znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/04-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Mgr. I. V., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. Er 721/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. I. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. Er 721/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   721/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I. V. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. I. V. trovy právneho zastúpenia v sume 13 466 Sk (slovom trinásťtisíc štyristošesťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. Z. K., B. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 135/04-29 z 28. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   I.   V.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   doručenú   ústavnému   súdu   9. októbra 2003,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 721/97.

Na základe výzvy ústavného súdu z 3. marca 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný   súd   v podaní   sp. zn.   Spr.   3133/04   doručenom   ústavnému   súdu   2. apríla 2004, v ktorom   konštatoval,   že   prieťahy   v konaní   spôsobené   súdom   boli   zistené   v období od 8. apríla 2002 do 24. septembra 2003. Okresný súd vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že „k otázke   neprimeranosti   dĺžky   konania   prípadu   zbytočných   prieťahov   je   potrebné zohľadniť i agendu sudcu, ktorá je rôznorodá a jej nápad je vysoký“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 8. júla 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa predložila stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedla: „V tejto súvislosti zdôrazňujem, že sťažovateľa nezaujíma počet spisov v oddelení Er ani schopnosť sudcu   vykonávať   agendu   v iných   spisoch.   Vyššie   uvedená   argumentácia   predsedníčky Okresného   súdu   Bratislava   IV   je   irelevantná,   o čom   svedčia   aj   viaceré   rozhodnutia Ústavného súdu SR (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti,   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 29. január 2001 - okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   zakázal   exekútorovi   pokračovať   vo   vymáhaní   trov exekúcie zrážkami zo mzdy sťažovateľa a žiadosť o zastavenie exekúcie;

- 7. marec 2001 - okresný   súd   vyzval   súdneho   exekútora   na   vyjadrenie   sa   k   návrhu sťažovateľa z 29. januára 2001;

- 20. marec 2001 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie súdneho exekútora;

- 21. máj 2001 - okresný súd uznesením č. k. Er 721/97-103 povolil odklad exekúcie;

- 12. jún 2001 - okresný súd vyzval Okresný úrad Bratislava IV, odbor životného prostredia, o doručenie rozhodnutia;

- 15. jún 2001 - okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   oprávneného   proti   uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2001, ktorým bol povolený odklad exekúcie;

- 18. júl 2001 - okresný súd doručoval súdnemu exekútorovi a sťažovateľovi na vyjadrenie odvolanie oprávneného (uznesenie z 21. mája 2001);

- 8. august 2001 - okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa   k odvolaniu oprávneného;

- 8. august 2001 - odvolaciemu súdu bol predložený spis a odvolanie oprávneného;

- 30. november 2001 - odvolací   súd   uznesením   sp. zn.   18 Co 311/01   zrušil   odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 21. mája 2001 (rozhodnutie okresného súdu bolo vecne nesprávne a pre nedostatok odôvodnenia nepreskúmateľné) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie;

- 17. január 2002 - spis bol z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 29. október 2003 - okresnému   súdu   bolo   doručené   podanie   sťažovateľa   označené   ako „návrh na zastavenie exekúcie“;

- 20. máj 2004 - okresný   súd   vyzval   súdneho   exekútora   a oprávneného   na   vyjadrenie k návrhu sťažovateľa z 29. októbra 2003;

- 11. jún 2004 - okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   oprávneného   k   podaniu sťažovateľa   z   29. októbra 2003   a   v   júli   2004   na   podanie   sťažovateľa   reagoval   súdny exekútor.

Od   11. júna 2004   do   27. januára 2005,   keď   ústavný   súd   zisťoval   stav   konania vo veci, nebol okresným súdom urobený žiadny úkon.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (IV. ÚS 232/03).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   preskúmaval   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Er 721/97 z hľadiska porušenia sťažovateľom označených práv len v časovom úseku od   29. januára 2001,   keď   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   navrhol vydanie predbežného opatrenia a žiadal exekúciu zastaviť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Ústavný   súd   konštatuje,   že   časť   exekučného   konania,   v ktorom   mal   okresný súd rozhodnúť   o   návrhoch   sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie   z   29. januára 2001 a z 29. októbra 2003, nemožno ani po stránke právnej, ani po stránke faktickej hodnotiť ako náročné   konanie,   pretože   exekučný   poriadok   v ustanovení   § 57   až   59   obsahuje   presne špecifikované   dôvody,   kedy   môže   okresný   súd   rozhodnúť   o   zastavení   exekúcie, a dokazovanie   súdu   je   potrebné   len   v rozsahu   preukázania   existencie   týchto   zákonných dôvodov. Ústavný súd preto dospel k záveru, že predmetná vec je tak po stránke právnej, ako aj faktickej v súdnej praxi všeobecných súdov štandardným konaním.

Právnou a faktickou zložitosťou veci neargumentoval ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 3133/04 z 23. marca 2004 doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2004.

2) Pri posudzovaní správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd nezistil žiadne   relevantné   skutočnosti,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   sťažovateľ   svojím správaním   prispel   k neprimeranej   dĺžke   konania.   Sťažovateľ   urgoval   konanie   vo   veci (4. apríl 2001) a opakovanými sťažnosťami u orgánu štátnej správy súdu sa domáhal jeho urýchlenia (18. máj 2001 a 3. október 2003).

3) Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd z predloženého spisu, obsahu sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   postup   okresného   súdu   bol   poznačený   v určitom   období nečinnosťou a v určitom období vykazoval neefektívnu činnosť.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol bez akejkoľvek zákonnej prekážky nečinný v období od 17. januára 2002, keď mu bol vrátený spis z krajského súdu, do 20. mája 2004, keď   vyzval   súdneho   exekútora   a oprávneného na   vyjadrenie   k   návrhu   sťažovateľa z 29. októbra 2003, a od tohoto dátumu do 27. januára 2005, keď ústavný súd zisťoval stav konania na okresnom súde.

Za   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   možno   hodnotiť   jeho   rozhodnutie z 21. mája 2001, ktorým síce povolil odklad exekúcie, ale toto rozhodnutie odvolací súd 30. novembra 2001 zrušil ako vecne nesprávne a nepreskúmateľné.

Okresný súd od 29. januára 2001 do 27. januára 2005, keď ústavný súd zisťoval stav konania na okresnom súde, nerozhodol o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd konštatuje, že k zbytočným prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale aj nesprávnou   (neefektívnou)   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (m. m. II. ÚS 2/01).Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal na nadmerné množstvo vecí na okresnom súde.   Ústavný   súd   v   súlade   s   medzinárodným   štandardom   uplatňovania   dohovoru konštatoval, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje súd zodpovednosti za prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 40/97).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z posudzovaných   postupov   podľa   troch   kritérií   dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom konaní porušil označené základné právo sťažovateľa na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa, ústavný súd prikázal v zmysle § 56   ods. 3   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Er 721/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal z dôvodov   prieťahov v konaní a spôsobenej nemajetkovej ujmy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal do   úvahy   všetky   skutočnosti   prebiehajúceho   exekučného   konania,   ako   aj   postavenie sťažovateľa v tomto konaní a dospel k záveru, že už samotné autoritatívne deklarovanie porušenia označeného základného práva sťažovateľa   podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a prikázanie   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd zo skutočností uvedených sťažovateľom nezistil v čom by mala spočívať jeho ujma za zistené zbytočné prieťahy v exekučnom konaní. Sťažovateľ musí popri existencii tvrdenej ujmy preukázať, že ujma je priamym následkom porušenia označeného základného práva, teda že existuje príčinná súvislosť   medzi   ujmou   a   zisteným   porušením   práva   (m. m.   I. ÚS 21/02).   Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepovažoval ústavný súd za opodstatnené aj z toho dôvodu, že exekučné konanie bolo vyvolané tým, že sťažovateľ nesplnil dobrovoľne to, čo mu ukladalo vykonateľné rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 99/03).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej výške 28 790 Sk pozostávajúcu z piatich úkonov právnej služby v roku 2003 a náhradu trov za jeden úkon právnej služby v roku 2004.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvá veta, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2003 predstavuje suma 4 270 Sk   (1/3 výpočtového   základu,   ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   roku   2002   vo   výške   12 811 Sk). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 je 4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku roku 2003 vo výške 13 602 Sk).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2003 (prevzatie a príprava veci vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie na ústavnom súde)   vo   výške   8 540 Sk   (2 x   4 270 Sk)   a   náhradu režijného   paušálu   vo   výške   256   Sk a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 (zaujatie stanoviska 12. júla 2004 k vyjadreniu okresného súdu) vo výške 4 534 Sk a náhradu režijného paušálu vo výške 136 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 13 466 Sk.

Nárok na úhradu trov za úkony právnej služby spočívajúce vo vypracovaní právneho rozboru veci a v ďalšom rokovaní s klientom ústavný súd sťažovateľovi nepriznal, pretože ich považuje za uplatnené duplicitne, a podľa názoru ústavného súdu mali byť uplatnené ako   súčasť   úkonu   prípravy   a prevzatia   veci,   za   ktorý   ústavný súd   úhradu   trov   konania priznal.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   ani   úhradu   trov   za   úkon   právnej   služby spočívajúci   v písomnom   podaní   predsedníčke   okresného   súdu   (sťažnosť   na   prieťahy v konaní),   pretože   tento   úkon   právnej   služby   súvisel   s konaním   pred   okresným   súdom. Právnej zástupkyni sťažovateľa ústavný súd nepriznal ani náhradu za stratu času, pretože sídlo právnej zástupkyne sťažovateľa je v mieste sídla okresného súdu a v mieste bydliska sťažovateľa.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2005