31 z 25. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   krajského súdu   na základe   výzvy   ústavného súdu   v   prípise   sp.   zn. Spr 196/10   z   12.   apríla   2010   doručenom   ústavnému   súdu   19.   apríla   2010   uviedla, že vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr 196/10 z 26. februára 2010 doručené ústavnému súdu 3.   marca   2010,   ktoré   podala   ešte   pred   predbežným prerokovaním   predmetnej   sťažnosti senátom   ústavného   súdu,   považuje   za   postačujúce,   a   preto   ho   nebude   dopĺňať. V predmetnom vyjadrení okrem iného uviedla:

«Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S/59/2007 rozhodoval o žalobe žalobcov v 1.   – 8.   rade (fyzických osôb)   proti žalovaným v 1.   – 2.   rade (Mestu Nitra a sťažovateľovi), vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného v 1. rade zo dňa

6.   11.   2006   č.   SP   19735/06-004.   Predmetným   rozhodnutím   žalovaný   v   1.   rade   povolil žalovanému v 2. rade užívanie stavby pod názvom „O.“ na ulici V. Žalovaný v 2. rade (sťažovateľ) sa stal účastníkom konania až na základe rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S/59/2007-149 zo dňa 15. 7. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 7. 2009, a to z dôvodu, že rozhodnutím súdu by mohli byť dotknuté jeho práva a povinnosti. Krajský súd v Nitre rozhodol o predmetnej žalobe rozsudkom č. k. 11 S/59/2007-159 zo dňa 23. 7. 2009 tak, že napadnuté rozhodnutie ža1ovaného v 1. rade č. SP 19735/06-004 zo dňa 6. 11. 2006 podľa § 250j ods. 3 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 10. 2009 a vykonateľnosť dňa 30. 10. 2009... Sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   poukazuje   na   nesprávny   postup Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S/59/2007, t. j. na nerešpektovanie jeho základného práva krajským súdom, čím podľa neho došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tohto konania sa mal súd dopustiť tým, že o žalobe rozhodol podľa   §   250f   OSP   bez   toho,   aby   boli   splnené   podmienky   na   rozhodnutie   súdu   bez pojednávania resp. tým, že sťažovateľovi neumožnil sa vyjadriť k predmetnej žalobe. Podľa   §   250f   ods.   1   OSP,   súd   môže   rozhodnúť   o   žalobe   bez   pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom.

Podľa   ods.   3   cit.   ustanovenia,   súd   môže   rozhodnúť   o   žalobe   bez   pojednávania rozsudkom   aj   vtedy,   ak   zruší   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   z   dôvodov uvedených v § 250j ods. 3 OSP.

Zo   zákona   teda   vyplýva   súdu   možnosť   rozhodnúť   o   žalobe   bez   pojednávania rozsudkom v uvedených dvoch prípadoch. Prvý prípad si na takýto postup vyžaduje zhodný návrh účastníkov alebo ich súhlas a druhý prípad predpokladá, že súd môže rozhodnúť o žalobe rozsudkom bez pojednávania bez vyžiadania si súhlasu účastníkov, ak napadnuté rozhodnutie zrušuje z dôvodov podľa § 250j ods. 3 OSP. Ak by teda účastníci aj nesúhlasili s   rozhodovaním   súdu   bez   nariadenia   pojednávania,   takýto   ich   nesúhlas   nie   je   právne významný.

Obdobne to platí aj vo vzťahu k prípadnému vyjadreniu účastníka k žalobe, lebo ustanovenie   §   250e   OSP   upravuje   možnosť   súdu   (nie   povinnosť),   aby   zaslal   žalobu na vyjadrenie druhému účastníkovi, čo je determinované povahou veci, jeho obtiažnosťou, čo do skutkových zistení resp. jeho právneho posúdenia.

Vychádzajúc   z   obsahu   rozhodnutia,   súd   mal   na   zreteli   najmä   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za dňa 6. 3. 2006 a tiež zo dňa 27. 9. 2006 pod č. k. 2 Sž-o-KS 19/2006, ktoré boli pre Krajský súd v Nitre určujúce pre to, akým spôsobom má súd o žalobe rozhodnúť. Podľa nášho názoru preto aplikáciu zákonného ustanovenia (§ 250eš OSP)   postupom súdu nemožno považovať   za   porušenie   základného práva tak, ako sa to v sťažnosti uvádza.

Krajský súd v Nitre tým, že žalovaného v 2. rade nevyzval na vyjadrenie k žalobe (súd   využil   obligatórnosť   ustanovenia   §   250e),   neodňal   účastníkovi   možnosť,   aby   sa   k podanej žalobe žalovaný vyjadril. Súd doručil žalovanému v 2. rade žalobu a aj vyjadrenie žalovaného v 1. rade k žalobe a zároveň v dostatočnom časovom predstihu (16. 7. 2009) expedoval na úradnú tabuľu súdu oznámenie o vyhlásení rozsudku podľa § 250f ods. 2 OSP na   deň   23.   7.   2009.   Sťažovateľ   mohol   túto   skutočnosť   zistiť   na   úradnej   tabuli   súdu, eventuálne aj na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. K   namietanému   neskúmaniu,   resp.   nedostatku   aktívnej   legitimácie   žalobcu na podanie žaloby je potrebné uviesť, že pri absencii administratívneho spisu žalovaného v 1. rade,   ktorý   bol   po   právoplatnosti   rozhodnutia   Krajským   súdom   v   Nitre   vrátený žalovanému v 1. rade, sa nemôžme k tejto námietke vyjadriť.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   treba   vzhľadom   na   jeho   obsah   a   náležitosti považovať za zákonný, dostatočne odôvodnený, pričom senát sa v odôvodnení rozsudku jednoznačne   vysporiadal   s   príčinami   právne   významnými   pre   zrušenie   napadnutého rozhodnutia žalovaného v 1. rade.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je potrebné uviesť, že v zásade nemožno nesúhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že aj on ako vlastník stavby „O.“ požíva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu rovnakú   právnu   ochranu   svojho   majetku.   Samotný   sťažovateľ   však   vo   svojej   sťažnosti pripúšťa, že možnosť reálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi je v štádiu   nesplnenia   zákonných   požiadaviek   obmedzená.   V   tomto   smere   poukazuje   na ustanovenie § 76 ods. 1 stavebného zákona, ktorý taktiež podmieňuje užívanie dokončenej stavby   existenciou   predchádzajúceho   kolaudačného   rozhodnutia.   Bez   splnenia   týchto zákonných požiadaviek síce nedochádza k formálnemu obmedzeniu vlastníckeho práva, ale jeho reálny výkon je limitovaný splnením určitých zákonných predpokladov. Až v situácii, že tieto   zákonné   podmienky   by   boli   splnené   a sťažovateľ   by   nemohol   v   plnom   rozsahu realizovať   výkon   vlastníckeho   práva,   by   bolo   možné   uvažovať   o   prípadnom   porušení základného práva vlastniť majetok. Ak Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím v rámci svojej právomoci zrušil kolaudačné rozhodnutie žalovaného v 1. rade, nemožno hovoriť o splnení všetkých zákonných predpokladov, ktoré sú spojené s plnou realizáciou vlastníckeho práva. Som teda názoru, že v štádiu právoplatne skončeného konania mi neprislúcha právo hodnotiť správnosť hmotnoprávneho posúdenia senátom tunajšieho krajského súdu „11 S“, ktorý predmetnú vec v rámci rozvrhu práce vybavoval.

S poukazom na vyššie uvedené považujem sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú a túto navrhujem ako nedôvodnú zamietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení z 19. mája 2010 doručenom ústavnému súdu faxovou správou 21. mája 2010 a poštou 25. mája 2010 k stanovisku predsedníčky krajského súdu z 3. marca 2010 okrem iného uviedol:

«Krajský súd uvádza, že rozhodnutím o žalobe bez pojednávania nedošlo k porušeniu základných   práv   sťažovateľa,   nakoľko   v   zmysle   §   250f   ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len „OSP“) súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3 OSP.

Máme   za   to,   že   pre   zákonnosť   postupu   súdu   v   danom   prípade   nepostačuje,   ak zo zákona vyplýva možnosť rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom. Súd musí so zreteľom   na   zákonom,   ústavou   a   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách priznané práva účastníka konania starostlivo zvážiť, či využitie takejto   možnosti   nebude   predstavovať   odňatie   procesných   práv   účastníka   konania. Aj z uvedeného   dôvodu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Najvyšší   súd“) judikoval, že aj rozhodnutie súdu bez nariadenia pojednávania vo veci, v ktorej takéto rozhodnutie   zákon   pripúšťa   predstavuje   odňatie   možnosti   účastníka   konať   pred   súdom (R č.23/2003), k čomu došlo v predmetnom prípade.

Ďalej má sťažovateľ za to, že samotná aplikácia ustanovenia § 250j ods. 3 OSP nebola v predmetnom prípade opodstatnená, nakoľko neexistovali dôvody na postup podľa tohto ustanovenia. Krajský súd ani v odôvodnení rozsudku aplikáciu uvedeného ustanovenia presvedčivo   neodôvodnil.   V   zmysle   uvedeného   máme   za   to,   že   v   súlade   s   ustálenou judikatúrou   sa   krajský   súd   dopustil   porušenia   zákazu   svojvôle   svojvoľným   výkladom a aplikáciou   zákonného   predpisu   krajským   súdom   v   inom   ako   zákonom   stanovenom a právnym myslením konsenzuálne akceptovanom význame (napr. IV. ÚS 236/07-11, nález Ústavného súd Českej republiky sp. zn. III. ÚS 138/2000).

Krajský súd ďalej tvrdí, že ak by účastníci aj nesúhlasili s rozhodovaním súdu bez nariadenia pojednávania, takýto ich nesúhlas nie je právne významný.

Odhliadnuc od nášho názoru, že Krajský súd si svojvoľným použitím ustanovenia § 250j ods. 3 OSP vytvoril príležitosť pre rozhodnutie bez pojednávania podľa § 250f ods. 3 OSP, ani jeho tvrdenie o tom, že nesúhlas účastníkov by bol aj tak právne nevýznamný, nesvedčí   o   nezávislom   a   nestrannom   postupe   krajského   súdu   voči   sťažovateľovi   ako účastníkovi konania.

Krajský súd totiž vyzval právnu zástupkyňu žalobcov vyjadriť sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania (výzvou zo dňa 10. júna 2008), ktorá s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania nesúhlasila.

Nie je v súlade so základným právom na rovnosť účastníkov v konaní taký postup krajského   súdu,   v   ktorom   sťažovateľa   nevyzval   vyjadriť   sa   k   prejednaniu   veci   bez nariadenia pojednávania a teda mu uprel to isté procesné právo, ktoré žalobcom priznal zaslaním zmienenej výzvy.

Krajský súd tvrdí, že § 250e OSP upravuje možnosť súdu (nie povinnosť) aby zaslal žalobu na vyjadrenie druhému účastníkovi.

Krajský   súd   doručil   sťažovateľovi   rovnopis   žaloby   súčasne   s   uznesením č. 11S/59/2007-149 zo dňa 15. júla 2009 (ďalej len „uznesenie o pribratí do konania“) dňa 21. júla 2009. Zároveň doručil sťažovateľovi aj vyjadrenie žalovaného 1/ Mesto Nitra, Nitra (ďalej len „žalovaný 1/“ alebo „Mesto Nitra“) k žalobe zo dňa 4. apríla 2008. Krajský súd však nevyzval sťažovateľa na vyjadrenie k žalobe. Hoci by sa sťažovateľ aj napriek absencii výzvy chcel vyjadriť k žalobe,   nebolo mu to umožnené z dôvodu nedostatočnej časovej lehoty, keďže sa dozvedel o svojej účasti v predmetnom konaní až doručením uznesenia o pribratí   do   konania dňa 21.   júla   2009 a rozsudok   bol   vyhlásený   dňa   23.   júla   2009. Uvedená   časová   lehota   2   dni   rovnako   platí   aj   v   prípade   námietky   krajského   súdu o expedovaní oznámenia o vyhlásení rozsudku na deň 23. júla 2009 na úradnú tabuľu súdu. Zákonom   požadovaná   lehota   5   dní   nebola   pre   sťažovateľa   teda   ani   v   tomto   prípade dodržaná.

Uvedeným   postupom   bolo   jednak   odňaté   právo   účastníka   vyjadriť   sa   k   žalobe, ale zároveň aj právo na verejné vyhlásenie rozsudku. Týmto postupom bolo porušené nielen právo   uplatňovať   procesné   práva   v   súdnom   konaní   (napr.   Burdov   proti   Rusku   zo   dňa 7. mája   2002)   ale   aj   rovnosť   účastníkov   v   konaní,   tentoraz   na   strane   žalovaných. Nerešpektovanie tzv. princípu rovnosti zbraní predstavuje v zmysle judikatúry Ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva zásah do základných práv a slobôd účastníka konania (PL. ÚS 9/96, I. ÚS 59/2000, III. ÚS 153/07).

Krajský   súd   uvádza,   že   pre   jeho   rozhodnutie   bolo   o.   i.   určujúce   rozhodnutie Najvyššieho súdu č. k. 2 Sž-o-KS 19/2006 zo dňa 27. septembra 2006.

Týmto   rozhodnutím   bola   vec   bola   vrátená   stavebnému   úradu   na   nové   konanie z dôvodu   porušenia   práv   žalobkyne   1/   A.   T.,   rod   C.,   ktorá   bola   jedinou   účastníčkou konania.   Svoje   oprávnenie   byť   účastníkom   stavebného   konania   odvodzovala   A.   T.   zo skutočnosti, že na základe jej žaloby zo dňa 28. júla 2004 sa na Okresnom súde v Nitre (sp. zn.   12   C   71/2004)   viedlo   konanie   o   určení   jej   vlastníckeho   práva   k   časti   zastavaných pozemkov. Svoju žalobu však vzala dňa 13. decembra 2007 spať a súdne konanie bolo v čase   vyhlásenia   rozsudku   krajského   súdu   právoplatne   zastavené   uznesením   zo   dňa   17. decembra 2007 (právoplatné dňa 17. januára 2008). V čase rozhodovania krajského súdu bolo teda konanie č. 12 C 71/2004 právoplatne ukončené a to z dôvodu späťvzatia návrhu žalobkyňou 1/. Máme teda za to, že žalobcovia neboli ukrátení na svojich právach a teda neboli procesne legitimovaní na podanie žaloby (napr. R 21/1997), v danom prípade išlo iba o účelové vedenie súdneho konania ako aj konania na Najvyššom súde č. 2 Sž-o-ks 19/2006.

Krajský   súd   sa   nevyjadril   k   námietke   nedostatku   aktívnej   legitimácie   žalobcov na podanie žaloby.

Napriek   absencii   vyjadrenia   krajského   súdu   k   tejto   námietke   trváme   na   našom vyjadrení, že súd mal skúmať aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa § 250 ods. 2 OSP z úradnej povinnosti (Uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 3 Sžo-KS 90/2005, 32/2007 ZSP).   Podľa   názoru   sťažovateľa   žalobu   podali   neoprávnené   osoby   a   súd   bol   povinný konanie o takejto žalobe zastaviť podľa § 250d ods. 3 OSP.

Krajský   súd   uzatvára   svoje   vyjadrenie   k   porušovaniu   ústavnoprocesných   práv sťažovateľa   tvrdením,   že   jeho   rozsudok   je   treba   vzhľadom   na   jeho   obsah   a   náležitosti považovať za zákonný, dostatočne odôvodnený, pričom senát sa v odôvodnení rozsudku jednoznačne   vysporiadal   s   príčinami   právne   významnými   pre   zrušenie   napadnutého rozhodnutiu žalovaného v 1 rade.

Máme za to, že krajský súd neodôvodnil, prečo nepostupoval podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP, či zisťoval aktívnu legitimáciu žalobcov, prečo aplikoval ustanovenie § 250j ods. 3 OSP v danom prípade a teda jeho rozhodnutie nie je ani zdôvodnené ani presvedčivé (III. ÚS 311/07) a nedal ani jasnú a zreteľnú odpoveď na podstatné podnety účastníkov (III. ÚS 260/07, obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Krajský súd k uvádza, že namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok by mohlo dôjsť až v situácií, ak by boli splnené zákonné podmienky pre jeho reálny výkon (zrejme myslel existenciu kolaudačného rozhodnutia) a sťažovateľ by nemohol v plnom rozsahu realizovať výkon vlastníckeho práva.

Uvedené   konštatovanie   je   podľa   názoru   sťažovateľa   popretím   základnej   axiómy kauzálnej   súvislosti,   nakoľko   práve   rozhodnutie   o   zrušení   vydaného   kolaudačného rozhodnutia   považuje   sťažovateľ   za   nezákonné   a   protiústavné.   Zrušením   kolaudačného rozhodnutia   iba   v   záujme   ochrany   nepreukázaného   porušenia   práv   žalobcov (byť účastníkmi   kolaudačného   konania)   poskytol   krajský   súd   nezákonne   ochranu neexistujúcemu   právu   na   úkor   ústavne   zaručených   práv   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a na majetok.

Krajský súd svojím rozhodnutím v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu nerešpektoval   dobromyseľne   nadobudnuté   práva   (napr.   R   č.54/2003)   a   nezisťoval, či verejný   záujem   na   zrušení   kolaudačného   rozhodnutia   prevyšuje   nad   dobromyseľne nadobudnutými   právami   účastníka.   Zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   by   malo prichádzať do úvahy iba v prípade, ak by sa v konaní bolo bývalo preukázalo, že toto rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom, ako je to v súlade so zásadou rešpektovania stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím (R č. 35/2003).

So   zohľadnením   základných   práv   zaručených   Ústavou   SR,   medzinárodnými dohovormi ľudských právach, ako aj konštantnej judikatúry Ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu máme za to, že rozhodnutie krajského súdu je neprípustným zásahom aj do základného práva pokojne užívať majetok (I. ÚS 60/96).»

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí,   že   bola na svojich   právach   ukrátená rozhodnutím   a postupom   správneho orgánu. Ak účastník   konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom   na   poskytnutie   ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, všeobecný súd mu túto   ochranu   musí   poskytnúť   v   rozsahu,   v   akom   sa   preukáže   existencia   dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m. II. ÚS 4/94).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov preskúmavajúcich na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje   orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú   ochranu   základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou,   čo   je základným predpokladom   pre   ústavne konformnú   aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I.   ÚS   35/98),   ale   tiež   v   prípade,   ak   by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil, že predmetom konania pred krajským súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 11 S 59/2007 bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 1 č. SP 19735/06-004-Ing.N zo 6. novembra 2006, ktorým povolil sťažovateľovi   užívanie   stavby   tak,   ako   ho   špecifikoval   v   kolaudačnom   rozhodnutí. Kolaudačné   rozhodnutie   sa   vzťahovalo   na   územné   rozhodnutie   o   umiestnení   stavby z 19. novembra 2003 č. j. SP 1055/2003-009-Ing.Pa vydané žalovaným 1 a na stavebné povolenie z 21. decembra 2004 č. j. SP 14981/2004-020-Ing.Kr právoplatné 21. januára 2005, vydané tiež žalovaným 1, ako i na rozhodnutie o dodatočnom povolení rozostavanej stavby z 13. marca 2006 č. j. SP 3718/2006-006-Ing.NS a ďalšie rozhodnutia špecifikované v kolaudačnom rozhodnutí o povolení dočasného užívania stavby na skúšobnú prevádzku.

Žalobcovia   sa   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhali   zrušenia   predmetného kolaudačného rozhodnutia vydaného žalovaným 1 pre jeho nezákonnosť, ktorú videli v tom, že stavebné povolenie z 21. decembra 2004, ktoré je uvedené v kolaudačnom rozhodnutí, bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 19/2006 z 27. septembra 2006 a vec bola vrátená stavebnému úradu na nové konanie z dôvodu porušenia práv žalobkyne 1, ktorá bola vtedy jedinou účastníčkou konania. Podľa názoru žalobcov stavebný úrad v rozpore s týmto skutkovým stavom vydal kolaudačné   rozhodnutie,   hoci   nemal   na   takýto   postup   zákonné   podklady.   Taktiež argumentovali   rozhodnutím   Ministerstva   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej republiky   č.   2007/12702/147150-2/Ka   z   9.   novembra   2007,   ktoré   zrušilo   rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre č. KSUNR-2007-433a-003 z 18. apríla 2007, ktorým tento   stavebný   úrad   zastavil   odvolacie   konanie   z   dôvodu,   že   žalobkyňa   1)   nebola účastníčkou konania a žalovaný správny orgán sa dôsledne neriadil zákonom. Poukázali aj na nedodržanie postupu pri doručovaní kolaudačného rozhodnutia, ktoré nebolo doručené žalobcom ani ich právnej zástupkyni.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 59/2007 z 23. júla 2009 zrušil rozhodnutie žalovaného 1 zo 6. novembra 2006 č. SP 19735/06-004-Ing..Ns podľa § 250j ods. 3 OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu k sťažnosti pripojeného rozsudku krajského súdu ústavný súd vzhľadom na predmet   sťažnosti   (namietané   porušenie   označených   základných   práv   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 59/2007 a jeho rozsudkom z 23. júla 2009) považuje za potrebné poukázať na tieto relevantné časti jeho odôvodnenia:

«Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V intenciách ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa   §   250i   ods.   1   OSP   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   je   pre   súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa   §   250i   ods.   3   OSP   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Nulita (zmätočnosť)   aktu je sama o sebe dôvodom pre jeho zrušenie súdom bez ohľadu na to, že žaloba túto skutočnosť nenamietala alebo žiadala o zrušenie rozhodnutia z iných dôvodov.

Skutočnosť, že správny orgán vydal kolaudačné rozhodnutie v čase, keď Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 6. 3. 2006 vydal rozhodnutie o odklade vykonateľnosti stavebného rozhodnutia č. 14984112004-020-Ing.Kr, vydaného žalovaným správnym orgánom a dňa 27. 9. 2006 tento odvolací súd rozsudkom č. k. 2Sž-o-KS 19/2006 zrušil predmetné stavebné povolenie, teda rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, predstavuje jednu z prípadov vady   správneho   konania,   ku   ktorej   súd   prih1iada   z   úradnej   povinnosti,   lebo   ide   o   akt nu1itný a túto skutočnosť namietali v žalobe i samotní žalobcovia. Zástupca žalovaného správneho (odvolacieho) orgánu bol prítomný na súdnom pojednávaní dňa 27. 9. 2006, teda mal vedomosť o zrušení stavebného povolenia. Žalobcovia sa preto domáhali zrušenia žalobou   napadnutého   rozhodnutia   pre   nezákonný   postup   správneho   orgánu   a   jeho rozhodnutia.

V preskúmavanej veci treba tiež prisvedčiť žalobcom, že v čase vydania žalobou napadnutého   kolaudačného   rozhodnutia   stavebným   úradom   neexistovalo   stavebné rozhodnutie   tak,   ako   to   uvádza   v   tomto   kolaudačnom   rozhodnutí   stavebný   úrad   a   pre skolaudované stavby nebol podklad pre postup podľa § 82 SZ, lebo kolaudácia stavieb sa nemala   ani   realizovať.   Súd   dospel   k   záveru,   že   žalobou   napadnuté   rozhodnutie je nezákonné.

Nie je podstatné, kedy bolo stavebnému úradu doručené vyššie citované rozhodnutie NS SR o jeho zrušení, lebo bolo vydané rozhodnutie o odklade vykonateľnosti predmetného stavebného rozhodnutia a túto skutočnosť bolo povinnosťou stavebného úradu rešpektovať a v stavebnom konaní stavebníka Z. s. r. o. nekonať, nevydávať žiadne rozhodnutia, ktoré by mohlo poškodiť účastníkov konania a bolo by v rozpore so zákonom, a to až do doručenia rozhodnutia   NS   SR   vo   veci   preskúmania   zákonnosti   stavebného   povolenia,   vydaného stavebným úradom dňa 21. 12. 2004 č. 149841/2004-020-Ing.Kr. Na odvolanie žalobkyne v rade 1) NS SR rozhodnutím z 27. 9. 2006 2Sž-o-KS 19/2006 zrušil stavebné rozhodnutie a vec vrátil krajskému stavebnému úradu na nové konanie z dôvodu porušenia ústavných práv žalobkyne, pretože stavebný úrad zle poučil účastníkov konania o možnosti podať opravný prostriedok, teda z rozhodnutia vyplýva, že takéto postavenie jej priznal prinajmenšom až do   rozhodnutia   o   opaku   a   povinnosťou   správneho   orgánu   bolo   rešpektovať   toto rozhodnutie.

Vyhlásením   rozhodnutia   je   súd   viazaný   a   jeho   účinky   sú   záväzné   pre   všetkých a najmä pre účastníkov konania a správny orgán. Nie je preto podstatné, kedy a akým spôsobom upovedomil druhostupňový správny orgán (Krajský stavebný úrad) prvostupňový stavebný úrad o výsledku odvolacieho súdneho konania vo veci preskúmania zákonnosti vydaného   stavebného   povolenia.   Neobstojí   potom   ani   tvrdenie   žalovaného,   že   v   čase vydania kolaudačného rozhodnutia dňa 6. 11. 2006 bolo stavebné povolenie z 21. 12. 2004 právoplatné ako podklad pre vydanie kolaudačného rozhodnutia.

Je   pravdou,   že   stavebný   úrad   obdržal   rozhodnutie   NS   SR   o   zrušení   prvého stavebného povolenia dňa 24. 11. 2006, avšak nie je sporné to, že zástupca stavebného úradu bol na odvolacom konaní na Najvyššom súde SR v tejto veci dňa 27. 9. 2006 a teda odvolací stavebný úrad mal vedomosť o tom, že pôvodné stavebné povolenie je zrušené a predsa vo veci konal a vydal rozhodnutie o povolení užívať stavbu, ktoré rozhodnutie ani nedoručil žalobcom ako účastníkom konania ani právnej zástupkyne, ktorú si zvolili pre stavebné   konanie   a   ktorá   riadne   doložila   splnomocnenie   na   zastupovanie   v   stavebnom konaní.   Žalobcovia   sa   postavenia   účastníkov   konania   domáhali,   čo   vyplýva   zo   spisu a v konečnom dôsledku im toto postavenie bolo i priznané stavebným úradom.

Vzhľadom na vyššie uvedené správny orgán mal vyčkať na doručenie rozhodnutia NS SR,   keďže   mu   bola   známa   skutočnosť,   že   prvé   stavebné   rozhodnutie   už   bolo   zrušené a naviac, počas súdneho konania, a najmä odvolacieho konania bolo vydané rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia, týkajúce sa prvého stavebného povolenia, a preto správny orgán nemal vo veci stavebníka Z. s. r. o. konať a vydať kolaudačné rozhodnutie, ktoré sa viaže na neexistujúce stavebné povolenie.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako i rozhodnutie žalovaného zrušiť podľa ust. § 250j ods. 3 OSP, nakoľko v konaní boli   zistené   také   vady,   ktoré   mali   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   a žalobcovia poškodení na svojich právach.»

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 59/2007 a jeho rozsudkom z 23. júla 2009

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 59/2007 a jeho rozsudkom z 23. júla 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu,   že   napriek   tomu,   že   bol   pribratý   do   konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozsudku krajského súdu na strane žalovaného (ako žalovaný   2),   krajský   súd   s   ním   nekonal   ako   s   účastníkom   konania   (nevyzval ho na vyjadrenie k žalobe, na vyjadrenie k prerokovaniu veci bez nariadenia pojednávania, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, neumožnil mu zúčastniť sa na vyhlásení rozsudku).

Krajský   súd,   ako   možno   usúdiť   z   odôvodnenia   rozsudku   sp.   zn.   11   S   59/2007 z 23. júla   2009,   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   1   bez   nariadenia pojednávania podľa § 250 f ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie iba verejne vyhlásil 23. júla 2009, keďže zrejme dospel k záveru, že nariadiť pojednávanie nie je potrebné.

Podľa § 250f ods. 1 OSP súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak   to   účastníci   konania   zhodne   navrhli   alebo ak   s   tým   súhlasia   a   nie   je   to   v   rozpore s verejným záujmom.

Podľa § 250f ods. 2 OSP súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku,   že   ak   sa   účastník   v   určitej   lehote   nevyjadrí,   bude   sa   predpokladať,   že   nemá námietky.

Podľa § 250f ods. 3 OSP súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3 OSP.

Podľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolnosti   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vráti   vec   žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho   predpisu,   ak   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že spôsob výkladu a aplikácie § 250f OSP v správnom súdnictve má priamu súvislosť s uplatnením základných práv účastníka súdneho konania, tak ako ich upravuje ústava v čl. 46 až čl. 48 a dohovor v čl. 6 ods. 1, pričom proti rozhodnutiu všeobecného súdu o tom, či došlo k splneniu podmienok § 250f OSP   na   rozhodnutie   o žalobe   bez   nariadenia   pojednávania,   neexistuje   účinný   opravný prostriedok dostupný účastníkovi súdneho konania (IV. ÚS 296/09).

Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s   odôvodnením   rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 11 S 59/2007   z   23.   júla   2009   konštatoval,   že   v žiadnej   jeho   časti   neexistuje   zmienka o posúdení   splnenia   podmienok   rozhodnúť   o   žalobe   bez   nariadenia   pojednávania rozsudkom.

Rozhodnutie   o   tom,   či   o   podanej   žalobe   v   konaní   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy bude príslušný všeobecný súd rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, je podľa názoru ústavného súdu   vecou   úvahy   príslušného   všeobecného   súdu,   v rámci   ktorej   zohľadňuje   konkrétne okolnosti prípadu. Na druhej strane je však žiaduce, aby tento postup príslušný všeobecný súd   účastníkom   konania   odôvodnil.   Za   významnejšiu   v okolnostiach   prípadu   považuje ústavný súd však skutočnosť,   že rozhodnúť bez nariadenia   pojednávania, na ktoré   boli riadne   predvolaní   účastníci,   prichádza   do   úvahy   iba   v   prípade,   ak   takýto   postup   bez akýchkoľvek   pochybností   nebude   na   ujmu   procesným   právam   účastníkov   a   ich   právu na spravodlivé súdne konanie. V situácii, keď príslušný všeobecný súd podľa § 250 ods. 1 OSP aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, je v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, že tento súd vo veci nariadi pojednávanie, na ktoré riadne predvolá účastníkov a na ktorom poskytne takémuto účastníkovi priestor na zaujatie jeho stanoviska k žalobe i k vyjadreniam ostatných   účastníkov.   Iba   takýmto   postupom   príslušného   všeobecného   súdu   môže   byť v konaní v rámci správneho súdnictva zachované právo jeho účastníkov na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti či právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom.

Ako je zrejmé zo spisu krajského súdu, krajský súd takto pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa   nepostupoval.   Napriek   tomu,   že   dospel   k   záveru,   že   žalobou   napadnuté rozhodnutie o povolení užívania stavby sa sťažovateľa bezprostredne dotýka, pretože toto konanie   sám   inicioval   a   v   čase   jeho   vydania   nepochybne   bol   účastníkom   stavebného konania   ako   stavebník   stavieb   a   z   tohto   dôvodu   ho   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 11 S 59/2007 z 15. júla 2009 pribral do konania na strane žalovaného, v čase rozhodovania krajský súd takúto možnosť sťažovateľovi neposkytol, a to ani tým, že by vo veci pre účely zistenia   stanoviska   vyzval   sťažovateľa   na   vyjadrenie,   ani   tým,   že   by   pre   účel   nariadil pojednávanie, na ktoré by riadne predvolal účastníkov.

Pritom,   ako   je   zrejmé   zo   spisu,   krajský   súd   výzvou   z   13.   marca   2008   vyzval žalovaného 1 na vyjadrenie k žalobe, pričom žalovaný 1 svoje vyjadrenie k žalobe doručil krajskému súdu 7. apríla 2008. Krajský súd taktiež výzvou z 10. júna 2008 vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na vyjadrenie k prerokovaniu veci bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 2 OSP a zároveň jej zaslal rovnopis vyjadrenia žalovaného 1 k žalobe, pričom 15.   júla   2008   právna   zástupkyňa   žalobcov   oznámila   krajskému   súdu,   že   žalobcovia nesúhlasia s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania.

Vo veci sťažovateľa je uvedený nedostatok v postupe krajského súdu o to výraznejší, že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bol   verejne   vyhlásený   23.   júla   2009   (záznam o verejnom vyhlásení rozsudku bol vyvesený a zverejnený 17. júla 2009), hoci uznesenie o pribratí do konania aj s priloženým rovnopisom žaloby a vyjadrením žalovaného 1 doručil krajský   súd   sťažovateľovi   až   21.   júla   2009,   t.   j.   len   vtedy   (dva   dni   pred   vyhlásením rozsudku) sa sťažovateľ dozvedel, že je účastníkom konania pred krajským súdom (krajský súd zaslal sťažovateľovi uvedené listiny v rovnaký deň, ako zverejnil záznam o vyhlásení rozsudku vo veci).

Podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu   uznesením   priberie   do   konania   účastníka   správneho   konania,   ktorého   práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

V   tejto   súvislosti   napriek   tomu,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o   pribratí sťažovateľa do konania odôvodnil tým, že „... s poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nie je možné   uprieť   stavebníkovi   postavenie   účastníka   súdneho   konania   a   vylúčiť   ho   z   tohto konania správneho súdnictva o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného správnym orgánom, hoci sám žalobu na súd nepodal“, v skutočnosti takto postupovať ani nemienil (resp.   postupoval   len   formálne),   pričom   takýmto   konaním   a   rozhodnutím   uprel sťažovateľovi   postavenie   účastníka   súdneho   konania.   Toto   pochybenie   krajského   súdu je o to závažnejšie, že sťažovateľa pribral do konania na strane žalovaného.

Aj   keď   ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne poňatie právneho štátu (pozri napr. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07), nemôže rezignovať na svoju funkciu súdneho orgánu ochrany ústavnosti, a preto nemôže prehliadať   závažné   procesné   pochybenia,   ku   ktorým   dôjde   v   postupe   a rozhodovaní príslušných orgánov verejnej moci, ktoré intenzitou svojich dôsledkov zasahujú do podstaty základných práv.

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup krajského súdu vo veci   sťažovateľa   bol   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný,   a preto   rozhodol, že krajský súd svojím postupom a rozsudkom sp. zn. 11 S 59/2007 z 23. júla 2009 porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (2. bod   výroku   tohto   nálezu),   v   ktorom   je   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu tiež tým, že „krajský súd vo veci konal a rozhodol napriek nedostatku aktívnej legitimácii žalobcov“. Touto námietkou sťažovateľa sa ústavný súd vzhľadom   na   svoje   rozhodnutie   o porušení označených práv namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu,   ako   aj   vzhľadom   na   svoje   rozhodnutie   o zrušení   tohto rozhodnutia   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   nepovažoval   za   potrebné zaoberať,   keďže   po   vrátení   veci   na ďalšie   konanie bude   mať sťažovateľ   možnosť   túto námietku   v konaní   pred   krajským   súdom   uplatniť   a bude   povinnosťou   krajského   súdu sa s ňou   vysporiadať.   Z tohto   istého   dôvodu   ústavný   súd,   riadiac   sa   aj   princípom minimalizácie zásahov do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní pred ústavným súdom preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 230/08, III. ÚS 286/08), nezaujal stanovisko k vecnej správnosti rozsudku vo veci samej.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 59/2007 a jeho rozsudkom z 23. júla 2009

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   zaručených mu čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva zaručeného mu čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 S 59/2007 z 23. júla 2009 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára   priestor   na   to,   aby   sa   krajský   súd   sám   vyrovnal   s   ochranou   označených   práv hmotného   charakteru.   Ústavný   súd   preto tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

Pri tomto rozhodovaní ústavný súd prihliadol aj na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danom konaní došlo.

IV.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., v konaní pred ústavným súdom. Ústavný   súd   vychádzajúc   z   návrhu   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   ich   vyčíslil   sumou 245,70 € [vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009)], a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c)   a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), t. j. 2-krát 115,90 € a 2-krát 6,95 € za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 46,68 €, takže spolu jej priznal úhradu trov konania v celkovej sume 292,38 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu faxovou správou 21.   mája   2010   a   poštou   25.   mája   2010   (stanovisko   k   vyjadreniu   krajského   súdu) nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (sumarizácia   dosiaľ   známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP.

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010