znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/04-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   júla   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť J. B., bytom S., zastúpeného advokátom Mgr. M. U., Z., vo veci porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 197/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 197/98   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Zvolen   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   197/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Zvolen   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Zvolen   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy konania vo výške 9 332 Sk (slovom deväťtisíctristotridsaťdva slovenských korún) do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. U., Z.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2004 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 197/98.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 134/04–10 z   28. apríla 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu JUDr. Z. B. vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla, že:

«Žalobca pôvodne žaloval len Roľnícke družstvo Sliač, nepripojil k žalobe listinné dôkazy a to nájomnú zmluvu, hoci tvrdil, že žalovaný neoprávnene užíva jeho parcely č. KN 1652 a 1653 zapísané v LV č. 812 kat. úz. R. Až dňa 22. 2. 1999 žalobca doručil súdu vyjadrenie, v ktorom kvalifikoval žalobu aj po právnej stránke. Dňa 16. 11. 2000 doručil súdu úpravu návrhu, v ktorej upresnil označenie žalovaného na Roľnícke družstvo Sliač v „likvidácii“. Aj keď vstup do likvidácie nastal 6. 9. 1999. V tomto podaní tiež označil 2. žalovaného   M.   L.   Na   adrese   bydliska N.   sa žalovaný   nezdržiaval,   bolo preto potrebné zisťovať jeho pobyt. Hoci bol žalobca vyzývaný na odstránenie vád podania, tieto odstránil až v podaní 15. 8. 2001 a súd uznesením z 16. 8. 2001 pripustil zmenu návrhu a pristúpenie M. L. do konania v II. rade.

Na dĺžku konania tak mali vplyv aj skutočnosti, že žalobca nepodal žalobu v súlade s § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1, 2 O. s. p. Právnu kvalifikáciu doručil súdu po výzve sudkyne 22. 2. 1999 a vady podania odstránil až 15. 8. 2001.

Nebolo možné doručiť žalobu a uznesenie z 16. 8. 2001 2 žalovanému, ktorý sa na adrese bydliska uvedenej v žalobe nezdržiaval. Nebol správne označený ani 1. žalovaný, ktorý 6. 9. 1999 vstúpil do likvidácie a úprava návrhu bola súdu doručená 16. 11. 2000. Uznesením KS v B. Bystrici zo dňa 29. 4. 2002 bol vyhlásený konkurz na majetok 1. žalovaného žalobca zobral žalobu voči nemu späť 29. 3. 2004.

Aj zo strany súdu došlo k určitým prieťahov v konaní, ktoré boli spôsobené tým, že vo veci koná už štvrtá sudkyňa. M. K. odišla do dôchodku. JUDr. K. bola dočasne pridelená na OS   Veľký Krtíš.   Zostalo   po nich   nevybavených viac   ako   300   nevybavených vecí,   ktoré museli   prideliť   medzi   ostatných   sudcov.   Okresný   súd   vo   Zvolene   nebol   personálne dostatočne obsadený od r. 2001, preto nebolo možné inou organizáciou práce tento stav zmeniť pri vysokom nápade vecí.

Žalobca namieta, že súd vo veci nekonal od 22. 2. 1999, súd nemohol vo veci konať, lebo   bolo   potrebné   jeho   vyjadrenie   doručiť   1.   žalovanému   –   jeho   právny   zástupca JUDr. V. M. ukončil zmluvu o poskytovaní právnej pomoci. Taktiež bolo potrebné doručiť upresnený   návrh   z 16.   11.   2000   v ktorom   žalobca   upresnil   označenie   1.   žalovaného a navrhol vstup II. žalovaného M. L.

Uznesenie   ktorým   súd   pripustí   pristúpenie   2.   žalovaného   do   konania   a zmenu návrhu   nadobudlo   právoplatnosť   až   19.   11.   2003.   Sťažnosť   žalobcu   považujem   len   za čiastočne odôvodnenú.»

Prílohou   podania   predsedníčky   okresného   súdu   bolo   i podanie   označené   ako „Pracovné úkony vo veci č. k. 10 C 197/98 Okresného súdu vo Zvolene“, z ktorého vyplýva, že:

„- Dňa 22. 6. 1998 bola doručená na súd žaloba. Vec bola pridelená sudkyni M. K.

-Dňa 25. 6. 1998 vyzvala sudkyňa žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku 8.208,- Sk.

-Prípisom z 18. 9. 1998 vyzvala žalovaného, aby sa v lehote 15 dní k žalobe vyjadril a označil dôkazy, ktoré žiada vykonať. Prípis prevzal 22. 9. 1998.

-Dňa 6. 11. 1998 vyzvala sudkyňa zástupcu žalobcu, aby predložil nájomnú zmluvu a výpoveď z nájmu. Výzvu prevzal zástupca žalobcu 10. 11. 1998. Dňa 19. 11. 1998 doručil súdu list ktorým vypovedal Zmluvu o nájme č. 120/2 a uviedol, že nájomnú zmluvu predložiť nemôže, lebo ju nemá.

-Sudkyňa určila termín pojednávania na 17. 1. 1999.

-Dňa 16. 12. 1998 doručil súdu vyjadrenie zástupca žalovaného. Opis jeho vyjadrenia úpravou   z 21.   12.   1998   dala   sudkyňa   doručiť   zástupcovi   žalobcu   s tým,   aby   sa k nemu vyjadril do 3. 1. 1998. Vyjadrenie doručené nebolo.

-Na pojednávanie 7. 1. 1999 sa nedostavil žalovaný. Pojednávanie bolo odročené na

4.   2.   1999   súčasne   sudkyňa   vyžiadala   spis   č.   98/007733   z OÚ   Zvolen   a uložila žalovanému   povinnosť   predložiť   doklady   o tom,   ktorú   časť   parciel   si   prenajal a zmluvy o nájme.

-Prípisom z 12. 1. 1999 vyzvala zástupcu žalobcu na predloženie dokladov podľa uznesenia z pojednávania.

-Pojednávanie dňa 4. 2. 1999 bolo odročené na neurčito. Sudkyňa uložila obidvom účastníkom   vypracovať   presne   písomnú   kvalifikáciu   svojho   uplatneného   návrhu v lehote 15 dní.

-Dňa 22. 8. 2000 vyžiadala sudkyňa výpis z Obchodného registra pri OS B. Bystrica na žalovaného.

-Vyjadrenie   žalobcu   prípisom   z 11.   9.   2000   dala   sudkyňa   doručiť   likvidátorovi žalovaného.

-Dňa 11. 12. 2000 dala sudkyňa doručiť úpravu návrhu zo strany žalobcu zo dňa

16. 11. 2000 likvidátorovi a M. L. (II. žalovanému).

-Dňa 27. 12. 2000 dala sudkyňa doručiť vyjadrenie žalovaného žalobcovi.

-Výzvou zo dňa 26. 2. 2001 vyzvala sudkyňa zástupcu žalobcu, aby súdu oznámil kde II. žalovaný M. Lacko býva, lebo z adresy uvedenej v návrhu sa odsťahoval.

-Dňa   21.   3.   2001   vec   predložila   sudkyňa   M.   K.   na   pridelenie   inému   sudcovi, vzhľadom k tomu, že odchádza do dôchodku.

-Opatrením predsedníčky súdu zo dňa 7. 6. 2001 bola vec podľa § 2 ods. 2 Vyhl. č 66/1992 pridelená sudkyni JUDr. D. M.

-Sudkyňa   úpravou   z 31.   7.   2001   vyžiadala   z Registra   pobytu   obyvateľov   SR B. Bystrica adresu 2. žalovaného.

-Dňa 9. 8. 2001 vyzvala zástupcu žalobcu na odstránenie vád podania podľa § 42 ods. 3 O. s. p. lebo nie je zrejmé v akej výške sa žalobca domáha náhrady voči

2. žalovanému.

-Dňa 16. 8. 2001 požiadala Poštu Necpaly o zistenie, či 2. žalovaný zanechal inú adresu na doručovanie zásielok a či žijú jeho príbuzní. Súčasne požiadala OO PZ Martin o doručenie uznesenia o návrhu 2. žalovanému.

-Dňa 19. 9. 2001 urobila dotaz na MÚ Sliač, či je na Sliači prihlásený žalovaný na pobyt.

-Dňa 27. 9. 2001 dala doručiť zásielky na adresu posledného pobytu 2. žalovaného do Smoleníc.

-Dňa 7. 1. 2002 dala sudkyňa vec predložiť JUDr. K.

-Opatrením predsedníčky súdu z 8. 1. 2002 bola vec podľa § 2 ods. 2 Vyhl. č. 66/1992 Zb. pridelená sudkyni JUDr. M. K., ktorej boli pridelené všetky nerozhodnuté veci po sudkyni M. K.

-Sudkyňa prípisom z 21. 1. 2002 požiadala OO PZ Trnava o vykonanie pátrania po pobyte 2. žalovaného. Ten istý dotaz urobila aj na OO PZ Zvolen.

-Dňa 10. 7. 2003 sudkyňa dala doručiť návrh spolu s uznesením 2. žalovanému na adresu trvalého bydliska a vyzvala práv.   zástupcu žalobcu, aby predložil listinný dôkaz o vlastníctve parc. č. 1324 a vyzvala ho aby sa vyjadril, či žalobca na žalobe trvá. Súčasne vyžiadala správy o bydlisku žalovaného z Registra pobytu obyvateľov SR.

-Úpravou z 11. 9. 2003 dala doručiť súdna tajomníčka listiny 2. žalovanému, zásielka sa vrátila s tým, že je dlhodobo odsťahovaný.

-Dňa 9. 10. 2003 sa pokúsila súdna tajomníčka zistiť pobyt 2. žalovaného, urobila dotazy   na   CEPO,   OO   PZ,   Centrálnu   evidenciu   väzňov,   MÚ,   OÚ   –   odbor živnostenský.   Na   základe   oznámenia   OO   PZ   Príbovce   boli   zásielky   doručené

2. žalovanému na adresu B. p. S. S. Zásielku prevzala splnomocnená zástupkyňa dňa

19. 11. 2003.

-Dňa 27. 11. 2003 oznámila sudkyňa zást. žalobcu, že v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) Zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní došlo k prerušeniu konania, nakoľko na majetok 1. žalovaného Roľnícke družstvo Sliač bol vyhlásený konkurz uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici číslo 36–24 K 400/01 zo dňa 29. 4. 2002.

-Dňa 31. 12. 2003 spis predložila sudkyňa JUDr. K. s tým, že uznesením Súdnej rady SR bola dočasne pridelená na výkon funkcie na OS Veľký Krtíš od 1. 1. – 31. 12. 2004.

-Opatrením predsedníčky súdu bol dňa 5. 2. 2004 spis pridelený sudkyni JUDr. J. K.

-Sudkyňa vyzvala správkyňu konkurznej podstaty JUDr. J. S. dňa 13. 2. 2004, aby oznámila či súhlasí s tým, aby sa v konaní pokračovalo. Správkyňa súdu 23. 2. 2004 oznámila, že nesúhlasí s pokračovaním v konaní.

-Dňa 29. 3. 2004 zobral žalobca žalobu späť voči Roľníckemu družstvu Sliač v celom rozsahu a žiadal aby súd pokračoval v konaní voči 2. žalovanému M. L.

-Uznesením zo dňa 26. 4. 2004 súd konanie zastavil voči 1. žalovanému.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označila predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 197/98 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   konaní   okresného   súdu   vedenom pod sp. zn. 10 C 197/98   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 197/98 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie istiny a ochrana vlastníckeho   práva   podľa   §   126   Občianskeho   zákonníka.   Ústavný   súd   konštatuje, že v danom   prípade   ide   o   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov,   podklad pre rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a používaná   právna   úprava.   Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú   stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „Po právnej a skutkovej stránke nehodnotím spor ako zložitý.“

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danom prípade ide o vec, v ktorej je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Je pravdou, že sťažovateľ pri podaní návrhu na začatie konania nezaplatil súdny poplatok, čím si nesplnil poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorá mu vznikla v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   žaloby,   ale   táto   skutočnosť   nemala   vplyv na predĺženie tohto konania, pretože súdny poplatok bol už zaplatený po výzve okresného súdu 27. júla 1998.

Podstatný vplyv na celkovú dĺžku konania mala tá skutočnosť, že žaloba bola podaná bez náležitostí uvedených v § 79 OSP platného do 31. augusta 2003, neobsahovala potrebné listinné   dôkazy   (nájomná   zmluva   a výpoveď   z   nájmu)   a okresný   súd   okrem   výzvy na zaplatenie   súdneho   poplatku   (25.   júna   1998)   musel   sťažovateľa   6.   novembra   1999 vyzvať   aj   na   predloženie   príloh   a pre   nedostatočné   právne   zdôvodnenie   žaloby   musel odročiť   pojednávanie   zo   4.   februára   1999.   Zdôvodnenie   žaloby   sťažovateľ   doručil okresnému súdu 22. februára 1999. Ďalej právny zástupca sťažovateľa 16. novembra 2000 doručil súdu „Úpravu návrhu“, ktorou opravil označenie žalovaného «Roľnícke družstvo Sliač „v likvidácii“», hoci žalovaný vstúpil do likvidácie už 6. septembra 1999, a týmto podaním   rozšíril   žalobu   i o žalovaného   v druhom   rade   bez   toho,   aby   presne   určil   petit vo vzťahu k tomuto žalovanému. Akého návrhu sa domáha od žalovaného v druhom rade, sťažovateľ oznámil až 15. augusta 2001 na základe výzvy okresného súdu.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania   vo   výraznej   miere   účastník   (§   6,   §   120   ods.   1   a iné   OSP).   V prípade,   že   sa v dôsledku týchto nedostatkov neúmerne predĺži konanie, účastník konania, v tomto prípade sťažovateľ, musí počítať s tým, že to v každom prípade pôjde na jeho ťarchu.

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotný sťažovateľ sa svojím konaním výrazne podieľal na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 197/98. V činnosti okresného súdu sa zbytočné prieťahy vyskytli v období od 4. februára 1999, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 11. decembra 2000, keď okresný súd dal doručiť podanie sťažovateľa zo 16. novembra 2000 žalovaným. V období medzi týmito úkonmi okresný súd iba vyžiadal výpis z obchodného registra (28. augusta 2000).   I keď   okresný   súd   v inom   období   vo   veci   vykonával jednotlivé procesné úkony a dvakrát vo veci aj pojednával, jeho postup bol málo efektívny a minul sa svojmu účinku. Výsledkom jeho neefektívneho postupu je aj zisťovanie pobytu žalovaného v druhom rade v období od februára 2001 do októbra 2003 (opakované výzvy adresované „CEPO“, polícii a pod.).

Zbytočné prieťahy v konaní vznikli aj tým, že i keď okresný súd sledoval v spore, aby boli splnené všetky   náležitosti   žaloby, jeho úkony nesmerovali k odstráneniu   stavu právnej   neistoty   sťažovateľa.   Keďže   žaloba   sťažovateľa   nemala   náležitosti   podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, nemal vo veci pojednávať, ale mal sťažovateľa   vyzvať   na   odstránenie   jej   nedostatkov   a využiť   iné   zákonné   procesné prostriedky,   ktoré   mali   podľa   názoru   ústavného   súdu   prednosť   pred   určením   termínu pojednávania. Ústavný súd konštatuje, že i keď okresný súd vo veci dvakrát pojednával, nebol vykonaný žiadny dôkazný prostriedok a vec napriek tomu, že konanie v nej trvá viac ako 6 rokov, nie je pripravená na rozhodnutie.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania a jeho doterajšieho priebehu ústavný súd je toho názoru, že postupom okresného súdu v predmetnej veci došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   veľkom   počte   nevybavených   vecí, nedostatočnom   personálnom   obsadení   a zmene   sudcov   okresného   súdu   v   tomto   smere neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (III. ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a   v   tejto   súvislosti nedostatok   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 197/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že „Mám za to, že Okresný   súd   vo   Zvolene   svojím   konaním   poškodil   moje   právo   zaručené   čl.   48   ods.   2 ústavy“.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto   jeho   právomoci. Vzhľadom   na   zistenú   dobu   nečinnosti   a neefektívnej   činnosti   považoval   za   potrebné rozhodnúť   aj   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Zohľadňujúc   tiež konkrétne   okolnosti   prípadu   a to,   že   sťažovateľ   sa   podieľal   na   zbytočných   prieťahoch súdneho konania, ústavný súd rozhodol, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. U.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   9 332   Sk   (slovom   deväťtisíctristotridsaťdva   slovenských   korún) z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý   v hodnote   4   530   Sk   (základom   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk), podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004