znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/08-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom   vlastniť   majetok   a právom   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 265/2005 zo 4. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2006 doručená sťažnosť K. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom vlastniť majetok a právom na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   v   spojení   s právom   pokojne   užívať   svoj   majetok   a nebyť   zbavený   majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 265/2005 zo 4. mája 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu Ľudovej banky, a. s. (ďalej len „navrhovateľka“ alebo „banka“), bolo Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   vedené   konanie   pod   sp.   zn.   5   Cb   139/01   vo   veci   zaplatenia   sumy 2 162 513,63 Sk s príslušenstvom   proti sťažovateľke ako odporkyni na tom základe,   že navrhovateľka   uzavrela   14.   februára   1996   so sťažovateľkou   zmluvu   o záložnom   práve k nehnuteľnostiam, ktorou zabezpečila návratnosť úveru poskytnutého inej osobe - J. Č. (ďalej len „úverová dlžníčka“).

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Cb   139/01-165   z   23.   mája   2005   okrem   iného rozhodol, že sťažovateľka je povinná navrhovateľke uhradiť určenú sumu, ako aj trovy konania. Sťažovateľka nesúhlasí s výrokom označeného rozsudku a uvádza, že podstatou jej argumentácie v prvostupňovom   aj odvolacom   konaní bola okolnosť,   že záložná zmluva uzavretá   s navrhovateľkou   je   neplatná   z dôvodu   jej   neurčitosti   a nezrozumiteľnosti „... pokiaľ ide o určenie pohľadávky a predovšetkým v tom, že sťažovateľka podpisovala zmluvu, v ktorej bola uvedená iná istina pohľadávky ako taká, ktorú nakoniec podpísala aj banka. Sťažovateľka na preukázanie týchto skutočností navrhovala vykonanie dôkazov“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že sa v prvostupňovom konaní bránila aj tým, že jej „... v súlade   s hmotným   právom   (Občiansky   zákonník)   nevznikla   povinnosť   poskytnúť plnenie   banky,   keďže   banka   sama   zavinila,   že   úverová   dlžníčka   nemohla   svoj   záväzok splniť, pretože pri poskytovaní úveru úverovej dlžníčky, svojím ľahkomyseľným konaním spôsobila, že úver bol úverovej dlžníčke poskytnutý, napriek tomu, že nespĺňala podmienky na   poskytnutie   úveru   a že   o jej   neschopnosti   splácať   úver   informovala   banku   pred poskytnutím úveru samotná sťažovateľka. Takisto v tejto súvislosti navrhovala konkrétne dôkazy, výsluchy svedkov...“.

Sťažovateľka tiež uvádza, že krajský súd nevykonal ani jeden z ňou navrhovaných dôkazov, pričom v odôvodnení rozsudku sa nevyrovnal ani s rozpormi medzi tvrdeniami sťažovateľky a banky. Na základe uvedených dôvodov podala sťažovateľka 11. júla 2005 proti prvostupňovému rozsudku odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, že podľa jej názoru krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav v predmetnej veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Na odvolacom pojednávaní sťažovateľka predložila najvyššiemu súdu ďalšie listinné dôkazy, z ktorých podľa jej názoru vyplynula pravdivosť ňou tvrdených skutočností, ale „Najvyšší   súd   sa   v skutočnosti   odvolacími   námietkami,   dôkazmi   navrhnutými a predloženými   sťažovateľkou   pred   súdom   I.   stupňa,   ako   aj   v odvolacom   konaní, nezaoberal“. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 265/2005 zo 4. mája 2006 odvolaním napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil   a nepriznal   navrhovateľke   náhradu   trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka zastáva názor, že označený rozsudok najvyššieho súdu je nesprávny po skutkovej a právnej stránke, a to z viacerých dôvodov:

- najvyšší súd sa námietkami uvedenými v podanom odvolaní, ako aj sťažovateľkou navrhnutými   a predloženými   dôkazmi   v prvostupňovom   a   odvolacom   konaní   vôbec nezaoberal,   ale   uviedol: „Dôvody   odvolania   nie   sú   právne   opodstatnené...   Napádanie záložnej zmluvy z dôvodu, že ju mala uzavrieť pobočka, ktorá nemá právnu subjektivitu taktiež   neobstojí.   Žalobkyňa   to   dostatočne   vysvetlila   a je   vecou   vnútornej   organizácie banky, kto, aké úkony banky má vykonávať. Žalovaná zmluvu vykonala dobrovoľne a jej záväznosť je tým daná“ ;

-   najvyšší   súd   svojím   postupom   a rozhodnutím   ignoroval   platné   ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), keď rozhodol v danej veci bez toho, aby podrobne preskúmal dôvody neplatnosti záložnej zmluvy, v dôsledku ktorých je sťažovateľka podľa jej názoru oprávnená odmietnuť plnenie podľa tejto zmluvy;

- napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa ani obsahové náležitosti požadované podľa § 157 ods. 2 OSP, pretože „... nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, z ktorých   dôkazov   vychádzal,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil“;

- najvyšší súd svojím postupom (nevykonanie sťažovateľkou navrhnutých dôkazov, ktoré   by   podľa   jej   tvrdenia   boli   preukázali neplatnosť   záložnej   zmluvy)   a rozhodnutím odňal   možnosť   brániť   sa   nároku   banky,   čím   došlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Právo sťažovateľky K. K.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru v spojení   s právom   pokojne   užívať   svoj   majetok   a nebyť   zbavený   majetku   zakotveného v článku   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   postupom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy SR v spojení s právom vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právom na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 265/2005 zo dňa 4. 5. 2006 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 265/2005 zo dňa 4. 5. 2006 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku s výnimkou   verejného záujmu a za podmienok,   ktoré stanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd [obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)] podľa svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. k čl. 6 ods. 1 dohovoru overuje, či konanie ako celok bolo spravodlivé, pričom nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   respektíve medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 17/01, IV. ÚS 235/05).

Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   vo   viacerých   rozhodnutiach   týkajúcich   sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods. 1 zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   nemožno   ho   ale   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   bola daná podrobná odpoveď.  ...   Preto   otázku,   či   súd splnil   svoju   povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z článku 6 ods.   1 dohovoru,   možno posúdiť len so zreteľom ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu“ (rozsudok Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť odpoveď na argument, ktorý sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd už vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97) ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   označeným rozsudkom   najvyššieho súdu   došlo   k   porušeniu   jej   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   Dodatkového   protokolu k dohovoru   tým,   že   najvyšší   súd   rozhodol   v jej   neprospech   na   základe   nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   a právneho   posúdenia   danej   veci,   ktoré   sú   následkom nevykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľkou. Sťažovateľka tiež považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, pretože podľa jej názoru najvyšší súd v tomto rozhodnutí neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a na základe akých dôkazov vo veci rozhodol.

Ústavný   súd   prípisom   z 24.   januára   2008   požiadal   predsedu   najvyššieho súdu o vyjadrenie   k sťažnosti   sťažovateľky.   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení č. KP 8/08-24 z 26. marca 2008 uviedol:

„...   kľúčovým   pre   rozhodnutie   vo   veci   bola   otázka   platnosti   zmluvy   o záložnom práve, ktorým sa zabezpečovala pohľadávka žalobcu z úveru poskytnutého J. Č. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva je platná. Rozhodol tak po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom a doplnení dokazovania. V rozhodnutí podrobne uviedol skutkové závery aj dôkazy, z ktorých k nim dospel. Odvolací senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   dospel   k rovnakému   záveru   a rozsudok potvrdil. V rozhodnutí poukázal na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa...

Z rozhodnutí však nevyplýva, že by sa súdy pri hodnotení dôkazov dopustili zjavnej logickej nesprávnosti alebo, že by chybne postupovali pri podriadení skutkového zistenia pod príslušné zákonné ustanovenie. Zo strany krajského súdu ani zo strany najvyššieho súdu v žiadnom prípade nešlo o svojvoľný, či neospravedlniteľný alebo neudržateľný výklad príslušných ustanovení zákona... Podotýkam, že vo veci sťažovateľka podala aj dovolanie v podstate   z rovnakých   dôvodov   aké   uvádza   v sťažnosti.   Päťčlenný   dovolací   senát uznesením   z 25.   októbra   2007   sp.   zn.   1   Obdo   V 71/2006   dovolanie   ako   neprípustné odmietol...

I keď už z uvedených dôvodov nepovažujem za potrebné bližšie rozoberať skutkovú a právnu stránku sporu, dovolím si len stručnú poznámku. Podstatou záložného práva, tak ako ostatných prostriedkov zabezpečenia pohľadávky, kde zabezpečenie poskytuje iná osoba ako dlžník, je prevzatie určitej miery rizika, že dlžník svoj dlh riadne nesplní z veriteľa na toho,   kto   zabezpečenie   poskytuje.   Konštrukcia   zabezpečovacích   inštitútov   nepochybne vychádza z predpokladu, že ten kto zabezpečuje dlh niekoho iného, je o pomeroch dlžníka a možných rizikách z nich pochádzajúcich, informovaný lepšie ako veriteľ a napriek tomu je ochotný zabezpečenie prevziať. Práve preto, je veriteľ ochotný poskytnúť dlžníkovi plnenie len   za   predpokladu,   že   niekto   dlh,   ktorý   tým   vznikne,   zabezpečí   (ak   ho   pre   veriteľa dostatočným spôsobom nezabezpečuje sám dlžník) a sníme z neho časť rizika. Ak ten, kto záväzok   prevzal   bez   toho,   aby   dostatočne   pomery   dlžníka   poznal,   alebo   ak   nesprávne zhodnotil mieru rizika z pomerov dlžníka vyplývajúcich, nemôže to byť pričítané na úkor veriteľa. Z tohto pohľadu je nelogická obrana sťažovateľky, uvádzaná aj v sťažnosti, že veriteľa, už pred poskytnutím úveru dlžníkovi, upozorňovala, že dlžník nie je schopný úver splácať. Uvedená skutočnosť preto svedčí skôr v jej neprospech.“

Sťažovateľka   v   stanovisku   zo   7.   apríla   2008,   ktorým   reagovala   na   vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu z 26. marca 2008, uviedla:

„Vyjadrenie   Najvyššieho   súdu   SR   obsahuje   argumentáciu,   ktorá   nezodpovedá skutočnostiam zistiteľným zo spisu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 265/2005, ani obsahu spisu Krajského súdu sp. zn. 5 Cb 139/01.

Predmetom a podstatou sťažnosti sťažovateľky je odňatie možnosti konať pred súdom a to tým, že jej tak I. stupňový, ako aj najvyšší súd odňali možnosť dokázať v konaní, ktoré pred nimi prebiehali, svoje tvrdenia.

Sťažovateľka   už   v sťažnosti   poukázala   na   to,   že   účastník   občianskeho   súdneho konania   má   povinnosť   tvrdenia   a povinnosť   navrhovať   na   svoje   tvrdenia   dôkazy. Sťažovateľkine tvrdenia, ktorými sa bránila proti žalobe žalobcu boli také, ktoré v súlade s hmotným právom boli spôsobilé privodiť pre sťažovateľku priaznivejší výsledok konania. Týkali sa tak platnosti zmluvy, ako aj obrany žalovanej - sťažovateľky spočívajúcej v tom, že bol   to   sám   žalobca,   kto   spôsobil   nemožnosť   uspokojenia   svojej   pohľadávky   zo   strany dlžníka.

Sťažovateľka nepovažuje za účelné v tomto vyjadrení opakovať argumentáciu, ale z obsahu je sťažnosti je zrejmé, že pochybením súdu nie je nesprávne hodnotenie dôkazov, prípadne v jej neprospech, ale skutočnosť, že jej nebola daná možnosť dôkazmi, ktoré súdu navrhovala, svoje tvrdenia preukázať.

Nakoniec, aj vo vyjadrení najvyššieho súdu je obsiahnuté tvrdenie o tom, že súd posudzoval skutočnosť platnosti zmluvy.

Je teda zrejmé, že otázku platnosti alebo neplatnosti zmluvy považuje vo svojom vyjadrení najvyšší súd za takú, ktorou je potrebné sa v konaní zaoberať.

Sťažovateľka   už   v sťažnosti   uviedla   veľmi   konkrétne   spôsob   nakladania   súdov s otázkou platnosti alebo neplatnosti zmluvy.

Znova opakuje, že na túto otázku neboli v konaní vykonávané žiadne dôkazy, ktoré navrhovateľka   označila   a ktoré   boli   spôsobilé   privodiť   skutkové   a právne   závery o neplatnosti zmluvy.“

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľky tvoria ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to v časti upravujúcej záložné právo (§ 151a a nasl. OZ).   V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   zásadnou   otázkou,   ktorá   je   napokon   aj dôvodom   podania   sťažnosti   sťažovateľky,   je   určenie   platnosti   záložnej   zmluvy,   ktorú všeobecné   súdy   (krajský   i najvyšší)   vo   svojich   rozsudkoch   vyslovili.   Ústavný   súd   preto zvlášť skúmal, či v danom prípade najvyšší súd náležite vysvetlil, aké skutkové a právne úvahy ho viedli k potvrdzujúcemu rozsudku v konaní sp. zn. 2 Obo 265/2005, a zároveň či neboli   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   aplikované   spôsobom,   ktorý   by signalizoval   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   podľa   ústavy,   dohovoru a Dodatkového protokolu k dohovoru.

Ústavný súd z fotokópie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 265/2005 zo 4. mája 2006, ktorý bol k sťažnosti sťažovateľky pripojený ako príloha, zistil, že uvedeným rozsudkom bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 5 Cb 139/01-165 z 23. mája 2005 ako   prvostupňového   súdu,   ktorým   bola   sťažovateľka   zaviazaná   k povinnosti   uhradiť navrhovateľke určenú sumu s príslušenstvom.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„K celému   postupu   v konaní   prvostupňového   súdu   po   zrušení   prvšieho   rozsudku uznesením 2 Obo 289/03 odvolací súd dodáva, že k zrušeniu pôvodného rozsudku zo 6. 10. 2003   č. k. 5 Cb   139/01-53   došlo   z procesných   dôvodov,   ktoré   nebolo   možné   tolerovať. Prvým takýmto dôvodom bolo, že časť jedného uplatneného nároku žalobcu bola vyčlenená na samostatné konanie, ktorý postup zákon nepozná. Nešlo o dve veci, ktoré by sa nehodili na spoločné konanie.

Druhým procesným pochybením bolo, že výrok rozsudku bol formulovaný tak, že žalobcovi   bolo   umožnené   sa   domáhať   uspokojenia   pohľadávky   len   z výťažku   z   predaja založenej nehnuteľnosti. Takéto obmedzenie žalobcovi súd nemôže uložiť, pretože súdom priznanú pohľadávku by mohol vymôcť aj inak pri zániku záložného práva.

Právny   záver   tohto   rozhodnutia,   pokiaľ   ide   o platnosť   záložnej   zmluvy,   dotknutý nebol. V novom, napadnutom rozhodnutí už tieto procesné chyby nie sú a dôvody odvolania nie sú právne opodstatnené. Napadanie úverovej zmluvy odvolateľkou nie je možné, pretože nebola jej účastníčkou. Napadanie záložnej zmluvy z dôvodu, že ju mala uzavrieť pobočka, ktorá nemá právnu subjektivitu taktiež neobstojí. Žalobkyňa to dostatočne vysvetlila a je vecou vnútornej organizácie banky kto aké úkony má vykonávať... Pokiaľ ide o výšku do akej   záväzok   zabezpečovala,   malo   by   to   význam   až   pri   rozvrhu   výťažku   z predanej nehnuteľnosti.“

Na základe uvedenej argumentácie najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že otázka určenia platnosti záložnej zmluvy bola najvyšším súdom preskúmaná už v predchádzajúcom uznesení   sp.   zn.   2   Obo   289/03   z   26.   mája   2004.   V predmetnom   uznesení   na   základe skoršieho odvolania podaného sťažovateľkou (v ktorom uviedla rovnaké dôvody neplatnosti záložnej   zmluvy   ako   v neskoršom   odvolaní   z 11.   júla   2005   a napokon   aj   v sťažnosti ústavnému súdu) sa najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu primerane argumentačne vysporiadal s tým, prečo považuje záložnú zmluvu za platnú. Ústavný súd k tomuto názoru dospel   po   dôkladnom   preskúmaní   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Právna argumentácia sťažovateľky v odvolaní z 11. júla 2005 a jej návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania   boli   preto   v dôsledku   skoršieho   vyslovenia   platnosti   záložnej   zmluvy irelevantné a neboli predmetom preskúmania najvyššieho súdu v konaní a rozsudku sp. zn. 2   Obo   265/2005   zo   4.   mája   2006.   Ústavný   súd   z   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo 265/2005 zo 4. mája 2006 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za neodôvodnený alebo arbitrárny (IV. ÚS 150/03).

Na   základe uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy,   právami   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k dohovoru a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným (IV. ÚS 205/07).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne   (I. ÚS 12/01,   IV. ÚS 287/04).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   úhrady trov konania alebo zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008