znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 Co   235/2010   a jeho uznesením z 2. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2010   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 235/2010 a jeho uznesením z 2. júla 2010. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Sťažovateľ zažaloval sudcu JUDr. M. S., ktorý bol zákonným sudcom vo veci sp. zn.: 26 C/136/2005 na Okresnom súde v Trnave. Sudca S. konanie viedol spôsobom takým, že od počiatku dával najavo opovrhnutie nad dôkazmi D. B. - keď žiadal pripojiť vyšetrovací spis ÚIS-418/1BA-PO-2004.

Žalobou   26   C/136/2005   sa   sťažovateľ   domáhal   náhrady   škody   za   protizákonné zbavenie   slobody   por.   R.   S.   v   roku   2002,   keď   sťažovateľ   bol   zbavený   slobody   iba   zo „SRANDY“ por. S., ktorý tvrdí, že som nepreberal jeho predvolania na výsluch a keď som predvolanie prebral, tak som sa nedostavil. A TO CELÉ JE LOŽ. Vo vyšetrovacom spise ÚIS-418/1BA-P0-2004   mali   byť   vrátené   predvolania,   ale   tam   nebolo   ani   jedno;   vo vyšetrovacom spise mali byť vrátené doručenky ale nebola v ňom ani jedna.

Riaditeľ KR PZ v Trnave písomne potvrdil, že por. S. sťažovateľa nepredvolával písomne, ako teda predvolával? TOTO zákonný sudca S. odmietol preskúmať. Jednoducho súdne konanie zmaril spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, zákonmi, Ústavou SR a Dohovorom.

I.B. Podľa Dohovoru čl. 5 - právo na slobodu a bezpečnosť ods. 5 - každý, kto bol zatknutý alebo zbavený slobody v rozpore a ustanoveniami tohto článku, MÁ NÁROK NA ODŠKODNENIE. Toto odškodnenie sudca M. S. zmaril, ale on nemá právo na zmarenie odškodnenia,   ale   má   povinnosť   odškodniť   pretože   je   Dohovorom   viazaný,   nemôže rozhodovať   svojvoľne   a   stavať   sa   nad   Dohovor   a   to   odmietaním   dokazovania   na pojednávaní. Sudca S. nevidel vyšetrovací spis ÚIS-418/1BA-P0-2004.

I.C. Preto sťažovateľ zažaloval sudcu M. S. žalobou o „0chranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy“.

Vec bola napokon postúpená na Okresný súd v Nitre pod sp. zn.: 19C/45/2009 čo je chybné rozhodnutie, pretože miestne príslušným súdom je zo zákona Okresný súd Bratislava II. I.D. Okresný súd v Nitre odmieta postúpiť spis na miestne príslušný súd OS BA II a vymáha majetkové pomery sťažovateľa, hoci konanie je oslobodené od poplatkov. Uznesením   19C/45/2009-125   OS   Nitra   nepriznal   oslobodenie   od   poplatku,   hoci oslobodenie má byť zo zákona podľa zákona č.71/1992 Zb. § 4 ods. 1 písm. j.

Konanie zase, ako takmer vždy prebieha šikanózne a urážkami zákona, provokáciami zo strany sudcu.

I.E. Prípisom zo dňa 30. 08. 2010 oznámil sťažovateľ súdu, že je podľa Rozhodnutia Úradu práce B. je občanom v hmotnej núdzi a bez príjmov od mája 2006 naďalej.

I. F. Okresnému súdu uniká, že sudca M. S. skutočne zmaril konanie 26C/136/2005 protizákonným spôsobom, proti Dohovoru a sťažovateľ zakaždým musí bojovať vynútený boj oslobodenie od poplatkov, musí bojovať proti pripisovanému FIKTÍVNEMU MAJETKU a pritom je vždy vyprovokovaný k nadávkam, pretože sa nedá znášať urážanie pripisovaním fiktívneho majetku alebo odmietanie oslobodenia od poplatku a následne zmarenie súdneho konanie pre nezaplatenie poplatku.».

Na základe uvedeného sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd takto rozhodol: „II.   A.   Krajský   súd   Bratislava   porušil   základné   právo   D.   B.   v   konaní 14Co/235/2010-139 garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie 14Co/235/2010-139, zo dňa 02. 07. 2010 Krajského súdu Bratislava. II.B.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   postúpiť   konanie   19C/45/2009 Okresnému súdu Bratislava II, Drieňová 5, Bratislava.

Sťažovateľ   žiada   o   ustanovenie   advokáta   na   konanie   pred   Ústavným   súdom zo známych dôvodov, sťažovateľ je invalid bez príjmu, je nositeľom ŤZP, zo zdravotných dôvodov nemá možnosť zárobku, je občanom v hmotnej núdzi.“

Z priloženej dokumentácie k sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava 19. mája 2008 o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu domáha toho, aby Okresný súd Trnava uložil JUDr. M. S., sudcovi Okresného súdu Trnava, ktorý bol zákonným sudcom v jeho veci vedenej pod sp. zn. 26 C/136/2005, povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 000 000 Sk. Toto konanie bolo vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 16 C 62/2008. Sudcovia Okresného súdu Trnava upozornili na existenciu okolnosti, na základe ktorej by mohli vzniknúť pochybnosti o ich nezaujatosti spočívajúcej v tom, že žalovaný je sudcom toho istého okresného súdu, a preto predložili vec podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie, či sú, alebo nie sú vylúčení   z prerokúvania   veci.   V konaní   o oznámení   sudcov   prvého   stupňa   vedenom   na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 23 NcC 20/2008 aj sudcovia Krajského súdu v Trnave (s výnimkou jedného sudcu) oznámili Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), že aj na ich strane sú skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Nc 24/2008 z 18. júla 2008 rozhodol, že sudcovia Krajského   súdu   v Trnave   sú   vylúčení   z prerokúvania   a rozhodovania   veci   až   do   jej právoplatného   skončenia;   vec   prikázal   na   prerokovanie   a rozhodnutie   krajskému   súdu. V nadväznosti na uvedené krajský súd uznesením č. k. 4 NcC 23/08-45 z 12. januára 2009 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trnava sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 16 C 62/08; vec prikázal na prerokovanie Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“).

Po   prikázaní   veci   okresnému   súdu   sa   vec   na   tomto   súde   vedie   pod   sp.   zn. 19 C/45/2009. Okresný súd prípisom zo 6. apríla 2009 a opakovane 12. mája 2009 vyzval sťažovateľa, aby v súvislosti s jeho žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov zaslal okresnému   súdu   riadne   vyplnené   a potvrdené   tlačivo   o majetkových   a zárobkových pomeroch. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu zareagoval tak, že podaním zo 7. mája 2009   a opakovane   25.   júna   2009   oznámil   okresnému   súdu,   že   tento   nie   je   miestne príslušným súdom a že žaloba o ochranu osobnosti patrí Okresnému súdu Bratislava II, pretože   sťažovateľ   žije   v obvode   tohto   súdu,   a preto   žiada   okresný   súd   o postúpenie Okresnému súdu Bratislava II.

Okresný   súd   si   v súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov   a v nadväznosti   na   podania   sťažovateľa   vyžiadal   doklady   preukazujúce   jeho majetkové pomery z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, z Okresného súdu Trnava, zo Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, zo Správy katastra   P.,   zo   Správy   katastra   Ž.   a zo   Správy   katastra   B.   V nadväznosti   na   zistené skutočnosti okresný súd uznesením č. k. 19 C/45/2009-125 z 5. januára 2010 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Sťažovateľ na toto rozhodnutie zareagoval odvolaním, ktoré označil ako „Odvolanie proti tupému uzneseniu zo dňa 05. 02. 2010 nezákonnej sudkyne, keď miestne príslušným súdom vo veci samej je Okresný súd Bratislava II“. Okresný súd na toto odvolanie reagoval prijatím uznesenia č. k. 19 C/45/2009-130 z 12. marca 2010, ktorým vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní od jeho doručenia doplnil odvolanie o zákonom predpísané náležitosti. Po predložení veci krajskému súdu rozhodol krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 19 C/45/2009-125 z 5. januára 2010 v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy uznesením č. k. 14 Co 235/2010-138 z 2. júla 2010 tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   odmietol.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 16. novembra   2010.   Uznesením   č.   k.   14 Co/235/2010-139   z 2.   júla   2010   (právoplatné 19. augusta 2010) uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu v sume 100 € s odôvodnením, že sťažovateľ použil hrubo urážlivé výrazy na adresu súdu a vec prerokúvajúcej sudkyni. Na základe   prehodnotenia   takéhoto   správania   dospel   k záveru,   že   obsah   hrubo   urážlivého odvolania   sťažovateľa   v prerokúvanej   veci   odôvodňuje   uloženie   poriadkovej   pokuty sťažovateľovi podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ podaním z 30. augusta 2010 označeným ako „Odvolanie proti uzneseniu, ktoré je protizákonné a protiústavne, zo dňa 02. 07. 2010, doručené dňa 19. 08. 2010“, opäť s použitím   hanlivých   výrazov   žiadal   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd,   aby   zrušil „hlúpe uznesenie“ č. k. 14 Co/235/2010-139 z 2. júla 2010 ako rozhodnutie „protiústavne proti čl. 12 ods. 4...“.

Najvyšší   súd   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k. 14 Co/235/2010-139 z 2. júla 2010 rozhodol uznesením sp. zn. 3 Co 4/2010 z 22. septembra 2010   tak,   že   konanie   o odvolaní   zastavil.   Toto   uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2010.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (čl. 2 ods. 2   ústavy).   V danom   prípade   sťažovateľ   v petite   za   porušovateľa   svojich   práv označil krajský súd a domáha sa toho, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd porušil jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/235/2010 a jeho uznesením z 2. júla 2010, a žiada toto uznesenie zrušiť. Ústavný súd sa preto zaoberal len možným porušením základného práva sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 235/2010 a jeho uznesením z 2. júla 2010 súc viazaný návrhom podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde.   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše ovládané princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

1.   Ústavný   súd   posúdil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a postup,   ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   z hľadiska   namietaného   porušenia   práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a arbitrárnosti   a je ústavne konformné. Krajský súd dostatočným spôsobom odôvodnil aplikáciu § 53 ods. 1 OSP na hrubo urážlivé vyjadrenia sťažovateľa a využil poriadkové opatrenia, ktoré sú mu dané   pre   prípad   takéhoto   správania   účastníkov   konania.   V nadväznosti   na   tento   záver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 235/2010 ústavný súd posúdil návrh sťažovateľa na rozhodnutie o jeho sťažnosti a odôvodnenie tohto návrhu a dospel k záveru, že vzhľadom na formuláciu návrhu na rozhodnutie a odôvodnenie sťažnosti, sťažovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi označeným konaním krajského súdu (ako celku) a namietaným porušením jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto základe uzavrel, že obsah sťažnosti vzhľadom na absenciu preukázania príčinnej súvislosti medzi postupom krajského súdu a označeným porušením jeho práva nesignalizuje možnosť vyslovenia jeho porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pri označení krajského súdu ako porušiteľa svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal aj porušenie práva zaručeného v čl. 13 dohovoru zrejme z dôvodu svojej nespokojnosti s rozhodovaním krajského súdu v odvolacom konaní v danej veci; preto sa domnieva, že využitie opravného prostriedku (odvolania), ktorým sa domáhal zjednania nápravy, bol neúčinný. Aj keď sťažovateľ porušenie čl. 13 dohovoru v petite   nespomenul,   ústavný   súd   nad   rámec   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   z   čl.   13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   v   prípade   porušenia ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom.   Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom   (III.   ÚS   38/05).   Keďže   ústavný   súd odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru. Vzhľadom na to, že namietané porušenie čl. 13 dohovoru nebolo v návrhu petitu, ústavný súd o tejto časti sťažnosti nerozhodoval, len na túto skutočnosť upozorňuje.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011