znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1,   2   a 3,   čl. 47   ods. 2   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Sžo 24/07   z 24.   októbra   2007   a   sp. zn.   3 Sžp 4/2008   z 19.   novembra   2008   v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 S 7/2006 z 15. novembra 2006 a sp. zn. 20 S 7/2006 z 28. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2009 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   2 Sžo 24/07   z 24.   októbra   2007   a sp. zn. 3 Sžp 4/2008 z 19. novembra 2008 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn.   20 S 7/2006   z 15.   novembra   2006   a   sp. zn.   20 S 7/2006 z 28. februára 2008.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovatelia viedli ako žalobcovia na krajskom súde súdny spor o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu   životného   prostredia   v Ž.   č. 2006/00428/On   z 10.   apríla   2006,   pričom   najmä s poukazom   na   svoju   nepriaznivú   sociálnu   situáciu   požiadali   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   20 S 7/2006   z 15. novembra   2006   nebolo sťažovateľom   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a preto   podali   proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie. Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 2 Sžo 24/07   z 24.   októbra   2007,   ktorým   bolo   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu potvrdené.   Krajský   súd   po   právoplatnosti   potvrdzujúceho   uznesenia   najvyššieho   súdu 5. februára   2008   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v sume   1 000 Sk (spoločne a nerozdielne). Sťažovatelia reagovali na uvedenú výzvu opätovnou žiadosťou o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom   v nej   neuviedli   žiadne   nové   skutočnosti. Krajský   súd   po   uplynutí   lehoty   na   uhradenie   súdneho   poplatku   uznesením   sp. zn. 20 S 7/2006 z 28. februára 2008 konanie z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku zastavil. Na základe sťažovateľmi podaného odvolania najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Sžp 4/2008 z 19. novembra 2008 napadnuté uznesenie o zastavení ako vecne správne potvrdil.

Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že „nezákonným,   protiústavným   konaním a rozhodovaním   obce   a správnych   orgánov   v spojení   s rozhodovaním   súdov,  ...   došlo k porušeniu... citovaných základných práv a slobôd...“.

Preto žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   k čomu   malo   podľa   nich   dôjsť   jednak   nevyhovením   ich   žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a napokon   zastavením   konania,   s tým,   aby   bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 24/07 z 24. októbra 2007 a v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 20 S 7/2006 z 15. novembra 2006, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.   3 Sžp 4/2008   z 19. novembra   2008   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 20 S 7/2006   z 28. februára   2008   zrušené.   Požadujú   tiež   úhradu   trov   konania,   ako aj ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažnosť sťažovateľov v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 24/07 z 24. októbra 2007 a v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 20 S 7/2006 z 15. novembra 2006 považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Sžo 24/07   z 24.   októbra   2007   bolo   (ako vyplýva z údaja vyznačeného sťažovateľmi na kópii tohto uznesenia priloženej k sťažnosti) sťažovateľom   doručené   25.   januára   2008,   keď   nadobudlo   aj   právoplatnosť.   Sťažnosť podaná ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu až 4. februára 2009, teda zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene podanú.

2. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti sťažovateľov, ktorá smeruje proti uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   20 S 7/2006   z 28.   februára   2008.   Na   prerokovanie a rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z už citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade   bolo   proti   uzneseniu   krajského   súdu   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok.   Preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam sťažovateľov mal najvyšší súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   rozhodol   o odmietnutí   tejto   časti   sťažnosti   pre nedostatok právomoci.

3. Napokon sťažovatelia namietali aj porušenie nimi označených základných práv uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sžp 4/2008   z 19.   novembra   2008.   Ich   porušenie zdôvodňujú „odmietnutím   oslobodenia   sťažovateľov   od   platenia   súdnych   poplatkov... s následným   zastavením   konania   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodovania správnych orgánov z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku“.

Najvyšší   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Sžp 4/2008   konal   o odvolaní sťažovateľov   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   20 S 7/2006   z 28.   februára   2008, ktorým krajský súd zastavil konanie, pričom uznesením z 19. novembra 2008 najvyšší súd uznesenie   krajského   súdu   potvrdil.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sžp 4/2008 z 19. novembra 2008 bolo sťažovateľom doručené 23. decembra 2008.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 4/2008 z 19. novembra 2008 ústavný súd pripomína,   že   podľa   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96,   I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:„Z obsahu súdneho spisu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zistil,   že   žalobou podanou   na   Krajskom   súde   v   Žiline   sa   žalobcovia   domáhali   zrušenia   rozhodnutia žalovaného č. 2006/00428/On zo dňa 10. 04. 2006, pričom žalobcovia zároveň požiadali o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   O   žiadosti   krajský   súd   rozhodol   uznesením   č. k. 20 S/7/2006-60 zo dňa 15. novembra 2006 a oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcom nepriznal.   Odvolaním   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky potvrdil uznesením č. k. 2 Sžo 24/2007-81 zo dňa 24. októbra 2007. Odvolací súd sa   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   že   u   žalobcov   nie   sú   splnené   podmienky   pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. S prihliadnutím na výšku súdneho poplatku odvolací   súd   konštatoval,   že   jeho   zaplatením   nenastane   u   žalobcov   situácia,   ktorá   by podstatne nepriaznivo ovplyvnila ich osobné a majetkové pomery a pokiaľ ide o výdavky spojené   s   početným   uplatňovaním   ochrany   svojich   práv   cestou   príslušných   správnych orgánov,   súdov   a   prokuratúr, táto skutočnosť   nie   je   zákonným   dôvodom   na   priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného uznesenia krajský   súd   výzvou   č. k.   20 S 7/2006-85   zo   dňa   5.   februára   2008   vyzval   žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu spoločne a nerozdielne v sume 1 000,- Sk podľa položky č. 10 písm. b/ Sadzobníka súdnych doplatkov a zároveň žalobcov poučil o následku nezaplatenia   súdneho   poplatku   v   zmysle   ustanovenia   § 10   ods. 1   zákona   o   súdnych poplatkoch. Žalobcovia zhodne prevzali výzvu dňa 06. februára 2008 na výzvu reagovali podaním zo dňa 11. februára 2008, v ktorom opätovne požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Krajský   súd   s   prihliadnutím   na   pôvodnú   žiadosť   žalobcov   o   oslobodenie od súdnych poplatkov vyhodnotil ich opakovanú žiadosť za obsahovo totožnú a nesvedčiacu o   zmene   pomerov   žalobcov,   a   preto   o   tejto   opakovanej   žiadosti   nerozhodol   a   konanie o preskúmanie rozhodnutia žalovaného z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavil. Podľa názoru odvolacieho súdu bol tento postup súdu prvého stupňa, keď pomery uvádzané v opakovanej žiadosti žalobcov o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhodnotil ako totožné s pomermi uvádzanými v prvej žiadosti, bez predloženia nových skutočností, ktoré by mohli v predmetnej veci ovplyvniť rozhodnutie súdu v prospech žalobcov, dôvodný. Najvyšší súd   Slovenskej republiky   je   toho   názoru,   že   z práva   na   prístup   k   súdu nemožno odvodzovať právo na bezplatné súdne konanie, a preto aj požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva na prístup k súdu. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť aj výšku súdneho poplatku (1 000,- Sk) a skutočnosť, že súdny poplatok mali žalobcovia zaplatiť spoločne a nerozdielne a nie jednotlivo. Podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   krajský   súd   pri   zastavení   konania postupoval v súlade so zákonom o súdnych poplatkoch (§ 10 ods. 1) a týmto postupom neodoprel žalobcom právo na prístup k súdu v zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   pretože   ich   žiadosť   ako   aj   opakovanú   žiadosť   o   oslobodenie od súdnych poplatkov vyhodnotil zákonným spôsobom.

Na   základe   uvedených   skutočností   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté uznesenie Krajského súdu v č. k. 20 S/7/2006-88 zo dňa 28. februára 2008 podľa § 219 0. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   v danej   veci   je dostatočne   vyargumentované.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľov   považovať   za   neodôvodnené   a napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa potvrdiť.

Skúmaný postup ani rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   so   skutkovým   a právnym   názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd v napadnutom konaní najvyššieho súdu nezistil ani porušenie ďalšieho z atribútov základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to práva na prístup k súdu. Sťažovateľom   nebolo   odopreté   právo   na   súd,   pretože   najvyšší   súd   sa   neodmietol bezdôvodne zaoberať jeho podaním (odvolaním), práve naopak, v rámci skúmania splnenia podmienok   na   zastavenie   konania   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   postupoval   v súlade s § 10   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení platnom k dátumu podania žaloby (ďalej len „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   a preto   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   vecne   správne potvrdil.

Vzhľadom   na   uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   namietaného rozhodnutia neindukuje ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, a to za podmienok ustanovených zákonom. Všeobecný súd nemôže porušiť označené základné právo, ak koná vo veci v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon o súdnych poplatkoch, podľa ktorého postupoval aj najvyšší súd   pri   rozhodovaní   o   správnosti   uznesenia   krajského   súdu   o   zastavení   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľmi.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom je s účinnosťou od   1.   júla   2004   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   daná   právomoc   všeobecným súdom. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť, ako aj pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sžp 4/2008,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovatelia   v sťažnosti   neodôvodnili,   v čom   vidia   porušenie   uvedeného   článku   ústavy, resp.   porušenie   ktorých   jeho   atribútov   namietajú,   a preto   je   sťažnosť   v tejto   časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť   k záveru   o príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   na   jednej strane   a   namietaným rozhodnutím   na   strane druhej   (m. m. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že uznesenie najvyššieho súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu o zastavení konania vo svojich dôsledkoch znamená, ako to možno vyvodiť aj zo sťažnosti sťažovateľov, aj odňatie možnosti konať pred súdom.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   námietka odňatia   možnosti   konania   pred   súdom   je   uplatniteľná   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   t. j.   ak   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   túto   námietku v dovolaní uplatní, musí sa ňou dovolací súd zaoberať a o nej rozhodnúť.

Sťažovatelia preto mali k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je oprávnený   a zároveň   povinný   rozhodnúť   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd.   Zo   sťažnosti sťažovateľov však nevyplýva, že tento mimoriadny opravný prostriedok využili.

Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom na záver ústavného súdu,   že sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol   už pri   jej   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľov   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už o ďalších požiadavkách sťažovateľov (napr. ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009