znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti PhDr. V. J., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PhDr. V. J. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií   sp. zn.   VP/06/06-K   zo 4.   septembra   2006   v časti   týkajúcej   sa   uloženia   pokuty vo výške   138 192 Sk   (slovom   stotridsaťosemtisícstodeväťdesiatdva   slovenských   korún) z r u š u j e   a v tejto   časti   vec v r a c i a   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií na ďalšie konanie.

3. Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií j e p o v i n n ý   uhradiť PhDr. V. J. trovy právneho zastúpenia v sume 11 238,36 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún a tridsaťšesť halierov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. D. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2007 doručená sťažnosť PhDr. V. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   ako   členka   predstavenstva   spoločnosti S., a. s., B.   (ďalej   len   „spoločnosť“),   a ako   štatutárny   orgán   tejto   spoločnosti so stopercentnou majetkovou účasťou štátu na účely ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2004 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) verejným funkcionárom, ktorý je okrem iného povinný v určenej lehote predložiť oznámenie podľa čl. 7   ods. 1   tohto   ústavného   zákona.   Sťažovateľke   bolo   21.   decembra   2006   doručené napadnuté   rozhodnutie   výboru,   v ktorom   výbor   konštatoval,   že   porušila   povinnosť vyplývajúcu jej z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložil jej podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu vo výške 138 192 Sk.

Sťažovateľka podala 16. januára 2007 ústavnému súdu podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   návrh   na   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia výboru, o ktorom ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 21/07-16 zo 7. marca 2007 tak, že ju odmietol. Vo svojom návrhu namietala aj to, že výbor v napadnutom rozhodnutí nesprávne učil výšku pokuty.

Sťažovateľka   sa   odvoláva   na označené   uznesenie   ústavného   súdu,   ktorý   v ňom vyslovil názor, že ústavný súd „v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde, nie je oprávnený posudzovať sumu uloženej pokuty, i keď pozornosti ústavného súdu neušlo, že výbor pri určení výšky tejto pokuty nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia, ale tieto otázky podľa citovaných ustanovení nemôžu byť predmetom konania o preskúmaní rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu,   mohli   by   byť   predmetom Skúmania ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, ako individuálna sťažnosť“.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   s   výškou   pokuty   uloženej   jej   namietaným rozhodnutím výboru, čo podľa nej zakladá porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Výbor   podľa   sťažovateľky   nevzal   do úvahy,   že v kalendárnom roku 2005 nebola verejným funkcionárom, a teda nemala príjem za výkon verejnej funkcie. Z toho podľa nej vyplýva, že výbor mal pri rozhodovaní o výške pokuty aplikovať čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť jej pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale len vo výške 17 274 Sk, ktorá   zodpovedá   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzde   v hospodárstve   Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.

Na tomto základe sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v rozhodnutí o jej sťažnosti vyslovil, že napadnutým rozhodnutím výboru bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   výboru   a uložil   výboru   uhradiť   jej   trovy právneho zastúpenia, ktoré jej vznikli v konaní pred ústavným súdom vo výške 11 899 Sk na účet jej právnej zástupkyne.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval,   uznesením   č. k. IV. ÚS 136/07-11 zo 6. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu výboru, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu výboru zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa sťažovateľky   a predseda   výboru   ústavnému súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo   vyjadrení   predsedu   výboru   k   sťažnosti,   ktoré   bolo ústavnému   súdu   doručené 4. septembra 2007, sa okrem iného uvádza:

„tvrdíme,   že   konajúci   výbor   v predmetnej   veci   rozhodol   na   základe   úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Keďže konanie je upravené osobitným ústavným zákonom nemohlo dôjsť pri jeho aplikácii k porušeniu   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR,   pretože   ide   o špeciálne   konanie   umožňujúce preskúmanie rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky). Nie je chybou konania výboru č. VP/06/06-K, že rozhodnutie nemožno podľa názoru Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   č. III. ÚS 136/07   vyjadrenom   v uznesení vyššie uvedeného čísla zo 7. marca 2007 preskúmať Ústavným súdom Slovenskej republiky s ohľadom na § 73a a § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo bude potrebné do budúcnosti riešiť novelizáciou tohto zákona.

Z vecného hľadiska poukazujeme na fakt, že nie je sporné, že pokuta v konaní výboru č. k. VP/06/06-K bola uložená na základe spoľahlivo preukázaného porušenia povinnosti sťažovateľky vyplývajúceho pre ňu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že pokuta bola určená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) vo výške mesačného platu verejného funkcionára. Sťažovateľka za sporný považuje fakt, že pri určení výšky pokuty nebol použitý mechanizmus uvedený v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, keďže v uplynulom roku verejný funkcionár nevykonával verejnú funkciu a preto mala byť pokuta ustanovená vo výške priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky.

Výbor pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. B. MUDr. P. M. zo dňa 26. 9. 2006   vo   výške   8-násobku   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,- Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   žiadame,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky predmetnú sťažnosť uznesením odmietol a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania.“

K vyjadreniu predsedu výboru si ústavný súd vyžiadal stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľky,   ktorá   mu   ho   doručila   17.   septembra   2007.   V stanovisku   sa   okrem   iného uvádza:

„Sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v celom rozsahu, ako opodstatnene podanej.

Čo sa týka námietok porušovateľa uvedených vo vyjadrení k samotnej výške pokuty, že pri určení výšky vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe   listu   generálneho   riaditeľa   S.,   a. s.   zo   dňa   26. 9. 2006   vo   výške   8-násobku priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v národnom   hospodárstve   v   sume   138.172,- Sk a keďže   v uplynulom   období   sťažovateľ   nepracoval   celých   12   mesiacov   ako   verejný funkcionár,   nemal   výbor   možnosť   použiť   ustanovenie   čl. 9   ods. 15   ústavného   zákona a rozhodol   pri   znalosti   výšky   mesačného   platu   podľa   čl. 9   ods. 10   písm. a   )   ústavného zákona.

Sťažovateľ má za to, že porušovateľom uvedené zdôvodnenie nemá oporu v ústavnom zákone   č. 357/2004   Z. z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v platnom znení.

Ústavný   zákon   č. 357/2004   Z. z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných   funkcionárov   bol   zmenený   a   doplnený   ústavným   zákonom   č. 545/2005   Z. z. účinným od 01. 01. 2006. Uvedeným ústavným zákonom okrem iného došlo k rozšíreniu okruhu   verejných   funkcionárov   a precizovaniu   druhu   funkcií,   boli   doriešené   pôvodné procesné pravidlá, došlo k definovaniu spôsobu určenia výšky pokuty a špecifikácii pojmu čo   sa   rozumie   mesačným   platom   verejného   funkcionára,   ktorý   je   spájaný   s   výkonom verejnej funkcie. Konkrétne sporný spôsob určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) bol   doplnený   odsekmi 15   a 16,   ktoré   presne   vymedzujú   pojem   mesačný   plat   verejného funkcionára   za   výkon   verejnej   funkcie   a zároveň   nadväzujú   na   čl. 9   ods. 10   písm. a) ústavného zákona a definujú pojem mesačného platu verejného funkcionára viažucim sa výlučne na výkon funkcie verejného funkcionára pre účely tohto ústavného zákona.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky ďalej doslovne cituje čl. 9 ods. 10 písm. a), čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a poukazuje na to, že «Citované ustanovenia presne definujú spôsob určenia výšky pokuty a tvrdenie porušovateľa, že nemal možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15, 16 sú právne nepodložené. Zákon totiž nedáva možnosť výberu, či citované ustanovenia (ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16) sa použijú alebo nie. Uvedené ustanovenia sa naopak použijú vždy, nakoľko ako už bolo spomenuté, presne definujú   spôsob   určenia   výšky   pokuty,   ktorý   je   vždy   neodlučiteľne   spojený   s   pojmom za výkon verejnej funkcie, pričom ho definujú tak, že „na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie........“.

Je   potrebné   pripomenúť,   že   citované   odseky   15   a   16   používajú   pojem   verejný funkcionár, nakoľko je to jediný subjekt, voči ktorému možno začať a viesť konanie vo veci ochrany verejného záujmu. Používanie tohto pojmu má teda základný procesný význam. Porušovateľ konal so sťažovateľom ako s verejným funkcionárom, na ktorého sa v celom rozsahu vzťahuje vyššie uvedený ústavný zákon a preto sa na sťažovateľa v celom rozsahu vzťahujú aj ustanovenia ústavného zákona o výške pokuty čl. 9 ods. 15 a 16. Nie je možné výšku pokuty verejných funkcionárov posudzovať odlišne, iným spôsobom len preto, že   v   uplynulom   roku   túto   funkciu   nevykonávali   išlo   by   aj   o porušenie   zásady   rovnosti, rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným verejným funkcionárom. Inak ako s verejným funkcionárom s ním porušovateľ konať nemohol.

Sťažovateľ   v   roku   2005   nebol   verejným   funkcionárom   a   teda   nemal   ani   príjem z výkonu verejnej funkcie, jeho mesačný plat, ako plat verejného funkcionára, bol 0 /nulový/ t. j. nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR. Z uvedených dôvodov mal   porušovateľ   uložiť   sťažovateľovi   pokutu   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej mzdy   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   rok   2005   podľa   čl. 9   ods. 16   ústavného zákona.

Nesprávnosť aplikácie ústavného zákona porušovateľom je aj v tom, že vychádzal z 8-násobku priemernej nominálnej mzdy v národnom hospodárstve, nebral do úvahy, že 8-násobok   priemernej   nominálnej   mzdy   je   zložený   z   viacerých   zložiek   a to,   z   odmeny za výkon   funkcie   člena   predstavenstva   (čo   je   v skutočnosti   mesačný   plat   verejného funkcionára)   a mzdy   na   základe   pracovnej   zmluvy   za   prácu   vykonávanú   v   pracovnom pomere   v spoločnosti   ako   námestníčka   riaditeľa   pre   ošetrovateľskú   starostlivosť,   ktorú nie je   možné   započítať   do   odmeny   za   výkon   funkcie   verejného   funkcionára.   Príjem sťažovateľa   bol   takto   špecifikovaný,   rozdelený   a   zaslaný   porušovateľovi   aj   generálnym riaditeľom S., a. s.

Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   ústavný   zákon   neumožňuje   považovať za spoľahlivé zistenie také zistenie, ktoré vyplýva na základe oznámenia, či inej písomnosti. Takéto ponímanie by zaiste viedlo až k absurdným záverom.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušovateľ   aj   pri   použití   jeho   mechanizmu   ukladania pokuty,   pokutu   neuložil   správne   pretože   do   nej   zahrnul   aj   mzdu   na   základe   pracovnej zmluvy.

Porušovateľ v čase rozhodovania o uložení pokuty rozhodoval resp. mal rozhodovať už podľa zmeneného a doplneného ústavného zákona. Pri rozhodovaní použil iba znenie čl. 9   ods. 10   písm. a)   jednotlivo   bez   toho,   aby   aplikoval   ústavný   zákona   ako   celok, neaplikoval ho v súvislosti s ostatnými súvisiacimi ustanoveniami vzťahujúce sa na všetkých verejných   funkcionárov,   pričom   v   samotnom   ods. 10   písm. a)   je   uvedené,   že   pokuta   sa ukladá vo výške mesačného platu verejného funkcionára a tento je uvedený v čl. 9 ods. 15, 16. Porušovateľ   na   základe   toho,   že sťažovateľ   nebol   v   uplynulom   období   verejným funkcionárom   12   mesiacov,   pri   správnej   aplikácii   ústavného   zákona,   nemohol   vyvodiť záver, že výška pokuty sa rovná jeho mesačnému celému príjmu (odmena + mzda) v čase rozhodovania vzhľadom na doplnené znenie ústavného zákona, ktoré sa vzťahujú na účely celého ústavného zákona.

Takáto   aplikácia   ústavného   zákona   porušovateľom   je   nesprávna,   diskriminujúca voči verejným funkcionárom, ktorí nevykonávali v uplynulom období verejnú funkciu resp. vykonávali ju bezplatne. Ak by postupoval podľa platného znenia ústavného zákona, musel by   aplikovať   čl. 9   ods. 10   písm. a)   v   spojitosti   s   ods. 15,   16   ako   súvisiacimi,   ktoré ustanovujú,   čo sa považuje za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného zákona.

V   tejto   súvislosti   si   sťažovateľ   dovoľuje   poukázať   aj   na   samotné   odôvodnenie Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 25/07 zo dňa 7. 3. 2007, v ktorom ústavný súd uvádza, že pozornosti ústavného súdu neušlo, že porušovateľ pri určení výšky pokuty nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona, avšak v zmysle § 73a a 73b   zákona   o   ústavnom   súde   nie   je   oprávnený   posudzovať   sumu   uloženej   pokuty s možnosťou preskúmania uvedených nedostatkov v rámci konania podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky.

Na základe uvedeného a skutočností prezentovaných v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa vyhovel v celom rozsahu. Sťažovateľ   uplatňuje   náhradu   trov   konania   rozšírenú   o úkon   vyjadrenie   spolu vo výške 17.848,50 Sk.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím výboru sp. zn. VP/06/06-K zo 4. septembra 2006 bolo porušené jej základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil toto rozhodnutie výboru a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia. Svoj návrh sťažovateľka opiera o tvrdenie, že výbor jej v označenom rozhodnutí uložil   pokutu   v nesprávnej   výške,   pretože   nesprávne   aplikoval   príslušné   ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa názoru jej mal výbor pri rozhodovaní o výške   pokuty   aplikovať čl. 9   ods. 10   písm. a)   v spojení   s čl. 9   ods. 15   a 16   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a uložiť jej pokutu nie vo výške 138 192 Sk, ale len vo výške 17 274 Sk, ktorá zodpovedá priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok, t. j. rok 2005.

Výbor   sa   nestotožňuje   s návrhom   sťažovateľky   a   tvrdí,   že „v predmetnej   veci rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne a úplne v súlade s príslušnými   ustanoveniami   upravujúcimi   konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov“, pričom „pri určovaní výšky pokuty vychádzal z faktu, že výška mesačnej mzdy bola spoľahlivo zistená na základe listu generálneho riaditeľa S., a. s. B. MUDr. P. M. zo dňa 26. 9. 2006 vo výške 8-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve Slovenskej republiky a to v sume 138.172,-Sk.

Keďže verejný funkcionár v uplynulom období nepracoval celých 12 mesiacov, nemal výbor možnosť použiť ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona a rozhodol pri znalosti výšky mesačného platu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona“.

Ústavný súd skôr než sa začal zaoberať podstatou sťažnosti, považoval za potrebné zaujať   stanovisko   k právnemu   názoru   výboru   uvedenému   v jeho   vyjadrení   doručenom ústavnému   súdu   4.   septembra   2007,   podľa   ktorého   pri   jeho   konaní   nemohlo   dôjsť k porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy, „Keďže   konanie   je   upravené   osobitným   ústavným zákonom“, pričom „ide o špeciálne konanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia výboru osobitným súdom (Ústavný súd Slovenskej republiky)“.

V súvislosti s týmto právnym názorom výboru ústavný súd poukázal na organickú vnútornú väzbu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, a čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak,   pričom   z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z vnútornej   väzby   ustanovení   čl. 46   ods. 1   a   čl. 46   ods. 2   ústavy   v nadväznosti na ustanovenie čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, podľa ktorého dotknutý   verejný   funkcionár   môže   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru ústavnému súdu, možno vyvodiť, že orgánom, ktorý v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy poskytuje inú právnu ochranu dotknutému verejnému funkcionárovi, je ústavný súd, ktorý v tomto prípade vystupuje aj v postavení súdu v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, t. j. ústavný súd je v tomto prípade súdom, z ktorého právomoci „nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“ (čl. 46 ods. 2 druhá veta ústavy).

Ústavný súd považoval zároveň za potrebné poukázať na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou. Citované ustanovenie ústavy   má   v štruktúre   ústavných   noriem   charakter   generálneho   princípu   výkladu a uplatňovania   práva,   pričom   z jeho   textu   vyplýva,   že   sa   vzťahuje   aj   na   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov.   Inak   povedané,   aj   príslušné   ustanovenia   ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu   treba   vykladať   a uplatňovať   tak,   aby   ich   výklad a aplikácia boli v súlade s ústavou, t. j. aj v súlade s obsahom a kvalitou základného práva na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantovanú   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poukázal aj na svoj už skôr vyslovený právny názor, podľa ktorého všetky štátne orgány   majú   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať   právnu   normu   v   súlade   s   ústavou (PL. ÚS 15/98), pričom zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby   v   prípadoch,   ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb   alebo právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   garantovaných základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/06).

Na   tomto   základe   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   nesporné,   že   ústavný   súd   je oprávnený   preskúmať,   či   napadnutým   rozhodnutím   výboru   nedošlo   k porušeniu   práva na inú právnu ochranu sťažovateľky garantovaného jej čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak súd alebo iný orgán verejnej moci Slovenskej republiky koná vo veci   uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu (napr. m. m. I. ÚS 4/94, I. ÚS 26/94, III. ÚS 148/05, III. ÚS 43/07). Podstatou   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   aj   umožniť každému (teda aj sťažovateľke) reálny prístup k súdu alebo inému orgánu verejnej moci Slovenskej   republiky   tak,   aby   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprocesných   princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (m. m. I. ÚS 84/97).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu predpokladá, že účastníkovi   súdneho   alebo   iného   právom   upraveného   konania   sa   táto   ochrana   dostane v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   používanie   zákonných   ustanovení príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (napr.   m.   m. II. ÚS 63/06). Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   preto   ústavne   súladný   výklad zákonov   týkajúcich   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci Slovenskej republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

Opierajúc sa o uvedené právne názory ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu mala sťažovateľka právo s dôverou očakávať, aby výbor, ktorý v rámci konania podľa čl. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mohol reálne zasiahnuť do jej ústavou   garantovaných   základných   práv,   interpretoval   a aplikoval   príslušné ustanovenia tohto ústavného zákona v takej kvalite, aby nedošlo k zásahu do jej základného práva na inú právnu   ochranu   garantovaného   jej   v   čl. 46   ods. 1   ústavy,   t. j.   aby   ich   interpretoval a následne uplatnil ústavne súladným spôsobom. Preto je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky preskúmať, či napadnutým rozhodnutím výboru nedošlo k ústavne nesúladnej   interpretácii   a aplikácii   príslušných   ustanovení   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu upravujúcich ukladanie pokút verejným funkcionárom, a rozhodnúť, či tým (ne) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa pokuta ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti   podať   oznámenie   v   lehote   ustanovenej   v   čl. 7   ods. 1   citovaného   ústavného zákona.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa na účely tohto ústavného zákona mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie a v prípade uloženia pokuty v zmysle odseku 14 sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo predsedu štatutárneho orgánu orgánov verejnej moci a orgánov právnických osôb.

Podľa   čl. 9   ods. 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   v   prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku   10   sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Citované   ustanovenia   čl. 9   ods. 15   a 16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu sa stali jeho súčasťou až po novelizácii vykonanej ústavným zákonom č. 545/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, a sú účinné od 1. januára 2006. Napadnuté rozhodnutie výbor vydal 4. septembra 2006. Z toho vyplýva, že bol povinný zohľadniť ich obsah aj v konaní a rozhodovaní proti sťažovateľke.

Medzi   účastníkmi   konania   nie   je   spor   o tom,   že   sťažovateľka   podala   oznámenie podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   po   uplynutí   lehoty ustanovenej   v tomto   ústavnom   zákone,   a preto   bol   výbor   oprávnený   uložiť   jej   pokutu. Medzi účastníkmi konania je sporná len výška uloženej pokuty. Výbor tvrdí, že v danom prípade sa na rozhodovanie o výške pokuty vzťahuje len čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona   o ochrane   verejného   záujmu.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   povinnosťou   výboru   bolo pri ukladaní   pokuty   uplatniť   čl. 9   ods. 10   písm. a)   v spojení   s čl. 9   ods. 15   a 16   tohto ústavného zákona.

V danom prípade bola pri rozhodovaní o výške pokuty podľa názoru ústavného súdu rozhodujúca   skutočnosť,   že predmetom   rozhodovania   výboru   bolo porušenie   povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu za rok 2005,   počas   ktorého   sťažovateľka   nebola   verejným   funkcionárom   v zmysle   čl. 2   tohto ústavného   zákona,   keďže,   ako   to   vyplýva   aj   z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia výboru,   funkcie   členky   predstavenstva   spoločnosti   sa   ujala 1.   januára 2006,   t. j.   v roku 2005,   za   ktorý   podávala   oznámenie,   nemala   žiadny   príjem   z výkonu   verejnej   funkcie. Táto skutočnosť   na   jednej   strane   nespochybňuje,   že   sťažovateľka   bola   povinná   podať oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   tohto   ústavného   zákona,   keďže   toto   ustanovenie   jej   ako verejnému funkcionárovi ukladá povinnosť predložiť ho „do 30 dní odo dňa, keď sa ujala verejnej funkcie“, ale na druhej strane z nej zároveň vyplýva, že v danom čase už bola verejným   funkcionárom,   a preto   sa   na   ňu   už   vzťahovali   všetky   ustanovenia   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vrátane ustanovení čl. 9 ods. 15 a 16, ktoré ustanovujú, čo sa považuje v konkrétnych prípadoch za mesačný plat verejného funkcionára na účely ústavného zákona.

Keďže, ako už bolo uvedené, sťažovateľka v roku 2005, za ktorý podávala dotknuté oznámenie, nebola verejným funkcionárom, a teda nemala ani (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nebolo možné v danej veci aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, z ktorého možno vyvodiť,   že   v jej   prípade   sa   za   mesačný   príjem   na účely   ukladania   pokuty   podľa   čl. 9 ods. 10   písm. a)   tohto   ústavného   zákona   považuje   priemerná   mesačná   nominálna   mzda v hospodárstve Slovenskej republiky (v jej prípade za rok 2005). Z uvedených dôvodov mal výbor   uložiť   sťažovateľke   pokutu   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2005, a nie vo výške 138 192 Sk.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   výbor   pri   ukladaní   pokuty sťažovateľke interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu   ústavne   nesúladným   spôsobom,   v dôsledku   čoho   jej   uložil   pokutu za porušenie   povinnosti   podať   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   tohto   ústavného   zákona v určenej   lehote   v nesprávnej   výške,   a preto   napadnutým   rozhodnutím   výboru   došlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľky. Keďže výbor rozhodol napadnutým rozhodnutím   sp. zn.   VP/06/06-K   zo   4.   septembra   2006   o výške   pokuty   uloženej sťažovateľke v rozpore s ústavným zákonom,   t. j.   právnym   predpisom   najvyššej   právnej sily, má jeho konanie a rozhodovanie intenzitu porušenia ústavných noriem, a preto ho možno kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala tiež zrušenia napadnutého rozhodnutia výboru.

Napadnuté rozhodnutie výboru má jednak výrokovú časť, v ktorej sa „konštatuje, že verejná   funkcionárka   PhDr.   V.   J.   (...)   porušila   povinnosť   ustanovenú   v čl. 7   ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“, ako aj výrokovú časť, v ktorej sa sťažovateľke ukladá pokuta „v   sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejnej   funkcionárky   a   to   vo výške 138.192,- Sk“.

Keďže   tá   časť   napadnutého   rozhodnutia,   v ktorej   sa   konštatuje,   že   sťažovateľka porušila povinnosť uloženú jej v čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, je v súlade   so   závermi   ústavného   súdu   vyjadrenými v jeho   uznesení   č. k.   III. ÚS 21/07-16 zo 7. marca 2007 ústavne konformná, nebolo ju potrebné zrušiť. Vzhľadom na už uvedené závery   ale   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   zrušil   tú   časť   výrokovej   časti napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka výšky uloženej pokuty sťažovateľke, a v tejto časti vrátil   vec   výboru   na   ďalšie   konanie.   V ďalšom   konaní   bude   výbor   viazaný   právnymi názormi vyjadrenými v tomto náleze ústavného súdu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Výbor   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. D. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže išlo o úkony   urobené   v roku   2007.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a ďalšie podanie ústavnému súdu) v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2,   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   a   s   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „len „vyhláška“),   a to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   8 910 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 3 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 9 444 Sk.

Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   je   platiteľkou   DPH,   úhrada   bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 11 238, 36 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je výbor povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia potrebné rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007