znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., T., ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb/744/1999 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009 a uznesením z 21. novembra 2008, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob/177/2009 a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob/176/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo/18/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., T. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Trenčín   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb/744/1999 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009 a uznesením z 21. novembra 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob/177/2009 a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob/176/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo/18/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011.

Predmet sporu pred všeobecnými súdmi sa týka rozhodovania o žalobe sťažovateľa o zaplatenie pohľadávky aj s príslušenstvom v súvislosti so stavbou plynovodu pre obec C. (ďalej len „obec“), ktorá (stavba) bola rozdelená na dve etapy, na ktoré bolo vydané jedno stavebné povolenie, na ktorej sťažovateľ participoval ako subdodávateľ na základe zmluvy o dielo. Časť prvej etapy stavby financoval S. N. (ďalej aj „S.“) a ďalšiu časť prvej etapy financovala obec. Prvá etapa sa budovala na základe dvoch zmlúv o dielo. Druhú etapu financovala obec na základe „tretej“ zmluvy o dielo. Až po dokončení a prevzatí prác na prvej a druhej etape mohlo dôjsť ku kolaudácii a užívaniu plynovodu v obci.

S. uzavrel   zmluvu o dielo na časť   stavby, ktorú   financoval s firmou „A.   D.,   N.,

IČO:...“ (ďalej len „žalovaný“), na stavebné práce pozostávajúce zo zemných prác (HSV  hlavná stavebná výroba). Táto časť bola budovaná ako prvá.

Žalovaný vzhľadom na to, že nemal dostatok kapacít na realizáciu zemných prác, požiadal starostu obce o dodávateľa, ktorý bude schopný tieto práce vykonať. Starosta obce odporučil ako dodávateľa prác sťažovateľa (firmu Ing. Š. Š., T., IČO:...), ktorá už predtým vybudovala pre obec vodovod.

Žalovaný uzavrel so sťažovateľom 22. apríla 1996 zmluvu o dielo na vykonávanie zemných prác. V zmluve o dielo medzi sťažovateľom a žalovaným bola dohodnutá za ich dodávku pevná cena 1 500 000 Sk, ale za podmienok odlišných od odsúhlasenej projektovej dokumentácie (ktoré podľa sťažovateľa prisľúbil žalovaný prerokovať so S.). V nadväznosti na spôsob vykonávania zemných prác sťažovateľom (a aj nespokojnosť obyvateľov obce) žalovaný odstúpil   od zmluvy a rozhodol sa sám realizovať v zmluve o dielo dojednané stavebné   práce.   Sťažovateľ   túto   skutočnosť   zaznamenal   v stavebnom   denníku a 12. júna 1996 podľa jeho vyjadrenia začal vykonávať zemné práce. Sťažovateľ tvrdí, že mu bola zmarená možnosť tieto zemné práce vykonávať, a preto 13. júna 1996 zo stavby odišiel. Žalovaný začal po dokončení zemných prác vyzývať sťažovateľa na ich dokončenie a odovzdanie.

Okresný súd rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom z 27. apríla 2009 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 9 440,37 €, úrok z omeškania 0,05 % za každý deň omeškania zo sumy 5 845,78 € od 5. júla 1996 do 23. decembra 2006, 0,05 % úrok z omeškania za každý deň omeškania zo sumy 6 753,85 € od 5. júla 1996 do zaplatenia do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Vo   zvyšnej   časti   okresný   súd   žalobu   zamietol. Sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 1 535,55 € a žalovanému v sume 5 996,94 € (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   žalobca   aj   žalovaný,   o   ktorých rozhodol krajský súd rozsudkom z 29. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil (ďalej len rozsudok krajského súdu).

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   z   31.   mája   2011   tak,   že   ho   odmietol   (ďalej   len   „uznesenie najvyššieho súdu“).

V   súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   sťažovateľ   v   sťažnosti uviedol:

„Okresný súd konal účelove v snahe nepriznať žalobcovi spravodlivé zadosťučinenie zdôvodnenie rozsudku, dokazovanie a videnie toho, čo sudca vidieť chce, aby mohol účelove rozhodnúť, je porušovaním práva na spravodlivé súdne konanie.

Okresný súd v Trenčíne rozsudkom z 27. apríla 2009, č. k.: 18Cb 744/1999-627 zamietnutím   žaloby   ako   nedôvodnej   -   nepriznaním   25.498,31   EUR   s   18,25%   ročným úrokom z omeškania zo sumy 27.682,11 EUR od 5. júla 1996 do zaplatenia a zo sumy 502,72 EUR od 23. decembra 1996 do zaplatenia, ktoré si žalobca uplatnil titulom škody - ušlého zisku a vyčíslených úrokov z omeškania a ďalej aj tým, že súd priznal odmenu znaleckému ústavu za nepravdivý znalecký posudok, považujem za konanie, v ktorom súd nekonal   nestranne   -   rozhodol   nespravodlivo,   čím   porušil   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   -   právo   žalobcu   na   to,   aby   bola   vec   spravodlivo prejednaná.   Zamietnutie   žaloby   súd   riadne   nezdôvodnil,   dôkazy,   ktoré   mal,   účelové   si vyložil tak, aby vyhovovali žalovanému - prekrútil ich význam.

Zdôvodnenie   rozsudku   ako   aj   samotné   konanie   súdu   ako   žalobca   považujem   za účelové....

Súd odôvodnil rozsudok v rozpore so skutočnosťou - potrebné dôkazy mal, no buď im nerozumel - znalcov o vysvetlenie nepožiadal, alebo konal účelove. Podľa môjho názoru súd tak konal s cieľom rozhodnúť v prospech žalovaného v rozpore s dôkazmi, ktoré mal.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na konkrétne okolnosti, z ktorých podľa neho vyplýva, že okresný súd si osvojil zistenia, ktoré sú v rozpore s vykonanými dôkazmi. Poukazuje na   znenie   čl.   VI   ods.   5   zmluvy   o dielo,   z ktorého   je   zrejmé,   že   sťažovateľ a žalovaný dohodli vykonanie určitých prác odchylne od projektovej dokumentácie.

V súvislosti s odovzdaním staveniska poukazuje na § 18 vyhlášky Slovenského úradu bezpečnosti   práce   a   Slovenského   banského   úradu   č.   374/1990   Zb.   o   bezpečnosti   práce a technických   zariadení   pri   stavebných   prácach   (ďalej   len   „vyhláška   č.   374/1990   Zb.“) a na literatúru   vydanú «Slovenskou   komorou   stavebných   inžinierov   nazvanej   „Odborná spôsobilosť   v stavebníctve“   II.   doplnené   vydanie   Učebné   texty   a   príklady   skúšobných otázok»,   z   ktorých   vyplýva,   že   pri   odovzdaní   a   prevzatí   staveniska   sa   preberajú   aj „vyznačené inžinierske siete a iné prekážky nachádzajúce sa na stavenisku“, pričom tieto skutočnosti sťažovateľ uvádzal okresnému súdu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že na stavbe pracoval naposledy 8. júna 1996, pričom sa odvoláva na argumentáciu jeho právneho zástupcu, ktorú mal uviesť na pojednávaní na okresnom súde 9. septembra 2004. Sťažovateľ polemizuje so závermi, ktoré vyvodil okresný súd zo zápisu žalovaného v stavebnom denníku zo 7. júna 1996. Nesúhlasí tiež so záverom okresného súdu o jeho odchode zo staveniska v dňoch 10. júna 1996 až 13. júna 1996, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sťažovateľ „porušil zmluvnú povinnosť vykonať a odovzdať dohodnuté dielo, zo stavby odišiel bez právneho dôvodu“.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:«Súd odmieta uznať list č. 017606 stavebného denníka napriek tomu, že tento list predložil súdu ako žalobca tak žalovaný. Bolo dokázané, že obe strany o záznamoch na liste č. 017606 vedeli a žalovaný v čase, keď tak vykonať mohol, voči záznamom nepripojil žiadne stanovisko, čo prakticky znamená, že s tým, čo bolo zapísané, súhlasil....

Ak žalobca nejaké pochybnosti mal, tak mal možnosť na to, čo v stavebnom denníku zapísané bolo, reagovať ihneď, najneskôr (keď už tak nevykonal v čase zápisu) po doručení listu stavebného denníka č. 017606 a nie až po niekoľkých rokoch na súde. Súd neuznaním listu stavebného denníka č. 017606 sa bezdôvodne postavil na stranu žalovaného.

Podľa stavebného denníka deň prerušenia prác bol 13. 6. 1996 a to až po tom, čo žalobca upozornil žalovaného na konanie v rozpore so zmluvou a Obchodným zákonníkom. Dňa 12. 6. 1996 žalobca do denníka vykonal tento záznam „Záznam zhotoviteľa 12. 6. 1996 Dnešného   dňa   nastúpila   na   práce   fa   Dujka,   čim   porušila   (zmarila)   naše   plnenie na uvedenom diele. Nečitateľný podpis.“...

Súd podľa môjho názoru bol jednoznačne na strane žalovaného a rozhodol účelove v prospech žalovaného. Bol porušený čl. 6 Dohovoru.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   29.   septembra   2010   v   č.   k. 8Cob/177/2009-733 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 27. apríla 2009 č. k. 18Cb/744/1999-627, čím dal ďalšiu facku čl. 6 Dohovoru.

Poukazujem na názor súdu odvolacieho týkajúci sa stavebného denníka, čo sa týka zistenia   ceny   stavebných   prác.   Záver   posudku   považuje   aj   odvolací   súd   za   objektívny z dôvodu, že vychádzal zo stavebného denníka vedeného žalobcom, ktorú povinnosť mu ukladala   zmluva   (čl.   VII   ods.   1).   Žalovaný   mal   možnosť   záznamy   v   ňom   kontrolovať a pripájať   svoje   stanoviská.   Žalovaný   začal   vznášať   námietky   týkajúce   sa   neúplnosti stavebného denníka až v priebehu konania, čo však hodnoverne nepreukázal. Odvolací súd napriek   tomuto   názoru   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   si   zo   stavebného denníka vyberal to, čo mu vyhovovalo.

Najvyšší   súd   uznesením   zo   dňa   31.   mája   2011   č.   k.   5Obdo/18/2011   svojím odmietnutím pochoval čl. 6 Dohovoru.

Som   toho   názoru,   že   nedostatky   súdneho   konania   tak   ako   som   ich   uviedol,   boli dôvodom na konanie v dovolaní. Považujem za nespravodlivé v rozpore s čl. 6 Dohovoru nepreskúmať tie rozhodnutia, kde ako súd prvého stupňa tak súd dovolací rozhodli rovnako, avšak oba súdy zhodne porušili právo na spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   poukazuje   na   znenie   a   výklad   §   205a   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a tiež na poučovaciu povinnosť súdu podľa § 120 ods. 4 OSP. V tejto súvislosti uvádza:

„Som toho názoru, že aj dvakrát porušené právo by malo byť preskúmané súdom dovolacím, ak súdy rozhodli v rozpore s dôkazmi, so zákonom a nekonali nestranne. Je vecou štátu koľko stupňov na ochranu práva ponúkne a každý stupeň súdnej moci by mal konať nestranne a tak, aby zamedzil porušovaniu práva na spravodlivé súdne konanie.“

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 21. novembra 2008 a postupom krajského   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   uznesením   z   30.   septembra   2010   pri rozhodovaní   o   odmene   znaleckému   ústavu   sťažovateľ   argumentuje,   že   znalecký   ústav vypracoval nepravdivý znalecký posudok. V tejto súvislosti uvádza:

„Okresný súd v Trenčíne dôvodmi nepravdivosti znaleckého posudku, ktoré som súdu doručil pred vypracovaním uznesenia o priznaní odmeny sa v nezaoberal.

Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 30. septembra 2010 č. k. 8Cob/176/2009- rozhodol tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Dôvodmi nepravdivosti znaleckého posudku sa zaoberal povrchne. Prakticky išlo o súd, ktorý sa v prvom stupni zaoberal, aj keď povrchne, dôvodmi nepravdivosti znaleckého posudku....

Súd nekonal nestranne, bol na strane znaleckého ústavu a súdu prvého stupňa, svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čím porušil čl. 6 Dohovoru....

Súd prvého stupňa konal účelove - bol na strane žalovaného. Konanie súdu trvalo neúmerne   dlho,   čo   vyhovovalo   súdu,   ktorý   nemal   záujem   nestranne   a   spravodlivo rozhodnúť.   Súdu   prvého   stupňa   boli   predložené   dôkazy,   ktoré   podľa   môjho   názoru dokazovali nárok žalobcu na škodu. Prekrúcanie dôkazov a právny názor sudcu, ktorý bol a je podľa môjho názoru v rozpore so zákonom, ma poškodil a to nie len tým, že som nedosiahol spravodlivé zadosťučinenie, ale som bol sudcom ešte aj potrestaný zaplatiť trovy konania za účelové konanie súdu....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepreskúmal   rozhodnutie   súdu   odvolacieho nerozhodol   o   zrušení   ani   zmenení   rozhodnutia   súdu   odvolacieho   a   tým   zbavil   štát zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie súdu o priznaní odmeny za konanie považované za trestný čin.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením zo dňa 31. mája 2011, sp. zn. 5 Obdo 18/2011, ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v   Trenčíne   z   29.   septembra   2010,   č.   k.:   8cob/177/2009-733   porušil   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. mája 2011 sp. zn. 5 Obdo 18/2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa bude zaoberať aj oprávnenosťou odmeny vyplatenej   Znaleckému   Ústavu   -   Ústav   súdneho   inžinierstva   so   sídlom   Ž.,   ktorá   bola znaleckému ústavu priznaná Okresným súdom Trenčín uznesením sp. zn. 18Cb/744/1999- 531   zo   dňa   21.   novembra   2008   a   potvrdená   Krajským   súdom   Trenčín   uznesením 8Cob/176/2009- zo dňa 30. septembra 2010 v dovolaní napadnutej.

4. Okresný súd v Trenčíne postupom a rozhodnutím zo dňa 27. apríla 2009 k. č. 18Cb/744/1999-627   porušil   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

5. Okresný súd v Trenčíne postupom a rozhodnutím zo dňa 21. novembra 2008 k. č. 18Cb/744/1999-531   porušil   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

6. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozhodnutím zo dňa 29. septembra 2010 k. č. 8Cob/177/2009-733 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

7. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozhodnutím zo dňa 30. septembra 2010 k. č. 8Cob/176/2009- porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

8. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur... ktoré sú súdy Okresný súd Trenčín, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd Slovenskej republiky každý po 1 000 eur... povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   v   súlade so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   upravujúcimi   platenie   a   náhradu   trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Cb/744/1999   a   jeho   rozsudkom z 27. apríla 2009 a uznesením z 21. novembra 2008

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb/744/1999 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009 a uznesením z 21. novembra 2008 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 18 Cb/744/1999 a jeho rozsudok z 27. apríla 2009 a uznesenie z 21. novembra 2008, pretože tieto rozhodnutia preskúmal na základe odvolaní sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Cob/176/2009   a   jeho   uznesením z 30. septembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2010 a sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   poštovú   prepravu   26.   septembra   2011,   t.   j.   zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo/18/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obdo/18/2011   a   jeho uznesením z 31. mája 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 31. mája 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, v prvom rade skúmal, či je dovolanie prípustné podľa § 236 a nasl. OSP, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne   určeným   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   predmetnej   veci odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   pričom   odvolací   súd   vo   svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a rovnako nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. nie je daná.“

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   najvyšší   súd   hodnotil   prípustnosť dovolania z hľadiska § 237 OSP a uviedol:

„Dovolateľ   v   dovolaní   prípustnosť   dovolania   zakladá   tým,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné - nie je v súlade so zákonom, a tým je naplnená prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.. Dovolateľ presný dôvod prípustnosti dovolania uvedený v ustanovení § 237 O. s. p. neuviedol.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,   spôsobilosti   účastníka   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   odňatia   možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd nezistil,   že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z uvedených vád.

Dovolateľ naplnenie ust. § 237 O. s. p. vidí v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné a žalobca na pojednávaní pred skončením dokazovania nebol súdom poučený v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p., že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené neskôr súd neprihliada. Dovolací súd tieto tvrdenia žalobcu subsumoval pod dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p....

Dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   v   predmetnej   veci   nedošlo   postupom   súdov k odňatiu   možnosti   žalobcu   konať   pred   súdom.   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť   všeobecného   súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   prípadne   štádia civilného procesu. (IV. ÚS 329/04).

Správnosť skutkových a právnych záverov založených na dokazovaní, by bolo možné v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Z uvedeného teda vyplýva, že posúdenie, či rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, prichádza do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. To platí i vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.

Dovolací   súd   preskúmal   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   aj   súdu   prvého   stupňa a nezistil, že by bola postupom súdov žalobcovi znemožnená realizácia procesných práv, ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva.   Odvolací   súd   aj   súd   prvého   stupňa rozhodovali v súlade s Občianskym súdnym poriadok. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. a v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Tvrdenie dovolateľa, že nebol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. nie je dôvodné. Okresný súd Trenčín doručil žalobcovi poučenie (č. 1. 55), v ktorom bolo uvedené aj ustanovenie § 120 ods. 4 O. s. p. spolu s predvolaním na pojednávania a výzvou na zaplatenie súdneho poplatku, 16. februára 2004. Nakoľko súd prvého stupňa si týmto svoju   poučovaciu   povinnosť   splnil,   na   pojednávaní   na   ktorom   uznesením   vyhlásil   za dokazovanie za skončené a na ktorom vyhlásil rozsudok už povinnosť účastníkov poučiť v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. opätovne nemal.

Dovolací súd je toho názoru, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p.

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou taxatívne uvedenou v § 237 O. s. p.

Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.“

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, ktorý podľa neho nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v dovolaní.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   s   tým,   že   nejde o prípad, keď je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 OSP. Najvyšší súd konštatoval, že nešlo ani o prípady podľa § 238 ods. 1 a 2 OSP, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa proti predmetnému rozsudku nie je prípustné. Ústavný súd považuje tento   záver   za   logický,   vyplývajúci   z   relevantných   skutkových   zistení   a ústavne akceptovateľných   právnych   záverov,   rozhodne   nie   arbitrárny,   pričom   najvyšší   súd   ho primerane odôvodnil.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP] z dôvodu, že na pojednávaní, na ktorom okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené, nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, podľa ktorého súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo   označiť   najneskôr   do   vyhlásenia   uznesenia,   ktorým   sa   končí   dokazovanie, a vo veciach,   v ktorých   sa   nenariaďuje   pojednávanie   (§   115a),   najneskôr   do   vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Najvyšší súd považoval túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú, pričom vychádzal zo zistenia, že okresný súd doručil 16. februára 2004 sťažovateľovi poučenie, v ktorom   uvádza aj § 120 ods.   4 OSP spolu s predvolaním na pojednávanie a výzvou na zaplatenie súdneho poplatku. Na základe týchto zistení dospel najvyšší súd k záveru, že ak okresný súd nepoučil sťažovateľa podľa § 120 ods. 4 OSP na pojednávaní bezprostredne pred   vyhlásením   dokazovania   za   skončené,   neporušil   tým   procesné   práva   sťažovateľa, a tým jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Ústavný   súd   na   základe   týchto   skutočností   konštatuje,   že   svoj   záver   o   tom,   že namietaným postupom okresného súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, najvyšší súd v namietanom uznesení primerane odôvodnil, je logický a vyplýva zo zisteného skutkového stavu, nie je arbitrárny, preto ho ústavný súd považuje za ústavne udržateľný. Z uvedených hľadísk je ústavne udržateľný aj záver najvyššieho súdu o tom, že vzhľadom na neprípustnosť dovolania nie je najvyšší súd v dovolacom konaní oprávnený preskúmavať   námietky   sťažovateľa   v   dovolaní   týkajúcom   sa   skutkových   a   právnych záverov okresného súdu na základe vykonaného dokazovania a záverov krajského súdu ako odvolacieho súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I.   ÚS   6/97).   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť porušenia   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   namietaným   postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Závery   najvyššieho   súdu   sú   logické,   rešpektujú   zmysel   a   účel   príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä § 237 a § 238 OSP), nie sú arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a z tohto dôvodu ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Cob/177/2009   a   jeho   rozsudkom z 29. septembra 2010

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského súdu   nadobudol   právoplatnosť   v   spojení   s   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu 12. novembra   2010,   pričom   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť 28.   septembra 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo by mohlo zakladať dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v   prípade   sťažovateľa   akceptoval   svoju   judikatúru   z   ostatného   obdobia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietaným rozsudkom krajského súdu aj z toho hľadiska,   či   ju   nemožno   považovať za   zjavne neopodstatnenú.   V   súlade   s   konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 18 Cb/744/1999-627   z 27.   apríla   2009,   ktorým   okresný   súd   rozhodol,   že   žalovaný   je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 9 440,37 €, 0,05 % úrok z omeškania za každý deň omeškania   zo   sumy   5   845,78   €   od   5.   júla 1996   do   23.   decembra   1996,   0,05   %   úrok z omeškania za každý deň omeškania zo sumy 6 753,85 € od 5. júla 1996 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Sťažovateľovi priznal   náhradu   trov   konania   v sume   1   535,55   €,   ktorú   bol   žalovaný   povinný   zaplatiť sťažovateľovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému v sume 5 996,94 €, ktorú bol sťažovateľ povinný zaplatiť advokátovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Z vykonaného dokazovania súd zistil a mal za preukázané, že dňa 22. 4. 1996 žalobca   ako   zhotoviteľ   a   žalovaný   ako   objednávateľ,   obaja   v   postavení   podnikateľov, uzavreli písomnou formou zmluvu o dielo. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok zhotoviteľa realizovať za podmienok dohodnutých v zmluve dodávku diela „Plynofikácia obce C. SO.03 STL Plynovod HSV práce“ v súlade s projektom (článok VI. ods. 5 druhá veta zmluvy) a záväzok objednávateľa dielo po dokončení prevziať a zaplatiť. Podľa článku III. ods. 1 zmluvy termín realizácie diela bol dohodnutý na máj 1996, termín dokončenia diela bez povrchových úprav bol dohodnutý na jún 1996 a termín dokončenia povrchových úprav bol dohodnutý do 10 týždňov od výzvy objednávateľa. V článku III. ods. 2 druhá veta zmluvy účastníci dohodli, že o odovzdaní a prevzatí stavby bude spísaná zápisnica. Podľa článku III. ods. 4 zmluvy účastníci dohodli, že objednávateľ odovzdá stavenisko zhotoviteľovi 1 mesiac pred začatím prác a zhotoviteľ uvoľní stavenisko do 1 mesiaca od ukončenia diela. Účastníci   v   rámci   zmluvy   neurčili,   či   odovzdaním   staveniska   je   aj   odovzdanie   listín   o vytýčených inžinierskych sieťach zabezpečených žalovaným. Zmluva neobsahuje povinnosť žalobcu zabezpečiť pred začatím výkopových prác vytýčenie inžinierskych sietí v celej trase alebo v určitých etapách alebo úsekoch. V článku IV. ods. 1 zmluvy dohodli zmluvné strany cenu za dielo vo výške 1 500 000 Sk ako pevnú cenu bez dane z pridanej hodnoty, pričom táto daň bude účtovaná podľa platných predpisov. Podľa článku V. ods. 1 zmluvy mal zhotoviteľ   oprávnenie   účtovať   cenu   diela   na   základe   skutočne   vykonaných   prác zaznačených v stavebnom denník mesačne s lehotou splatnosti 14 dní. Konečnú faktúru ako vyúčtovanie dohodnutej ceny diela mal zhotoviteľ pripraviť a odovzdať objednávateľovi na preberacom konaní. Podľa článku V. ods. 5 zmluvy pre prípad omeškania objednávateľa s úhradou faktúry dohodli účastníci, že objednávateľ zaplatí zhotoviteľovi úrok vo výške 0,05 %   z fakturovanej   čiastky   za   každý deň omeškania.   Podľa   článku VI.   ods.   1 zmluvy   sa zhotoviteľ zaviazal viesť na stavbe stavebný denník po celý dobu vykonávania diela. V článku VII. ods. 1 zmluvy zmluvné strany výslovne dohodli, že zmluva o dielo môže byť menená iba písomnými dodatkami. Ako predbežnú otázku žalobcom uplatneného práva na peňažné plnenie zodpovedajúce časti ceny za vykonané dielo, riešil súd otázku platnosti zmluvy o dielo a taktiež aj otázku spôsobu ukončenia obchodného záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania, zmluvnými stranami. Z hľadiska hmotného práva posudzoval súd platnosť zmluvy podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, § 536 a nasl. Obch. zák. Táto zmluva obsahuje všetky podstatné časti právneho úkonu: určenie zmluvných strán, určenie diela, záväzok objednávateľa zaplatiť cenu za dielo a cena diela. Písomne uzavretá zmluva o dielo zo dňa 22. 4. 1996 je platným právnym úkonom, z ktorého vznikli zmluvným stranám vzájomné práva a povinnosti.

Vzhľadom   na   rozdielne   tvrdenia   žalobcu   a   žalovaného   týkajúce   sa   spôsobu ukončenia obchodného záväzkového vzťahu, za spornú otázku v právnej veci považoval súd otázku, či k ukončeniu vzťahu došlo jednostranným právnym úkonom odstúpením od zmluvy žalobcom alebo žalovaným alebo konkludentným spôsobom vyjadrujúcim za danej skutkovej situácie vôľu oboch zmluvných strán alebo či žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť ukončiť   dielo   a   dielo   odovzdať   dohodnutým   spôsobom   žalovanému   počas   aj   naďalej trvajúceho   obchodného   záväzkového   vzťahu   aj   po   dátume   8.   6.   1996.   Zmluva   o   dielo neobsahuje   žiadne   dojednanie   upravujúce   možnosť   odstúpenia   od   zmluvy,   jeho   vecné podmienky, dôvody, príp. definície. Z hľadiska formálneho bola pre platnosť odstúpenia od zmluvy o dielo potrebná písomná forma podľa článku VII ods. 1 zmluvy o dielo v spojení s § 40 ods. 2 Obč. zák. V konaní mal súd preukázané z výsluchu účastníkov a svedka Ing. Ľ. Š., že medzi žalobcom a žalovaným boli v právnom vzťahu problémy vyplývajúce z toho, že žalobca HSV práce vykonával pomaly, s týmto pomalým priebehom prác neboli spokojní žalovaný, zástupcovia S. a. s. a ani starosta obce C. Ing. Ľ. S., ktorý ako svedok tiež uviedol, že žalobca vykonával pre občanov obce domové plynové prípojky. Z listinných dôkazov v konaní predložených žalovaným súd zistil, že žalobca ako zhotoviteľ vykonával stavebné práce v čase realizácie diela podľa zmluvy o dielo uzavretej so žalovaným aj na diele Š., prívod vody pre objednávateľa Z. š. p. B. Žalobca, ktorý v konaní tvrdil, že žalovaný ho dňa 8. 6. 1996 zo stavby plynofikácie v obci C. vyhnal, zakázal mu vo výkopových prácach pokračovať a na stavbu mu zakázal vstup, tieto svoje tvrdenia nepreukázal. Je nesporné, že dňa 8. 6. 1996 žalovaný pracoval na stavbe naposledy, a ako vyplynulo z výpovede žalobcu, v dňoch od 10. 6. 1996 do 13. 6. 1996 bol žalobca na stavbe už len pre veci a nástroje. Je nesporné, že od 12. 6. 1996 začal na stavbe plynofikácie obce C. pracovať sám žalovaný cca 2 100 m od miesta v ktorom ukončil práce žalobca a postupoval vo výkopových prácach tak, aby trasu uloženia plynového potrubia spojil. Z výpovede svedka Ing. Ľ. Š. mal súd za preukázané, že pred začatím prác došlo medzi žalobcom a žalovaným za účasti tohto svedka a zamestnancov S., a. s. k obhliadke a k odsúhlaseniu trasy plynovodu. Zápisom žalovaného v stavebnom denníku zo dňa 7. 6. 1996 vedenom žalobcom podľa zmluvy o dielo, súd zistil, že výkopové práce prebiehali podľa schválenej projektovej dokumentácie. Pokiaľ žalobca v konaní   tvrdil,   že   v   rámci   odovzdania   staveniska   mal   žalovaný   zabezpečiť   vytýčenie inžinierskych   sietí,   toto   tvrdenie   nepreukázal   a   táto   povinnosť   nevyplýva   ani   z   obsahu zmluvy o dielo. Žalobca v konaní nesporne nepreukázal dôvody, pre ktoré zo stavby v dňoch 10. 6. 1996 až 13. 6. 1996 odišiel a ktoré mali podľa jeho tvrdenia spočívať v tom, že nemal vytýčené inžinierske siete a stavba nebola doriešená. Podľa názoru súdu hlavným dôvodom ukončenia   výkopových   prác   žalobcom   boli   problémy   vo   vzťahoch   zmluvných   strán, nespokojnosť investorov a žalovaného s časovým priebehom prác a obavy žalovaného o dodržanie   termínu   stavby   vo vzťahu   k   investorom   stavby   S.,   a.   s.   a   obce   C.   Žalobcom tvrdená   skutočnosť,   že   žalovaný   žalobcu   zo   stavby   vyhnal,   zakázal   mu   pokračovať   v prácach a na stavbu mu zakázal vstup nemožno v dohodnutom zmluvnom vzťahu považovať za nemožnosť plnenia podľa § 575 Obč. zák. alebo podľa § 352 Obch. zák. Vzhľadom na preukázané   skutočnosti   možno   konštatovať,   že   žalobca   porušil   zmluvnú   povinnosť vykonať a odovzdať dohodnuté dielo žalovanému, zo stavby odišiel bez právneho dôvodu. Znaleckým dokazovaním zo záverov znaleckého posudku č. 345/2008 zo dňa 30. 9. 2008 znaleckého ústavu Ústavu súdneho inžinierstva mal súd za preukázané, že cena prác vykonaných žalobcom v rámci stavby „Plynofikácia obce C. SO.03 STL Plynovod HSV práce“ predstavuje s daňou z pridanej hodnoty sumu 460 510,70 Sk. Žalobca za tieto práce vyúčtoval žalovanému cenu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 379 576,50 Sk faktúrou č. 1/96 so splatnosťou do dňa 4. 7. 1996. Žalovaný dňa 23. 12. 1996 zaplatil žalobcovi za ním vykonané práce vrátane zisku sumu 176 110 Sk. Pre určenie výšky ceny diela vykonaného žalobcom vychádzal súd zo záverov znaleckého posudku č. 345/2008, ktoré považoval za objektívne a vychádzajúce najmä z údajov stavebného denníka vedeného žalobcom podľa článku VI. ods. 1 zmluvy o dielo. Námietky žalobcu a žalovaného k záverom znaleckého posudku v rámci znaleckého dokazovania považoval súd len za subjektívnu obranu v spore zo   strany   oboch   účastníkov   konania.   Obaja   účastníci   podľa   procesného   postavenia namietali tie skutočnosti, ktoré boli v ich neprospech bez objektívneho základu.

Na pojednávaní dňa 6. 4. 2009 za účasti oboch účastníkov a právneho zástupcu žalovaného súd podľa § 95 ods. 1 O. s. p. pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 34 938,68 euro (1 052 562,63 Sk), 18,25,% ročný úrok z omeškania zo sumy 34 435,96 euro (1 037 417,63 Sk) od 5. 7. 1996 do zaplatenia, zo sumy 502,72 euro (15 145 Sk) od 23. 12. 1996 do zaplatenia a náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca uplatnil proti žalovanému cenu vykonaných prác podľa znaleckého   posudku   č.   345/2008   so   zohľadnením   časti   ceny,   ktorú   žalovaný   žalobcovi zaplatil.

V   časti,   v   ktorej   sa   žalobca   domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanému   zaplatiť 460 510,70 Sk, od 1. 1. 2009 po prechode na menu euro 15 286,15 euro, za práce vykonané na diele od 23. 5. 1996 do 8. 6. 1996 považoval súd žalobu za dôvodnú a v tejto časti súd žalobe   so   zohľadnením   zaplatenej   časti   ceny   diela   vo   výške   5   845,78   euro   vyhovel. Žalovaný bol so zaplatením tejto ceny v omeškaní od 5. 7. 1996 (od nasledujúceho dňa po splatnosti faktúry č. 1/96). Pre prípad omeškania žalovaného so zaplatením ceny dohodli účastníci úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne z fakturovanej ceny (článok V. ods. 5 zmluvy o dielo). V ročnom vyjadrení predstavuje tento úrok 0,05 x 365 = 18,25 %. Nárok na zaplatenie dohodnutého úroku z omeškania vznikol žalobcovi z fakturovanej ceny a to za obdobie od 5. 7. 1996 do 23. 12. 1996 zo sumy 176 110 Sk (5 845,78 euro) a za obdobie od 5. 7. 1996 do zaplatenia zo sumy 203 466,50 Sk (6 753,85 euro) ako rozdielu fakturovanej sumy 379 576,50 Sk a zaplatenej sumy 176 110 Sk.

V časti o zaplatenie 25 498,31 euro (34 938,68 - 9 440,37), 18,25 % ročného úroku z omeškania zo sumy 27 682,11 euro (34 435,96 - 6 753,85) od 5. 7. 1996 do zaplatenia a zo sumy 502,72 euro (15 145 Sk) od 23. 12. 1996 do zaplatenia súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Tieto sumy si žalobca uplatnil v konaní titulom náhrady škody za ušlý zisk a sumu 15 145 Sk ako vyčíslené úroky z omeškania. Uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody sa spravuje medzi účastníkmi konania ustanoveniami o náhrade škody podľa § 373 a nasl. Obch. zák. Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia sa táto úprava aplikuje na škodu, ktorá vznikla zo záväzkových vzťahov medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Náhrada škody podľa § 373 Obch. zák. je založená na princípe objektívnej zodpovednosti. Princíp   objektívnej   zodpovednosti   spočíva   na   troch   základných   predpokladoch   vzniku zodpovednosti, ktorými sú protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním. Poškodený žalobca je povinný v konaní preukázať všetky tieto predpoklady a až po preukázaní týchto predpokladov prechádza dôkazné bremeno na škodcu - žalovaného, ktorý sa môže zodpovednosti zbaviť len pri použití liberačných dôvodov. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie ani jedného z týchto troch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu žalovaného, najmä protiprávny úkon žalovaného. Žalobca v rámci konania a svojich tvrdení protiprávny úkon žalovaného neoznačil a nešpecifikoval. Bez vzniku a preukázania protiprávneho úkonu, ktorý je základných a prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu nemožno ustáliť a zistiť príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním a v neposlednom rade aj výšku škody. V časti nároku žalobcom uplatneného titulom náhrady škody súd žalobu ako nárok uplatnený bez právneho základu zamietol.»

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k. 8 Cob/177/2009-733 z 29. septembra 2010 poukázal predovšetkým na podstatné skutkové zistenia, z ktorých   vychádzal   pri   prerokovaní   odvolaní účastníkov konania a ktoré boli skutkovým základom aj pre rozhodnutie okresného súdu, a uviedol:

«Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   dňa   22.   4.   1996   žalobca   ako   zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ, uzavreli písomnou formou zmluvu o dielo. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok zhotoviteľa realizovať za podmienok dohodnutých v zmluve dodávku diela „Plynofikácia obce C. SO.03 STL Plynovod HSV práce“ v súlade s projektom (článok VI   ods.   5   druhá   veta   zmluvy)   a   záväzok   objednávateľa   dielo   po   dokončení   prevziať   a zaplatiť. Podľa článku III. ods. 1 zmluvy termín realizácie diela bol dohodnutý na máj 1996, termín   dokončenia   diela   bez   povrchových   úprav   bol   dohodnutý   na jún   1996   a   termín dokončenia povrchových úprav bol dohodnutý do 10 týždňov od výzvy objednávateľa. V článku III. ods. 2 druhá veta zmluvy účastníci dohodli, že o odovzdaní a prevzatí stavby bude spísaná zápisnica. Podľa článku III. ods. 4 zmluvy účastníci dohodli, že objednávateľ odovzdá stavenisko zhotoviteľovi 1 mesiac pred začatím prác a zhotoviteľ uvoľní stavenisko do   1   mesiaca   od   ukončenia   diela.   Účastníci   v   rámci   zmluvy   neurčili,   či   odovzdaním staveniska   je   aj   odovzdanie   listín   o   vytýčených   inžinierskych   sieťach   zabezpečených žalovaným.   Zmluva   neobsahuje   povinnosť   žalobcu   zabezpečiť   pred   začatím   výkopových prác vytýčenie inžinierskych sietí v celej trase alebo v určitých etapách alebo úsekoch. V článku IV ods. 1 zmluvy dohodli zmluvné strany cenu za dielo vo výške 1 500 000,- Sk ako pevnú cenu bez dane z pridanej hodnoty, pričom táto daň bude účtovaná podľa platných predpisov. Podľa článku V ods. 1 zmluvy mal zhotoviteľ oprávnenie účtovať cenu diela na základe skutočne vykonaných prác zaznačených v stavebnom denník mesačne s lehotou splatnosti 14 dní. Konečnú faktúru ako vyúčtovanie dohodnutej ceny diela mal zhotoviteľ pripraviť a odovzdať objednávateľovi na preberacom konaní. Podľa článku V ods. 5 zmluvy pre prípad omeškania objednávateľa s úhradou faktúry dohodli účastníci, že objednávateľ zaplatí zhotoviteľovi úrok vo výške 0,05 % z fakturovanej čiastky za každý deň omeškania. Podľa článku VI ods. 1 zmluvy sa zhotoviteľ zaviazal viesť na stavbe stavebný denník po celý dobu vykonávania diela. V článku VII ods. 1 zmluvy zmluvné strany výslovne dohodli, že zmluva o dielo môže byť menená iba písomnými dodatkami. S ohľadom na odvolania podané účastníkmi, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou platnosti zmluvy, o dielo uzavretej v zmysle § 536 a nasl. Obch. zák., keď dospel k záveru, že predmetná zmluva je platným právnym úkonom. Ďalej sa súd prvého stupňa správne   vysporiadal   s   otázkou   týkajúcou   sa   spôsobu   ukončenia   obchodno-záväzkového vzťahu medzi účastníkmi s ohľadom na časť žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu škody.»

Krajský   súd   následne   hodnotil   otázku   ukončenia   zmluvného   vzťahu   medzi sťažovateľom   a   žalovaným   a otázku   ukončenia   zemných   prác   sťažovateľom   a   v   tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa vecou dôkladne zaoberal, riadne zistil   skutkový   stav   a   ohľadom   ukončenia   zmluvného   vzťahu   medzi   účastníkmi   vyvodil správny   právny   záver   v   tom,   že   žalobcom   tvrdenú   skutočnosť   (nemožnosť   plnenia) spočívajúcu v tom, že žalovaný ho zo stavby vyhnal a zakázal mu v prácach pokračovať nepovažoval za nemožnosť plnenia v zmysle § 352 Obch. zák., ktoré naväzuje na základnú úpravu nemožnosti plnenia v ust. § 575 a § 577 Obč. zák.. V oboch prípadoch ide o úpravu nemožnosti plnenia, ktorá nastala až po vzniku záväzku a záväzok v jej dôsledku je trvalé nesplniteľný. So vznikom dodatočnej nemožnosti plnenia sa spája zánik záväzku, z hľadiska ktorého   je   rozhodujúca   objektívna   nemožnosť   plnenia,   teda   takú   nemožnosť,   keď   plniť záväzok   je   všeobecne   nemožné   a   záväzok   by   namiesto   dlžníka   nemohol   splniť   nikto. V danom prípade, s ohľadom na obchodno záväzkový vzťah nešlo ani o plnenie nedovolené, t. j. zakázané právnymi predpismi.

Súd prvého stupňa ďalej správne ustálil, že hlavným dôvodom ukončenia výkopových prác, ktoré vykonával žalobca, boli problémy vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami, čomu napovedá aj obsah podania napísaného starostom obce C. p. Ing. Š. zo dňa 25. 10. 1996, z ktorého vyplýva, že starostovi neboli známe konkrétne príčiny týchto problémov. Ďalej to bola nespokojnosť investorov a žalovaného s časovým priebehom prác a obava o dodržanie termínu stavby vo vzťahu k S. a obci C. Táto obava s ohľadom na vybavenosť žalobcu pracovnými silami a mechanizmami bola dôvodná. Nesporné je, že od 12. 6. 1996 žalovaný začal   pracovať   na   stavbe   plynofikácia   obce   C.   sám,   cca   2100   m   od   miesta,   v ktorom žalobca ukončil výkopové práce a postupoval tak, aby sa spojil so začatou trasou. Žalobca pracoval   na   stavbe   naposledy   dňa   8.   6.   1996   a   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu nepreukázal dôvody, pre ktoré v dňoch 10. 6. 1996 až 13. 6. 1996 zo stavby odišiel, ani prečo   nepokračoval   v   ním   začatých   výkopových   prácach,   keď   žalovaný   pracoval   na opačnom konci stavby, vo vzdialenosti cca 2 km. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy v súlade so zásadami ust. § 132 O. s. p. a správne konštatoval, že žalobca porušil povinnosť vykonať a odovzdať dohodnuté dielo žalovanému a k opusteniu stavby nemal právny dôvod.“

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   sa   krajský   súd   zaoberal   otázkou,   či   boli   dané predpoklady na uplatnenie zodpovednosti za škodu u žalovaného, a uviedol:

„V   danej   veci   žalobca   nepreukázal   základné   predpoklady   vzniku   zodpovednosti, konkrétne   protiprávny   úkon   žalovaného   (nešpecifikovaný),   preto   nebolo   možné   ustáliť príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním a následne ani výšku škody. Povinnosť nahradiť škodu vzniká aj vtedy, keď k vzniku škody nedošlo porušením právnej povinnosti, ale ust. § 373 až § 386 Obch. zák. sa použijú aj v prípade povinnosti nahradiť   škodu   spôsobenú   zánikom   záväzku   z   obchodného   záväzkového   vzťahu   pre nemožnosť plnenia. O takýto prípad, ako vyplýva z hore uvedeného, v posudzovanej veci nešlo. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, súd prvého stupňa správne rozhodol, keď v tejto časti žalobu zamietol.“

V závere svojho odôvodnenia krajský súd skúmal odvolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa spôsobu určenia ceny diela, ktoré sťažovateľ reálne vykonal do 8. júna 1996, a uviedol:

„Odvolací súd s ohľadom na odvolanie žalovaného preskúmal dokazovanie súdu prvého stupňa zamerané na zistenie ceny diela, prislúchajúce žalobcovi za práce vykonané na   diele   od   23.   5.   1996   do   8.   6.   1996.   Súd   prvého   stupňa   správne   nariadil   znalecké dokazovanie   na   cenu   žalobcom   vykonaných   prác   a   tento   dôkaz   vyhodnotil   správne z hľadiska jeho presvedčivosti vo vzťahu k znaleckej úlohe. Záver posudku považuje aj odvolací   súd   za   objektívny   z   dôvodu,   že   vychádzal   zo   stavebného   denníka   vedeného žalobcom, ktorú povinnosť mu ukladala zmluva (čl. VII ods. 1), žalovaný mal možnosť záznamy v ňom kontrolovať a pripájať svoje stanoviská. Žalovaný začal vznášať námietky týkajúce sa neúplnosti stavebného denníka až v priebehu konania, čo však hodnoverne nepreukázal.

K   námietke   žalovaného,   že   súd   prvého   stupňa   nevykonal   dôkaz   doloženým videozáznamom,   odvolací   súd   dodáva,   že   obecne   je   dôkazným   prostriedkom   každá skutočnosť, ktorá je spôsobilá zistiť skutkový stav, teda aj videozáznam. Súd však nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhujú. V danej veci sa aj odvolací súd stotožňuje s postupom dokazovania vykonaným súdom prvého stupňa, aj voľbou dôkazov, ktoré   vykonal.   V   predmetnej   veci   posúdenie   skutkového   stavu   záviselo   na   odborných znalostiach,   preto správne súd prvého stupňa ustanovil znalca na vyčíslenie ceny prác vykonaných   žalobcom   na   diele,   pričom   rozsah   prác   bol   objektívne   ustálený   údajom stavebného denníka. Z toho pohľadu dôkaz videozáznamom, čo do rozsahu vykonaných prác z objektívneho hľadiska nebolo potrebné vykonať. Súd prvého stupňa cenu vykonaných prác žalobcom v zmysle § 536 ods. 1 Obch. zák. ustálil správne vo výške 9 440,37 eur s ohľadom na záver znaleckého posudku a platbu žalovaného v sume 176 110,- Sk a správne rozhodol aj o omeškaní v náväznosti na výšku úrokov z omeškania dohodnutú zmluvne (čl. V ods. 5 zmluvy o dielo).“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   právnym   názorom   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa. V sťažnosti namieta konkrétne skutkové zistenia, z   ktorých   konajúce   súdy   vychádzali,   právne   posúdenie   zisteného   skutkového   stavu a konkrétne právne závery, ktoré konajúce súdy urobili. Sťažovateľ predovšetkým namieta záver konajúcich súdov o tom, že neboli zistené predpoklady na uplatnenie zodpovednosti žalovaného za škodu tým, že on ako sťažovateľ nepreukázal protiprávny úkon žalovaného, prípadne   nemožnosť   plnenia.   Namieta   tiež   záver   konajúcich   súdov,   že   sťažovateľ a žalovaný v zmluve o dielo nedojednali, či pri odovzdaní staveniska je žalovaný povinný odovzdať aj vytýčenia existujúcich inžinierskych sietí. Táto povinnosť podľa sťažovateľa vyplýva zo stavebnej praxe a z vyhlášky č. 374/1990 Zb.

Sťažovateľ namieta aj záver konajúcich súdov   o tom, že so   žalovaným dojednal vykonanie diela v súlade s projektovou dokumentáciou, čo podľa sťažovateľa nevyplýva zo znenia čl. VI ods. 5 zmluvy o dielo. Sťažovateľ tiež nesúhlasí s právnym posúdením ukončenia   prác   na   vykonávaní   diela,   ktoré   konajúce   súdy   vyhodnotili   ako   porušenie zmluvnej   povinnosti   sťažovateľa.   Sťažovateľ   tiež   nesúhlasí   so   spôsobom   určenia   ceny skutočne   vykonaného   diela.   Na   tomto   základe   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   konanie všeobecných   súdov   a   odôvodnenie   rozhodnutia   bolo „účelové“ a   konajúci   sudca „bez akýchkoľvek   dôkazov   dáva   za   pravdu   len   jednej   zo   strán“ a   že   súd   konal   s   cieľom „rozhodnúť v prospech žalovaného v rozpore s dôkazmi“.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa,   možno   konštatovať,   že   sú   výlučne   výrazom odlišného   právneho   hodnotenia   zisteného   skutkového   stavu.   Odlišné   právne   hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, podľa názoru ústavného súdu sú výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu v namietanom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali   ústavnoprávny   rozmer,   teda   ktoré   by   vytvárali   priestor   pre   možnosť   vyslovenia porušenia označeného práva sťažovateľa podľa dohovoru.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok   primeraným   spôsobom,   jednotlivé   skutkové   zistenia   vyplývajú   z   vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov   právneho   posúdenia   zisteného   skutkového   stavu.   Toto   právne   posúdenie   je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, Občianskeho   zákonníka   a   zmluvy   o   dielo   uzavretej   medzi   sťažovateľom   a   žalovaným. Predmetný   výklad   uvedených   prameňov   práva,   ako   aj   obsahu   predmetnej   zmluvy   je logický,   krajský   súd   svoje   závery   primerane   odôvodnil,   nemožno   ich   teda   považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený aj v tomto rozhodnutí, podľa ktorého skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Tak, ako už bolo uvedené v bode 3 tejto časti rozhodnutia (s. 16), o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,   Občianskeho zákonníka   a zmluvy o dielo   krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   preto   táto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom krajského súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   rozsudkom   z   29.   septembra   2010   a   namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; z uvedeného dôvodu ju preto ústavný súd aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012