znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 134/03-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Ing. E. T., bytom T. T., zastúpeného advokátom JUDr. S. S., N., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-9 C 25/92, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-9 C 25/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. E. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Ing. E. T. úhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 134/03 z 13. augusta 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   E.   T.,   bytom   T.   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. V-2-9 C 25/92.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   15. januára 1992   Okresnému   súdu Bratislava - vidiek   žalobu „o vydanie   nehnuteľnosti   podľa   § 5 zák. č. 87/1991 Zb.“. Dňa 1. januára 1997 prevzal agendu bývalého Okresného súdu Bratislava – vidiek Okresný súd Bratislava III.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne rozhodnuté vo veci samej, avšak z vyjadrení podpredsedov okresného súdu a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vyplýva, že vec bola medzičasom právoplatne skončená   (10. apríla 2004)   po   tom,   čo   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   10 Co 205/03 z 3. decembra 2003   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   V-2-9 C 25/92 z 10. apríla 2002.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr. 3154/03   doručeným   ústavnému   súdu   31. mája 2004,   v ktorom sa okrem iného uvádza: «... k ústavnej sťažnosti navrhovateľa podanej vo veci sp. zn. V-2- 9 C 25/92 sa s uspokojením v zásade môžem vyjadriť, že vec je právoplatne skončená. Vec   prejednávala   a   rozhodovala   sudkyňa   JUDr.   V.   L.,   a to od 18. 9. 2000,   kedy jej bola   Opatrením   Spr.   3011/2000   zo   dňa   18. 9. 2000   pridelená   na prejednanie a rozhodnutie   spolu   s   ďalšími   jedenástimi   nevybavenými   vecami   zo   súdneho   oddelenia sudkyne   JUDr.   N.   W.,   ktorá   dňa   1. 9. 2000   prevzala   agendu   exekučných   vecí.   Všetky nevybavené veci súdneho oddelenia sudkyne JUDr. N. W. boli takto prerozdelené všetkým sudcom občianskoprávneho úseku súdu.

Sudkyňa JUDr. V. L. konala vo veci riadne, bez prieťahov, dňa 10. 4. 2002 vyhlásila rozsudok, odvolací súd ho potvrdil, právoplatnosť nadobudol dňa 10. 4. 2004.

Pre   úplnosť   poznamenávam,   že   sudkyňa   vykonávala   v   období   od   1. 9. 2001 do 31. 1. 2002 stáž na Krajskom súde v Bratislave.

Návrh na začatie konania bol podaný na bývalom Okresnom súde Bratislava - vidiek dňa 15. 1. 1992, prvý sudca, ktorý vec prejednával a rozhodoval bol JUDr. P. P., ten dňa 6. 11. 1992   rozsudkom   návrh   zamietol,   navrhovateľ   podal   odvolanie,   uznesením   zo dňa 31. 3. 1993 odvolací súd rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. JUDr. P. P. sa stal advokátom a v poradí druhým sudcom, ktorý vec prejednával a rozhodoval   bola   JUDr.   D.   S.,   ktorá   dňa   27. 2. 1995   rozsudkom   návrh   zamietla, navrhovateľ   podal   odvolanie   dňa   31. 5. 1995,   spis   veci   dňa   17. 7. 1996   bol   odvolacím súdom vrátený ako predčasne predložený.

Od 1. 1. 1997 sa sudkyňa JUDr. D. L. (predtým S.) stala sudkyňou novovzniknutého Okresného súdu Pezinok.

Dňa 1. 1. 1997 prevzal Okresný súd Bratislava III agendu bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek.

Vec   bola   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   v   poradí   tretiemu   sudcovi, a to JUDr. A. P.

Sudkyňa predložila spis veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní, spis   veci   bol   doručený   odvolaciemu   súdu   dňa   3. 12. 1997,   odvolací   súd   ho   vrátil dňa 16. 1. 1998 ako predčasne predložený.

Od 1. 1. 1998 sa sudkyňa JUDr. A. P. stala sudkyňou Okresného súdu Bratislava II a v poradí štvrtým sudcom, ktorý vec prejednával a rozhodoval bola JUDr. N. W.

Sudkyňa predložila spis veci odvolaciemu súdu a ten uznesením zo dňa 31. 3. 1999 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis veci bol odvolacím súdom vrátený dňa 19. 7. 1999, úpravou zo dňa 30. 7. 1999 sudkyňa doručovala navrhovateľovi, zástupkyni odporcu a vedľajšej účastníčke uznesenie odvolacieho súdu, pojednávanie dňa 25. 5. 2000 nariadila až úpravou zo dňa 5. 4. 2000, čím došlo k určitému zdržaniu.

Ako som už uviedol sudkyňa JUDr. W. od 1. 9. 2000 prevzala agendu exekučných vecí a v poradí piatym sudcom, ktorý vec prejednával a rozhodoval bola JUDr. V. L. Vec je teda právoplatne skončená, je však pravdou, že konanie trvalo dvanásť rokov pod čo sa „podpísal“ najmä ten fakt, že vec prejednávali a rozhodovali piati sudcovia, čím samozrejme konanie strácalo svoje tempo. Napriek tomu však nemôžem konštatovať, že by v konaní boli zbytočné prieťahy, je však pravdou, že k dlhému zdržaniu v konaní došlo v období od podania odvolania navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 27. 2. 1995 do jeho posledného predloženia odvolaciemu súdu dňa 16. 10. 1998, kedy bol dvakrát súdu vrátený spis veci ako predčasne predložený.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   vedeným pod sp. zn. V-2-9 C 25/92   bolo rozhodovanie   o sťažovateľom   uplatnenom   nároku na vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o mimosúdnych   rehabilitáciách“). Berúc do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (III.   ÚS   134/03)   relevantnú pre rozhodovanie,   ako   aj   právnu   povahu   veci   možno   konanie   o vydanie   veci   z dôvodu reštitúcie   hodnotiť   ako   skutkovo   zložitú   vec.   V okolnostiach   prípadu   to   potvrdzuje aj nutnosť vypočutia väčšieho počtu svedkov a potreba zaobstarania viacerých podkladov pre rozhodnutie, čo si vyžadovalo aj súčinnosť viacerých inštitúcií. Ani skutková zložitosť veci však nemôže zakladať dôvod na ospravedlnenie nečinnosti a neefektívnosti postupu okresného súdu.

2. Správanie sťažovateľa, ako účastníka v konaní hodnotí ústavný súd ako aktívne. Sťažovateľ sa zúčastnil na nariadených pojednávaniach a bez zbytočného odkladu reagoval na výzvy okresného súdu. V správaní sťažovateľa ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci.

Žaloba,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   vydania   nehnuteľnosti   podľa   § 5   zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, bola okresnému súdu doručená 15. januára 1992. Od tohto dátumu   do   3. apríla 1992   sa   v konaní   uskutočnili tri pojednávania,   na   ktorých   sa   však nevykonávalo dokazovanie a z toho dôvodu nemožno tieto pojednávania hodnotiť ako také, ktoré by smerovali k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa vo vzťahu k nárokom uplatneným v jeho žalobe.

Po   tom,   čo   podaním   doručeným   okresnému   súdu   3. apríla 1992   oznámila   štátna občianka   USA   prostredníctvom   splnomocneného   advokáta,   že   vstupuje   do   konania sp. zn. 9 C 25/92   na strane   odporcu   ako   vedľajšia   účastníčka,   okresný   súd   s ňou   ako s vedľajšou   účastníčkou   konal   od   pojednávania   uskutočneného   22. apríla 1992.   Napriek tomu,   že   okresnému   súdu   bolo   listom   doručeným   7. mája 1992   oznámené   ukončenie právneho   zastupovania   vedľajšej   účastníčky   splnomocneným   advokátom   (v   dôsledku odvolania splnomocnenia), okresný súd aj naďalej doručoval všetky písomnosti na jeho adresu.

Okresný súd prvýkrát vo veci meritórne rozhodol rozsudkom zo 6. novembra 1992, proti ktorému podal sťažovateľ 16. decembra 1992 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 63/93 z 31. marca 1993 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ďalšie   meritórne   rozhodnutie   vydal   okresný   súd   27. februára 1995.   Žalobu sťažovateľ   zamietol.   Aj   toto   rozhodnutie   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   doručeným okresnému súdu 1. júna 1995.

Vzhľadom na prípis krajského súdu z 19. apríla 1996, ktorým vrátil okresnému súdu spisový   materiál   bez   meritórneho   rozhodnutia   o odvolaní   sťažovateľa   ako   predčasne predložený a zároveň mu vytkol, že vo veci nepostupoval procesne relevantným spôsobom (najmä, že rozsudok   nebol doručený vedľajšej   účastníčke   a v jeho záhlaví boli uvedené nesprávne   údaje   o jej   právnom   zástupcovi),   vyhodnotil   ústavný súd   úkony,   ktoré predchádzali predloženiu spisu krajskému súdu, ako neúčelné a neefektívne.

Rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 25/92 z 27. februára 1995 na adrese K. 3, B., prevzal   za   vedľajšiu   účastníčku   jej   splnomocnený   zástupca   2. januára 1997.   Od tohto dátumu   okresný   súd   takmer   rok   zisťoval   okolnosti,   či   splnomocnený   zástupca má kvalifikovanú   plnú   moc   na   zastupovanie   vedľajšej   účastníčky   v konaní   a napokon opätovne predložil predmetný spis spolu s odvolaním sťažovateľa na rozhodnutie krajskému súdu 3. decembra 1997. Dňa 16. januára 1998 krajský súd druhýkrát vrátil okresnému súdu spis   bez   meritórneho   rozhodnutia   v dôsledku   procesných   vád   v konaní   (nedoručenie rozsudku   vedľajšej   účastníčke   a   povinnosť neexistencia   relevantnej plnej   moci na jej zastupovanie).   Po   odstránení   procesných   vád   bol   predmetný   spis   opätovne predložený   krajskému   súdu   až 16. októbra 1998.   Dňa   31. marca 1999   krajský   súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, ako v predošlom prípade, zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Analyzujúc postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní vyhodnotil   ústavný   súd obdobie   od   7. mája 1992,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   o ukončení zastupovania   vedľajšej   účastníčky   pôvodným   právnym   zástupcom,   až do   29. júna 1998, keď okresný súd odstránil vadu týkajúcu sa jej relevantného zastupovania v konaní a doručil jej   novému   splnomocnenému   zástupcovi   rozsudok   z   27. februára 1995,   ako obdobie, v ktorom okresný súd postupoval nekoncepčne a neefektívne, a to počas šiestich rokov.

K zbytočným   prieťahom v   konaní   došlo   v období   od   11. septembra 2000, keď okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   s tým,   že   vec   bude   pridelená   inému sudcovi, do 12. marca 2001, keď nová sudkyňa realizovala po pridelení prvý úkon vo veci, (6 mesiacov nečinnosti) a v období od 1. septembra 2001 (začiatok stáže zákonnej sudkyne) do 31. januára 2002 (5 mesiacov nečinnosti), keď bola stáž zákonnej sudkyne ukončená. Zo spisu vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. V-2-9 C 25/92-369 z 10. apríla 2002, ktorým jeho žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie (doručené okresnému súdu 22. augusta 2002). Spis bol predložený na rozhodnutie   o odvolaní   krajskému   súdu   až   5. septembra 2003.   Z dôvodu   chybného doručovania rozsudku okresného súdu odporcovi a samostatného oddeleného rozhodovania o trovách konania (uznesenie č. k. V-2-9 C 25/92 z 12. marca 2003) spôsobil okresný súd ďalšie zbytočné prieťahy v konaní v trvaní viac ako 1 rok. Konanie vo veci bolo skončené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 205/03 z 3. decembra 2003, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený. Rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 6. apríla 2004.

Z celkového hodnotenia priebehu konania ústavný súd uzavrel, že vyššie vymedzené obdobia   úplnej   nečinnosti   spolu   s obdobím neefektívneho   a   nesústredeného   postupu okresného súdu, predstavujú v súhrne takmer 8 rokov.

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného   súdu   („ratione   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie   po   15. februári 1993 (nadobudnutie účinnosti zákona o ústavnom súde, ktorý neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti)   v   rámci   posúdenia   základnej   otázky,   či   sa vec   sťažovateľa   prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, je potrebné prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00).

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   konštatovanie   podpredsedu   okresného   súdu, že podľa neho v konaní nedošlo k zbytočným prieťahom, ani skutočnosť, že pod 12-ročné trvanie sporu sa «... „podpísal“ najmä ten fakt, že vec prejednávali a rozhodovali piati sudcovia, čím samozrejme konanie strácalo svoje tempo».

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy   v súdnom   konaní   (III. ÚS 17/02).   Argumentáciu   podpredsedu   okresného   súdu poukazujúceho na časté personálne zmeny obsadenia občianskoprávneho úseku okresného súdu a v tejto súvislosti aj na značné zaťaženie sudcov pri vybavovaní agendy ústavný súd nemohol akceptovať ako okolnosti, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za včasné rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil v očakávaní odstránenia svojej právnej neistoty. Tieto okolnosti ústavný súd a rovnako ani Európsky súd pre ľudské práva nezohľadňujú v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   na   ňom   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   V-2-9 C 25/92,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže ako už bolo uvedené pred vydaním tohto nálezu ústavného súdu bolo vo veci právoplatne   rozhodnuté,   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa v časti,   v ktorej   sa   domáhal, aby okresnému súdu bolo prikázané vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. V-2-9 C 25/92 konať, nevyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na celkovú dĺžku konania okresného súdu v právnej veci sťažovateľa vedenej   pod sp. zn. V-2-9 C 25/92,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   bolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk,   teda   v sťažovateľom požadovanej   výške,   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradili inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   nepriznal,   pretože   si   ju   právny   zástupca   neuplatnil a trovy konania ani nevyčíslil.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004