znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. S., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 C 83/2000, za účasti Okresného súdu Bratislava III a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 83/2000 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 83/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6   500   €   (slovom šesťtisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť V. S. trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. V. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2012 doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 83/2000 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 100/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil 7. júna 2000 okresnému súdu návrh na začatie konania o náhradu škody. Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: „Od podania návrhu uplynulo 11,5 roka, napriek tomu nebolo do dnešného dňa o návrhu   sťažovateľa   rozhodnuté.   Takáto   dĺžka   konania   má   sama   o   sebe   za   následok porušenie práva sťažovateľa na rozhodnutie jeho veci bez prieťahov.

Súd   v   konaní   vykonával   úkony   síce   zväčša   priebežne,   ale   spravidla s niekoľkomesačnými   odstupmi,   v   určitých   obdobiach   bol   nečinný   viac   ako   pol   roka a v jednom   prípade   2,5   roka.   Sťažovateľ   priebežne   predkladal   súdu   dôkazy   a   veci   sa týkajúce rozhodnutia iných štátnych orgánov, ktoré sa mu podarilo získať. Hneď s návrhom predložil relevantné znalecké posudky. Súd preto úplne zbytočne zabezpečoval znalecký posudok znalca z odboru stavebníctva, ktorý sa nakoniec ukázal ako zmätočný. Súd znalca pribral na návrh odporcu, ktorý však neuviedol žiadne relevantné dôvody pre pribratie znalca a žiadne výhrady voči sťažovateľom predloženému znaleckému posudku. Zo strany odporcu   išlo   iba   o   zjavnú   snahu   oddialiť   rozhodnutie   vo   veci,   čomu   súd   napomohol. Na dobu   znaleckého   dokazovania   z   odboru   stavebníctva   k   dnešnému   dňu   pripadajú už 4 roky, pričom do dnešného dňa nebolo ukončené.“

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „predmet   konania   ako   taký   síce   nepredstavuje   vec právne ani skutkovo jednoduchú, zložitosť veci však v žiadnom prípade neodôvodňuje dĺžku konania   12   rokov.   Navrhovateľ   konanie   nemaril,   priebežne   predkladal   dôkazy, na pojednávania   sa   riadne   dostavoval,   opakovane   sa   domáhal   odstránenia   nečinnosti sťažnosťami.

Nečinnosťou   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1. Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb/54/2009 (z obsahu sťažnosti a priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   ide   o   zjavnú   chybu,   správne   má   byť   „sp.   zn. 34 C 83/2000“,   pozn.) a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co/100/2009 porušené bolo.

2. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 24.000,- €, ktoré sú mu povinní vyplatiť:

a) Okresný súd Bratislava III vo výške 17.000,- €;

b) Krajský súd v Bratislave vo výške 7.000,- €.

3. Okresnému súdu Bratislava III prikazuje konať bez prieťahov. Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

Ešte pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3217/2012 z 2. januára 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   opisuje   jednotlivé   úkony   súdu,   ktoré nenamietame   a tieto   zodpovedajú   úkonom   uvedeným   v súdnom   spise   34   C   83/2000... Doposiaľ nebolo vo veci vydané prvostupňové rozhodnutie. Súd však, ako vyplýva zo spisu vo veci konal. Predmetom konania je žaloba o náhradu škody na nehnuteľnosti, ktorá mala byť   spôsobená   stavebnou   činnosťou   odporcov.   Z pohľadu   skutkového   zisťovania predpokladov vzniku zodpovednostného vzťahu sa jedná o mimoriadne komplikovanú vec, keď súd doposiaľ vo veci nariadil 3 znalecké dokazovania a to k otázkam príčin vzniku škody, ako i jej rozsahu...“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 133/2013-23 z 8. marca 2013 prijal sťažnosť, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   C   83/2000,   na   ďalšie   konanie   a   vo   zvyšnej   časti ju odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie vyzval   ústavný   súd   predsedu   okresného   súdu,   aby   prípadne   doplnil   svoje   vyjadrenie k sťažnosti z 2. januára 2013 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3297/2013 doručenom ústavnému súdu 22. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a súhlasí od jeho upustenia.

Dňa   24.   apríla   2013   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 3217/2012 z 2. januára 2013 a sp. zn. Spr. 3297/2013 z 12. apríla 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   6.   mája   2013   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania a nevyužil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedu okresného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Zo sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 34 C 83/2000 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

Dňa 7. júna 2000 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie konania o náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená stavebnou činnosťou odporcu.

Okresný   súd   vyzval   13.   júna   2000   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za návrh   na   začatie   konania   a   22.   augusta   2000   návrh   na   začatie   konania   doručoval odporcovi na vyjadrenie.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 26. januára 2001, ktoré bolo na návrh účastníkov konania odročené na účely pokusu o uzavretie mimosúdneho zmieru.

Sťažovateľ 5. marca 2001 doručil okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia   a   navrhol   tiež   zabezpečenie   dôkazu.   Okresný   súd   vyzval   9.   marca   2001 navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia a   následne   uznesením   č.   k.   34   C   83/2000-80   z   23.   apríla   2001   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia okresný súd zamietol.

Dňa   12.   júla   2001   okresný   súd   požiadal   Okresný   úrad   B.   o   zaslanie   listinných dokladov.

Dňa 2.   októbra   2001   a   následne   9.   novembra   2001   sa   uskutočnili   pojednávania, na ktorých bola vec prerokovaná a odročená na neurčito na doloženie listinných dôkazov, o ktoré okresný súd požiadal odporcu 4. decembra 2001.

Okresný   súd   požiadal   19.   februára   2002   o   súčinnosť   pri   obstarávaní   písomných dokladov mestskú časť B.

Okresný súd uznesením č. k. 34 C 83/2000-137 zo 7. marca 2003 nariadil znalecké dokazovanie a 30. apríla 2003 zaslal spis znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý 9. júna 2003 vrátil spis okresnému súdu s oznámením, že nemá odbornú kvalifikáciu na vypracovanie znaleckého posudku.

Okresný súd uznesením č. k. 34 C 83/2000-168 z 27. októbra 2003 zmenil výrok svojho uznesenia zo 7. marca 2003 tak, že nariadil znalecké dokazovanie znalcom z iného odvetvia, a 26. novembra 2003 odoslal spis novoustanovenému znalcovi.

Znalec doručil okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok 29. decembra 2003, ktorý ho 16. februára 2004 zaslal na vyjadrenie účastníkom konania. Podaním z 2. marca 2004 požiadal právny zástupca sťažovateľa o doplnenie znaleckého posudku; okresný súd 26. apríla 2004 zaslal jeho námietky znalcovi na zaujatie stanoviska.

Znalec   doručil   14.   mája   2004   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   k   námietkam sťažovateľa.

Dňa   14.   júna   2004   okresný   súd   zaslal   účastníkom   konania   procesné   poučenia a vyzval ich na podanie návrhov na doplnenie dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. 34 C 83/2000-200 z 27. mája 2005 priznal znalcovi odmenu   za   vypracovanie   znaleckého   posudku   a   19.   decembra   2005   vyzval   účastníkov konania, aby oznámili ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Okresný súd prípisom z 20. októbra 2006 požiadal o vyjadrenie k veci Obvodný úrad B. a prípisom z 5. januára 2007 požiadal o vyjadrenie Krajský úrad životného prostredia v B. Prípisom zo 6. júla 2007 okresný súd požiadal o stanovisko k veci M.

Pojednávanie nariadené na 12. október 2007 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti odporcu.   Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   16.   novembra   2007   a   bolo   odročené na neurčito na účely nariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. 34 C 83/00-250 zo 14. januára 2008 nariadil znalecké dokazovanie a 12. mája 2008 zaslal spis znalcovi, ktorý 22. júla 2008 doručil okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok.

Okresný súd 12. augusta 2008 zaslal znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom konania a uznesením č. k. 34 C 83/2000-285 z 19. augusta 2008 priznal odmenu znalcovi; proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   10.   septembra   2008   odvolanie.   Podaním doručeným okresnému súdu 25. augusta 2008 požiadal sťažovateľ o nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania.

Spis   spolu   s   odvolaním   sťažovateľa   bol   23.   septembra   2008   predložený na rozhodnutie   krajskému   súdu,   ktorý   ho   9.   decembra   2008   vrátil   bez   rozhodnutia okresnému   súdu   na   odstránenie   procesných   vád.   V   období   od   10. decembra   2008 do 17. marca 2009 okresný súd odstraňoval procesné vady a 23. marca 2009 opätovne spis predložil krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 8 Co 100/09-301 z 30. júla 2010 zmenil odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu. Okresný súd v tejto súvislosti uznesením č. k. 34 C 83/00-329 z 22. septembra 2010 vyzval znalca na vrátenie preplatku preddavku znalečného.

Dňa   29.   októbra   2010   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito s tým, že účastníci konania doručia návrhy na ďalšie dokazovanie.

Uznesením č. k. 34 C 83/00-340 z 9. decembra 2010 priznal okresný súd znalcovi odmenu.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 4. marca 2011, vec bola na ňom prerokovaná a odročená na účely nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania.

Kontrolné   znalecké   dokazovanie   okresný   súd   nariadil   uznesením č. k. 34 C 83/00-352 z 8. marca 2011, proti ktorému podal 23. marca 2011 sťažovateľ odvolanie.

Okresný súd uznesením č. k. 34 C 83/00-363 z 29. marca 2011 zmenil uznesenie č. k. 34 C 83/00-352 z 8. marca 2011 o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania a 31. mája   2011   zaslal   spis   znalcovi   na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Písomným podaním doručeným okresnému súdu 26. júla 2011 znalec oznámil, že nemôže vypracovať znalecký posudok; okresný súd preto uznesením č. k. 34 C 83/00-369 z 23. augusta 2001 zmenil svoje predchádzajúce uznesenie z 29. marca 2011 tak, že zmenil v jeho výroku osobu znalca a 23. septembra 2011 spis odoslal znalcovi.

Dňa 9. januára 2012 okresný súd urgoval znalca o podanie znaleckého posudku, ktorý   podaním   zo   17.   februára   2012   požiadal   okresný   súd   o   predĺženie   lehoty na vypracovanie znaleckého posudku; uznesením č. k. 34 C 83/00-379 z 21. februára 2012 okresný súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 30. apríla 2012.Znalec   opätovne   požiadal   2.   mája   2012   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie znaleckého   posudku.   Okresný   súd   opätovne   žiadosti   znalca   vyhovel   a uznesením č. k. 34 C 83/00-382 z 10. mája 2012 mu predĺžil lehotu do 30. júna 2012.

Okresný súd 3. júla 2012 urgoval znalca na predloženie znaleckého posudku, ktorý v reakcii na urgenciu 24. júla 2012 opätovne požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 20. augusta 2012 okresný súd opätovne vyzval znalca na podanie znaleckého posudku   a 17.   septembra   2012   mu   uznesením   č.   k.   34   C   83/00-391   uložil   poriadkovú pokutu; proti označenému uzneseniu podal znalec 15. októbra 2012 odvolanie.

Prípismi z 19. septembra 2012 a zo 17. októbra 2012 okresný súd opätovne vyzval znalca na podanie znaleckého posudku; dňa 29. októbra 2012 znalec doručil okresnému súdu   správu   o   spracovaní   znaleckého   posudku   a   ospravedlnil   sa   za   meškanie   pri   jeho vyhotovovaní.

Okresný súd opakovane vyzval 20. novembra 2012 znalca na podanie znaleckého posudku;   znalec   doručil   12.   decembra   2012   okresnému   súdu   vypracovaný   znalecký posudok, ktorý okresný súd 19. decembra 2012 zaslal na vyjadrenie účastníkom konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 83/2000.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   ods.   4   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   sa   bude   konať   nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým sa domáha   náhrady   škody,   ktorá   mala   vzniknúť   na   nehnuteľnosti   v jeho   vlastníctve stavebnou   činnosťou   odporcu.   Obdobné   spory   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú.   Vychádzajúc   z obsahu   spisu   ústavný   súd   (v zhode   s vyjadrením   predsedu okresného   súdu)   pripúšťa,   že   vec   sťažovateľa   možno   považovať   za   skutkovo   zložitú, a to najmä   vzhľadom   na   potrebu   vykonať   v záujme   ustálenia   skutkového   stavu   viacero znaleckých   dokazovaní.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zároveň   zdôrazňuje,   že   skutková zložitosť veci síce nemôže ospravedlniť doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania, ale možno ju primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012).

2. Pri hodnotení namietaného konania z hľadiska ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ústavný súd nezistil žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   34   C   83/2000   vyplýva,   že   v doterajšom   priebehu napadnutého konania došlo popri viacerých obdobiach krátkodobej nečinnosti aj k obdobiu dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti   (od   14.   júna   2004   do   27.   mája   2005), ako aj k neefektívnej,   resp.   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   (najmä   v súvislosti so zabezpečovaním   znaleckého   dokazovania;   ustanovenie   znalca   bez   potrebnej   odbornej kvalifikácie,   procesné   vady   súvisiace   s rozhodovaním   o znalečnom,   zdĺhavé zabezpečovanie kontrolného znaleckého dokazovania).

Zohľadňujúc aj doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania (trinásť rokov), v ktorom okresný súd dosiaľ vo veci meritórne nerozhodol, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak   neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu,   ako   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou   činnosťou.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom okresného   súdu   v namietanom   konaní bolo   porušené   základné právo   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 83/2000 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   uvádza,   že „vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania,   nečinnosť prvostupňového aj odvolacieho súdu a správanie sťažovateľa, ktorý k prieťahom neprispel, považuje za primerané finančné zadosťučinenie za utrpenú ujmu na jeho základnom práve sumu 24.000,- €“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   predovšetkým   z doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky   namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej a nesústrednej   činnosti   okresného   súdu,   zohľadňujúc   tiež   skutočnosť,   že   do   dňa rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnosti   okresný   súd   ešte   nerozhodol   v   merite   veci, a na druhej strane tiež zohľadňujúc faktickú zložitosť veci, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   6   500   €   bude   primerané   konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním Mgr. V. Š. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len   „vyhláška“),   a   to   za   každý   úkon   sumu   127,16   €,   čo predstavuje   spolu   s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 269,58 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 323,50 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013