znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou, Weberova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 198/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 198/2013.

Z vyžiadaného spisu, zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa v procesnom postavení navrhovateľky v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáha vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 23 C 222/2003 z 3. februára 2012, proti ktorému   podal   odporca   odvolanie.   Vec   bola   následne   okresným   súdom   22.   júna   2012 predložená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní,   pričom   ku   dňu   predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte nebolo o odvolaní odporcu rozhodnuté.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Dňa 20. 06. 2013, a to skoro 12 mesiacov od doručenia spisu krajskému súdu, sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zaslala na Krajský súd v Košiciach Žiadosť o rozhodnutie, v ktorom požiadala odvolací súd, aby vo veci rozhodol, nakoľko od času doručenia odvolania uplynulo takmer 12 mesiacov.

Následne nahliadnutím do súdneho spisu dňa 05. 09. 2013 sťažovateľka zistila, že zhodou okolností práve v deň doručenia žiadostí o rozhodnutie odvolací súd Uznesením zo dňa   20.   06.   2013   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   za   účelom   opravy   nesprávneho písomného vyhotovenia výroku vyhláseného rozsudku, a to z dôvodu, že zistil rozdiely medzi písomným   vyhotovením   výroku   rozhodnutia   a   medzi   vyhláseným   rozsudkom.   Uvedené rozdiely   majú   spočívať   v   tom,   že   v   odseku   3   Rozsudku   absentuje   ekvivalent   sumy v slovenských korunách, v bode 3 v ods. 2 absentuje okrem ekvivalentu slovenských korún aj súčet súm a v ods. 4 nie je opísaný presne text vyhláseného rozhodnutia.

Sťažovateľka bola predmetným uznesením a najmä dátumom jeho vydania značne zaskočená, pričom v tejto súvislosti vyvstáva otázka, prečo odvolaciemu súdu trvalo takmer jeden rok, aby zistil chyby v písaní v Rozsudku a samotným odvolaním sa zatiaľ vôbec nezaoberal? Zároveň je sťažovateľka nútená dať do pozornosti tú skutočnosť, že odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa len z dôvodu chýb v písaní, avšak samotný odvolací súd svoje vrátenie veci odôvodnil ust. § 146 zákona č 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý pojednáva o náhrade trov konania.

Na   základe   vyššie   uvedeného   sťažovateľka   dáva   do   pozornosti,   že   od   podania predmetného odvolania po vrátenie veci na opravu zo strany Krajského súdu v Košiciach uplynulo takmer 12 mesiacov, pričom v zmysle ust. § 100 ods. 1 OSP: „Len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom súd i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“ Sťažovateľka má teda za to, že už týmto konaním Krajského súdu v Košiciach došlo k zbytočným a najmä opakovaným prieťahom v konaní.»

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „... od doručenia spisu na súd prvého stupňa uplynulo skoro dva mesiace a okresný súd nevykonal žiaden úkon k vydaniu opravného uznesenia v zmysle ust. § 164 OSP“.

Podľa názoru sťažovateľky „konaním, resp. nekonaním Krajského súdu v Košiciach došlo a postupom Okresného sudu Košice I aj naďalej dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pričom   takáto   nečinnosť   konajúceho   súdu nemôže byť predsa na ťarchu účastníka konania, ktorý sa riadne domáha ochrany svojho práva“.

Sťažovateľka   žiada   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 5 000 €, ktoré odôvodňuje svojou povinnosťou „trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia súdu“.

Na základe uvedenej   argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky M. P... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn. 2 Co/198/2013 porušené bolo.

Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/222/2003 a Krajskému súdu v Košiciach ako odvolaciemu súdu prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľke M. P... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajskému   súdu   v   Košiciach   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia ustanovenému   právnemu   zástupcovi:   JUDr.   Miroslava   Husovská...   za   zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 275,94 Eur do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 198/2013 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä z tohto dôvodu, že krajský súd do podania sťažnosti nerozhodol o odvolaní odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti poukazuje i na prieťahy v postupe okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   C   222/2003,   pričom   v petite   sťažnosti   sa   tiež domáha,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať „... tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie   prejednaná   a rozhodnutá“,   avšak   neuvádza,   že   sa   domáha   aj   vyslovenia porušenia označených práv vo vzťahu k postupu okresného súdu.

Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, pričom táto viazanosť sa týka v prvom rade návrhu na rozhodnutie (petitu) predloženého   navrhovateľom   (sťažovateľkou).   Z uvedeného   dôvodu   sa   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   nezaoberal   preskúmavaním   postupu   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   23   C   222/2003,   pričom   časť   odôvodnenia   sťažnosti,   v ktorej sťažovateľka poukazuje aj na prieťahy v postupe okresného súdu, považoval len za súčasť jej   právnej   argumentácie.   Navyše   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   nález   sp.   zn. IV. ÚS 199/2012 z 3. júla 2012, v ktorom už vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 222/2003 a prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny spis sp.   zn.   23   C   222/2003,   z   ktorého   zistil,   že   vec   bola   predložená   krajskému   súdu   na rozhodnutie o odvolaní 22. júna 2012. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sa spis nachádzal   na   okresnom   súde   po   tom,   čo   mu   ho   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Co 198/2012   z   20.   júna   2013   vrátil   na   opravu   nesprávneho   písomného   vyhotovenia výroku vyhláseného rozsudku. Spis bol po vykonaní opravy opätovne predložený krajskému súdu 17. decembra 2013 na rozhodnutie o odvolaní.

Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (20. novembra 2013) bol spis mimo dispozície krajského súdu, a to až do 17. decembra 2013, t. j. v tom čase nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na túto skutočnosť ale podľa názoru ústavného súdu nemožno aplikovať už citovanú ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ústavný súd odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak v konaní pred všeobecným súdom vznikne taká procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   reálne   nepripúšťajú   porušovanie   toho základného práva, ktorého porušenie v danom prípade sťažovateľka namieta, a to preto, že v čase doručenia sťažnosti okresný súd len opravoval chyby v písomnom vyhotovení svojho rozsudku sp. zn. 23 C 222/2003 z 3. februára 2012 na základe pokynu krajského súdu, ktorý mu   bol   daný   uznesením   sp.   zn.   2   Co   198/2012   z   20.   júna   2013.   V odôvodnení   tohto uznesenia krajský súd uviedol: „Po vykonanej oprave opäť súd prvého stupňa predloží vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.“

Z uvedeného dôvodu ústavný súd považoval za potrebné zaujať hodnotiaci postoj k doterajšiemu priebehu konania pred krajským súdom z hľadiska toho, či v ňom v dôsledku postupu krajského súdu mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   V   prípade,   keď   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc   zo   svojich   zistení,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá už dlhšie ako 1,5 roka, pričom ale na ťarchu krajského súdu nemožno pripísať obdobie od 20. júna 2013 do 17. decembra 2013 (takmer 6 mesiacov), počas ktorého bol spis mimo dispozície krajského súdu, keďže ho odvolací súd vrátil súdu prvého stupňa na opravu rozsudku. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   mohol   v   namietanom   konaní   postupovať   aj efektívnejšie,   napriek   tomu   ale   zastáva   názor,   že   prieťahy   v postupe   krajského   súdu nemožno   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   kvalifikovať   ako   zbytočné prieťahy, a teda porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   postup krajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak krajský súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať neefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľka opätovne uchádzala prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014