znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 135/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú   sťažnosť   V.   R.,   bytom   G.   T.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   Ž.,   K.,   vo   veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 114/02 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo V. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Revúca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   114/02   p o r u š   e   n   é n e b ol o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2003 doručená sťažnosť V. R., bytom G. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 114/02.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 135/03-15 z 13. augusta 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť tým, že 5. marca 2002 podala okresnému súdu žalobu na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva, pričom od podania tejto žaloby uplynula doba jedného roka a okresný súd neurobil vo veci jediný úkon, čím sa vinou nečinnosti okresného súdu ocitla v dlhodobej právnej neistote.

Na zbytočné prieťahy v konaní sťažovateľka upozornila predsedu okresného súdu sťažnosťou, ktorý túto uznal za dôvodnú.

Na základe žiadosti ústavného súdu z 29. mája 2003 sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda   okresného   súdu.   Z jeho   vyjadrenia   doručeného   ústavnému   súdu   6.   júna   2003 vyplýva, že „Tvrdenie uvádzané v sťažnosti, že vo veci sa na tunajšom súde rok nekonalo je pravdivé. Súčasne však musím uviesť, že k tejto situácii došlo z objektívnych príčin, keď v roku 2002, kedy bol návrh podaný, až do dnešného dňa pracujú na súde len 3 sudcovia, čo je úplne nedostatočné. Pre informáciu pripojujem prehľad vypracovaný Krajským súdom v Banskej   Bystrici   o počte   došlých   a vybavených   vecí   na   súdoch   za   rok   2002   a výkaz o agendách za máj 2003, z ktorých jasne vyplýva, že vybavovať bez prieťahov taký nápad, aký je na tunajšom súde tromi sudcami objektívne nie je možné. Tunajší súd od svojho vzniku je nedostatočne obsadený sudcami (takmer stále na menej ako 50 %).

Súčasne však poukazujem aj na to, že ani sťažovateľka pri podaní návrhu nezaplatila súdny poplatok, tento nezaplatila ani na výzvu súdu a len keď bolo konanie zastavené, podala proti tomuto odvolanie a poplatok zaplatila. Jej konanie teda tiež nebolo také, aby konanie urýchlila, hoci v čase týchto úkonov už bola podaná sťažnosť na Vašom súde, ako to súd zistil z predloženého rovnopisu sťažnosti“.

Predseda okresného súdu, ako aj právny zástupca sťažovateľky súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti, jej doplnenia, ako aj na základe spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 114/02 a vyjadrenia jeho predsedu zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Sťažovateľka sa žalobným návrhom podaným okresnému súdu 5. marca 2002 proti D. R. domáhala zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva.

Dňa   20.   marca   2003   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku z návrhu na začatie konania. Dňa 2. apríla 2003 okresný súd zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 15. apríla 2003 odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania a zároveň zaplatila súdny poplatok.

Okresný súd 16. apríla 2003 zrušil rozhodnutie o zastavení konania a zároveň určil termín   pojednávania   na   7.   máj   2003.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   rozhodol rozsudkom, ktorý v tento deň nadobudol i právoplatnosť.

III.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov....“, a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 114/02.

Ústavný súd v prípadoch podaní namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím“. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd postupuje v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II.   ÚS   813/00)   ustálenou v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   zo   sťažnosti sťažovateľky,   ako   aj   zo   zadováženého   súdneho   spisu   zistil,   že   pred   okresným   súdom prebiehalo   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   2   C   114/02   o návrhu   sťažovateľky   na zrušenie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   za   trvania   manželstva.   V danom   prípade   ide o konanie, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy okresného súdu a ktoré právne ani skutkovo   zložité   nie   je.   Ide   však   o   sporové   konanie,   kde   účastníci   konania   priamo zodpovedajú za nedostatok aktívnej súčinnosti so súdom a nevykonanie potrebných úkonov (§   6   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Na   právnu   ani   faktickú   zložitosti   veci   v konaní ostatne nepoukázal ani predseda okresného súdu.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, ústavný súd zistil, že sťažovateľka pri podaní návrhu   na   začatie   konania   nezaplatila   súdny   poplatok,   čím   si   nesplnila   poplatkovú povinnosť podľa   § 5 ods.   1 písm.   a) zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   ktorá   jej   vznikla   v zmysle   citovaného ustanovenia podaním návrhu. Sťažovateľka tento poplatok nezaplatila ani v lehote určenej vo výzve okresného súdu, v dôsledku čoho okresný súd podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch   konanie   zastavil.   Až   na   základe   tohto   rozhodnutia   okresného   súdu   sa sťažovateľka   stala   aktívnou   a v lehote   určenej   na   podanie   odvolania   proti   rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania súdny poplatok zaplatila. Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil   tak,   že   i samotná   sťažovateľka   sa   svojím   konaním   podstatne   podieľala na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom. Od zaplatenia súdneho poplatku bola sťažovateľka v konaní súčinnostná a nariadeného pojednávania sa zúčastnila.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 114/02, bol postup samotného okresného súdu. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že po podaní návrhu sťažovateľky okresnému   súdu   zákonná   sudkyňa   až   20.   marca   2003   vo   veci   urobila   prvý   úkon,   keď vyzvala sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd síce zaslal sťažovateľke výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   oneskorene,   táto   okolnosť   ale   nemala   vplyv na celkovú dĺžku konania, pretože sťažovateľka ani na základe výzvy okresného súdu súdny poplatok nezaplatila a okresný súd z tohto dôvodu musel zastaviť konanie. Sťažovateľka až v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania zaplatila súdny poplatok, v dôsledku čoho okresný súd v zmysle § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch uznesenie o zastavení   konania   zrušil   a vo   veci   nariadil   termín   pojednávania   v primeranej   lehote a na prvom pojednávaní vec aj právoplatne skončil.

Ústavný súd konštatuje, že ide o sporové konanie, v ktorom neposkytnutie potrebnej súčinnosti sťažovateľky znamenalo, že aj keď ju okresný súd s odstupom istej doby vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku, sťažovateľka ani po výzve neposkytla potrebnú súčinnosť. Na základe toho možno uzavrieť, že doba konania od 5. marca 2002 do 20. marca 2003 nedosahuje intenzitu zdôvodňujúcu záver o existencii zbytočných prieťahov v konaní, teda ani o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   K uvedenému   záveru   dospel   ústavný   súd   aj   s prihliadnutím   na okolnosť, že konanie   na   všeobecnom   súde   bolo   v priebehu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu právoplatne skončené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 114/02 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 ústavy, čo viedlo k tomu, že ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2003