znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/2010-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť politickej strany S., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. M., B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   29   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 34 ods. 4 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť politickej   strany S. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. marca 2010 doručené podanie politickej strany S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. M., B., označené ako „Ústavná sťažnosť podľa § 18 ods. 2 a § 49 zákona č. 38/1993“. Z označenia podania sťažovateľky možno vyvodiť, že jej zámerom bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), keďže § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) smeruje k „vykonaniu“ tohto ustanovenia ústavy. Preto ústavný súd posudzoval podanie sťažovateľky ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 29 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktorým «na základe § 34 ods. 4 zákona č. 85/2005 Z. z. zapísalo v registri strán tejto strane dodatok „v likvidácii“   a   tým   obmedzilo   činnosť   strany   vykonávať   iba   pôsobnosť   súvisiacu   so zrušením strany».

Sťažovateľka vychádza z toho, že základné právo podľa čl. 29 ods. 2 ústavy možno obmedziť len z dôvodov, resp. pri splnení podmienok uvedených v čl. 29 ods. 3 ústavy, pričom   v   danom   prípade „Žiadna   z   týchto   podmienok   stanovených   ústavou   nebola naplnená.   Činnosť   strany   nemožno   zastaviť   alebo   obmedziť   z   dôvodu   nesplnenia administratívnej   povinnosti   nahlásiť   sídlo   strany   a   štatutárneho   zástupcu   Ministerstva vnútra SR.“.

Na tomto základe sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej podaní nálezom takto rozhodol:

„§ 34 ods. 4 a § 14 ods. 1 písm. c zákona č. 85/2005 sú v rozpore s článkom 29 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka tvrdí, že postupom ministerstva podľa § 34 ods. 4 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o politických stranách“), na základe ktorého ministerstvo «zapísalo v registri strán tejto strane dodatok „v likvidácii“ a tým obmedzilo činnosť strany vykonávať iba pôsobnosť súvisiacu so zrušením strany», došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 29 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že § 34 ods. 4 a § 14 ods. 1 písm. c) zákona o politických stranách sú v rozpore s ustanoveniami čl. 29 ods. 2 a 3 ústavy.

Z § 20 zákona o ústavnom súde vyplýva, že obligatórnou súčasťou návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je aj návrh na rozhodnutie ústavného súdu (petit), ktorý v konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   musí   zodpovedať   požiadavkám vyplývajúcim z čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona   o   ústavnom   súde.   Sťažovateľkou   navrhovaný   petit   týmto   požiadavkám nezodpovedá.   Zo   sťažovateľkou   formulovaného   petitu   totiž   vyplýva,   že   v podstate   sa sťažnosťou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy   domáha uplatnenia právomoci   ústavného súdu, ktorou   disponuje   len   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy; podrobnosti o tomto konaní vrátane náležitostí rozhodnutia (nálezu) sú upravené v § 38 až § 41b zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže   tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a   na   základe   jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom“   (II.   ÚS   66/01   tiež II. ÚS 184/03,   III.   ÚS   184/06, IV.   ÚS   314/07).   Z   citovaného okrem   iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods.   2   ústavy,   a   preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v   rozpore   s   ústavnou   úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov na   odmietnutie   návrhu   (sťažnosti)   je   aj   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí, pričom k obligatórnym náležitostiam návrhu na začatie konania patrí podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj návrh na rozhodnutie (petit), ktorý musí byť vymedzený presne, určito,   zrozumiteľne a pritom   tak, aby zodpovedal   právomoci,   ktorú   môže ústavný súd uplatniť v príslušnom type konania (v prípade sťažovateľky musí ísť o petit zodpovedajúci ustanoveniam čl.   127 ods.   2 a   3 ústavy   a §   56   zákona o   ústavnom   súde),   teda   takým spôsobom,   aby   mohol   byť   právne   nespochybniteľným   východiskom   pre   rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (m. m. III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04, IV. ÚS 15/08). V danom prípade sťažovateľkou (zastúpenej kvalifikovaným právnym zástupcom) navrhovaný   petit   uvedeným   požiadavkám   zjavne   nezodpovedá.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že v prípade, ak by podľa navrhovaného petitu posudzoval podanie sťažovateľky ako návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (rozhodovanie o veciach podľa čl. 125 ods. 1 ústavy patrí do pôsobnosti pléna ústavného súdu, pozn.), musel by sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnuť z dôvodu, že ho podala zjavne neoprávnená osoba. Z § 37 ods. 1 v spojení s ustanoveniami § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych   predpisov   môžu   podať   len   „a)   najmenej   pätina   poslancov   Národnej   rady Slovenskej republiky, b) prezident Slovenskej republiky, c) vláda Slovenskej republiky,

d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, e) generálny prokurátor Slovenskej republiky, f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom“, t. j. sťažovateľka týmto právom nedisponuje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010