znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 ToS 24/2010 z 25. mája 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2011 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 ToS 24/2010 z 25. mája 2010.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že «Dňa   05.   11.   2008   podal   okresný prokurátor   Bratislava   II   Okresnému   súdu   Bratislava   II   návrh   na   uloženie   ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou v trestnej veci „obvineného MUDr. B. pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona“, ktorého   sa   mal   MUDr.   B.   dopustiť   v   roku   2007   opakovanými   písomnými   podaniami adresovanými sudkyni Okresného súdu Bratislava II konajúcej v jeho veci vedenej pod sp. zn.   17C/181/2007,   ktorú   vo   svojich   podaniach   osočoval   a   urážal   rôznymi   hanobiacimi výrokmi (sprostá, tupá, hlúpa, šikanujúca, úbohá, amatérka, plevelná sudkyňa) v súvislosti s tým, že od neho požadovala zaplatenie súdneho poplatku.

Trestné stíhanie MUDr. B. bolo uznesením prokurátora z 21. 10. 2008 zastavené pre jeho nepríčetnosť v čase spáchania skutku.

Okresný   súd   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   po   vykonanom   dokazovaní návrh prokurátora na uloženie ochranného liečenia MUDr. B. zamietol uznesením sp. zn. 2 Nt/22/2008 zo dňa 19. 11. 2009.

Prokurátor, ktorý bol pri vyhlásení uznesenia súdu prítomný, sa k nemu vyjadril len slovami:   „Podávam   sťažnosť“.   Túto   sťažnosť   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil.   Táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisnice o verejnom zasadnutí.

Po   uplynutí   4   mesiacov   od   vyhlásenia   uznesenia,   dňa   23.   03.   2010   doručil prokurátor súdu písomné odôvodnenie ústne podanej neodôvodnenej sťažnosti.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por“) sťažnosť sa podáva do troch dní od oznámenia uznesenia.

Podľa   §   189   ods.   3   Tr.   por.   ak   podáva   sťažnosť   prokurátor,   musí   byť   sťažnosť zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu   o   nevzatí obvineného do väzby.

Podľa § 193 ods. 1 písm. b) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak bola podaná oneskorene.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sťažnosť prokurátora, ako podaná oneskorene nezamietol. Uznesením sp. zn. 3 Tos 24/2010 zo dňa 25. 05. 2010 jeho sťažnosti vyhovel a uznesenie okresného súdu zrušil.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   nie   je   prípustný   žiadny   riadny   ani   mimoriadny opravný prostriedok.

Toto   uznesenie   bolo   obhajcovi   MUDr.   B.   doručené   až   na   verejnom   zasadnutí okresného súdu konanom dňa 16. 11. 2010. Týmto dňom sa stalo právoplatným.».

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje sťažovateľ takto:

„Konanie v uvedenej veci, ktoré začalo v roku 2004, doposiaľ nie je - aj vinou krajského súdu - skončené. Sťažovateľa už 6 rokov čaká na rozhodnutie o tom, či mu bude uložené   ochranné   psychiatrické   liečenie   alebo   nie.   Ak   by   ústavný   súd   nezrušil   zjavne nezákonné rozhodnutie krajského súdu, malo by to za následok ďalšie nedôvodné prieťahy aj   v   tomto   konaní.   Namiesto   toho,   aby   vec   vedená   na   okresnom   súde   zamietnutím oneskoreného   odvolania   prokurátora   okamžite   právoplatne   skončená   a   aby   bolo   po   6 rokoch vynesené rozhodnutie aj vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, musel by okresný súd, viazaný právnym názorom krajského súdu, pokračovať v konaní. Musel by vyžiadať spis z Okresného súdu Bratislava I, spojiť obe veci, opätovne vypočuť znalcov a prípadne vykonať aj ďalšie nadväzujúce úkony. Skončenie konania v oboch veciach by sa tak   opäť   oddialilo.   Pritom   na   existenciu   dvoch   paralelných   konaní   o   tej   istej   otázke sťažovateľ upozornil písomne oba súdy hneď na začiatku druhého konania a navrhol ich spojenie, bez akejkoľvek reakcie súdov.“

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje sťažovateľ takto:

„Rozhodnutie   krajského   súdu   je   natoľko   zjavne   nezákonné,   že   len   ťažko   možno predpokladať, že by k nemu mohlo dôjsť z nedbanlivosti a nemožno vylúčiť, že rozhodnutie je produktom voluntaristického prístupu k rozhodnutiu zo strany krajského súdu, ktorý je podmienený vedomím, že zákon proti takémuto jeho rozhodnutiu nepripúšťa žiadny riadny ani mimoriadny opravný prostriedok. V prípade, že by ani tak zjavné porušenie zákona nemalo   za   následok   zrušenie   rozhodnutia,   posilnilo   by   sa   vedomie   krajského   súdu o absolútnej nekontrolovateľností podobných jeho rozhodnutí a viedlo by to k strate pocitu zodpovednosti   za   zákonnosť   rozhodovania,   právnej   neistote   a   zbytočným   prieťahom v konaní..

Aj keď ústavnému súdu neprislúcha posudzovať zákonnosť ale výlučne len ústavnosť postupu   a   rozhodnutí   súdov,   pre   posúdenie,   či   súd   rozhodoval   spravodlivo,   nezávisle a nestranne je potrebné vychádzať z dodržovania pravidiel, ktoré pre spravodlivý, nezávislý a nestranný súdny proces ustanovuje zákon.“

Namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   sťažovateľ osobitne v sťažnosti neodôvodnil.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 24/2010 z 25. mája 2010 a konaním ktoré mu predchádzalo boli porušené základné práva MUDr. D. B. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 24/2010 z 25. mája 2010 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. V., CSc. úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   podľa   vyčíslenia   Ústavného   súdu,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasne   navrhol   rozhodnúť   o   odložení   vykonateľnosti   uznesenia   krajského   súdu sp. zn.   3   Tos   24/2010   z 25.   mája   2010,   čo   odôvodnil   v doplnení   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu 19. januára 2011 takto:

„Neústavným   rozhodnutím   krajského   súdu   bola   hrubo   narušená   právna   istota a stabilita súdnych rozhodnutí, voči ktorým už zákon po márnom uplynutí lehoty na podanie opravného   prostriedku   jeho   podanie   nepripúšťa.   Pri   tom   v   danom   prípade   záujem   na zachovaní stability súdnych rozhodnutí nie je ani v protiklade so záujmom na zákonnosti súdnych   rozhodnutí.   Krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   nielen   na   základe opravného prostriedku, ktorý bol v zákonom predpísanej podobe podaný oneskorene, ale aj bez toho, aby pre jeho zrušenie existoval právny dôvod.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.   3   Tos   24/2010   z 25.   mája   2010,   ktorým   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   Nt   22/08   z 19.   novembra   2009   na neverejnom   zasadnutí.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   sa   o napadnutom   uznesení   krajského   súdu dozvedel   až   na   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zistil,   že   uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/08 z 19. novembra 2009 si sťažovateľ prevzal 18. januára 2010   a uznesenie krajského súdu   sp.   zn. 3 Tos 24/2010 z 25.   mája 2010 si   sťažovateľ osobne prevzal na okresnom súde 23. júna 2010.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   V tejto   súvislosti   je   zároveň   potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavného   súdu   je   sťažnosť   sťažovateľa   podaná oneskorene, a preto bol dôvod na jej odmietnutie pre jej oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011