znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/2013-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti N. M. a E. M., obe bytom B., zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012, za účasti Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Právo N. M. a E. M. na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   ich   základným   právom   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právom na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983 p o r u š e n é   b o l i.

2. N. M. a E. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume po 15 000 € (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť N. M. a E. M. trovy konania v sume 489,06 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012 doručená   sťažnosť   N.   M.   (ďalej   aj   „sťažovateľka   v   1.   rade“)   a E.   M.   (ďalej   len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacích konaniach.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky boli v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníčkami konania o určenie otcovstva a zaplatenie výživného v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 108/1983 a krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 245/2012.

Sťažovateľky   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádzajú,   že „dňa   2.   6.   1983   bol   vtedy maloletou   sťažovateľkou   I.   zastúpenou   kolíznym   opatrovníkom   podaný   na   Okresný   súd Bratislava III návrh na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k sťažovateľke I. Sťažovateľka II - matka sťažovateľky I. v konaní vystupuje ako vedľajšia účastníčka na strane sťažovateľky I.

Rozsudkom č. k. 11 C/108/1983-279 zo dňa 7. 2. 1991 (po ôsmich rokoch) súd určil odporcu ako otca maloletej navrhovateľky, ktorú zveril do výchovy a starostlivosti matky a zaviazal odporcu prispievať na jej výživu počnúc od 2. 6. 1980.

Proti rozsudku sa odporca odvolal. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 7. 4. 1992 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozsudkom   č.   k.   11   C/108/1989-427   zo   dňa   24.   10.   1995   Okresný   súd   Bratislava   III opätovne rozhodol, že odporca je otcom sťažovateľky a určil výživné. Rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2001 Krajský súd Bratislava opäť rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozsudkom č. k. 11 C/108/1983-900 zo dňa 23. 2. 2012 Okresný súd Bratislava III už po tretíkrát rozhodol, že odporca je otcom sťažovateľky I. a určil výživné a odporca sa dňa 28. 3. 2012 zase odvolal. Odvolacie konanie je momentálne vedené na Krajskom súde Bratislava so sp. zn. 5 Co/245/2012.

Pôvodne maloletá sťažovateľka má dnes už 33 rokov a stále nie je právoplatným rozsudkom určené otcovstvo a výživné. Prieťahy prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré podľa   názoru   sťažovateliek   nie   je   čím   ospravedlniť,   trvajú   od   podania   návrhu   až   do dnešného dňa. Sťažovateľka I. prežila celé svoje detstvo s vedomím, že nie je určené kto je jej   otec,   pričom   bola   opakovane   nútená   podstupovať   odoberanie   vzoriek   na   účely genetických testov. Navyše, celé detstvo nemala určené výživné... Sťažovateľka II nielenže bola   na   opakujúcich   sa   pojednávaniach   nútená   opakovať   detaily   zo   svojho   intímneho života, ale počas celého dcérinho dospievania sa musela sama postarať a živiť sťažovateľku I.“.

Sťažovateľky žiadajú aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodňujú takto: „Pôvodne maloletá sťažovateľka I. trpela materiálne, keďže sťažovateľka v   II.   rade   nebola   schopná   bez   prispenia   otca   na   jej   výživu   uspokojiť   jej   potreby. Sťažovateľka v I. rade trpela psychicky, keď počas základnej školy z dôvodu, že sa musela brániť pred spolužiakmi na tému otec a matka. Dieťa po celú dobu dospievania nedokázalo pochopiť, že nemá otca, i keď ho fyzicky poznalo. I keď bolo schopné rozlíšiť, že niektoré deti sú takisto z neúplných rodín, nechápalo, že každé z detí má otca. V neskoršom období bola situácia ešte komplikovanejšia, keďže sťažovateľka v I. rade sa dostala do veku, keď si musela vyplniť určité tlačivá - napr. žiadosť o vydanie občianskeho preukazu, potvrdenia pre školu. Osobnou tragédiou je, že otca fyzicky pozná, vie, kto to je, no nesmie uviesť jeho meno... Následne sťažovateľka II. trpela výrazným pocitom bezmocnosti, keďže nemohla dosiahnuť usporiadanie pomerov a znova a znova bola nútená podstupovať a zúčastňovať sa pojednávaní,   ktoré na ňu pôsobili   ponižujúco a za celé detstvo svojej dcéry nebola schopná dosiahnuť,   aby biologický otec prispieval na výživu vlastnej dcéry...   som toho názoru,   že   sťažovateľkám   skutočne   vznikla   nemajetková   ujma   tým,   že   prvostupňový   aj odvolací súd konal s neospravedlniteľnými a neprimeranými prieťahmi, pričom v dôsledku prieťahov   nebolo   sťažovateľkám   umožnené   dosiahnuť   účinnú   nápravu   zásahu   do   ich základných práv.“

Sťažovateľky navrhujú, aby im ústavný súd priznal „náhradu nemajetkovej ujmy vo výške   20.000   EUR   (slovom:   Dvadsaťtisíc   EUR)   každej,   ktorou   by   aspoň   čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľkám prieťahmi spôsobil“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo N. M... a E. M... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/1983 a v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím porušené bolo.

Základné právo N. M... a E. M... na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateliek podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   v   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11 C/108/1983 a v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím porušené bolo.

Základné   právo   N.   M...   a E.   M...   na   ochranu   rodičovstva   a   rodiny   a   osobitnú ochranu detí a mladistvých podľa čl. 41 Ústavy SR a článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu v Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/1983 a v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím porušené bolo. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   so   sp.   zn. 11 C/108/1983   a   Krajskému   súdu   v   konaní   so   sp.   zn.   5   Co/245/2012   ďalej   konať   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva N. M... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 EUR (slovom: Dvadsaťtisíc EUR), ktoré sú Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinní sťažovateľke I. zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd SR priznáva E. M... primerané finančné zadosťučinenie vo 20.000 EUR (slovom: Dvadsaťtisíc EUR), ktoré sú Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave spoločne   a   nerozdielne   povinní   sťažovateľke   II.   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľkám náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,50   EUR,   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   zaplatiť   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J...“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   požiadal   predsedu okresného súdu, ako aj predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3474/2012 z 5. septembra 2012, v ktorom poukázal najmä na skutočnosť, že „sa jedná o vec s cudzím prvkom, keď odporca sa trvalo zdržiava v zahraničí, čo malo vplyv najmä na dĺžku konania v súvislosti s vykonávaním znaleckých posudkov, najmä odbermi biologického materiálu...“. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení tiež navrhol, aby ústavný súd „prihliadol i na samotné správanie účastníkov, keď súd... nemohol meritórne konať, nakoľko nepoznal bydlisko navrhovateľky, ktorá rovnako sa zdržiavala v zahraničí na rôznych adresách...“.

K   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   bolo   pripojené   aj   vyjadrenie   zákonnej sudkyne,   v   ktorom   sa   po   stručnej   analýze   doterajšieho   priebehu   namietaného   konania uvádza:

„Vzhľadom   k   tomu,   že   obaja   účastníci   konania   so   súdom   nespolupracovali,   súd opätovne   musel   zisťovať   ich   pobyt,   bolo   veľmi   zložité   vykonať   znalecké   dokazovanie, nakoľko toto predpokladalo poskytnutie biologického materiálu.

Nie je pravdivé tvrdenie sťažovateliek, že ich správanie možno hodnotiť ako aktívne a súčinné a že žiadnym spôsobom neprispeli k zdržiavaniu konania a nespôsobili prieťahy v konaní.“

Predseda   krajského   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   v   prípise   sp.   zn.   Spr.   3649/12 z 11. decembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že „predmetná vec... bola Krajskému súdu v Bratislave predložená na konanie a rozhodnutie dňa 01. 06. 2012. V období od 21. 08. 2012 do 07. 09. 2012 bol uvedený spis zapožičaný Okresnému súdu Bratislava III. Vec sa t. č. nachádza v štádiu oboznamovania sa s týmto súdnym spisom (rozsah cca 950 strán). Následne po doplnení stavu sudcov v senáte 5 Co po 01. 01. 2013 (prerušenie výkonu funkcie členky senátu – sudkyne JUDr. E. Ď. k 31. 12. 2012 a čerpanie zostatku dovolenky v mesiacoch november a december 2012) bude možné vo veci rozhodnúť.“.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 134/2013-27 z 8. marca 2013 prijal sťažnosť v časti,   ktorou   sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   41 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012, na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný   súd vyzval predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby prípadne doplnili svoje predchádzajúce vyjadrenia a zároveň oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3296/2013 doručenom ústavnému súdu 22. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a súhlasí   s upustením   od   neho,   pričom   zotrváva   na svojom   predchádzajúcom   vyjadrení k sťažnosti.

Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3649/2012 doručenom ústavnému súdu 26. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zároveň   s   poukazom   na   vyjadrenie   predsedu   senátu   5   Co   krajského   súdu   informoval o tom, že „predmetná vec bude odvolacím senátom 5 Co tunajšieho súdu rozhodnutá do konca mesiaca apríl 2013“.

Dňa 30. apríla 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateliek, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateliek v podaní doručenom ústavnému súdu 17. mája 2013 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v podaní doručenom 20. mája 2013 zároveň využil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedov okresného súdu a krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedol: „Okresný súd Bratislava III poukazuje na nespoluprácu   sťažovateliek   a   vymenúva   konkrétne   úkony,   ktorých   sa   sťažovateľky nezúčastnili v období rokov 2003 a 2004, pričom poukazuje aj na nespoluprácu zo strany odporcu.   Je pochopiteľné,   že odporca nemal v predmetnom konaní záujem na rýchlom prejednaní   veci,   a   teda   je   vecou   súdu,   aby   vykonal   príslušné   kroky,   ktoré   mu   ponúka Občiansky súdny poriadok a právoplatne rozhodol vo veci. Nespolupráca odporcu nemôže byť v žiadnom prípade pričítaná na ťarchu sťažovateliek....

Čo sa týka problematiky odberu biologických materiálov ako zdržiavaciemu prvku v konaní,   k   tomu   uvádzame,   že   na   základe   stanoviska   znalca   v   oblasti   DNA   analýzy, určovania otcovstva a iných príbuzenských vzťahov bolo určovanie otcovstva na základe DNA používané už začiatkom deväťdesiatych rokov, pričom takáto vzorka má trvanlivosť 10-15 rokov. Zo spisu vyplýva, že znalec musel odobrať vzorky zúčastneným minimálne už v roku 1991. Máme zato, že súd neúčelne využíval znalecké dokazovanie nariaďovaním odoberania vzoriek a dal tým priestor odporcovi na obštrukcie v konaní.

Čo   sa   týka   vymenovaných   úkonov,   na   ktorých   sa   sťažovateľky   nezúčastnili,   išlo o 4 úkony   v   období   rokov   2003   -   2004,   ktoré   boli   spôsobené   rodinnými   problémami sťažovateliek, pričom toto považujeme za zanedbateľné vzhľadom k 30 rokov trvajúcemu konaniu, z čoho 28 rokov boli sťažovateľky maximálne súčinné.“

Prílohou podania právneho zástupcu sťažovateliek z 20. mája 2013 je aj vyjadrenie sťažovateľky v 1. rade, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Súdy sa vyhovárajú na našu nespoluprácu v konaní, ale nevidia to, že kvôli ich nečinnosti moja mama na mňa nikdy nedostávala výživné. V 18 rokoch som bola chtiac či nechtiac vtiahnutá proti svojej vôli do súdneho sporu, ktorý ma ponižoval. Dovtedy sa ma mama snažila uchrániť, ale nemohla zabrániť tomu aby som tušila, že sa niečo deje, napr. kvôli odoberaniu vzoriek. Kvôli sporu o otcovstvo som radšej ušla do zahraničia, pričom ma finančne podporovala moja teta, mamina sestra. Tiež som sa pohádala s mamou, keďže som pochopila, že toto konanie nemá zmysel a že od môjho otca nikdy neuvidím ani korunu, odhliadnuc od toho, že som fakticky nikdy nijakého otca nemala. Pohádali sme sa tak, že som s mamou nekomunikovala, preto v uvedené roky nevedela súdu uviesť môj pobyt... viem, že mama sa ma snažila pred tým všetkým uchrániť, avšak vďaka konaniu, resp. nekonaniu súdov sa jej to nepodarilo a táto vec ma sprevádzala počas celého detstva, puberty a sprevádza ma aj teraz v dospelom veku. Príde mi úplne bizarné, že súdy sa vyhovárajú na to, že moja mama dva krát neprišla na   pojednávanie,   pričom   oni   vec   rozhodovali   30   rokov   a   ja   dodnes   nemám   konečné rozhodnutie. Dnes už mám svoj vlastný život a výsledok predmetného súdneho konania môj život už zásadne neovplyvní. Chcela by som iba to, aby mojej mame bola aspoň čiastočne vynahradená náročná starostlivosť, ktorú musela zvládnuť sama bez finančnej a osobnej starostlivosti otca a bez pomoci súdnych orgánov, ktoré mali tu byť nato, aby nás chránili a namiesto tohto nám iba pridávali starosti, a to po finančnej ako aj psychickej stránke... Cítim však ako veľkú krivdu, že orgány SR nevedeli 30 rokov určiť, kto je môj otec napriek tomu, že súčasťou súdneho spisu boli listy vlastnoručne písané mojim otcom, v ktorých priznával   otcovstvo   ku   mne.   Nikto   nevie,   aké   som   to   mala   ťažké   v škôlke,   v   škole   a v puberte, a že dodnes kvôli tomu trpím. Preto ma veľmi urazilo, že súdy sa snažia hodiť vinu na nás a za vzniknutú situáciu sa nám dodnes nikto ani len neospravedlnil a mám pocit, že toto celé stále pokračuje.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateliek a predsedov okresného súdu a krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   záveru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 108/1983 a spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 245/2012 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

Sťažovateľka   v   2.   rade   podala   2.   júna   1983   okresnému   súdu   návrh   na   určenie otcovstva k maloletej dcére N. M. (sťažovateľke v 1. rade).

Okresný súd sťažovateľku v 2. rade 30. júna 1983 vypočul a nariadil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 12. októbra 1983.

Vzhľadom na zistenie, že odporca emigroval do cudziny, okresný súd vypracoval 18. januára 1984 dožiadanie o jeho výsluch (až 2. septembra 1985 doručilo Ministerstvo spravodlivosti SSR okresnému súdu vybavené dožiadanie).

Pojednávanie nariadené na 12. september 1984 bolo odročené z dôvodu neúčasti odporcu.

Dňa 2. októbra 1985 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo a 19. novembra 1985 vypracoval dožiadanie do cudziny (dožiadanie bolo Ministerstvom   spravodlivosti   SSR   vrátené   14.   februára   1986   okresnému   súdu,   keďže nespĺňalo predpísané náležitosti).

Okresný   súd   24.   apríla   1986   vypracoval   nové   dožiadanie,   pričom   Ministerstvo spravodlivosti SSR mu 19. januára 1987 oznámilo, že vybavenie dožiadania nie je v jeho právomoci.

Dňa 5. februára 1987 okresný súd vypracoval nové dožiadanie pre Vojenskú misiu v západnom Berlíne; dožiadaný orgán v cudzine okresnému súdu 26. augusta 1987 oznámil, že odporca odmietol vykonanie krvnej skúšky, a následne 29. októbra 1987 dožiadanie vrátil súdu.

Okresný súd 4. januára 1988 vypracoval žiadosť o doručenie písomností do cudziny, pričom dožiadaný orgán vo Švajčiarsku mu vybavené dožiadanie vrátil 25. júla 1988. Pojednávanie   nariadené   na   20.   január   1989   bolo   odročené,   keďže   sa   nepodarilo odporcovi doručiť zásielku do cudziny.

Na pojednávaní uskutočnenom 24. februára 1989 bola vec prerokovaná a odročená na účely výsluchu odporcu prostredníctvom dožiadaného orgánu v cudzine (dožiadanie bolo vypracované 1. júna 1989).

Dňa 6. októbra 1989 bolo okresnému súdu doručené vybavené dožiadanie, pričom pojednávanie nariadené na 7. december 1989 bolo odročené z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

Dňa 15. júna 1990 sa uskutočnilo pojednávanie. Nasledujúce pojednávanie nariadené na   9.   august   1990   bolo   opätovne   odročené   z   dôvodu,   že   sa   neustanovili   predvolaní svedkovia.

Na   pojednávaniach   uskutočnených   27.   septembra   1990   a   8.   novembra   1990   boli vypočutí   predvolaní   svedkovia   a   17.   decembra   1990   znalec   doručil   okresnému   súdu znalecký posudok.

Dňa 7. februára 1991 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 11 C 108/1983-279, ktorý odporca napadol odvolaním 22. marca 1991.

V období od 14. októbra 1991 do 7. apríla 1992 prebiehalo znalecké dokazovanie, ktoré bolo poznamenané obštrukciami zo strany odporcu.

Vec bola 28. júla 1992 predložená krajskému súdu, ktorý uznesením z 9. septembra 1992 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   zrušení   rozsudku   zo   7.   februára   19891   bol   na   pojednávaní   uskutočnenom 27. októbra 1992 vypočutý znalec.

Dňa   22.   januára   1993   okresný   súd   uznesením   nariadil   kontrolné   znalecké dokazovanie, proti ktorému sa odporca 23. marca 1993 odvolal. Uznesením z 1. septembra 1993   okresný   súd   zamietol   odvolanie   odporcu   proti   nariadeniu   kontrolného   znaleckého dokazovania.

Dňa 22. septembra 1993 podal odporca odvolanie proti uzneseniu z 1. septembra 1993   a   10.   novembra   1993   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky v 2. rade k odvolaniu odporcu.

Na účely rozhodnutia o odvolaní odporcu bol spis 3. decembra 1993 predložený krajskému   súdu,   ktorý   o   ňom   24.   januára   1994   rozhodol   tak,   že   potvrdil   odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.

Podaním   z 26.   apríla   1994   sa   odporca   odvolal proti   rozhodnutiu   krajského súdu z 24. januára 1994 a požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 12. mája 1994 znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok. Dňa 24. októbra 1995 okresný súd o veci rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 108/1983-427, ktorý odporca napadol odvolaním 15. januára 1996.

V podaní z 28. januára 1997 odporca vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 108/1983-470 nariadil na návrh sťažovateľky v 2. rade zo 4. decembra 1996 vo veci predbežné opatrenie.

Dňa   30.   apríla   1998   krajský   súd   rozhodol,   že   sudcovia   okresného   súdu   nie   sú vylúčení z rozhodovania veci.

Dňa 5. januára 1999 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti rozsudku z 24. októbra 1995; spis bol však vrátený súdu prvého stupňa bez poznámky, z akého dôvodu tak bolo učinené.

Právny zástupca odporcu doplnil 14. januára 2000 odvolanie odporcu proti rozsudku z   24.   októbra   1995   a   2.   februára   2000   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o   nariadení predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením zo 7. júna 2000 nepriznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov; dňa 7. augusta 2000 bol spis opätovne predložený krajskému súd na rozhodnutie o   odvolaní   odporcu   proti   rozsudku   z   24.   októbra   1995   a   proti   predbežnému   opatreniu z 30. apríla 1997.

Krajský   súd   uznesením   z   30.   mája   2001   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 24. októbra 1995, ako aj predbežné opatrenie z 30. apríla 1997 a vrátil spis okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd 12. novembra 2001 zisťoval pobyt sťažovateľky v 1. rade a čas, kedy sa odporca bude zdržiavať na území Slovenska.

Pojednávania   nariadené   na   16.   máj   2002   a   5.   jún   2003   boli   odročené   bez prerokovania veci z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

Dňa   20.   januára   2004   bola   vypočutá   sťažovateľka   v   2.   rade,   ktorá   následne 16. septembra 2004 oznámila okresnému súdu, že na návrhu trvá, a súčasne oznámila, kedy sa jej dcéra bude zdržiavať na Slovensku.

Pojednávanie   nariadené   na   18.   október   2004   bolo   odročené,   keďže   okresný   súd nemal vykázané doručenie predvolaní.

Okresný súd uznesením z 29. októbra 2004 nariadil znalecké dokazovanie a následne 22.   októbra   2008   rozhodol   o   poskytnutí   preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania znalcovi.

Dňa   19.   februára   2009   okresný   súd   vypracoval   žiadosť   o   vykonanie   dôkazu v cudzine a realizoval úkony súvisiace s ustanovením prekladateľa a priznaním odmeny prekladateľovi.

Od dožiadaného orgánu v cudzine okresný súd 5. marca 2010 žiadal informáciu o stave vybavovania dožiadania a po jej doručení 22. apríla 2010 vykonával úkony súvisiace s jej prekladom.

Dňa   17.   februára   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   vybavené   dožiadanie a 24. februára 2011 znalecký posudok.

Uznesením zo 7. marca 2011 priznal okresný súd odmenu znalcovi a následne sa 13. septembra 2011, 12. decembra 2011 a 2. februára 2012 uskutočnili pojednávania. Okresný   súd   o   návrhu   v   merite   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   11   C   108/1983-900 z 23. februára 2012, proti ktorému podal odporca 2. apríla 2012 odvolanie; krajskému súdu bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní 1. júna 2012.

Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 245/2012 z 30. apríla 2013 tak,   že   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 13. júna 2013.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   41   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení.   Súd spravidla   uvedie   deň,   keď   sa   bude   konať nové   pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateliek.

III.1.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods.   2   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec, ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o žalobe   vo   veci   určenia   otcovstva   a zaplatenia výživného,   je   vzhľadom   na   jej   konkrétne   okolnosti   tak   z   právneho   hľadiska,   ako   aj skutkového hľadiska zložitá.

Právna   (ale   i   skutková)   zložitosť   preskúmavanej   veci   spočíva   najmä   v   tom,   že odporca ešte pred začatím konania v roku 1983 emigroval do cudziny a zdržiaval sa na území   rôznych   štátov   tzv.   „západného   bloku“,   pričom   počas   existencie   bývalej Československej   socialistickej   republiky   neboli   s týmito   štátmi   vytvorené   podmienky na efektívne fungovanie zmluvných vzťahov o poskytovaní právnej pomoci; právny styk s cudzinou bol zdĺhavý a kompetencie jednotlivých kooperujúcich štátnych orgánov často nejednoznačne určené, čo malo vplyv na neefektívny priebeh namietaného konania najmä do roku 1989. V období po vzniku Slovenskej republiky a najmä po jej vstupe do Európskej únie sa právny styk s cudzinou zjednodušil, avšak skutočnosť, že ide o konanie s cudzím prvkom, nepochybne z právneho hľadiska sťažovala postup okresného súdu.

Faktická zložitosť namietaného konania spočíva   predovšetkým v potrebe vykonať časovo náročné znalecké dokazovanie (ako aj kontrolné znalecké dokazovanie) v kontakte s príslušnými orgánmi iných štátov (dožiadania, prekladanie príslušných listín do cudzieho jazyka   a následne   ich   prekladanie   do   slovenského   jazyka),   pričom   potreba   vykonať kontrolné znalecké dokazovanie vyplynula aj z nových vedeckých poznatkov, ktoré viedli k spochybneniu záverov súdneho znalca, ku ktorým dospel v predchádzajúcom znaleckom dokazovaní.   Tieto   skutočnosti   síce   nemôžu   ospravedlniť   zjavne   neprimeranú   dĺžku namietaného   konania,   ale   umožňujú,   aby   ústavný   súd   právnu   i   faktickú   zložitosť namietaného   konania   zohľadnil   pri   určení   sumy   finančného   zadosťučinenia   (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012).

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   súdneho konania. Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľky vystupujúce v konaní ako   navrhovateľky   sa   zúčastňovali   nariadených   pojednávaní   a   poskytovali   vo   veci konajúcim všeobecným súdom potrebnú súčinnosť, až na ojedinelé výnimky v roku 1989 a v rokoch 2002 — 2003, keď sa neustanovili na pojednávanie, resp. neoznámili okresnému súdu požadované informácie v určenej lehote. Vzhľadom na celkovú dĺžku namietaného konania však nemožno uvedené skutočnosti hodnotiť ako také, ktoré by mali zásadnejší negatívny vplyv na jeho priebeh.

3. Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vzal predovšetkým do úvahy celkovú dĺžku namietaného konania a na tomto   základe   konštatoval,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska   je   (už   samo   osebe) neakceptovateľné, aby sťažovateľky museli čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu v ich veci takmer 30 rokov (pozri m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07 atď.).

V   súvislosti   s   celkovou   dĺžkou   namietaného konania,   ktoré   začalo   2.   júna   1983 doručením   návrhu   okresnému   súdu   sťažovateľkou   v 1.   rade,   ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na ďalší právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre (napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 261/07), podľa ktorého sa jeho jurisdikcia („rationae temporis“) síce vzťahuje len na obdobie po 15. februári 1993, pričom ale bez zreteľa na konštituovanie svojej právomoci ústavný súd v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateliek prerokovala okresným súdom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, konštantne prihliada aj na deň začatia namietaného konania pred okresným súdom a na dobu,   ktorá   v   konaní   uplynula   do   15.   februára   1993.   Ústavný   súd   preto   pri   svojom rozhodovaní v súlade s uvedenou judikatúrou prihliadol aj na skutočnosť, že do založenia jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 1993 namietané konanie trvalo takmer desať rokov.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že v období po založení jeho jurisdikcie (15.   februára   1993)   došlo   v   napadnutom   konaní   k   viacerým   obdobiam   aj   dlhodobejšej nečinnosti okresného súdu (napr. obdobie od 25. januára 1994 do 24. októbra 1995 alebo obdobie od 24. októbra 1995 do 30. apríla 1997), ako aj k jeho neefektívnej a nesústredenej činnosti (napr. dôvody, pre ktoré bol krajským súdom zrušený rozsudok okresného súdu z 24. októbra 1995 a jeho uznesenie o nariadení predbežného opatrenia z 30. apríla 1997, procesné pochybenia pri predkladaní spisu krajskému súdu na rozhodnutie o opravných prostriedkoch   odporcu   v   období   rokov   1999   –   2000,   neefektívny   postup   súvisiaci s prípravou   pojednávaní   a   zabezpečovaním   účasti   účastníkov   konania   na   nariadených pojednávaniach, zdĺhavý postup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania).

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania (takmer tridsať   rokov),   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   neakceptovateľná,   v   spojení   s   obdobiami neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnou činnosťou okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru, že v ňom došlo postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.1.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012

Konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 245/2012 začalo 1. júna 2012, keď bol krajskému súdu   predložený spis na rozhodnutie o odvolaní odporcu   proti rozsudku okresného súdu z 23. februára 2012. Ústavný súd zistil, že o odvolaní odporcu rozhodol krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   245/2012   z   30.   apríla   2013   tak,   že   odvolaním napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   pričom   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 5. júna 2013.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd rozhodol o odvolaní odporcu proti rozsudku okresného   súdu   z   23.   februára   2012   za   necelých   11   mesiacov   od   predloženia   spisu, nepovažoval ústavný súd za potrebné osobitne analyzovať jeho postup v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012, a preto sa obmedzil len na konštatovanie, že v odvolacom konaní, ktoré bolo skončené meritórnym rozhodnutím v období kratšom ako jeden rok, nemožno uvažovať o takých prieťahoch v konaní, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateliek v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.2   K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   8   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných.

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa argumentácie sťažovateliek došlo k porušeniu ich práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl.   8   dohovoru   tým,   že okresný súd a krajský súd nekonali v napadnutých konaniach efektívne, resp. že je ich konanie poznačené zbytočnými prieťahmi, t. j. v zásade z rovnakých dôvodov, z akých namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.2.1   K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   8   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/1983

V nadväznosti na namietané porušenie čl. 8 dohovoru ústavný súd považoval za potrebné   a   aj   vhodné   vychádzať   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v porovnateľných   veciach,   ako   je   vec   sťažovateliek.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje predovšetkým na rozsudok ESĽP č. 53176/99 zo 4. septembra 2002 vo veci Mikulić v. Chorvátsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru.

V   konaní,   ktoré   predchádzalo   vyhláseniu   označeného   rozsudku   ESĽP,   sa sťažovateľka domáhala pred príslušnými orgánmi Chorvátskej republiky poznania svojej biologickej identity zistením (identifikovaním) osoby jej otca. Jadrom jej sťažnosti bolo namietané porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania pred vnútroštátnymi orgánmi a zároveň neschopnosť týchto orgánov zaistiť efektívnu ochranu jej právu poznať svoj pôvod tým, že nedokázali prinútiť muža, ktorého jej matka označila za jej otca, k odobraniu vzoriek DNA, čím sa znemožnilo vykonanie testov, na základe ktorých mohol byť tento muž vnútroštátnym súdom určený ako otec dieťaťa (sťažovateľky).

Európsky súd pre ľudské práva sa v označenej veci najskôr zaoberal namietanou neprimeranou dĺžkou súdneho konania a zdôraznil, že prípadom týkajúcim sa „občianskeho stavu a spôsobilosti je potrebné venovať osobitnú starostlivosť (pozri Bock v. Nemecko, rozsudok   z 29. marca 1989, časť A, č. 150, s. 23, § 49)“. Po zhodnotení konkrétnych okolností posudzovaného prípadu a na základe kritérií vyplývajúcich z doterajšej judikatúry ESĽP   rozhodol,   že   v danom   prípade   došlo   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   pretože chorvátske   štátne orgány   nesplnili požiadavku   „dosiahnuť konečné rozhodnutie v spore týkajúcom sa občianskych práv a povinností v primeranej lehote“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv vyplývajúcich z čl. 8 dohovoru, ESĽP už mnohokrát rozhodol, že spory týkajúce sa určenia otcovstva spadajú pod „ochranu“ tohto článku dohovoru (pozri napríklad Rasmussen v. Dánsko, rozsudok z 28. novembra 1984, séria A, č. 87, s. 13, § 33, a Keegan proti Írsku, rozsudok z 26. mája 1994, séria A, č. 290, s. 18,   §   45).   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   označenom   rozsudku   vo   veci   Mikulić v. Chorvátsko konštatoval, že medzi sťažovateľkou a jej otcom sa nevytvorili také rodinné väzby,   ktoré   by   spadali   pod   ochranu   rodinného   života,   a   preto   posudzoval   túto   vec z hľadiska ochrany súkromného života. Súkromný život podľa názoru ESĽP zahŕňa fyzickú a   psychickú   integritu   osoby   a niekedy   môže   zahŕňať   aspekty   individuálnej   fyzickej a sociálnej identity. Rešpektovanie „súkromného života“ musí zahŕňať do určitej miery aj právo nadviazať vzťahy s inými ľuďmi (m. m. pozri aj Niemietz v Nemecko, rozsudok zo 16. decembra 1992, séria A, č. 251-B, s. 33 — 34, § 29). Z už uvedeného preto vyplýva, že «nie je dôvod, prečo by z pojmu „súkromný život“ bolo treba vylúčiť určenie právneho vzťahu medzi dieťaťom narodeným mimo manželstva a jeho biologickým otcom. Skutkový stav veci preto patrí do rozsahu pôsobnosti článku 8.».

V judikatúre ESĽP týkajúcej sa čl. 8 dohovoru dosiaľ nebola vymedzená všeobecná definícia pojmu súkromný život. Aplikačná prax ESĽP však poskytuje rámcový okruh vecí, ktoré   možno   pod   tento   pojem   zahrnúť;   patria   k   nim   okrem   iného   osobná   autonómia, rozhodnutie byť či nebyť rodičom, spôsobilosť na právne úkony, fyzická a sociálna identita osoby vrátane informácií o rodičoch a pod. Aj keď z dikcie čl. 8 dohovoru sa na prvý pohľad zdá, že je formulovaný v podobe negatívneho záväzku („rešpektovanie súkromného života“), ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti upozorňuje aj na pozitívne záväzky štátu vyplývajúce   z   efektívnej   ochrany   práv.   Zvláštnu   kategóriu   pozitívnych   záväzkov predstavujú   povinnosti   štátu   spočívajúce   v   zabezpečení   účinnej   ochrany   dohovorom zaručených práv prostredníctvom existencie určitého (právom upraveného) procesu.

V   nadväznosti   na   uvedené   ESĽP   v   rozsudku   vo   veci   Mikulić   v.   Chorvátsko pripomenul, že zatiaľ čo podstatným predmetom čl. 8 dohovoru je chrániť jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi zo strany orgánov verejnej moci, nejde len o to prinútiť štáty, aby sa zdržali takéhoto zásahu, ale okrem tohto negatívneho záväzku môžu prichádzať do úvahy aj pozitívne povinnosti spočívajúce v účinnom rešpektovaní súkromného a rodinného života. Tieto povinnosti môžu zahŕňať prijatie opatrení na zabezpečenie rešpektovania súkromného života,   a   to   aj   v   oblasti   vzťahov   medzi   jednotlivcami   (pozri   X   a   Y   proti   Holandsku, rozsudok z 26. marca 1985, séria A, č. 91, s. 11, § 23, a Botta proti Taliansku, rozsudok z 24. februára 1998, Zbierka 1998-I, s. 422, § 33). Pri určovaní, či takýto pozitívny záväzok existuje, je potrebné brať ohľad na spravodlivú rovnováhu, ktorá má byť nastolená medzi všeobecným záujmom a záujmami jednotlivca, a pritom má štát priestor na voľnú úvahu [pozri   rozhodnutia   vo   veci   Keegan   proti   Írsku   (už   citované),   s.   19,   §   49,   a MB   proti Spojenému kráľovstvu, č. 22920/93, rozhodnutie Komisie zo 6. apríla 1994, rozhodnutie a správy   77,   s.   116].   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   zdôraznil,   že   jeho   úlohou   nie   je nahrádzať príslušné štátne   orgány, ale posúdiť,   či   tieto orgány   v   súdnom   konaní plnili pozitívne záväzky v zmysle čl. 8 dohovoru (pozri napr. Hokkanen v. Fínsko, rozsudok z 23. septembra 1994, séria A, č. 299-A, s. 20, § 55, obdobne Handyside v Spojené kráľovstvo, rozsudok zo 7. decembra 1976, séria A, č. 24, s. 23, § 49).

Európsky súd pre ľudské práva v nadväznosti na uvedené právne východiská vo veci Mikulić v. Chorvátsko dospel k záveru, že „osoby v postavení sťažovateľky majú vážny záujem na poskytnutí informácií nevyhnutných na odhalenie pravdy o svojej identite a na druhej strane treba pripomenúť, že ochrana tretích osôb môže brániť ich donúteniu, aby boli k   dispozícii   pre   lekárske   vyšetrenie   akéhokoľvek   druhu   vrátane   testovania   DNA“, a na tomto základe rozhodol, že postupom vnútroštátnych orgánov Chorvátskej republiky došlo k porušeniu práva sťažovateľky na ochranu jej súkromného života, a to jednak tým, že súdy neboli schopné rozhodnúť paternitný spor v primeranej lehote, a druhým nedostatkom v   ich   konaní   bolo   to,   že   nedokázali   prinútiť   muža,   ktorého   matka   označila   za   otca sťažovateľky, k odobraniu vzoriek DNA, čím sa znemožnilo vykonanie testov, na základe ktorých mohol byť tento muž vnútroštátnym súdom určený ako otec dieťaťa (sťažovateľky).

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, možno z rozsudku ESĽP vo veci Mikulić v. Chorvátsko vyvodiť záver,   že k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného života   sťažovateľky došlo predovšetkým v súvislosti s porušením pozitívneho záväzku štátu konať a nastoliť stav právnej istoty v predmetnej právnej veci „v primeranej lehote“.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   záverov   ESĽP,   ústavný   súd   konštatoval,   že vo veci   sťažovateliek   sa   ani   medzi   sťažovateľkou   v   1.   rade   a   jej   domnelým   otcom nevytvorili také rodinné väzby, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ochranu rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru (domnelý otec ju za svojho potomka nepovažuje a neprejavuje o ňu záujem). Rovnako medzi sťažovateľkou v 2. rade a domnelým otcom sťažovateľky v 1. rade sa napriek ich niekdajšiemu krátkemu spolužitiu nevytvorili podľa názoru ústavného súdu rodinné väzby požívajúce ochranu čl. 8 dohovoru, a preto rovnako ako ESĽP posudzoval danú   vec   z   hľadiska   požiadaviek   na   ochranu,   resp.   rešpektovania   súkromného   života sťažovateliek.

Sťažovateľky v zásade namietajú, že k porušeniu ich práva podľa čl. 8 dohovoru došlo v súvislosti s tým, že v ich veci konajúce všeobecné súdy nezabezpečili ochranu tohto práva   z   dôvodu,   že   neprejednali   ich   záležitosť   v   primeranej   lehote   a   bez   zbytočných prieťahov.

Podľa názoru ústavného súdu sú na vec sťažovateliek aplikovateľné kľúčové právne názory   ESĽP   vyjadrené   vo   veci   Mikulić   v.   Chorvátsko.   V   posudzovanom   prípade nepochybne   existoval   pozitívny   záväzok   štátu   (Slovenskej   republiky)   konajúceho prostredníctvom   okresného   súdu   (a   v   odvolacom   konaní   aj   krajského   súdu),   ktorý   bol povinný   rozhodnúť   o   ich   žalobe   o   určenie   otcovstva   a   zaplatenie   výživného   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   108/1983   bez   zbytočných   prieťahov,   t.   j.   v   súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú zo základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že okresný súd si túto povinnosť nesplnil (pozri   časť   II.1.1   tohto   nálezu),   zakladá   dôvod   aj   na   vyslovenie   porušenia   práva   na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru.

Za ďalší faktor zakladajúci dôvod na vyslovenie porušenia práva sťažovateliek na rešpektovanie ich súkromného života považuje ústavný súd legitímny záujem sťažovateliek na   rozhodnutie   o   veci,   ktorá   bola   predmetom   ich   žaloby,   ktorý   v   danom   prípade korešponduje aj so záujmom spoločnosti   (všeobecným záujmom). Z hľadiska legitimity individuálneho záujmu sťažovateliek je nevyhnutné brať do úvahy dôležitosť napadnutého konania pre ich súkromný život. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom je určenie otcovstva k sťažovateľke v 1. rade a zaplatenie výživného, pričom návrh na začatie konania podala sťažovateľka v 2. rade ako jej zákonná zástupkyňa v čase, keď ešte jej dcéra (sťažovateľka v 1. rade) nebola plnoletá, a s ktorou okresný súd koná ako s účastníčkou konania, t. j. nepochybne veci, ktoré možno zahrnúť pod pojem súkromný život.

Podľa názoru ústavného súdu z charakteru posudzovanej veci možno vyvodiť vážny individuálny záujem sťažovateliek na rozhodnutie o otázkach, ktoré boli predmetom žaloby v primeranom čase, pretože konanie sa týka základných hodnôt a zásadných aspektov ich súkromného života. Okresný súd mal v napadnutom konaní k dispozícii celý rad procesných inštitútov, ktoré mohol a mal použiť na zabezpečenie efektívnej ochrany práv sťažovateliek podľa čl. 8 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd, majúc na zreteli i voľnú úvahu, ktorú ESĽP poskytuje štátom pri rozhodovaní o veciach podliehajúcich ochrane poskytovanej dohovorom (ako tretie kritérium zakladajúce dôvody na vyslovenie porušenia práva chráneného dohovorom), dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   tým,   že   konal   v   namietanom   konaní   neefektívne a so zbytočnými   prieťahmi   (záver   k   časti   III.1.1   tohto   nálezu),   neposkytol   právu sťažovateliek na rešpektovanie súkromného života náležitú ochranu, a preto rozhodol, že právo   sťažovateliek   podľa   čl.   8   dohovoru   bolo   porušené   v   spojení   s   porušením   ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.2.2   K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   8   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012

V súvislosti s posudzovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva garantované čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práv   sťažovateliek   vyplývajúcich   z   čl.   8   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012 by bolo teda možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani ich právo na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 Co 245/2012 porušené   neboli (pozri   časť   II.1.2   tohto nálezu), nemohol v tejto súvislosti vysloviť ani porušenie ich práva vyplývajúceho z čl. 8 dohovoru. Ústavný preto v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateliek vyvoditeľných z čl. 41 ods. 1 ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   108/1983 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 245/2012

Z   argumentácie   sťažovateliek   možno   vyvodiť,   že   porušenie   práv   vyvoditeľných z čl. 41 ods. 1 ústavy namietajú taktiež z obdobných dôvodov, ako namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. z dôvodu, že okresný súd a krajský súd v namietaných konaniach nepostupovali plynulo a efektívne, resp. že ich postup bol poznačený zbytočnými prieťahmi.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Článkom 41 ústavy sa manželstvu, rodičovstvu a rodine priznáva ochrana v rámci piateho oddielu druhej hlavy ústavy, ktorý je označený nadpisom „Hospodárske, sociálne a kultúrne práva“. Ak by sa pri vymedzovaní obsahu práv vyvoditeľných z čl. 41 ústavy neprihliadalo na nadpis piateho oddielu druhej hlavy ústavy, medzi základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a medzi právami zabezpečujúcimi ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny v zmysle   čl.   41   ústavy   by neexistoval   žiadny   rozdiel.   Ak   však   ústavodarca   tieto   práva upravil v rozdielnych oddieloch druhej hlavy ústavy, tak to zjavne urobil preto, aby s oboma ustanoveniami   ústavy   spojil   iný   obsah,   z   čoho   potom   logicky   vyplývajú   aj   rozdielne povinnosti štátu pri zabezpečovaní týchto práv.

Ústavný   súd   už   vyslovil   právny   názor,   v   zmysle   ktorého   čl.   41   ústavy   priznáva ochranu   manželstvu,   rodičovstvu   a   rodine   ako   osobitným   právnym   inštitútom (II. ÚS 47/97). Táto ochrana sa poskytuje prostredníctvom celého radu právnych noriem patriacich najmä do odvetvia rodinného, ale aj správneho, finančného, príp. aj trestného práva,   ktorých   základom   nie   sú   subjektívne   práva,   ale   ktoré   vychádzajú   z   materiálnej podstaty   zmyslu   a   účelu   manželstva   i   rodiny,   ako   sa   tieto   po   stáročia   rešpektujú v európskom   kultúrnom   priestore.   Ochrana   manželstva,   rodičovstva   a   rodiny   zaručená prostredníctvom čl. 41 ods. 1 ústavy nie je preto podľa názoru ústavného súdu v priamej príčinnej súvislosti   s namietaným porušením subjektívnych práv sťažovateliek v konaní pred   ústavným   súdom   (pozri   m.   m.   II.   ÚS   47/97).   Navyše,   vychádzajúc   so   záverov formulovaných v časti II.2.1 tohto nálezu, vo veci sťažovateliek nešlo o ochranu rodinného života   v   zmysle   čl.   8   dohovoru,   do   ktorého   nepochybne   patrí   aj   ochrana   manželstva, rodičovstva a rodiny, ale o ochranu ich súkromného života v zmysle označeného článku dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

IV.1 K návrhu sťažovateliek podľa čl. 127 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľky sa tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, ako aj krajskému súdu konať v namietaných konaniach bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konania boli v čase rozhodovania ústavného súdu už právoplatne skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). IV.2 K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľky navrhujú, aby im ústavný súd priznal „náhradu nemajetkovej ujmy vo výške   20.000   EUR   (slovom:   dvadsaťtisíc   EUR)   každej,   ktorou   by   aspoň   čiastočne zmiernil   dôsledky,   ktoré   štát   sťažovateľkám   prieťahmi   spôsobil“ z   dôvodov   uvedených v sťažnosti (pozri časť I odôvodnenia tohto nálezu).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   období,   v   ktorých   došlo k neodôvodnenej   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti   okresného súdu,   ako aj rozsahu vysloveného porušenia označených práv sťažovateliek, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia každej v sume 15 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.3 K úhrade trov konania

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom JUDr. S. J. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2012 a za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže jeden úkon právnej služby bol vykonaný v roku 2013. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie zo 16. mája 2013) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon v roku 2012 sumu 127,16 €, za úkon v roku 2013 sumu 130,16 €, čo predstavuje sumu 384,48 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € a raz po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) sumu 407,55 pre   jednu   sťažovateľku.   Po   znížení   tejto   sumy   o   50   %   podľa   §   13   ods.   2   vyhlášky predstavuje   úhrada   trov   konania   pre   jednu   sťažovateľku   sumu   203,78   €   a pre   dve sťažovateľky   sumu   407,55   €,   ktorú   bolo   potrebné   zvýšiť   o   20   %   DPH,   keďže   právny zástupca sťažovateliek je platcom DPH. Celková suma trov konania, ktorej úhradu ústavný súd priznal za poskytnuté právne služby obom sťažovateľkám, tak predstavuje sumu 489,06 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013