znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Ndc 1/2008 zo 17. januára 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. O. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. Š., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndc 1/2008 zo 17. januára 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým uznesením   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   na   prikázanie   veci   vedenej   Okresným   súdom Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   11 C 6/2006,   ktorej   predmetom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa proti odporcovi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v K. na určenie, že uchádzač o zamestnanie bol diskriminovaný podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhradou nemajetkovej ujmy, Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, „z dôvodu, že neboli   zistené   zákonné   predpoklady   navrhovaného   opatrenia   podľa   ust.   §   12   ods.   2 O. s. p.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „od septembra 2007 bol prihlásený k pobytu v P., okr. B. z dôvodu zlých bytových podmienok vo svojom doterajšom bydlisku v S... Tento jeho súčasný   pobyt   je   značne   vzdialený   od   OS   Humenné   a jeho   zdravotný   stav   ŤZP/S   mu neumožňuje sa na tento OS dostaviť a rovnako je aj v zlej sociálnej situácii a nemá finančné prostriedky na cestu do H.“.

Vzhľadom na to sťažovateľ zastáva názor, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené ním označené práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho návrhu   nálezom   rozhodol,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Ndc   1/2008 zo 17. januára 2008 bolo porušené „základné právo sťažovateľa JUDr. O. M. na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi,   jeho   právo   prejednať   vec   v jeho   prítomnosti,   jeho   právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a jeho právo, aby jeho vec bola spravodlivo prejednaná“,   zrušil   napadnuté   uznesenie   a   prikázal   najvyššiemu   súdu,   aby „v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ndc 1/2008 konal v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti,   resp.   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Opierajúc sa o uvedené bolo úlohou ústavného súdu už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň má za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

Najvyšší súd napadnutým uznesením nevyhovel návrhu sťažovateľa na prikázanie veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 6/2006 Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, čo   odôvodnil   právnym   záverom,   podľa   ktorého „neboli   zistené   zákonné   predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O. s. p.“.

Podľa   §   12   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   ak   nemôže príslušný   súd   o   veci   konať,   pretože   jeho   sudcovia   sú   vylúčení   (§   14),   musí   byť   vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa   §   12   ods.   2   OSP   vec   možno   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Z § 12 ods. 3 OSP vyplýva, že o návrhu sťažovateľa na prikázanie predmetnej veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš bol príslušný rozhodnúť najvyšší súd.

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   súd   určený podľa § 12 ods. 3 OSP je povinný prikázať vec inému súdu len vtedy, ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP (§ 12 ods. 1), zatiaľ čo z iných   dôvodov   môže   vec   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa   vtedy,   ak   dospeje k záveru,   že   je   to   v konkrétnych   okolnostiach   vhodné   (§   12   ods.   2).   Pri   posudzovaní „vhodnosti“   prikázania   veci   inému   súdu   musí   súd   určený   podľa   §   12   ods.   3   OSP zohľadňovať popri dôvodoch uvedených v návrhu aj ďalšie okolnosti veci, ktorá sa má prikázať, napr. doterajší priebeh konania v predmetnej veci z hľadiska zásady hospodárnosti konania, trvalý pobyt, resp. sídlo účastníkov konania, vrátane ich právnych zástupcov a pod.

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade nemožno hodnotiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, keďže právnym názorom, o ktorý ho oprel, sa neodchýlil natoľko od znenia § 12 ods. 2 OSP, že by zásadne poprel jeho účel alebo význam. Bolo totiž v jeho pôsobnosti posúdiť, či sú dôvody uvedené v návrhu sťažovateľa natoľko závažné, že vyvolávajú potrebu prikázať vec Okresnému súdu Liptovský Mikuláš.

Vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   predovšetkým poukázal   na   to,   že   uznesenie   o prikázaní   veci   je   procesné   uznesenie,   na   ktorého odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky, ako na rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. V danom prípade je odôvodnenie napadnutého uznesenia nesporne veľmi stručné, keďže sa obmedzuje len na odkaz na príslušné ustanovenie OSP (§ 12 ods. 2), aj keď z neho implicitne možno vyvodiť niektoré dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k záveru, že prikázanie predmetnej veci nie je v konkrétnych okolnostiach prípadu   vhodné (napr. z dotknutého spisu   vyplynulo, že   okresný   súd v predmetnej   veci   už konal a   uznesením č. k. 11 C 6/2006-89 zo 4. júla 2007 ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu, ktorý má sídlo v územnom obvode okresného súdu).

Za daných okolností stručné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za také pochybenie najvyššieho súdu, ktoré by umožňovalo dospieť k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndc 1/2008 zo   17.   januára   2008   je   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neakceptovateľné a má zároveň   za   následok   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   47   ods.   2 a čl. 48   ods. 2   ústavy,   alebo   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Vzhľadom na subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základných   práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by navyše opačný záver vo veci sťažovateľa poprel doterajšiu judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k podmienkam ústavného preskúmavania rozhodnutí všeobecných súdov a postavil ho do pozície (štvrtej) opravnej inštancie, ktorá je priamo nadriadená celej sústave všeobecných súdov.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že okolnosti   uvádzané   v sťažnosti   sťažovateľa   nenaznačujú,   že   by   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   malo   také   nedostatky,   ktoré   by   mohli   viesť   k záveru   o   porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy alebo jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a na základe toho sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008