znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   zastúpeného JAVOR – TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Michala   Tokára,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 8 P 387/2011   z 30.   júla   2013   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 13 CoP 83/2013 z 8. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2013 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JAVOR – TOKÁR advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   Stará   Vajnorská   cesta   37,   Bratislava,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   Michala   Tokára,   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   [ďalej   len „ústava“ (v petite je síce uvedený čl. 41 ods. 3 ústavy, ale ide o zjavnú chybu v písaní, keďže   v jej   odôvodnení   sťažovateľ   cituje   čl.   41   ods.   4   ústavy   a vo   vzťahu   k tomuto ustanoveniu ústavy smeruje aj celá v sťažnosti obsiahnutá argumentácia, pozn.)] a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.   3   ods.   2,   čl. 9   ods.   1   a 4   a   čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 P 387/2011 z 30. júla 2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoP 83/2013 z 8. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pod sp. zn. 8 P 387/2011 je pred okresným súdom   vedené   konanie   o nariadenie   náhradnej   osobnej   starostlivosti   maloletému   T.   K. Okresný   súd   už predbežným opatrením   sp.   zn.   5 P   30/2012   z 1.   marca   2012   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoP 41/2012 z 3. mája 2012 zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti starých rodičov. Sťažovateľ (otec) sa domáhal nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zrušil svoje uznesenie sp. zn. 5 P 30/2012 z 1. marca 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoP 41/2012 z 3. mája 2012, a zároveň navrhoval nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by okresný súd zveril maloletého syna do jeho osobnej starostlivosti až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd uznesením sp. zn. 8 P 387/2011 z 30. júla 2013 oba návrhy sťažovateľa zamietol. Proti tomto rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoP 83/2013 z 8. októbra 2013 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „...   napadnuté   uznesenia   okresného a krajského súdu, hoc sú dočasnej povahy, priamo zasahujú do práv maloletého dieťaťa T. K.,   ako   aj   do   práv   sťažovateľa,   otca   I.   K...   toto   porušenie   práva   dieťaťa   a   rodiča   na rodičovskú výchovu a starostlivosť, bez ohľadu na konečné rozhodnutie vo veci samej, nie je možné napraviť.

Po prvé je potrebné poukázať, že maloletý T. K. nie je v osobnej starostlivosti rodiča a otec I. K. sa nemôže o maloletého syna T. K. osobne starať už 21 mesiacov, od kedy ho matka odovzdala do osobnej starostlivosti starých rodičov, pričom právoplatné konečné rozhodnutie vo veci veľmi pravdepodobne nebude vydané ani do konca kalendárneho roku 2013 a ani do dvoch rokov od odobratia maloletého T. zo starostlivosti rodičov.

Po   druhé   je   treba   uviesť,   že   hoci   z   pohľadu   procesného   ide   pri   napadnutých uzneseniach iba o rozhodnutia dočasnej povahy, z pohľadu skutkového, maloletý T. je na svete takmer 4 roky, pričom z týchto 4 rokov takmer dva roky svojho doterajšieho života prežil   v   odobratí   z   osobnej   starostlivosti   rodičov,   hoci   ide   len   o   dočasné   rozhodnutie predbežným opatrením.

Po tretie, prípadné konečné rozhodnutie vo veci nie je spôsobilé odstrániť alebo napraviť   stav   spôsobený   predbežným   opatrením.   Ani   prípadné   zverenie   maloletého   do starostlivosti otca nenahradí to, že dva roky, poprípade i viac, nebol v starostlivosti rodiča. Oto viac, že práve jednotlivé časové obdobia v živote maloletého formujú jeho osobnosť aj do budúcnosti takým spôsobom, ktorý už v neskoršom veku života dieťaťa nie je možné nijakým   spôsobom   nahradiť.   Inak   povedané,   ak   sa   dieťaťu   v   určitom   veku   niečoho nedostáva, nebuduje si určité väzby, city a pod., v neskoršom veku to už nie je možné dostihnúť, hocako súd rozhodne vo veci samej.

Po štvrté, Európsky dohovor, Dohovor o právach dieťaťa, ani Ústava SR pojem starostlivosť o dieťa a vyňatie dieťaťa zo starostlivosti rodiča nechápu a ochranu týmto právam   neposkytujú   len   z   pohľadu   konečného   súdneho   rozhodnutia,   ale   z   pohľadu akéhokoľvek   zásahu   alebo   opatrenia,   ktoré   fakticky   znemožňuje   rodičom   starostlivosť a maloleté dieťa.“

Podľa názoru sťažovateľa „Odôvodnenie napadnutých uznesení vtom smere, že niet naliehavého   dôvodu   na   zmenu   úpravy   pomerov   založenej   skôr   vydaným   predbežným opatrením, t. j. že nebol preukázaný negatívny dopad pobytu maloletého u starých rodičov, čo   naďalej   odôvodňuje   jeho   odňatie   z   rodičovskej   starostlivosti   je   neakceptovateľný, v rozpore sústavou SR a medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná... Nie je možné argumentovať dočasným charakterom takéhoto zásahu, lebo takéto vyňatie z rodičovskej starostlivosti je potrebné v zásade vždy považovať za dočasné, a už vôbec nie, pokiaľ trvá niekoľko rokov.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje, že „navrhovateľovi ako otcovi maloletého štát pri odovzdaní maloletého do starostlivosti tretích osôb nijako neupravil ani možnosť sa s maloletým stýkať, či byť o ňom informovaný. Styk navrhovateľa s jeho maloletým synom je ponechaný na svojvôľu osôb, ktorým bol maloletý zverený.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Žiar nad Hronom svojím rozhodnutím, uznesením č. k. 8 P/387/2011- 158   z   30.   7.   2013   v   spojení   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 13 CoP/83/2013-185 z 8. 10. 2013, porušili základné právo sťažovateľa I. K... na rodičovskú výchovu a starostlivosť o dieťa podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy SR a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, právo na rešpektovanie rodinného života garantované čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo aby jeho maloleté dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli garantované čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na zohľadnenie práv a povinností rodičov maloletého dieťaťa pri zabezpečovaní nevyhnutnej starostlivosti o dieťa garantované čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, právo na prvotnú rodičovskú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa garantované čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na pravidelný osobný kontakt rodiča a dieťaťa, ktoré je oddelené od jedného alebo dvoch rodičov garantované čl. 9 ods. 4 Dohovoru o právach dieťaťa.

Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 8 P/387/2011-158 z 30. 7. 2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoP/83/2013-185 sa zrušujú a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva podľa   ústavy   a   listiny   a   práv   podľa   dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojho základného práva podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu podaním odvolania (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní   sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   a   preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva podľa   ústavy   a   listiny   a   práv   podľa   dohovoru   a   Dohovoru   o   právach   dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 3 ods. 2, čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o opravnom prostriedku, ktorý smeroval   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   zamietnutý   jeho   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia.

V nadväznosti   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   I. ÚS 214/09).   Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončených konaní. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľov v zásade až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa preto spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Jedným zo   základných   predpokladov   poskytnutia   ústavnej   ochrany   je   také   porušenie   ústavou garantovaných práv alebo slobôd, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ pozná už citovanú judikatúru ústavného   súdu,   ale   napriek   tomu   sa   domáha   ústavnej   ochrany,   argumentujúc   tým,   že „napadnuté   uznesenia   okresného   a krajského   súdu,   hoc   sú   dočasnej   povahy,   priamo zasahujú do práv maloletého dieťaťa T. K., ako aj do práv sťažovateľa, otca I. K., pričom... toto porušenie... bez ohľadu na konečné rozhodnutie vo veci samej nie je možné napraviť“.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal k nej priloženú dokumentáciu a na tomto základe konštatuje, že vo veci sťažovateľa neexistujú dostatočné argumenty na uplatnenie výnimky z citovanej ustálenej judikatúry ústavného súdu, a zastáva názor, že vo veci sťažovateľa konajúce všeobecné súdy majú v aktuálnom štádiu konania k dispozícii   dostatok   právnych   prostriedkov   na   ochranu   práv   účastníkov   tohto   konania. Preto   by   bolo   v rozpore   s doterajšou   rozhodovacou   praxou   a spochybnením   princípu subsidiarity, z ktorého pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy stabilne vychádza, ak by do tohto konania na základe sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vstupoval svojím meritórnym rozhodnutím. Uvedený záver zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti zároveň konštatuje, že existujú aj dôvody na jej odmietnutie ako zjavne neopodstatnenej. V tejto súvislosti ústavný súd   poukazuje   na   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   v   zmysle   ktorého   je   viazaný návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje na   skutočnosť,   že   sťažovateľ, zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   svojou   sťažnosťou   nenamieta   porušenie žiadneho z ústavnoprocesných princípov zakotvených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, hoci ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov zásadne vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv hmotnoprávneho charakteru, ku ktorým možno nepochybne zaradiť sťažovateľom označené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a Dohovoru   o právach   dieťaťa   (m.   m.   II.   ÚS   201/04,   IV.   ÚS   184/05,   IV.   ÚS   189/07). Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014