znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/07-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6. júna 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   K.   T.,   t.   č. vo   väzbe,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva nebyť odňatý   svojmu zákonnému sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. 2 To 51/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2007 doručená   sťažnosť   K.   T.,   t.   č. vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v trestnej veci vedenej proti nemu pre trestný čin lúpeže, ktorý spáchal ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1   a   § 234   ods. 1   Trestného   zákona   účinného   do   31. decembra 2005,   v   odvolacom konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 To 51/2006   na verejnom   zasadnutí   konanom

7. novembra 2006 prerokoval odvolanie Krajskej prokuratúry v B. a odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 T 4/05 z 31. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu JUDr. P. K., sudkyne JUDr. I. M. a JUDr. Ing. A. J. Sťažovateľ pritom argumentuje tým,   že   rozsudok   sp. zn. 2 To 51/2006   zo   7. novembra 2006,   ktorý   mu bol doručený   12. marca 2007,   je podpísaný   predsedom   senátu   JUDr. J.   M.   Sťažovateľ   tvrdí, že uvedený predseda senátu v skutočnosti na verejnom zasadnutí, na ktorom bol sťažovateľ osobne prítomný, nevyniesol označený rozsudok, ale senátu na tomto verejnom zasadnutí predsedal   JUDr.   P.   K.   Sťažovateľ   teda   namieta,   že   v označenej   trestnej   veci   rozhodol v odvolacom   konaní   na najvyššom   súde   senát   v nezákonnom   zložení.   Podľa   obsahu sťažnosti preto ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podstatou   námietky   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že v jeho   trestnej   veci   rozhodol v odvolacom   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp. zn.   2 To 51/2006   senát   v inom zložení, než aké je uvedené v záhlaví rozsudku zo 7. novembra 2006.

V tomto   postupe   najvyššieho   súdu   videl   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Ústavný súd skúmal, či sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd vyjadruje názor, že takýmto účinným opravným prostriedkom je v danom prípade dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. účinného   od   1. januára 2006   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Ústavný   súd   dospel k uvedenému   záveru   vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku upravujúcich   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok,   a to   najmä   so   zreteľom   na   okruh oprávnených osôb na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty regulujúce podanie dovolania a rozhodovania o ňom (§ 368 a nasl. Trestného poriadku).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa   ustanovenia   § 369   ods. 2   Trestného   poriadku   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   môže   dovolaním   napadnúť   z   dôvodu   uvedeného   v   § 371   ods. 1 a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení,   jeho   súrodenec,   osvojiteľ,   osvojenec,   manžel   alebo   druh.   Ak   je   obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Podľa   ustanovenia   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   dovolanie   sa   podáva   najneskôr   do   troch   rokov   od   doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy trestného procesu pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy)   na   podanie   dovolania   podľa   § 368   a nasl.   Trestného poriadku.

V danej veci je potrebné uviesť, že označený mimoriadny opravný prostriedok ešte stále umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý je oprávnený aj povinný poskytnúť ochranu základnému právu   sťažovateľa   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi,   ktorého   porušenie   namieta,   a nie ústavný   súd   v konaní   o sťažnostiach.   Právomoc   ústavného   súdu   je   pri   ochrane   tohto základného   práva   každého   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   subsidiárna a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (obdobne napr. II. ÚS 13/01,   IV. ÚS 64/02).   Uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   pri   ochrane základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   zároveň   predpokladá,   že   všeobecné   súdy neposkytnú ochranu základnému právu sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému súdu v súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich   právomoci ako opravných súdov.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažnosť   nespĺňa   ani   zákonom   predpísané   náležitosti.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci však už ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007