znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 136/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., bytom N. Š., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-18/OVEK-2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2003   doručená   sťažnosť   M.   P.,   bytom   N.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského úradu justičnej   polície   Policajného   zboru   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „krajský   úrad   justičnej polície“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-18/OVEK-2000.

Z obsahu sťažnosti a priložených listín vyplýva, že:

Sťažovateľ kúpil 26. marca 1999 od ORMI CAR, J. P., P. (ďalej len „autobazár“), ojazdené motorové vozidlo typu ŠKODA FELÍCIA, štátnej poznávacej značky ZC 470 AC. Rozhodnutím Colného úradu v Poprade (ďalej len „colný úrad“) o zaistení tovaru sp. zn. 266/37/99 z 23. decembra 1999, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) sp. zn. 5060/2000-90102 z 8. februára 2000 bolo predmetné motorové vozidlo sťažovateľovi odňaté z dôvodu, že napriek tomu, že v technickom   preukaze   tohto   vozidla   je uvedený   údaj   o jeho   colnom   prejednaní,   nie   je predmetné   motorové   vozidlo   colne   prejednané.   Ďalším   dokazovaním   colného   úradu vedeným pod   zn.   3/033/2000   bolo zistené,   že   predmetné vozidlo neprešlo   cez   hranicu, nebolo preclené, ale bolo ukradnuté na území Slovenskej republiky. Zároveň bolo zistené, že osoba, ktorá uzavrela zmluvu o obstaraní predaja motorového vozidla s autobazárom, bola   neznámou   osobou,   ktorá   zneužila   osobné   doklady   údajného   predajcu.   Na   základe uvedeného bolo zaisťovacím   úkonom   28. februára 2000   začaté   trestné   stíhanie vo veci podozrenia z trestného činu podľa § 252 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) pod sp. zn. ČVS: KÚV-18/OVEK-2000. Od   uvedenej   doby   nedošlo   ku skončeniu   konania,   čím   podľa   sťažovateľa   došlo k zbytočným prieťahom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ poukazuje na to, že začatím trestného stíhania sa dostal do postavenia zúčastnenej osoby v zmysle § 42 zákona č. 141/1961   Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   resp.   do postavenia poškodeného podľa § 43 Trestného poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   úrad   justičnej   polície   v predmetnom   konaní porušuje jeho základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a „nemožno vylúčiť ani to, že k odňatiu vozidla došlo nezákonným spôsobom, čo by znamenalo aj porušenie čl. 13 ods. 1 Ústavy SR a čl. 20 Ústavy SR“.

Sťažovateľ   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 220 000 Sk   ako   náhradu   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch,   ktorá   sa   rovná   nákupnej   cene predmetného motorového vozidla.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol nálezom takto:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M.   P.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Krajskom úrade justičnej polície PZ Banská Bystrica pod ČVS: KÚV-18/OVEK-2000 bolo porušené.

2. Krajskému úradu justičnej polície PZ v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod ČVS: KÚV-18/OVEK-2000 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 220.000,- Sk, ktoré mu je Krajský úrad justičnej polície PZ Banská Bystrica povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajskému   úradu   justičnej   polície   PZ   Banská   Bystrica   ukladá   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia M. P., a to do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril aj krajský úrad justičnej polície podaním doručeným ústavnému súdu 19. januára 2004, v ktorom zaslal informácie k predmetnému konaniu a uviedol: „Vo vyšetrovanej veci bol M. P. vypočutý ako svedok poškodený,   pričom   v zmysle   právnej   kvalifikácie   daného   skutku   mu   štatút   poškodeného a nároky   vyplývajúce   v trestnom   konaní   z procesného   postavenia   svedka   poškodeného nevyplývali.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či je daná právomoc ústavného súdu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o predmete sťažnosti zákonom ustanoveným postupom.

Sťažovateľ   uvádza,   že   postupom   krajského   úradu   justičnej   polície   v namietanom konaní   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   konanie bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom, podstatou a zmyslom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci   účastníka,   v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené s takou vecou účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka.

Vecou   samou   v konaní   pred   krajským   úradom   justičnej   polície,   v ktorom   podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   je   trestné   stíhanie   inej   osoby,   než   je   sťažovateľ,   ktorý   má   v tomto   konaní postavenie   poškodeného.   Trestné   stíhanie   sa   vykonáva   podľa   ustanovení   Trestného poriadku. Podľa § 1 prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov   činných   v trestnom   konaní   tak,   aby   trestné   činy   boli   náležite   zistené   a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou samou v trestnom konaní zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie   ich   páchateľov.   Podľa   §   2   ods.   4   a 5   Trestného   poriadku   ak   tento   zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti, musia   trestné   veci   prejednávať čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať občianske   práva zaručené ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že   zákonným účelom   postupu   orgánov činných   v trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodených, ktorý má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je preto v tomto konaní vecou v takom zmysle, ako je to uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov.

Účel   trestného   konania,   jeho   predmet   a základné   zásady,   na   ktorých   spočíva dosahovanie tohto účelu, vylučuje záver, aby poškodení mali právo na to, aby ich vec - nárok na náhradu škody - bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak to nebráni účelu trestného konania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného   konania   (§   1   Trestného   poriadku),   vyjadrujú   viaceré   ustanovenia   Trestného poriadku (§ 44 ods. 4 - podľa ktorého výkonom práv poškodených nesmie byť ohrozený rýchly   priebeh   trestného stíhania, § 229 ods.   1-   podľa   ktorého   ak niet podľa   výsledku dokazovania pre vyslovenie povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd odkáže poškodeného na   konanie   o občianskoprávnych   veciach,   prípadne   na   konanie   pred   iným   príslušným orgánom).

Záver o tom, že poškodení v trestnom konaní nemajú postavenie osôb, ktorým po uplatnení nároku na náhradu škody vzniká v tomto konaní základné právo na prerokovanie tohto nároku bez zbytočných prieťahov, podporuje aj to, že táto možnosť podľa Trestného poriadku nevylučuje, aby poškodený po odstránení zákonnej prekážky litispendencie podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), prípadne ešte pred jej vznikom uplatnil nárok na náhradu škody v konaní pred občianskoprávnym súdom v rozsahu jeho právomoci podľa § 7 ods. 1 OSP. Žalobu o náhradu škody považuje ústavný súd za účinný právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   poškodeného   a takáto   žaloba vymedzuje v občianskom sporovom konaní nárok poškodeného na náhradu škody už ako jeho vec, vo vzťahu ku ktorej už má garantované základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z uvedeného vyplýva, že postup krajského úradu justičnej polície v trestnom konaní nemôže byť v žiadnej súvislosti s ústavne garantovaným základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorou je nárok na náhradu škody, pretože rozhodovanie o ňom nepatrí k účelu trestného konania a navyše takýto nárok na náhradu škody môže sťažovateľ ako už jeho vec uplatniť aj v občianskom spore. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní,   a preto nerozhodoval o nároku na primerané finančné zadosťučinenie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004