znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 27/2013 a jeho uznesením z 24. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2013 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   podľa   čl.   5   ods.   4,   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 27/2013 a jeho uznesením z 24. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia z 15. októbra 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. októbra 2013, vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   T   1/2005   zo   17.   januára   2007   uznaný   za   vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného   zákona   v   znení   zákona   č.   253/2001   Z.   z.   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) a zo spáchania   trestného   činu   nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   2   písm.   b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie, trest prepadnutia veci (pištole) a trest prepadnutia majetku. Zároveň krajský súd zrušil výrok o treste rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo   zrušením   výroku,   stratili   podklad.   Označeným   rozsudkom   uznal   krajský   súd   za vinných   aj   spoluobžalovaných   sťažovateľa   J.   B.   a Ľ.   A.,   tých   však   len   zo   spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona (obžalovaný J. B.), resp. pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona (obžalovaný Ľ. A.).

Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a obžalovaný J. B. odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 bolo odvolanie sťažovateľa aj obžalovaného J. B. zamietnuté.

Sťažovateľ   uvádza,   že   po   právoplatnom   skončení   jeho   trestnej   veci   a   vyčerpaní mimoriadnych opravných prostriedkov si zabezpečil znalecké posudky a čestné vyhlásenie svedkov, ako aj ďalšie dôkazy. Keďže tieto podľa sťažovateľa „nové dôkazy“ sú (boli) podľa   jeho   názoru   spôsobilé   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   jeho   vine,   podal   sťažovateľ v decembri 2012 krajskému súd návrh na povolenie obnovy konania vo svojej trestnej veci.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Ntok 3/2012 z 30. mája 2013 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol. V odôvodnení označeného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „... Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania nemôže hodnotiť novoobjavené dôkazy z hľadiska ich vierohodnosti, pretože takéto hodnotenie by slúžilo ako podklad pre nové rozhodnutie o vine...

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné, než pôvodné právoplatné rozhodnutie (resp. jeho časť) sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných   dôkazov   a   doterajšieho   skutkového   zistenia   uvedeného   vo   výroku právoplatného   rozhodnutia,   s dôkaznou   silou a významom novotvrdených skutočností   a novonavrhovaných dôkazov...

Krajský   súd   po   preskúmaní   návrhu   odsúdeného,   dôkazov   ním   predložených,   z ktorých časť vykonal postupom podľa § 269 Trestného poriadku, teda ich čítaním a časť ich zamietol (napr. preto, že už boli v pôvodnom konaní vykonané – výsluchy svedkov, ďalej pre ich   procesnú   nevykonateľnosť   –   čítanie   znaleckých   posudkov   zabezpečených   stranou v konaní   –   odsúdeným)   a   tiež   i   oboznámením   sa   na   posudzovanú   vec   sa   vzťahujúceho spisového materiálu pri posudzovaní podmienok obnovy konania uvedených v ustanovení § 394 Trestného poriadku a dospel k záveru, že zákonné podmienky na povolenie obnovy konania vo veci Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 1/2005 splnené neboli.

V posudzovanom prípade nové skutočnosti a nové dôkazy krajský súd nepovažoval za také, ktoré by sami o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi boli spôsobilé   privodiť   dôvodný   predpoklad   pre   možnú   zmenu   právoplatne   odsúdeným namietaného rozsudku.

Záverom krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že nové skutočnosti a dôkazy nie sú predmetom povinného zisťovania v konaní o povolenie obnovy súdom (alebo iným orgánom činným v trestnom konaní), ale musia byť predložené súdu spolu s návrhom na obnovu, aby procesný orgán mohol posúdiť, či ich existencia a dôkazová kvalita, v prípade pravdivosti,   môže   vyvolať   dôvodné   a   rozumné   pochybnosti   o   správnosti   namietaného právoplatného rozhodnutia. V konkrétnom prípade písomný návrh odsúdeného na obnovu konania z 26. 12. 2012 (č. l. 1 – 4), nepoukazoval na žiadne nové skutočnosti a ani dôkazy, respektíve spolu s predmetným návrhom tieto odsúdeným ani predložené neboli.“

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Ntok 3/2012 z 30. mája 2013 o zamietnutí návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol napadnutým   uznesením   najvyšší   súd   tak,   že   ju   zamietol.   V   odôvodnení   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„... Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku nie je revízia pôvodného   trestného   stíhania,   ani   verifikovanie   pôvodne   vykonaných   dôkazov,   či spochybňovanie   spôsobu,   akým   ich   hodnotil   súd   v   pôvodnom   konaní.   Tieto   sú   totiž nezvratné,   nemožno   ich   meniť,   ani   inak   korigovať   a   dôkazy,   ktoré   už   boli   vykonané v pôvodnom   konaní   nemožno   opakovať   (revízia   pôvodného   rozhodnutia   a predchádzajúceho mu konania prichádza do úvahy pri podaní dovolania, ak sú splnené zákonné   podmienky   pre   uplatnenie   tohto,   od   obnovy   konania   odlišného   mimoriadneho opravného prostriedku).

Prvostupňový   súd   sa   v   tomto   konaní   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania vysporiadal so skutočnosťami, ktoré by mali podľa mienky odsúdeného zakladať dôvod pre povolenie obnovy konania a svoje rozhodnutie odôvodnil, aj keď veľmi stručne. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s podstatným záverom súdu prvého stupňa, a to že odsúdený   v   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by boli spôsobilé v kontexte aj ostatných vykonaných dôkazov,   odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste menovaného.

Za   nové   v   zmysle   vyššie   citovaného   ustanovenia   je   potrebné   považovať   také skutočnosti, ktoré neboli pred rozhodnutím súdu predmetom zisťovania alebo dokazovania, novým dôkazom je predovšetkým dôkazný prostriedok, ktorý sa v čase rozhodovania súdu v spise nenachádzal. Naproti tomu za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného ustanovenia   nemožno   považovať   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   sú   zistiteľné   z   obsahu spisového materiálu, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi vo svojom rozhodnutí nevysporiadal alebo   ich   dokonca   prehliadol.   Takže   omyl   súdu   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov, prípadne ich nesprávne hodnotenie nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.

V   posudzovanej   veci   sú   správne   úvahy   súdu   prvého   stupňa,   že   nové   skutočnosti a dôkazy skôr neznáme nie sú predmetom povinného zisťovania súdu, ale tieto musia byť predložené   súdu   spolu   s   návrhom   na   povolenie   obnovy   konania.   Preto   námietky odsúdeného v tomto smere nie sú opodstatnené. Pokiaľ teda odsúdený vo svojom návrhu (č. l. 1 – 4) na povolenie obnovy konania nepredložil žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, mal súd jeho návrh zamietnuť. V konkrétnom prípade však v čase rozhodovania súdu o návrhu odsúdeného   mal   súd   k   dispozícii   všetky   skutočnosti   a   dôkazy,   ktorými   odsúdený odôvodňoval svoj návrh na povolenie obnovy konania. Správne sú však úvahy súdu prvého stupňa,   že   odsúdeným   uvádzané   skutočnosti,   ktoré   prezentuje   ako   nové,   súdu   doposiaľ neznáme, takými novými skutočnosťami ani dôkazmi nie sú. Súd ich mal až na znalecké posudky z odboru balistiky, ktoré doložil odsúdený, k dispozícii už v čase svojho pôvodného rozhodovania a pri rozhodovaní vzal tieto skutočnosti do úvahy.

Podstatu jeho sťažnosti tvorili výhrady, že súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkaz znaleckým   dokazovaním   z   odboru   balistiky.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   aj   v   tomto smere bol postup súdu prvého stupňa správny. Znalecké posudky, ktoré odsúdený predložil, nepreukazovali   žiadne   nové   skutočnosti,   súdu   skôr   neznáme.   V   pôvodnom   konaní   bolo vykonané dokazovanie o príčine smrti jednotlivých poškodených znalcami z odboru súdneho lekárstva,   o   záveroch   ktorých   nebolo   žiadnych   pochybností.   Taktiež   boli   zadovážené znalecké posudky Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ, resp. odborné vyjadrenia ústavu, aj z odvetvia balistiky. Teda námietky odsúdeného sú neopodstanené. Závery súdov v   pôvodnom   konaní   vychádzali   práve   z   vykonaného   znaleckého   dokazovania,   resp. odborných vyjadrení a nie z ľubovôle sudcov.

V súvislosti s námietkami odsúdeného vo vzťahu k usmrteniu poškodenej K. H. (bod 3 pôvodného rozsudku), považuje najvyšší súd za potrebné poukázať na znalecký posudok znalcov MUDr. J. M. a MUDr. E. N. (č. l. 1141 – 1147/zv. I.), kde je presne uvedené, aké zranenie   bolo   príčinou   smrti   poškodenej.   Vzhľadom   na   charakter   strelného   poranenia konštatovali, že toto zranenie bolo spôsobené krátkou ručnou zbraňou. Vystrelený projektil sa nenašiel, nebola predložená ani zbraň, z ktorej sa strieľalo, preto nebolo možné určiť identifikáciu zbrane. Druhé strelné poranenie hlavy poškodenej podľa znalcov vzniklo až po jej   smrti.   Toto   druhé   poranenie   bolo   vzhľadom   na   zaistený   zdeformovaný   projektil spôsobené   malokalibrovou   zbraňou.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   odsúdeným   predložené znalecké posudky nemohli vo veci priniesť žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybnili skutkové závery oboch súdov.“

Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ   ide   o   vraždu   K.   H.,   za   ktorú   bol   právoplatne   odsúdený,   v   skutkovej   vete odsudzujúceho   rozsudku   sa   uvádza,   že   mal   K.   H.   streliť   do   čela   hlavy   z   nezistenej malokalibrovej   zbrane,   pričom   z   3   znaleckých   posudkov   z   odvetvia   balistiky,   ktoré   si sťažovateľ po právoplatnom odsúdení zabezpečil, vyplýva, že K. H. nebola zavraždená malokalibrovou zbraňou, ale zbraňou kalibru 7,62 – 7,65 mm. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ dôvodí, že predmetný skutok sa nestal tak, ako to je uvedené v obžalobe a tiež v odsudzujúcom rozsudku, a preto mal byť spod obžaloby oslobodený. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že za neoprávnenú držbu zbrane kalibru 7,62 – 7,65 mm nebol nikdy odsúdený, ba ani len obvinený.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uvádza,   že „Tak   isto   som   preukázal,   že   ani   druhá vražda sa nestala tou zbraňou ktorou to je uvedené v odsudzujúcom rozsudku, a že ani tretia vražda sa nestala tak ako je to uvedené v rozsudku.

Naviac som predložil čestné prehlásenie svedkov (overené notármi) – t. j. výpovede svedkov, ktoré preukazujú, že skutky spáchali iné osoby.

... Z uvedeného vyplýva, že ide nielen o nové dôkazy a skutočnosti ktoré preukazujú nezákonnosť odsúdenia (a tým aj porušenia práva na slobodu) ale aj menia celú podstatu veci.... Naviac znalec v roku 2013 určil, že strelec mal telesnú výšku do 166 cm, avšak moja je až 180 cm! – teda dôkazy o tom, že nie som páchateľom.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Práva P. L., na

- súdnu ochranu

- na prístup k súdu

- na spravodlivé súdne konanie

- na účinný prostriedok nápravy zaručené v čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru a čl. 46 a 48 Ústavy SR v konaní vedenom na Najvyššom súde SR č. 5 Tost 27/2013 (rozhodnutím a postupom tohto súdu) porušené boli podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008 z 2. marca 2009 porušené boli.

2.   Ústavný   súd   SR   týmto   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 24. septembra 2013 zn. 5 Tost 27/2013 a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy a práv   podľa   v   čl.   5   ods.   4,   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ   podal   31.   októbra   2013   na   krajskom   súde   dovolanie,   ktorým   napadol   tak uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Ntok   3/2012   z   30.   mája   2013,   ako   aj   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 27/2013 z 24. septembra 2013. Zo zistení ústavného súdu zároveň   vyplýva,   že   dovolacie   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   vedie   pod sp. zn. 2 TdoV 2/2014, pričom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti dovolací súd v označenom konaní zatiaľ nerozhodol.

V   okolnostiach   posudzovanej   veci   sťažovateľ   podaním   dovolania   a   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné,   a   to   aj   preto,   že   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (pozri obdobne   napr.   IV.   ÚS   142/2010),   t.   j.   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní   (porovnaj   napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Nad   rámec tohto   uznesenia   ústavný   súd   považoval   za   vhodné   poukázať na   svoj ustálený   právny   názor   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), podľa ktorého lehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (teda vo veci sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľ   v   prípade   podania   dovolania   podal   zároveň   aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014