znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/2013-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. V., K., J. V., K., M. V., K., Z. V., K., Mgr. J. H., K., a J. V., S., zastúpených advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V., J. V., M. V., Z. V., Mgr. J. H. a J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. V., J. V., M. V. a J. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur) a Z. V. a Mgr. J. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej   v   sume   po 2   000 €   (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré   im j e   Okresný   súd   Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý uhradiť V. V., J. V., M. V., Z. V., Mgr. J. H.   a J.   V.   trovy   konania   v   sume   960,50   €   (slovom   deväťstošesťdesiat   eur   a   päťdesiat centov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   S.,   D.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2012 doručená sťažnosť V. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), J. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 2.   rade“),   M.   V.   (ďalej   aj   „sťažovateľ   v 3. rade“),   Z.   V.   (ďalej   aj   „sťažovateľka vo 4. rade“), Mgr. J. H. (ďalej aj „sťažovateľka v 5. rade“) a J. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 6. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 476/2002 a   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   1   C   9/2007.   Dňa   5.   marca   2013   bolo   ústavnému   súdu   doručené   písomné doplnenie sťažnosti.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   sú   právnymi nástupcami odporcov v konaní o návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva, ktorý bol doručený   Okresnému   súdu   Svidník   12.   decembra   2002;   konanie   bolo   vedené pod sp. zn. 2   C   476/2002.   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   uznesením z 5. júna 2007 prikázal vec okresnému súdu, ktorý ju vedie pod sp. zn. 1 C 9/2007.

Sťažovatelia v sťažnosti najmä uvádzajú, že „OS Bardejov v nadväznosti na priebeh konania   vedenom   na   OS   Svidník,   koná   s   dlhodobými   časovými   odstupmi,   pričom do dnešného   dňa   nerozhodol   o   merite   veci,   a   to   či   nehnuteľnosť   –   pozemok   zapísaný na LV č.   2229,   parcela   reg.   E,   p.   č.   216/1   orná   pôda   o   výmere   121 724   m2 patrí do dedičstva po J. S. H., nar... vo V. podľa znenia petitu žalobcu alebo či je vo vlastníctve sťažovateľa ako doterajšieho zapísaného vlastníka na LV č. 2229, parcela reg. E, p. č. 216/1 orná pôda o výmere 121 724 m2, čím vznikla sťažovateľovi značná ujma, vyplývajúca z dlhodobo trvajúcej právnej neistoty. Sťažovateľovi trvá neustále stav, v ktorom nemôže vykonávať   základné   oprávnenia   vyjadrujúce   podstatu   subjektívneho   vlastníckeho   práva, ktoré   sú   vymedzené   v   §   123   OZ...   vzhľadom   na   dôsledky   vyplývajúce   z   dĺžky   trvania súdneho sporu a vzhľadom na nečinnosť OS Bardejov je 10 rokov veľmi dlhým obdobím pričom, dĺžka trvania súdneho sporu na OS Svidník je 5. rokov odo dňa podania návrhu a ďalších 5 rokov prebiehajúcich na OS Bardejov, ktoré sťažovatelia veľmi ťažko znášajú. Porušovateľ   OS   Svidník   a OS Bardejov,   neprispel   k   odstraňovaniu   právnej   neistoty sťažovateľov   spôsobom,   ktorý   od neho   ako   štátneho   orgánu   bolo   možné   očakávať, to znamená že porušovateľ neprispel k ustáleniu skutkového a právneho stavu spôsobom, ktorý by umožnil buď pokračovať v súdnom konaní, alebo ak by rozhodol, že sú na to splnené podmienky, ukončil toto konanie určením, že vyššie uvedená nehnuteľnosť, o ktorú sa vedie predmetný spor patrí alebo nepatrí do dedičstva žalobcu, nakoľko na tomto určení je právny záujem, pretože o určení vlastníckeho práva môže rozhodnúť jedine súd, a tak odstrániť   právnu   neistotu.   Vzhľadom   na   charakter   a   postup   konania   súdu   sťažovatelia považujú jeho dĺžku za neprimeranú a za nepochybné, že v ňom dochádza k prieťahom. Uvedené   obdobie   nečinnosti   porušovateľa   medzi   jednotlivými   konajúcimi sa pojednávaniami,   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z   ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné a netolerovateľné... k týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku mimoriadnej zložitosti   veci   ani   správania   sa   účastníkov,   ale   výlučne   v   dôsledku   postupu   súdu čo dosvedčuje aj opatrenie vydané predsedom Okresného súdu Bardejov, v ktorom vyzýva sudkyňu, ktorá predmetnú vec prejedáva, aby konala bez prieťahov a efektívne.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovatelia   domáhajú,   aby   ústavný   súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné právo Sťažovateľov V.   V.,   J. V.,   M.   V.,   J.   V.,   Z.   V.,   J.   H.   rod. V. na prerokovanie a rozhodnutie vecí bez zbytočných prieťahov upravené v Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v Čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv — postupom OS Svidník a OS Bardejov vo veci 1 C/7/2009 bolo porušené.

2. Príslušnému Okresnému súdu Bardejov v konaní vedenom pod spis. zn. 1 C/9/2007 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Každému zo sťažovateľov sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- €, ktoré je povinné sťažovateľom vyplatiť OS Bardejov a OS Svidník a to v nasledujúcom pomere:

- OS Svidník je povinný vyplatiť sumu 30 000,- €,

- OS Bardejov je povinný vyplatiť sumu 30 000,- €, To všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu JUDr. R. S.

Sťažovateľom   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   je   povinný vyplatiť Okresný súd Bardejov, a to na účet JUDr. R. S. č..., vedený vo V., a. s. pobočka D. a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 135/2013-48 z 8. marca 2013 prijal sťažnosť, ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007, na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd   predsedu   okresného   súdu,   aby   prípadne   doplnil   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti zo 6. decembra   2012   a   zároveň   oznámil,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 1891/2012 doručenom ústavnému súdu 25. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a súhlasí   s jeho   upustením.   Ďalej   oznámil,   že   zotrváva   na   obsahu   svojho   vyjadrenia zo 6. decembra 2012 a poukazuje na skutočnosť, že „zákonná sudkyňa... bola uznesením Súdnej rady SR..., s účinnosťou od 1. 4. 2013 preložená na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Prešov. V dôsledku toho bol sťažnostný spis, Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bardejov na rok 2013, pridelený dňa 1. 4. 2013 na konanie a rozhodnutie sudcovi... Ten úpravou zo dňa 16. 4. 2013 vytýčil termín pojednávania na deň 2. 7. 2013. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania zo dňa 5. 2. 2013, na ktorý poukazujem vo svojom vyjadrení zo dňa 6. 12. 2012, Spr. 1891/2012, bol zrušený na žiadosť zástupcu sťažovateľov, pre potreby zabezpečenia úmrtného listu po nebohom J. S., ktorý do dnešného dňa súdu predložený nebol. Zástupca sťažovateľov súdu dňa 5. 3. 2013 oznámil, že J. S. zomrel v K. a jeho úmrtný list je zabezpečovaný cestou príslušných orgánov, čo je spojené s ťažkosťami pre potrebu zabezpečenia tlmočníka a vzdialenosť. Sudkyňa... ešte dňa 11. 2. 2013 žiadala MV SR — osobitnú matriku o oznámenie, či eviduje úmrtie J. S. Odpoveď doteraz zo strany MV SR — osobitná matrika učinená nebola.“.

Vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   1891/2012   zo   6.   decembra   2012   predseda okresného súdu uviedol prehľad úkonov súdu v napadnutom konaní po tom, ako mu bola vec prikázaná uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 NcC 17/07-67 zo 6. júna 2007 a predložená   9.   júla   2007: „Podľa   Rozvrhu   práce   pre   rok   2007   bola   vec   aplikáciou pridelená   na   konanie   a   rozhodnutie   sudkyni...   Tá   úpravou   zo   dňa   22. 8. 2007   vyzvala splnomocneného   zástupcu   žalobcu   na   predloženie   dokladov   preukazujúcich   aktívnu legitimáciu   žalobcu   (právne   nástupníctvo   po   ním   označených   osobách),   ktorý   na   ňu reagoval podaním doručeným súdu dňa 12. 10. 2007, a opätovne dňa 2. 7. 2008. Podaním doručeným súdu dňa 12. 10. 2007 súčasne žalobca upravil petit žaloby. Následne podaním doručeným súdu dňa 19. 8. 2008 žalobca navrhol zámenu účastníkov, o ktorej súd rozhodol uznesením č. k. 1 C 9/2007-102 zo dňa 13. 2. 2009. Po ustálení okruhu účastníkov na strane žalovaných súd rozhodol o zmene petitu žaloby, uznesením č. k. 1 C 9/2007-107 zo dňa 16. 3. 2009 a dňa 17. 7. 2009 nariadil pojednávanie na deň 23. 9. 2009, ktorého termín bol preložený na deň 21. 10. 2009 na žiadosť jedného zo sťažovateľov. Predmetné pojednávanie prebehlo   a   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania.   Zákonná sudkyňa... odišla na rodičovskú dovolenku a spis bol na základe Dodatku č. 10 k Rozvrhu práce   na   rok   2009   pridelený   na   konanie   a   rozhodnutie   sudcovi...   dňa   11.   11.   2009. Následne po príchode novej sudkyne... boli veci pôvodne patriace sudkyni..., Dodatkom č. 5 k   Rozvrhu   práce   na   rok   2010   pridelené   na   konanie   a   rozhodnutie   novej   sudkyni   dňa 8. 7. 2010. Tá dňa 19. 7. 2011 vo veci nariadila pojednávanie na deň 27. 10. 2011, ktoré bolo odročené na deň 11. 1. 2012 z dôvodu práceneschopnosti jedného zo sťažovateľov. ktoré bolo z rovnakého dôvodu odročené na deň 5. 3. 2012. Pôvodná zákonná sudkyňa nastúpila späť do výkonu dňa 1. 1. 2012 a Dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce na rok 2012 boli jej   veci,   v   ktorých   bola   pred   svojim   odchodom   na   rodičovskú   dovolenku   zákonnou sudkyňou, ku dňu 26. 1. 2012 opätovne pridelené na konanie a rozhodnutie. Na jej pokyn bolo pojednávanie zo dňa 5. 3. 2012 preložené na deň 29. 3. 2012, ktoré prebehlo a bolo za účelom doplnenia dokazovania odročené na deň 3. 5. 2012. Pojednávanie dňa 3. 5. 2012 bolo odročené, opätovne na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov. Ďalšie pojednávanie dňa   11. 5. 2012   prebehlo   a   to   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia   dokazovania.   Dňa 5. 12. 2012 sa vo veci konalo pojednávanie. Zástupca žalobcu požiadal súd o poskytnutie lehoty   na   predloženie   dôkazu,   smrti — pôvodného   vlastníka   nehnuteľnosti,   ktorý   súdu doposiaľ   predložený   nebol   a   je   potrebný   pre   posúdenie   nároku   žalobcu,   ktorý sa domáha určenia, že pozemok, ktorý je predmetom žaloby patrí do dedičského konania po pôvodnom vlastníkovi. Súd vyhovel návrhu žalobcu a pojednávanie odročil na 5. 2. 2013 o 10.00 hodine.“

Ústavný súd zistil, že prehľad úkonov uvedený vo vyjadrení predsedu okresného súdu   v   zásade   zodpovedá   obsahu   spisu   sp.   zn.   1   C   9/2007,   a   preto   ho   považoval za relevantný podklad na svoje rozhodovanie.

Dňa   30.   apríla   2013   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľov, aby sa vyjadril,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal vyjadrenia predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   1891/2012   zo   6.   decembra   2012 a sp. zn. Spr. 1891/2012 z 22. apríla 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 13. mája 2013 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a zároveň využil možnosť zaujať stanovisko   k   vyjadreniam   predsedu   okresného   súdu.   Okrem   iného   právny   zástupca sťažovateľov uvádza: «Predseda OS Bardejov nesprávne uvádza, keď vo svojom vyjadrení zo dňa   22. 4. 2013   udáva   že   „Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že termín   pojednávania   zo dňa 5. 2. 2013, na ktorý poukazujem vo svojom vyjadrení zo dňa 6. 12. 2012, Spr. 1891/2012, bol zrušený na žiadosť zástupcu sťažovateľov, pre potreby zabezpečenia úmrtného listu po nebohom J. S., ktorý do dnešného dňa súdu) predložený nebol.“. Z obsahu uznesenia vydaného na poslednom konajúcom sa pojednávaní zo dňa 5. 12. 2012 je práve súdom uložená   povinnosť,   citujem:   „Súd   ukladá   zástupcovi   navrhovateľa,   aby   v   lehote do 1. 2. 2013 súdu predložil úmrtný list pôvodného vlastníka J. H. S.“. Z toho vyplýva, že súd z vlastnej iniciatívy uložil zástupcovi žalobcu preukázať danú skutočnosť.»

Právny   zástupca   sťažovateľov   na   záver   uviedol: „Sťažovatelia   síce   niekoľkokrát žiadali   OS   Bardejov   o   odročenie   pojednávania,   ale   vždy   s   minimálnym   odstupom a z relevantných   dôvodov,   ako   sú   pracovné   povinnosti,   alebo   práceneschopnosť. OS Bardejov na základe týchto žiadostí odročil pojednávanie na pomerne krátku dobu, najčastejšie   na   dobu   jedného   mesiaca.   Takéto   správanie   sťažovateľov   mohlo   len v zanedbateľnej   miere   ovplyvňovať   dĺžku   konania   a   samotnú   možnosť   OS   Bardejov v predmetnej   veci   právoplatne   rozhodnúť.   Sú   oveľa   relevantnejšie   skutočnosti,   ktorých dôsledkom je vzniknutá závažná ujma sťažovateľov a pretrvávajúci stav právnej neistoty... Aj naďalej trváme na tvrdeniach a obsahu ústavnej sťažnosti podanej US SR...“

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľov   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   4   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   sa   bude   konať   nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná právna   vec   je   tak   z   právneho   hľadiska,   ako   aj   skutkového   hľadiska   zložitá.   Právna i skutková zložitosť preskúmavanej veci spočíva v tom, že navrhovateľ je štátnym občanom Kanady   a sťažovatelia   ako   odporcovia   v   napadnutom   konaní   sú   právnymi   nástupcami pôvodných odporcov, ktorí počas konania zomreli a ich majetok (vrátane spoluvlastníckeho podielu   na nehnuteľnosti,   ktorá   je   predmetom   tohto   sporu)   bol   postupne   prejednávaný v dedičských   konaniach.   Napadnuté   konanie   je   zo   skutkového   hľadiska   zložité   navyše aj preto,   že   navrhovateľ   nevie   preukázať   niektoré   identifikačné   osobné   údaje   svojho právneho predchodcu, pretože tento žil a zomrel v zahraničí. Keďže právny predchodca navrhovateľa nadobudol vlastníctvo k predmetu sporu ešte v 30. rokoch minulého storočia, obstaranie   niektorých   listinných   dôkazov,   či   už   účastníkmi   konania,   alebo   dožiadaním na príslušné orgány štátnej správy, resp. územnej samosprávy, je náročné a zdĺhavé. Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov ako účastníkov napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Krajský   súd   v   Prešove   prikázal   vec   sťažovateľov   okresnému   súdu   uznesením sp. zn. 3 NcC 17/07 z 5.   júna 2007,   ktorý   ju   vedie   pod sp.   zn. 1 C 9/2007.   Zo   zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   po   pridelení   veci   zákonnej   sudkyni   9.   júla   2007   došlo v napadnutom   konaní   k   viacerým   obdobiam   aj   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti okresného   súdu   (najmä   obdobie   od   22.   augusta   2007   do   13.   februára   2009   a   obdobie od 21. októbra   2009   do   19.   júla   2011),   ako   aj   k   neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti (napr. opakované vyžiadavanie listinných dôkazov).

Zohľadňujúc doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania (takmer šesť rokov),   v   ktorom   okresný   súd   dosiaľ   meritórne   nerozhodol,   v   spojení   s   obdobiami neodôvodnenej   nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospel k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným okresným súdom. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   ústavný   súd   s   odkazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 9/2007 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia   požadovali „... finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000.- € pre každého...,   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Túto   sumu sťažovatelia požadujú tiež z toho dôvodu, že im vznikla nielen nemajetková ujma, ale okrem toho   bolo   zasiahnuté   aj   do   ich   práv   a   oprávnených   záujmov   bez   ich   vedomia   a   proti ich vôli.“.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Z hľadiska určenia sumy finančného zadosťučinenia pre jednotlivých sťažovateľov bolo potrebné určiť časové obdobie doterajšieho priebehu napadnutého konania, v rámci ktorého boli oprávnení namietať porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže všetci sťažovatelia sú právnymi nástupcami pôvodných odporcov, stávali sa účastníkmi napadnutého konania postupne. Pôvodný odporca v 1. rade zomrel   26.   januára   2006,   pričom   jeho   dedičom   sa   (na   základe   dohody   o   vyporiadaní dedičstva) stal J. V. (sťažovateľ v 2. rade), ktorý sa teda zároveň stal účastníkom konania na základe   univerzálnej   sukcesie.   Keďže   univerzálna   sukcesia   automaticky   vyvoláva procesnoprávne nástupníctvo, okresný súd nemusel uznesením túto zmenu pripustiť (aj keď tak urobil). Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie   vychádza   zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr. I. ÚS 197/05   alebo IV. ÚS 251/08),   podľa   ktorej   sťažovatelia   môžu   uplatňovať   právo   na   konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. Ústavný súd pritom vychádza zo skutočnosti, že v takýchto prípadoch v dôsledku zmeny účastníka konania nedochádza ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu (ako to je pri zámene účastníkov),   ale k   procesnoprávnemu nástupníctvu   do už existujúceho   procesnoprávneho vzťahu   (m.   m.   I.   ÚS   52/01).   S   prihliadnutím   na   tento   záver   ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľ v 2. rade si (mohol) môže uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré   tejto   zmene   predchádzalo.   I   keď   v   zmysle judikatúry ústavného súdu (pozri II. ÚS 199/2011, I. ÚS 197/05), t. j. pre určenie sumy finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v 2. rade, je relevantné celé obdobie, v ktorom vo veci konal okresný súd, teda obdobie od 5. júna 2007, keď bola vec okresnému súdu prikázaná krajským súdom.

Pôvodný   odporca   v   2.   rade   zomrel...   pričom   jeho   dedičia   M.   V.   (sťažovateľ v 3. rade), Z. V. (sťažovateľka vo 4. rade) a Mgr. J. H., rod. V. (sťažovateľka v 5. rade), uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva, na základe ktorej okrem iného i spoluvlastnícky podiel na spornej nehnuteľnosti nadobudol M. V., ktorý sa teda na základe univerzálnej sukcesie stal účastníkom napadnutého konania. Aj v prípade M. V. (sťažovateľa v 3. rade) platí, že domáhať sa vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   mohol   už   od   5.   júna 2007,   keď   bola   vec okresnému   súdu   prikázaná   krajským   súdom.   Z.   V.   a   Mgr.   J.   H.   priznal postavenie účastníkov napadnutého konania okresný súd uznesením č. k. 1 C 9/2007-102 z 13. februára 2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   4.   apríla   2009,   preto   sa   sťažovateľka   vo   4.   rade a sťažovateľka v 5. rade môžu domáhať vyslovenia porušenia označených práv a slobôd až od tohto dňa.

Pôvodný odporca v 3. rade previedol svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, na V. V. (sťažovateľ v 1. rade) a J. V. (sťažovateľ v 6. rade) ešte pred svojou smrťou, t. j. v prípade sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 6. rade došlo k procesnoprávnemu   nástupníctvu   na   základe   singulárnej   sukcesie.   Keďže   singulárna sukcesia (na rozdiel od univerzálnej sukcesie) nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci   súd   uplatňovanú   zmenu   svojím   uznesením pripustiť.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   C   9/2007-102   z 13. februára   2009   rozhodol o pripustení zmeny účastníkov konania na strane odporcov, ktoré nadobudlo právoplatnosť

4. apríla 2009, pričom práve týmto dňom vstúpili sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade do   napadnutého   konania,   a   to   v   tom   jeho   štádiu,   v   akom   sa nachádzalo   pred   zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre   vymedzenie   obdobia,   v   ktorom   môžu   sťažovateľ   v 1. rade   a   sťažovateľ   v   6.   rade namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pretože vo vzťahu k nim v dôsledku súdom povolenej zmeny účastníkov konania takisto nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho   vzťahu,   ale   k   procesnoprávnemu   nástupníctvu   do   už   existujúceho procesnoprávneho   vzťahu   (m.   m.   I.   ÚS   52/01,   III. ÚS 484/2012).   Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 6. rade môžu uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene, t. j. odo dňa, keď bola vec prikázaná okresnému súdu.

Vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   období,   v   ktorých   došlo k neodôvodnenej   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   a   zohľadňujúc právnu a faktickú   zložitosť veci, ako aj skutočnosť,   že sťažovatelia sa stali účastníkmi napadnutého   konania   postupne,   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia bude potrebné u jednotlivých sťažovateľov diferencovať, a preto rozhodol tak, že sťažovateľom v 1. rade, 2. rade, 3. rade a 6. rade priznal finančné zadosťučinenie v sume po 3 000 € a sťažovateľkám vo 4. rade a v 5. rade, ktoré sa stali účastníčkami napadnutého   konania   len   od   4.   apríla   2009,   priznal   finančné   zadosťučinenie   v   sume po 2 000 €,   ktoré   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   primerané   konkrétnym   okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním JUDr. R. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu po 127,16 €, čo po zvýšení o režijný   paušál   (7,63   €)   predstavuje   za   dva   úkony   právnej   služby   sumu   269,58   € pre jedného   sťažovateľa.   Po   znížení   tejto   sumy   o 50 %   podľa   §   13   ods.   2   vyhlášky predstavuje   úhrada   trov   konania   pre   jedného   sťažovateľa   sumu   134,79   €   a pre   šiestich sťažovateľov sumu 808,74 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH. Celková suma trov konania,   ktorej   úhradu   ústavný   súd   priznal   za   poskytnuté   právne   služby   všetkým sťažovateľom, predstavuje 960,50 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013