znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/07-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti T., verejnej obchodnej spoločnosti, S., zastúpenej advokátom JUDr. M. T., L., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1159/92, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   T.,   verejnej   obchodnej   spoločnosti,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1159/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 11 C 1159/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T., verejnej obchodnej spoločnosti, p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť T., verejnej obchodnej spoločnosti, trovy právneho zastúpenia v sume 7 492,24 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. T., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 135/07 zo 6. júna 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., verejnej obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1159/92.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   z   24. júla 1992   domáhala na okresnom   súde   zaplatenia   sumy   124 097 Sk   s prísl.   proti   J. Č.   a J. Č.   (ďalej   len „odporcovia“).

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „V predmetnej veci bol dňa 15. 07. 1993 vynesený Okresným súdom Trenčín rozsudok, ktorý čiastočne uspokojil nárok navrhovateľa. Proti prvostupňovému rozsudku bolo podané odvolanie a Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Co 235/94 zo dňa 31. 05. 1995 bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec sa mu vrátila na ďalšie konanie. Od roku 1995 Okresný súd Trenčín konal v predmetnej veci minimálne, konanie neúmerne predlžoval“.

Keďže ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola vec právoplatne skončená, sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v   sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 671/07 doručeným ústavnému súdu 27. júna 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza nasledujúca chronológia priebehu napadnutého konania:

„Žaloba bola doručená súdu dňa 10. 08. 1992. Dňa 18. 09. 1992 bola daná výzva na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý žalobca uhradil dňa 09. 09. 1992. Dňa 09. 09. 1992 bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   05. 10. 1992.   Pojednávania   sa   nezúčastnili žalovaní   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito.   Ďalší   termín   pojednávania   bol vytýčený na deň 19. 10. 1992. Podaním doručeným súdu dňa 16. 10. 1992 oznámil advokát, že si ho žalovaní zvolili   za zástupcu a z dôvodu práceneschopnosti a zložitosti prípadu, požiadal o odročení e pojednávania. Dňa 16. 12. 1992 bol vytýčený termín pojednávania na deň 18. 01. 1993. Na tomto pojednávaní zástupca žalovaných predložil znalecký posudok týkajúci   sa   predmetu   konania   a   účastníkom   bola   poskytnutá   lehota   1   týždeň   na oboznámenie sa s jeho obsahom.

Dňa 25. 01. 1993 doručil žalobca vyjadrenie k posudku a zároveň rozšíril žalobu o ďalšiu pohľadávku. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 15. 2. 1993.

Pojednávame   bolo   odročené za   účelom predvolania navrhovaných   a   predloženia chýbajúcej dokumentácie stavby. Dňa 11. 03. 1993 oznámil žalobca adresu navrhovaného svedka a doložil doklady týkajúce sa stavby. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 25. 05. 1993.

Podaním doručeným súdu dňa 19. 05. 1993 požiadal žalobca o odročenie termínu pojednávania a zároveň si určil termíny, ktoré má súd vylúčiť z pojednávania. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 17. 06. 1993 a po vykonaní dokazovania bol vytýčený termín   pojednávania   na   deň   29. 06. 1993   za   účelom   ďalšieho   dokazovania   listinami a výsluchom svedka. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavil svedok a bol vytýčený termín pojednávania na deň 15. 07. 1993. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

Dňa   06. 10. 1993   bolo   súdu   doručené   odvolanie   žalovaných   proti   rozsudku. Dňa 20. 10. 1993   bol   spis   doručený   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   rozhodnutie o odvolaní.   Prípisom   doručeným   súdu   dňa   24. 03. 1994   bol   spis   vrátený   OS   Trenčín na vybavenie   a   na   odstránenie   vád.   Dňa   03. 05. 1994   bol   vydaný   doplňujúci   rozsudok. Uznesením zo dňa 31. 05. 1995 bol rozsudok OS Trenčín zrušený a spis bol súdu doručený dňa 23. 06. 1995.

Termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   deň   30. 08. 1995   a   pojednávanie   bolo odročené   pre   neúčasť   žalobcu   a žalovaného 1).   Následne   z   dôvodu   odchodu   konajúcej sudkyne zo súdu začal v senáte konať nový sudca. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na   deň   05. 08. 1996.   Podaním   zo   dňa   26. 07. 1996   požiadal   žalobca   o   odročenie pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 12. 09. 1996.   Podaním   zo   dňa   09. 09. 1996   opätovne   požiadal   žalobca   o   odročenie pojednávania   pre   neprítomnosť   právneho   zástupcu.   Podaním   doručeným   súdu   dňa 31. 10. 1996   odvolal   žalobca   plnú   moc   zástupcovi   s   tým,   že   ďalšiu   plnú   moc   zašle dodatočne.

Z dôvodu odchodu konajúcej sudkyne zo súdu bola vec dňom 19. 02. 1997 pridelená ďalšej sudkyni.

Z dôvodu odchodu konajúcej sudkyne zo súdu bola vec dňa 02. 11. 2000 pridelená ďalšej sudkyni.

Opatrením zo dňa 11. 01. 2001 bola vec pridelená do senátu ďalšej sudkyne. Ďalší   termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   deň   30.01.2002   a   pojednávania sa nezúčastnili ani účastníci ani právni zástupcovia.

Podaním   doručeným   súdu   dňa   28. 01. 2002   navrhol   žalobca   vydať   predbežné opatrenie. Uznesením zo dňa 19. 02. 2002 súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.   Dňa   18. 03. 2002   doručil   žalobca   na   KS   Trenčín   odvolanie   proti   uzneseniu zo dňa 19. 02. 2002.   Uznesením zo dňa 18. 04. 2002 uložil súd žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.

Dňa 18. 04. 2002 súd zároveň vyžiadal správy o pobyte žalovaného 1). Po získaní správ   bol   spis   dňa   10. 06. 2002   predložený   KS   Trenčín   na   rozhodnutie   o   odvolaní. Uznesením zo dňa 28. 08. 2002 KS Trenčín uznesenie OS Trenčín potvrdil a spis bol súdu vrátený 19. 06. 2002. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 08. 09. 2003. Tento termín   pojednávania   bol   zrušený   z   dôvodu   PN   konajúcej   sudkyne.   Podaním   zo   dňa 12. 09. 2003 odvolal žalobca plnú moc právnej zástupkyni.

Z   dôvodu   odchodu   konajúcej   sudkyne   zo   súdu   bola   vec   opatrením   zo   dňa 08. 10. 2003 pridelená ďalšej sudkyni.

Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 08. 11. 2004. Na   tomto   pojednávaní   žalobca   zmenil   petit   žaloby   a   konajúci   súd   túto   zmenu pripustil. Keďže nebol na pojednávaní prítomný žalovaný 1) bolo pojednávanie odročené. Na deň 12. 04. 2006 bol nariadený výsluch žalovaného 1). Na výsluch sa nedostavil a bol určený ďalší termín na deň 05. 05. 2006.

Dňa 23. 04. 2007 bol daný pokyn na ustanovenie znalca na ocenenie stavebných prác.“

Za   dôvody,   ktoré   ovplyvnili   doterajšiu   dĺžku   konania,   označil   okresný   súd   tieto skutočnosti:

„- Fluktuáciou   sudcov   konajúcich   vo   veci   keď   do   dnešného   dňa   konalo   vo   veci 6 sudcov.

- Sporným nárokom, keď žalobca nemal ujasnený rozsah nárok a petit žaloby počas konania dva krát zmenil.

- Dokazovaním   rozsahu   vykonaných   prác   a   vôbec,   či   práce   boli   vykonané a dokazovanie ich kvality.

- Predlžovanie   konania   neúčasťou   žalobcu   a   jeho   právneho   zástupcu na pojednávaniach a odročovaním pojednávaní na ich žiadosť.

- Ďalšie   okolnosti   okrem   vyššie   uvedených   a   neprimeraného   zaťaženia   sudcov nemáme.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   zaujal   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2007, v ktorom sa uvádza:

„S vyjadrením podpredsedu Okresného súdu Trenčín sa nemôžem stotožniť, nakoľko dôvody ktoré uvádza v závere vyjadrenia nemohli mať až taký vplyv na tú skutočnosť, že od podania   žaloby   uplynulo   už   15   rokov,   pričom   skončenie   konania   sa   nedá   ani v najbližšej dobe očakávať, keďže dňa 23. 04. 2007 bol len vydaný pokyn na ustanovenie znalca   z   odboru   stavebníctva   na   ocenenie   vykonaných   prác,   tak   ako   je   to   uvedené v odpovedi na sťažnosť zo dňa 30. 04. 2007. Samotná fluktuácia sudcov konajúcich vo veci (6   sudcov)   by   nemala   taktiež   mať   vplyv   na   dĺžku   konania,   nakoľko   každý   sudca   mal pomerne dostatok času, aby meritórne rozhodol vo veci. Žalobca počas celého konania disponuje právom meniť petit žaloby, čo počas konania aj dva krát využil a konajúci súd tieto zmeny aj pripustil. Som toho názoru, že zmena petitu žaloby nemôže mať vplyv na dĺžku   konania.   Nesúhlasím   ani   s   tým   tvrdením,   že   k   predlžovaniu   konania   došlo   aj neúčasťou   žalobcu   a   jeho   právneho   zástupcu   na   pojednávaniach   a odročovaním pojednávaní na   ich žiadosť.   Vždy   bolo vecou   konajúceho sudcu či povolil   a súhlasil s odročením pojednávania alebo nie, pričom mohol pojednávať aj v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu.

Podpredseda Okresného súdu Trenčín v liste označenom ako Odpoveď na sťažnosť zo dňa 30. apríla 2007 konštatuje, že vzhľadom k tomu, že medzi jednotlivými úkonmi súdu je značný časový odstup,   bude konajúci sudca upozornený na povinnosť konať vo veci plynulé   a   konanie   bude   pravidelne   v   dvojmesačných   lehotách   sledovať.   Zároveň   sa ospravedlnil   za   prieťahy   v   konaní.   Už   v   priebehu   rokov   2004   až   2006   predseda   súdu upozorňoval   konajúceho   sudcu   na   rýchle   a   plynulé   konanie   v   predmetnej   veci,   avšak bez pozitívneho výsledku.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudské práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie ceny diela na základe uzatvorenej zmluvy o zhotovení veci na zákazku (dodanie hlavných a pomocných stavebných výkonov) tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov   a   nemožno   ich   po   právnej   stránke   hodnotiť   ako   zložité. Ústavný   súd   pripúšťa skutkovú   zložitosť   veci   s poukazom   na   to,   že   vo   veci   bolo   potrebné   nariadiť   znalecké dokazovanie. Žiadna skutková zložitosť veci však v danom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania, navyše keď okresný súd nariadil znalecké dokazovanie po takmer 15 rokoch od začatia konania.

2. Správanie sťažovateľky   ako   účastníčky   konania je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky čiastočne ovplyvnilo doterajšiu dĺžku predmetného konania, keď aj okresný súd ako jeden z dôvodov takmer 15 rokov trvajúceho   sporu   označil   ospravedlnené   neúčasti   sťažovateľky   a jej   právnych   zástupcov (nezúčastnila sa na 6 pojednávaniach z doterajšieho počtu 13 uskutočnených pojednávaní), ako aj to, že sťažovateľka nemala „... ujasnený rozsah nárok a petit žaloby počas konania dva krát...“ zmenila   (21. januára 1993   a   8. novembra 2004).   Je   však   pravdou,   že sťažovateľka sa zaujímala o priebeh konania, jeho plynulosť viackrát urgovala, a taktiež viackrát podala predsedovi okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Z priebehu napadnutého konania, tak ako je opísaný vo vyjadrení okresného súdu, ako aj zo súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že konanie okresného súdu bolo plynulé iba do augusta 1995, keď okresný súd 15. júla 1993 vo veci meritórne rozhodol, avšak tento rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 31. mája 1995 zrušený a vrátený okresnému súdu,   ktorý   v auguste 1995 uskutočnil   pojednávanie a následne ho z dôvodu neúčasti účastníkov konania odročil na neurčito.

Ústavný súd zistil v konaní okresného súdu tieto obdobia nečinnosti:

- od 30. augusta 1995 (termín pojednávania) do 15. júla 1996 (nariadenie ďalšieho termínu pojednávania na 5. august 1996), t. j. 10 a pol mesiaca,

- od   12. septembra 1996   (termín   pojednávania)   do   7. decembra 2001   (nariadenie ďalšieho termínu pojednávania na 30. január 2002), t. j. 5 rokov a 3 mesiace,

- od 28. augusta 2003 (zrušenie termínu pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonnej   sudkyne)   do   31. augusta 2004   (nariadenie   ďalšieho   termínu   pojednávania na 8. október 2006), t. j. 1 rok,

- od 8. novembra 2004 (termín pojednávania) do 16. marca 2006 (nariadenie termínu výsluchu jedného zo žalovaných na 12. apríl 2006), t. j. 1 rok a 4 mesiace,

- od 5.   mája 2006   (nariadenie ďalšieho termínu výsluchu jedného zo žalovaných na 5. máj 2006) do 23. apríla 2007 (pokyn pre kanceláriu na ustanovenie znalca na ocenenie stavebných prác), t. j. takmer 1 rok.

Doterajšia doba nečinnosti okresného súdu predstavuje takmer 9 a pol roka.

Z uvedeného   vyplýva,   že   veľká   časť   napadnutého   konania   je   poznačená   úplnou nečinnosťou okresného súdu. Táto nečinnosť nie je ničím ospravedlniteľná, ani poukázaním na vysokú „Fluktuáciu sudcov konajúcich vo veci keď do dnešného dňa konalo vo veci 6 sudcov“.   Čo sa   týka   obrany   okresného   súdu   uvedenej   vo   vyjadrení   k   sťažnosti,   že k prieťahom došlo v dôsledku zmeny sudcov a následnému prideľovaniu iným zákonným sudcom, ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty,   nemôžu   byť dôvodom   na zmarenie   uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 127/04, IV. ÚS 43/06).

Navyše činnosť okresného súdu bola aj nesústredená, keď krajský súd po predložení spisu   na rozhodnutie o odvolaní vrátil 24. marca 1994 spis bez vybavenia z dôvodu, že pri vypracovaní písomného vyhotovenia rozsudku došlo k formálnemu pochybeniu, pretože výrok   rozsudku   bol   neúplný,   neobsahoval   aj   zamietajúcu   časť   rozsudku   vyhláseného na pojednávaní   uskutočnenom   15. júla 1993,   a následne   v tom,   že   písomné   vyhotovenie rozsudku neobsahovalo aj zdôvodnenie zamietnutia zvyšnej časti návrhu. Preto okresný súd vydal 3. mája 1994 doplňujúci rozsudok a po uplynutí lehoty na podanie odvolania predložil spis opätovne odvolaciemu súdu. Odvolací súd 31. mája 1995 rozsudok okresného súdu z 15. júla 1993 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal na viaceré pochybenia   prvostupňového   súdu   (nevysporiadanie   sa   s námietkami   odporcov   ohľadom nedodržania   dohodnutej   lehoty   plnenia,   prekročenia   rozpočtu,   nevykonania   všetkých dohodnutých prác, vád stavby, zľavy z ceny, atď.).

V súvislosti s uvedeným postupom okresného súdu ústavný súd vzal do úvahy svoju doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k   zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní   nemusí dochádzať   len   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   neefektívna   a   nesústredená   činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli ktorým   sa sťažovatelia   obrátili na štátny orgán, aby o ich veci rozhodol (napr. IV. ÚS 152/04, IV. ÚS 302/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že aj pri zohľadnení istého podielu sťažovateľky na vzniku prieťahov je zrejmé, že postup okresného súdu spočívajúci v nečinnosti   a neefektívnej   činnosti   viedol   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že v dôsledku dlhotrvajúceho   sporu   sa   nachádza   v stave   právnej   neistoty,   ktorá   jej   spôsobila   nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Ďalej poukázala na skutočnosť, že vzhľadom na dĺžku konania, ktorá predstavuje 15 rokov, je „... otázna vymožiteľnosť nároku, keďže mohlo dôjsť k podstatným zmenám na strane odporcu“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 11 C 1159/1992, ktorá, ako už bolo uvedené, predstavuje ku dňu vydania tohto nálezu viac ako   15   rokov,   berúc   do úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (podiel   sťažovateľky na spomalení   postupu   konania),   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   150 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. T., ktoré si vyčíslil a uplatnil v sume 24 274 Sk. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16   ods. 3   vyhlášky).   Keďže   advokát   je   platcom   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky   a podľa   § 27   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Podanie právneho zástupcu označené ako „Vyjadrenie k výzve na vyjadrenie k sp. zn. IV. ÚS 135/07“ doručené   ústavnému   súdu   16. júla 2007   nevyhodnotil   ústavný   súd vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie   relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007