znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spoločnosť   s ručením obmedzeným, S., zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Cob 7/2011-338 z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spoločnosť   s ručením   obmedzeným, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spoločnosť s ručením obmedzeným, S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 31 Cob 7/2011-338 z 19. apríla 2011.

Predmetom   konania   je   rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľky   o vydanie   veci (účtovných dokladov a účtovných kníh sťažovateľky za roky 2002 až 2005, všetky zmluvy a doklady spoločnosti uzavreté s tretími osobami v rokoch 2002 až 2005, ako aj všetky ostatné   písomnosti   týkajúce   sa   vnútornej   činnosti   spoločnosti   ako   právnickej   osoby) od žalovaných.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Dňa 12. 05. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa   19.   04.   2011   sp.   zn.   31   Cob/7/2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu v Senici   zo   dňa   27.   10.   2010   sp.   zn.   4Cb/157/2006   v   konaní   vedenom   v   právnej   veci žalobcu: M.,   s.   r.   o.   proti žalovaným: 1/   M.   B.   predtým Š.   a   2/   S.   S.   o   vydanie   veci. Rozsudkom Okresného súdu v Senici bola žaloba na vydanie veci zamietnutá a žalovanej 1/ bola priznaná náhrada trov konania v sume 478,56 €.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave   mu   bola   odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedeného dôvodu podáva túto ústavnú sťažnosť a zároveň uvádza, že dňa 08. 06. 2011 bolo podané aj dovolanie na Najvyššom súde SR s odvolaním sa na ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. Sťažovateľ podáva túto ústavnú sťažnosť spolu s dovolaním z dôvodu zachovania lehoty, pretože je predpoklad, že konanie o dovolaní na Najvyššom súde SR nebude skončené v lehote na podanie ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom žaloval o vydanie veci... Na preukázanie svojich tvrdení navrhol sťažovateľ vykonať množstvo dôkazov, ktoré súd síce aj vykonal, avšak vo svojom rozhodnutí sa nimi nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi. Túto skutočnosť namietal sťažovateľ aj v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu. Odvolací súd však vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu sa s námietkami uvedenými v odvolaní nevysporiadal a v zmysle ustanovenia § 219 ods.   2   O.   s.   p.   sa   obmedzil   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia   z dôvodu stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia   v celom rozsahu. V tomto sťažovateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľ má za to, že prvostupňový súd a tiež odvolací sa absolútne nevysporiadali s dôkazmi, ktoré majú závažný dopad na rozhodnutie vo veci samej. Prvostupňový súd sa nielenže nevysporiadal s mnohými podstatnými dôkazmi, tieto dokonca v odôvodnení svojho rozsudku ani nespomína. Odvolací súd napriek tejto skutočnosti takýto rozsudok potvrdil a s odôvodnením   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil.   Absolútne   sa   nezaoberal   namietanými skutočnosťami a dôvodmi odvolania....

Všetky vyššie uvedené dôkazy, ktoré boli vykonané majú podľa názoru sťažovateľa podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Nie je teda možné, aby sa súdy nimi vôbec nezaoberali a v odôvodnení svojich rozsudkov ich ani nespomenuli.

... sťažovateľ si je vedomý, že súd nie je povinný odpovedať na každý argument, avšak   má   za   to,   že   dôkazy,   ktoré   boli   v   konaní   získané,   a   s   ktorými   sa   súd   vôbec nevysporiadal, majú zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Tiež sťažovateľ v odvolaní „brojil“ proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, s čím sa odvolací súd vôbec nezaoberal a v plnom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa....

Sťažovateľ má tiež za to, že vyššie uvedené dôkazy majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob/7/2011 zo dňa 19. 04. 2011 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob/7/2011 zo dňa 19. 04. 2011 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške 261.82 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval   za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Zo samotnej   sťažnosti,   ale tiež zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že ochrany svojich   ústavou   a   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sa sťažovateľka   domáha   tak   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ako   aj   dovolaním podaným   8.   júna   2011,   o   ktorom   dosiaľ   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) nerozhodol. Vec je vedená na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Obdo 42/2011.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľka   podaním dovolania   (založeného   na   v   zásade   obdobnej   argumentácii,   akú   uplatňuje   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila   stav,   keď   by   o   jej   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy,   ak   príslušné   orgány   verejnej   moci   už   nemajú   možnosť   namietaný   stav   zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   nepreukázala   relevantnú   príčinnú súvislosť   medzi   namietaným   porušením   jej   základného   práva   a označeným   postupom krajského   súdu,   a preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012