znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a čl. 6   ods. 3   písm. b) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 39/08 a jeho uznesením zo 16. októbra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2008 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a čl. 6   ods. 3   písm. b)   a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tpo 39/08 a jeho uznesením zo 16. októbra 2008.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   rozhodol   o jeho   vzatí   do   väzby   uznesením   sp. zn.   0 Tp 459/2008 zo 14. septembra 2008, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008 zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o jeho sťažnosti porušil   jeho   právo   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 1,   2   a 5   ústavy   a čl. 5   ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože podľa jeho názoru v súvislosti s dôvodmi väzby odôvodnenie rozhodnutia   je   založené   iba   na „domnienkach,   možnostiach   a   predpokladoch“.   Podľa sťažovateľa   rozhodnutie   krajského   súdu   v rozhodujúcej   miere   obsahuje   len   relevantné ustanovenia   Trestného   poriadku,   obhajobu   obvinených,   s ktorou   sa   však   krajský   súd nevysporiadal, pričom pri odôvodnení väzobného dôvodu si osvojil závery okresného súdu a skutočnosti zrejmé z návrhu prokurátora na vzatie do väzby.

V súvislosti   s interpretáciou   ustanovenia   Trestného   poriadku   obsahujúceho   prvú skupinu   dôvodov   kolúznej   väzby   (pôsobenie   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených) sťažovateľ uvádza: „Do dnešného dňa nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by som priamo   alebo   prostredníctvom   tretej   osoby   kohokoľvek   v súvislosti   s mojím   trestným stíhaním kontaktoval za účelom ovplyvnenia jeho výpovede!“

Sťažovateľ   cituje   uznesenie   krajského   súdu: „Krajský   súd   sa   taktiež   stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že u obidvoch obvinených je dôvodná obava, že v prípade ich ponechania na slobode, v danom prípade prepustenia na slobodu, by mohli pôsobiť na spoluobvinených, resp. svedkov, ako aj inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú predovšetkým z možnej obavy ovplyvňovania   J.   R.,   ktorý   ako   jeden   z páchateľov   skutku   podrobne   usvedčuje   všetkých obvinených, ktorí jeho spáchanie popierajú.“ V nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že krajský súd za takúto konkrétnu skutočnosť považuje telefonický rozhovor Mgr. H. (ďalej aj „spoluobvinený“)   s A. S., „... ktorý   ako   inšpektor   oddelenia   policajného   zaistenia a eskorty   KR   PZ   Bratislava   oznámil   mu   umiestnenie   J.   R.   v cele   policajného   zaistenia a následne sa dohodli na stretnutí. V tejto súvislosti krajský súd vzhľadom k sťažnostným námietkam dodáva, že práve táto skutočnosť je dôvodom kolúznej väzby u obv. Mgr. M. H., ktorá vyplýva zo zadokumentovaného záznamu telekomunikačnej prevádzky. Je nepochybné, že A. S. v predmetnom konaní, vzhľadom na počiatočné štádium vyšetrovania nebol ešte vypočutý   v procesnom   postavení   svedka,   ale   vyššie   uvedené   skutočnosti   zakladajú   tú konkrétnu obavu z možného ovplyvňovania, či už A. S., v procesnom postavení svedka alebo J. R., ktorých bude potrebné vo veci zákonným spôsobom vypočuť.“.

Sťažovateľ tieto tvrdenia krajského súdu považuje za účelové hodnotenie skutočností, za   ničím   nepodložené   domnienky   konštruované   krajským   súdom   s cieľom   ustáliť   aspoň nejakú konkrétnu skutočnosť zakladajúcu dôvod kolúznej väzby. V súvislosti s tým sa opiera o podrobnú skutkovú argumentáciu smerujúcu k vyvráteniu skutkových záverov krajského súdu. Navyše krajský súd konštatuje obavu z kolúzneho konania vo vzťahu k svedkovi J. R., pričom podľa sťažovateľa „konkrétna skutočnosť, ktorá túto obavu odôvodňuje, sa týka len Mgr. M. H.“.

Pokiaľ   ide   o druhú   skupinu   dôvodov   kolúznej   väzby   (iné   marenie   objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie), sťažovateľ hodnotí skutočnosti, ktoré krajský súd považuje za relevantné vo vzťahu k naplneniu týchto dôvodov, ako nedostatočné.

V záverečnej časti sťažnosti svoju argumentáciu zameriava na porušenie podmienok spravodlivého procesu a práva na obhajobu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako   aj   čl. 6   ods. 3   písm. b)   dohovoru.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je založené len na hypotetických úvahách, ktoré sa neopierajú o relevantné konkrétne skutočnosti, ktoré by boli obsiahnuté v spisovom materiáli, a ako také ho hodnotí ako „arbitrárne   s výraznými   znakmi svojvôle“. Predmetné   rozhodnutie podľa jeho názoru vôbec nereaguje na argumenty, ktoré predniesol vo svojej sťažnosti (smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby). Krajský súd ich mal len prevziať do svojho rozhodnutia bez toho, aby sa nimi akýmkoľvek spôsobom zaoberal, a rozhodnutie odôvodnil iba osvojením si záverov okresného súdu prevzatých pôvodne z návrhu prokurátora na predĺženie väzby. Rozhodnutie v takejto podobe zasahuje podľa sťažovateľa aj do jeho práva na obhajobu, pretože mu sťažuje možnosť náležitého odôvodnenia jeho sťažnosti.

Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci takto rozhodol:

„1. Uznesením   krajského   súdu   v Bratislave   zo   16. 10. 2008   sp. zn.   1 Tpo 39/08 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený článok 17 ods. 1, 2 a 5, článok 46 a článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b), od. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   16. 10. 2008   sp. zn.   Tpo 39/08 a uznesenie Okresného súdu Bratislava z 13. 9. 2008 sp. zn. 0 Tp 459/08 sa zrušujú.“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenie krajského súdu,   ktorý v podaní sp. zn.   Spr. 3751/2008 z 29. decembra 2008 uviedol, že sťažnosť sťažovateľa považuje za neopodstatnenú, pretože nespĺňa podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie. Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniu krajského súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 21. januára 2009, v ktorom zotrval na podanej sťažnosti v plnom rozsahu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi bolo vedené väzobné trestné stíhanie (z väzby bol medzičasom prepustený - 8. januára 2009) na tom   skutkovom   základe,   že   «23.   apríla   2006   v popoludňajších   hodinách, po predchádzajúcej dohode, prišiel M. J. s I. B. a J. R. na vozidle A. s (...) evid. č. do S., ubytovali sa tam v Hoteli (...) do vopred pripravených izieb Mgr. M. H., s ktorým sa v podvečerných hodinách toho istého dňa stretli v B. V B. presadli do vozidla V., ktorým ich   Mgr.   M.   H.   odviezol   na   ulicu   Z.,   kde   im   označil   miesto spáchania   skutku. Po odchode   M.   H.   si   M.   J.,   I.   B. a J. R. pešo prešli možné únikové trasy z miesta plánovaného   skutku   a   vrátili sa   späť   do   S. Dňa   24.   apríla   2006   sa   po prezlečení do prinesených odevov v skorých ranných hodinách stretli M. J., I. B. a J. R. s Mgr. M. H. pri výjazde zo S. na diaľnicu (...) a pokračovali do B. na ulicu D., kde prestúpili do vozidla   V.   s   nezisteným   evid.   č., ktoré   riadil   Mgr.   M.   H.,   a spoločne   pokračovali na ulicu P., kde vo vozidle čakali na príchod JUDr. T. K., ktorý v tento deň neprišiel. Dňa 25.   apríla   20036   sa   opäť   v skorých   ranných   hodinách   stretli   na rovnakom   mieste pri výjazde zo S. na diaľnicu (...) s Mgr. M. H., ktorý prišiel na rovnakom   vozidle   V. a pokračovali na ulicu D. v B., kde prestúpili do vozidla V., ktoré riadil Mgr. M. H. a spoločne pokračovali na ulicu P., kde vo vozidle čakali na príchod JUDr. T. K. V čase asi o 8,30 hod. prechádzal JUDr. T. K. na vozidle H. s evid. č. (...) okolo vozidla V., kedy ho   Mgr.   M.   H.   označil   za   objekt   útoku.   Následne   M. J.   pristúpil   k   JUDr.   T.   K. vystupujúcemu   z   vozidla   na ulici Z., so slovami: „Dobrý deň, môžeme?“, a udrel ho prineseným boxerom do tváre. V bití JUDr. T. K., aj po jeho páde na zem, pokračovali M.   J.   a J.   R.   prinesenými   boxermi   do   oblasti   hlavy,   chrbta   a hrudníka.   Počas útoku, ktorý sledoval a dozeral naň Mgr. M. H., stál I B.   na   druhej   strane   Z.   ulice a dával   pozor.   JUDr.   T. K.   boli   pri   fyzickom   útoku   spôsobené   mnohopočetné pomliaždenia tváre, hlavy, hrudníka vpravo, tržno - zmliaždené rany za pravým uchom a   na   temena hlavy,   pomliaždenie   tempromandibulárneho   kĺbu   1.dx   s   dobou pracovnej neschopnosti od 25. apríla 2006 do 10. mája 2006.».

Sťažovateľ   bol   vzatý   do väzby   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 459/08 zo 14. septembra 2008 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa citovaného ustanovenia pod písm. b) obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

V   uznesení   o vzatí   do   väzby   okresný   súd   konštatoval   danosť   materiálnych podmienok   väzby   a v tejto   súvislosti   uviedol,   že   o   dôvodnosti   stíhania   sťažovateľa   sa „presvedčil“ z výpovedí   svedkov,   ako   aj   ďalšími   získanými   dôkazmi.   Skutočnosti zakladajúce dôvodnosť kolúznej väzby u sťažovateľa (ako aj u spoluobvineného) odôvodnil okresný súd tak, že vo vedenom trestnom konaní sa predpokladá rozsiahle vyšetrovanie, preto   je   namieste   obava   zo vzájomného   ovplyvňovania   sa   spoluobvinených,   ako   aj z ovplyvňovania   svedkov,   pričom   táto   hrozba   sa   javí   reálnou   predovšetkým   vzhľadom na skutočnosť,   že   ide   o organizovanú   skupinu   páchateľov,   ako   aj   na   skutočnosť,   že spoluobvinení   a svedkovia   sa   poznajú   už   z minulosti   a o ich   blízkych   vzťahoch   svedčí dôkaz   (záznam   telekomunikačnej   prevádzky)   –   obsah   a frekvencia   vzájomných telefonických hovorov.

Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ 29. septembra 2008 sťažnosť, v ktorej uviedol, že skutočnosti, ktoré okresný súd považuje za relevantné vo vzťahu   k ustáleniu   dôvodu   kolúznej   väzby,   považuje   za   nedostatočné,   pretože nepreukazujú jeho kolúzne konanie v minulosti a ich ustálenie do budúcnosti je založené na nepodložených domnienkach.

Sťažovateľ   vyvracia   skutkové   závery   okresného   súdu,   na   základe   ktorých   bola vyvodená danosť materiálnych podmienok väzby podrobnou rozsiahlou argumentáciou.

V prvom rade sa v sťažnosti zameriava na vyvrátenie existencie dôvodov kolúznej väzby. Sťažovateľ argumentuje, že dosiaľ nebolo preukázané, že by priamo alebo nepriamo kohokoľvek s cieľom ovplyvnenia jeho výpovede kontaktoval. Skutočnosti, ktoré okresný súd   považuje   za   relevantné   vo   vzťahu   k ustáleniu   väzobného   dôvodu,   považuje za nedostatočné,   pretože   nepreukazujú   jeho   kolúzne   konanie   v minulosti   a ich   ustálenie do budúcnosti   je   založené   na   ničím   nepodložených   domnienkach.   Sťažovateľ   vyvracia spolupôsobenie   na   uznesením   označených   spolupáchateľov.   Uvádza,   že   obava   je odôvodnená skutočnosťou, že bol s ostatnými obvinenými príslušníkom Policajného zboru so zaradením na pohotovostných útvaroch, pričom oboch dobre pozná. Sťažovateľ uvádza, že od času spáchania skutku uplynulo viac ako dva a pol roka a nikdy voči sebe navzájom nekonali   kolúznym   spôsobom.   Jeden   z nich   sa   dokonca   nachádza   vo väzbe,   takže   jeho ovplyvňovanie   je   vylúčené.   Sťažovateľ   tiež   vylučuje   ovplyvňovanie   spoluobvineným a uvádza,   že   je   s   ním   v dennom   kontakte   z dôvodu   jeho   zamestnania   (osobný   vodič obvineného, pozn.). V čase spáchania skutku bola navyše miera ich osobného poznania nulová,   takže   na   ovplyvňovanie   v tejto   súvislosti   ani   nebol   dôvod.   Svedok   J.   R.   má obmedzenú osobnú slobodu, preto jeho kontaktovanie a ovplyvňovanie je nereálne.

V závere   tiež   poukazuje   na   podľa   jeho   názoru   nepostačujúci   časový   priestor na štúdium spisového materiálu sudcom rozhodujúcim o väzbe (keď návrh na jeho vzatie do väzby   bol   doručený   sudcovi   pre   prípravné   konanie   14.   septembra   2008   o 10.10   h a výsluch   začal   už   o 13:00   h),   čo   podľa   neho   mohlo   viesť   k nesprávnemu   posúdeniu existencie väzobného dôvodu, a teda k nezákonnému rozhodnutiu o jeho väzbe.

V druhom rade vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam vzatia do väzby ako súčasti materiálnych podmienok väzby sťažovateľ prezentuje názor, podľa ktorého je jeho väzba nezákonná vzhľadom na absenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, a tiež vzhľadom na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd opiera dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu výlučne o výpoveď svedka J. R., pričom upozorňuje, že výsluch tohto svedka bol vykonaný vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorý v danom čase nemal oprávnenie vykonávať vyšetrovacie úkony v predmetnej trestnej veci. Sťažovateľ svojou argumentáciou spochybňuje   vierohodnosť   tohto   svedka,   ktorý   si   zabezpečil   výpoveďou   v predmetnom trestnom konaní dočasné odloženie trestného stíhania, a uvádza, že konanie tohto svedka je motivované snahou vyhnúť sa   viacerým   trestným   stíhaniam vedeným proti   jeho osobe, a preto   svedok   spolupracuje   s orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   svedčí   proti   iným osobám, predovšetkým proti svojim bývalým kolegom z Policajného zboru.

Trestné stíhanie vedené proti jeho osobe považuje sťažovateľ za „vyfabrikované“ a podľa neho svedčí o snahe orgánov činných v trestnom konaní kompromitovať jeho osobu a tiež o snahe opätovne obmedziť jeho osobnú slobodu.

Sťažovateľ uvádza, že je stíhaný za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1   a   2   písm. a)   a   c)   Trestného   zákona.   Vychádzajúc   z opisu   skutku   v uznesení vyšetrovateľa a z jeho odôvodnenia je sťažovateľ toho názoru, že práve úmysel, ktorý by podľa   právnej kvalifikácie mal smerovať k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, v danom prípade   absentuje.   V prípade   pokusu   trestného   činu   k následku   nedôjde   pre   okolnosti nezávislé od páchateľa. V uznesení sa však neuvádza, že by obvinení nemali príležitosť trestný čin dokonať a spôsobiť tak poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, napr. že by boli niekým   vyrušení.   Napokon   sťažovateľ   poukazuje   na nedostatok   fakultatívneho   znaku subjektívnej stránky trestného činu, motívu, dôvodiac tým, že poškodeného vôbec nepoznal a ani o jeho existencii v čase skutku nevedel.

Krajský   súd   svojím   uznesením   sp. zn.   1 Tpo 39/08   zo 16.   októbra   2008   sťažnosť sťažovateľa   zamietol   podľa   § 193   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú. V uznesení   uviedol,   že   pri   rozhodovaní   o väzbe   boli   dodržané   jednak   formálne,   ako   aj hmotnoprávne   predpoklady   väzby.   Na   margo   skutkových   okolností   vzatia   sťažovateľa do väzby krajský súd konštatoval, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia a existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchali   sťažovateľ   a spoluobvinení   ako   členovia   organizovanej   skupiny,   pričom   tieto skutočnosti   vyplývajú   zo   spisového   materiálu,   predovšetkým   z výpovede   svedka poškodeného, svedka J. R., z previerky jeho výpovede na mieste, rekognície, odborného lekárskeho vyjadrenia, lekárskeho nálezu a ďalších listinných dôkazov. Existenciu dôvodov kolúznej   väzby   odôvodnil   obavou   z ovplyvňovania   svedka   J.   R.,   ktorý   ako   jeden z páchateľov skutku spolupracuje pri objasňovaní trestnej činnosti a podrobne usvedčuje všetkých   obvinených,   ktorí   spáchanie   skutku   popierajú.   Konkrétna   skutočnosť odôvodňujúca   túto   obavu   podľa   názoru   krajského   súdu   vyplýva   zo   záznamu telekomunikačnej prevádzky obsahujúceho telefonický rozhovor spoluobvineného H. s A. S., ktorý mu ako inšpektor oddelenia policajného zaistenia a eskorty Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   v   Bratislave   oznámil   umiestnenie   svedka   J.   R.   v cele   policajného zaistenia   a dohodol   si   s ním   následné   stretnutie.   Uvedená   skutočnosť   podľa   názoru krajského súdu zakladá tiež obavu z ovplyvňovania A. S., ktorý dosiaľ v predmetnom konaní ako svedok ešte vypočutý nebol. Ďalej krajský súd poukázal na záznamy telekomunikačnej prevádzky   potvrdzujúce   kontakty,   ako   aj   dohodnuté   stretnutia   sťažovateľa   s rodinnými príslušníkmi M. J. Na základe týchto skutočností krajský súd poukázal na to, že okrem priameho   ovplyvňovania   svedkov,   prípadne   spoluobvinených,   existuje   aj   ovplyvňovanie nepriame. Krajský súd tiež upozornil na to, že dôvodnú obavu možno vyvodiť aj z takých skutočností, ako sú spôsob spáchania trestného činu a osoby samotných páchateľov, pričom nebezpečenstvo kolúzneho konania treba hodnotiť v kontexte všetkých objektívne zistených skutočností získaných aj z iných trestných konaní. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že zo   spôsobu   spáchania   skutku,   tak   ako   ho   popísal   svedok - poškodený,   vyplýva   možnosť pôsobenia   na   svedkov   takým   spôsobom,   aby   došlo   k mareniu   objasňovania   skutočností závažných pre trestné konanie, a že nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo v čase vedeného trestného konania, pretože prostredníctvom inštitútu väzby sa má takémuto konaniu práve zabrániť. Príprava, ako aj spôsob spáchania skutku, z ktorého sú obvinení dôvodne   podozriví,   keď   mali   konať   ako   organizovaná   skupina,   sú   tiež   podľa   neho konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcou obavu z možného pôsobenia na svedkov.

V závere krajský súd reagoval aj na námietky uvedené v sťažnosti týkajúce sa otázky správnosti právnej kvalifikácie skutku a uviedol, že konečné ustálenie právnej kvalifikácie skutku bude predmetom ďalšieho dokazovania vo vedenom konaní a že túto otázku oba súdy posudzovali iba v medziach preskúmania splnenia materiálnych podmienok väzby.

Z   už citovaného   ustanovenia   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje ústavnú   ochranu   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142   ods. 1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 38/09).

Opierajúc   sa o tieto východiská   posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul nedostatky a zrejmé   nesprávnosti   uvedené   v petite   sťažnosti   bez   toho,   aby   vyzýval   sťažovateľa na opravu podania. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 46 ústavy bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práva konkrétnym odsekom tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ mal na mysli základné právo na spravodlivý proces zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy. Zrejme nesprávne   je   aj   označenie namietaného   porušenia   neexistujúceho   čl. 6   ods. 4 dohovoru v petite sťažnosti.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho   stavu   uvedeného   jednak   v návrhu   prokurátora,   ako   aj   v uznesení   okresného súdu, ktorý poukázal na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov a ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Pri   preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Keďže argumentácia sťažnosti   bola   zameraná   na   vyvrátenie   splnenia   hmotnoprávnych   predpokladov   väzby, krajský súd svoju prieskumnú právomoc zameral predovšetkým týmto smerom. Existenciu skutkových okolností vzatia do väzby odôvodnil s poukazom na spisový materiál týkajúci sa predmetného trestného konania a v ňom obsiahnuté dôkazy - výpoveď svedka poškodeného, svedka   J.   R. a ďalšie   relevantné   dôkazy.   Pri   odôvodňovaní   kolúzneho   dôvodu   väzby predostrel krajský súd celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich kolúzne konanie sťažovateľa   (aj   spoluobvineného),   a síce   skutočnosti   vyplývajúce   zo   záznamov telekomunikačnej   prevádzky   (informácie   o   kontaktoch   a dohodnutých   stretnutiach sťažovateľa   a   spoluobvineného   s rodinnými   príslušníkmi   jedného   zo   spolupáchateľov), spôsob spáchania skutku a osoby samotných obvinených.

Pri   skúmaní   danosti   konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   obavu   kolúzneho konania sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že všetky konkrétne okolnosti, na ktoré poukázal, zhodnotil vo vzájomných súvislostiach.

Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne   závery   krajského   súdu   vyvodené   pri   aplikácii   relevantnej   právnej   úpravy korešpondujú   so   skutkovými   zisteniami,   a tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o väzobnej otázke.

Námietka porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa teda javí ako zjavne neopodstatnená a vzhľadom na ústavnú konformnosť odôvodnenia rozhodnutia sa takouto javí aj námietka porušenia základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a preto   na   konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v danom   prípade   sú   zlučiteľné   s obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009