znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Ntok 5/04 z 23. septembra 2004 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 69/2004 z 10. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2005 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   základných   práv   podľa   čl.   47   ods. 3 a čl. 50   ods.   6   ústavy   a   práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd)   sp. zn.   1 Ntok 5/04   z   23. septembra 2004   (hoci   v   priloženom uznesení   je   uvedená   sp. zn.   1 Ntok 5/00;   pozn.   ústavného   súdu)   a   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 69/2004 z 10. februára 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 30. marca 2004 krajskému súdu návrh na obnovu konania, ktorý podrobne odôvodnil. Krajský súd o tomto jeho návrhu rozhodol   23. septembra 2004   na   verejnom   zasadnutí   tak,   že   ho   zamietol.   V sťažnosti sťažovateľ opakovane poukazuje na dôvody, pre ktoré návrh na povolenie obnovy konania bol dôvodný.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza: «Vo   svojom   odôvodnení   KS   v   Ba (1Ntok 5/00), na str. 2 posledný odstavec, konštatuje, že na mieste činu boli zaistené 8 ks nábojníc kalibru 7,65 Browning českej výroby z toho 7 bolo vystrelených z jednej zbrane a jedna strela bola zaistená z tela poškodeného (...).

Z horeuvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   nemôže   byť   pravdivé   ďalšie   tvrdenie KS v Ba (...) podľa ktorého so skutočnosťami o ktoré oprel „podaný návrh na povolenie obnovy konania a nejde teda o nové súdu doteraz neznáme skutočnosti“.

Ďalej je zarážajúci aj spôsob akým sa KS v Ba vysporiadal s návrhom na doplnenie dokazovania.   Dôkazom   toho   je   zápisnica   z verejného   zasadnutia   na   KS   v Ba   dňa 23. 9. 2004 sp. zn. 1 Ntok 5/04, str. 2: Zástupca Kraj. prokuratúry, bez udania dôvodov, paušálnym   spôsobom   navrhol   „aby   návrh   na   doplnenie   dokazovania   bol   zamietnutý“. Nasledovala tichá porada senátu a návrh na doplnenie dokazovania bol zamietnutý. (...) Podľa môjho názoru, keby KS v Ba chcel zabezpečiť pre mňa nezaujatý a spravodlivý proces v konaní o návrhu na povolenie obnovy tak by mohol postupovať aj podľa § 282 ods. 1 Tr.   Por.   a nie   tak,   že iba   tichým   súhlasom akceptoval   neodôvodnený   a   s ničím nepodložený návrh prokurátora.»

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Ntok 5/04 z 23. septembra 2004 sťažnosť, ktorú najvyšší súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 To 69/2004 z 10. februára 2005 zamietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd:„a)   vyslovil,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   moje   práva   uvedené v predchádzajúcom odstavci v bode 1 až 4.

b) zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 23. septembra 2004, sp. zn. 1 Ntok   5/00   a   s   tým   súvisiace   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   v Bratislave,   zo   dňa 10. februára 2005, sp. zn. 3 To 69/2004

c) aby vec (1 Ntok 5/00) vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

d) aby zakázal Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v porušovaní mojich práv.

e)   aby   do   konečného   rozhodnutia   prerušil   môj   výkon   trestu   odňatia   slobody právoplatne   uloženého   v pôvodnom   konaní,   t. j.   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave zo dňa 27. apríla 2001, sp. zn. 1 T 5/00, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 6. septembra 2001, sp. zn. 5 To 32/2001.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, II. ÚS 17/05).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených práv rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 1 Ntok 5/04 z 23. septembra 2004 a najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 69/2004 z 10. februára 2005.

Ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením sp. zn. 1 Ntok 5/04 z 23. septembra 2004 rozhodol, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol, „lebo nezistil dôvody   obnovy   konania   podľa   §   278   ods.   1   Tr.   por.“ Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 69/2004 z 10. februára 2005 zamietol   s odôvodnením, že   „odsúdeným,   resp.   jeho   obhajcom   uvádzané   okolnosti   len interpretujú už známe dôkazy v podaní priaznivom pre odsúdeného. Tieto dôkazy však ako známe boli hodnotené súdmi, pričom ich záverom (aj vzhľadom na iné dôkazy) je záver o vine (...)“.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   k rovnosti   strán   v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy okrem iného uviedol, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach   rozhoduje   súd   (m.   m.   PL. ÚS 43/95,   II. ÚS 121/02).   Rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich procesnom   a najmä   faktickom   postavení,   ktorý   vyplýva   z ich   rozdielnych   funkcií a možností   (napr.   za   prokurátorom   stojí   štátny   aparát   a donucovacia   štátna   moc).   Ich rovnosť   je   potom   priliehavejšie   vyjadriteľná   ako   zásada   rovnosti   zbraní   tvoriaca   prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53 (mutatis mutandis III. ÚS 186/02)].

Podľa   § 2   ods. 6   Trestného   poriadku   hodnotia   orgány   činné   v   trestnom   konaní dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom   konaní,   alebo   niektorá   zo   strán.   Je   teda   na   úvahe   súdu,   aby   posúdil   mieru dôkazov potrebných na preukázanie dokazovanej skutočnosti. V dôsledku toho nie je možné chápať   ako   porušenie   zásady   rovnosti   medzi   účastníkmi   skutočnosť,   že   súd   nepripustil a nevykonal dôkaz skutočnosti, ktorú už považoval za preukázanú.

Z uvedeného   vyplýva,   že   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu) a sťažovateľom namietaným porušením práv.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd predovšetkým posúdil obsah a rozsah použitia ústavného zákazu retroaktivity v trestnom práve podľa čl. 50 ods. 6 ústavy,   v súlade   s ktorým   sa   podľa   zákona   účinného   v čase,   keď   bol   čin   spáchaný, posudzuje   trestnosť   činu   a ukladanie   trestu.   Neskorší   zákon   sa   použije,   ak   je   to   pre páchateľa   priaznivejšie.   Takýto   rozsah   zákazu retroaktivity   v trestnom   práve   potvrdzuje aj čl. 7 dohovoru a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva naň nadväzujúca. Ústavný súd   pritom   vychádzal   zo   zásady,   podľa   ktorej   postup   orgánu   štátu   rešpektujúci medzinárodné   záväzky   Slovenskej   republiky   (resp.   postup,   v   rámci   ktorého   vykladá a aplikuje príslušný vnútroštátny predpis spôsobom súladným s platným medzinárodným záväzkom   Slovenskej   republiky)   nesignalizuje per   se možnosť   porušenia   čl.   50   ods.   6 ústavy, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Zo   spisového materiálu nevyplýva ani sťažovateľ   nepreukázal, na základe akých skutočností namieta porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 6 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľa došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná.

Ústavný súd zo spisu zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skúmanie a prehodnocovanie pôvodných známych dôkazov nie   je   podľa   zákona   možné   v konaní   o povolenie   obnovy   konania,   pričom   sťažovateľ nepoukázal   na   žiadne   nové   a   súdu   neznáme   skutočnosti   alebo   dôkazy.   Právom na spravodlivý   proces nemožno rozumieť povinnosť súdu   vyhovieť každému podanému návrhu.

O návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   všeobecné   súdy   rozhodovali v súlade s ustanovením § 286 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd nezistil, že by rozhodovanie všeobecných súdov bolo arbitrárne a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Pokiaľ ide o porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ namieta, ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil, že sťažnosť by mohla mať svoje opodstatnenie len vtedy, ak by právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov boli   konkrétnym   spôsobom   porušené   konkrétne   základné   práva   zaručené   buď   druhou hlavou ústavy (II. ÚS 11/95), alebo dohovorom (I. ÚS 4/00), prípadne inou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Ustanovenia vyjadrujúce zásady právneho štátu, a takým ustanovením je aj čl. 2 ods. 2 ústavy, nemožno samostatne aplikovať (a teda namietať ich porušenie)   v konaní o porušení   individuálneho základného práva   alebo slobody   fyzickej osoby alebo právnickej osoby prostredníctvom a na základe sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 24/98, I. ÚS 12/01).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, IV. ÚS 181/04).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie ústavného súdu o ďalších návrhoch sťažovateľa bolo bez právneho významu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005