znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. G., B., ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/239/2009 a jeho rozsudkom z 13. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. P. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   arch.   P.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Š. G., B., ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/239/2009 a jeho rozsudkom z 13. júla 2010.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho súdnom spore proti odporcovi Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky o zvýšenie ceny za dielo rozhodol Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 24 Cb/111/2002-502 z 3. februára 2009 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob/239/2009-535 z 13. júla 2010 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ   s   rozsudkom   krajského   súdu   nesúhlasí   a v tejto   súvislosti   uviedol,   že krajský súd sa «stotožnil s absurdným zdôvodnením napadnutého prvostupňového rozsudku (o údajne pevne dohodnutej cene za zjavne neurčitý a vopred presne nedefinovateľný rozsah daného   diela,   ktorý   len   rámcovo   vyplýval   z   predpokladaných   stavebných   nákladov súvisiacej   stavby,   ktorá   sa   však   oproti   pôvodným   predpokladom   postupne   podľa požiadaviek žalovaného zväčšovala a objektívne sa tak zvyšovali aj jej stavebné náklady... pričom jej skutočné stavebné náklady dosiahli takmer 900.000.000,- Sk. Napriek tomu, že uvedené   skutočnosti   som   relevantnými   dôkazmi   nesporne   preukázal,   konajúce   súdy   sa stotožnili s vykonštruovaným a zjavne lživým tvrdením žalovaného o pevne dohodnutej cene a tom, že preukázané objektívne zvýšenie stavebných nákladov (na 460.000.000,-Sk) „..bolo spôsobené zmenou použitého materiálu a drahším konštrukčným riešením, pričom stavba nemenila objem ani tvar a objem zastavanej plôch.“.

Rozhodnutím   Krajského   súdu...   došlo   podľa   môjho   názoru   k   porušeniu   môjho základného práva... na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 6 ods. l Dohovoru... Toto moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplýva... aj z Ústavy Slovenskej republiky.  ...   zjavnou   nespravodlivosťou   súvisiaceho   právoplatného   rozsudku   došlo k nezákonnému obohateniu sa žalovaného štátneho orgánu SR na úkor občana, ktoré bolo podporené nesprávnym konaním príslušných súdov, čím bola hrubo porušená aj zásada rovnosti   účastníkov   konania.   V   danom   súdnom   konaní   preukázané   zjavné   obohatenie žalovaného spočíva v tom, že za mnou v zjavne rozšírenom rozsahu vypracované a dodané dotknuté dielo nezaplatilo primerane zvýšenú cenu, pričom jeho obohatenie predstavuje rozdiel   medzi   pôvodne   dohodnutou   zmluvnou   cenou   (ktorá   bola   stanovená   na   základe neúplné   predpokladaného   rozsahu   súvisiacej   stavby   a   jej   predpokladaných   nákladov) a obvyklou cenou za skutočne v rozšírenom rozsahu vykonané dielo.

...   Krajský   súd...   rozhodol   v   danej   veci   bez   nariadenia   pojednávania,   a   že   s písomným vyjadrením žalovaného zo dňa 07. 05. 2009... som mal možnosť oboznámiť sa až jeho doručením krátkou cestou dňa 30. 08. 2010 pri štúdiu daného súdneho spisu. Nemal som tak možnosť upozorniť súd na lživý obsah uvedeného vyjadrenia ako aj na tú zásadnú skutočnosť, že dané vyjadrenie nie je podpísané štatutárnym zástupcom žalovaného, takže sa   jedná   o   irelevantnú   a   úplne   bezpredmetnú   písomnosť,   t.   j.   že   žalovaný   sa   de   facto k podanému odvolaniu nevyjadril, čím s jeho podaním súhlasil.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd„... vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/239/2009-535 zo dňa 13. 07. 2010 sa porušili moje základné práva a slobody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... [a] aby uvedený rozsudok Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cob/239/2009   a   jeho   rozsudkom z 13. júla 2010.

Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku poukazuje na rozsudok okresného súdu a na jeho odôvodnenie. V tejto súvislosti krajský súd vo svojom rozsudku uviedol:«Okresný súd... napadnutým rozsudkom zamietol žalobu... V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd určil zvýšenie ceny za 4. a 5. etapu diela, a to za 4. etapu - realizačný projekt na sumu 2.953.451,- Sk a za 5. etapu - autorský dozor na sumu   671.239,-   Sk   a   uplatnil   nárok   na   zaplatenie   istiny   1.107.885,-   Sk   pozostávajúci zo súčtu   rozdielov   medzi   zmluvne   dohodnutými   cenami   za   tieto   etapy   a   žalobcom navrhovaným   zvýšením  ...   Súd   vykonaným   dokazovaním   zistil,   že   medzi   žalobcom   ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom bola dňa 28. 02. 1996 uzavretá v písomnej forme zmluva o dielo, ktorou sa žalobca zaviazal vypracovať pre žalovaného pre potreby stavby „Definitívny CP R.“ dielo rozdelené do 3 etáp. Zmluvná cena bola dohodnutá v čl. IV zmluvy pevnou sumou za 1. etapu vo výške 63.620,- Sk bez DPH, za 2. etapu vo výške 1.025.365,- Sk bez DPH a za 3. etapu vo výške 2.330.375,- Sk bez DPH. Dohodnutá cena bola   stanovená   s   použitím   cenníka   -   Sadzobník   pre   navrhovanie   ponukových   cien projektových prác a inžinierskych činností (UNIKA 1994) pri predpokladaných stavených nákladoch 360.000.000,- Sk. V čl. VI. zmluvy o dielo sa strany zaviazali, že pristúpia na zmenu   záväzku   v   prípade,   keď   sa   po   uzavretí   zmluvy   zmenia   východiskové   podklady rozhodujúce   pre   uzavretie   zmluvy,   alebo   objednávateľ   uplatní   nové   požiadavky   na zhotoviteľa. Zmluva obsahovala tiež dohodu o tom, že zmeny v zmluve je možné riešiť len dohodou zmluvných strán potvrdenou písomným dodatkom.

Žalobca dňa 14. 04. 1997 predložil žalovanému návrh dodatku k predmetnej zmluve o dielo, podľa ktorého žalobca navrhoval rozšírenie predmetu diela o ďalšie dve etapy predstavujúce realizačný projekt a autorský dozor za cenu 2.478.300,- Sk a 563.250,- Sk a zvýšenie ceny za skôr dohodnutú tretiu etapu na sumu 2.478.300,-Sk.

Dňa   10.   06.   1997   bol   podpísaný   dodatok   k   zmluve,   ktorým   došlo   k rozšíreniu predmetu diela o 4. tepu - Realizačný projekt a 5. etapu - autorský dozor a súčasne bola dohodnutá pevnou sumou cena diela za 4. etapu vo výške 2.050.730,- Sk a za 5. etapu vo výške 466.075,- Sk. Následne žalobca opakovane predkladal návrhy dodatkov k zmluve o dielo   na   zvýšenie   ceny   diela,   ktoré   neboli   žalovaným   akceptované,   pretože   žalovaný plánoval cenu za dodávku stavby 360.000.000,- Sk a žalobca ako zhotoviteľ - generálny projektant vyprojektoval stavbu drahšie o 21.795.000,-Sk....

Súd   mal   vykonaným   dokazovaním   preukázané,   že   zmluva   o   dielo   obsahovala jednoznačnú   dohodu   zmluvných   strán   o   predmete   a   cene   diela   určenej   pevnou   sumou. Napriek   tomu,   že   v   zmluve   sú   uvedené   predpokladané   stavebné   náklady   vo   výške 360.000.000,- Sk, jednoznačne v danom prípade nešlo o určenie ceny diela na základe rozpočtu, čo vylučuje aplikáciu § 547 Obchod. zák. Súd poukázal i na to, že dohoda o cene obsiahnutá v zmluve plne korešponduje s cenou ponúknutou žalobcom v rámci verejnej obchodnej   súťaže,   pričom   výška   ceny   bola   jedným   z   dvoch   podstatných   dôvodov   jeho víťazstva. Podpísaním dodatku zo dňa 10. 06. 1997 došlo k rozšíreniu predmetu diela o dve etapy a k dohode o cene diela za tieto dve etapy určenej pevnou sumou, a nie na základe rozpočtu. Vzhľadom na uvedené súd s poukazom na § 536, § 537 ods. 1, 2, § 546, § 547 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, § 549 ods. 1, 2 a § 272 ods. 1, 2 Obchod, zák. žalobu ako neopodstatnenú zamietol.»

Krajský   súd   prerokoval   odvolanie   sťažovateľa   bez   nariadenia   pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a rozsudok okresného   súdu   podľa   §   219   OSP   potvrdil   ako   vecne   správny,   pričom   sa   stotožnil s odôvodnením   okresného   súdu.   Na   zdôraznenie   správnosti   uvedeného   rozsudku   ďalej uviedol:

„V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že dodatkom zo dňa 10. 06. 1997 došlo k rozšíreniu predmetu diela o 4. a 5. etapu, pričom 4. etapu diela (Realizačný projekt - dokumentácia pre uskutočnenie stavby) bola dohodnutá zmluvná cena 2.050.730,- Sk a za 5. etapu (autorský dozor) bola predmetným dodatkom dohodnutá zmluvná cena vo výške 466.075,- Sk. Takto dohodnutá zmluvná cena (spolu 2.516.805,- Sk) vychádzala z kalkulácie ceny uskutočnenej žalobcom zo stavebných nákladov 360.000.000,- Sk. Návrh žalobcu, ktorým sa domáhal určenia zvýšenia ceny diela za 4. a 5. etapu, ktorá   bola   pevne   stanovená   dodatkom   zo   dňa   10.   06.   1997   a   ktorá   bola   žalovaným vyplatená na základe fakturácie žalobcu, ako aj návrh na zaplatenie sumy 36.795,04 EUR za 4. a 5. etapu, je teda neopodstatnený.“

Krajský súd postupom podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok okresného súdu s tým, že podľa   § 219 ods.   2 OSP sa   stotožnil   s dôvodmi   uvedenými v jeho rozsudku. Rozsudok   krajského   súdu   je   preto   potrebné   posudzovať   vo   vzájomnej   súvislosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa (m. m. III. ÚS 25/06), preto   pri   skúmaní   toho,   či   rozsudok   krajského   súdu   a jeho   odôvodnenie   sú   ústavne udržateľné, je pre ústavný súd relevantné preskúmať aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré tvorí organický celok s odôvodnením rozsudku krajského súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 24 Cb/111/2002-502 z 3. februára 2009 poukazuje na to, že sťažovateľ ako žalobca predložil žalovanému «expedičný list zo dňa 14. 4. 1997, prevzatý žalovaným..., ktorého prílohu tvorili dokumentácia „Projekt stavby – Definitívny colný priechod R.“ a faktúra za predmetné projektové práce s tým, že celkové   náklady   stavby   podľa   tejto   spracovanej   dokumentácie   mali   predstavovať   sumu 460.806.000,- Sk....

Dňa   10.   6.   1997   bol   zmluvnými   stranami   potvrdený   a   podpísaný   dodatok k predmetnej zmluve o dielo, ktorým došlo k rozšíreniu predmetu diela o ďalšie dve etapy... a súčasne bola dohodnutá pevnou sumou cena diela za 4. etapu vo výške 2.050.730,- Sk a za 5. etapu vo výške 466.075,- Sk...

Žalobca ani žiadnym spôsobom v danom konaní netvrdil a nepreukazoval zvýšenie svojich nákladov na zhotovenie diela v súvislosti so zmenou výšky stavebných nákladov.... Platne uzavretým písomným dodatkom zo dňa 10. 6. 1997 síce došlo k rozšíreniu predmetu diela o predmetné dve etapy diela v zmysle ustanovenia § 549 Obchodného zákonníka, avšak   súčasne   týmto   dodatkom   došlo   medzi   zmluvnými   stranami   aj   k uzavretiu   platnej dohody o rozšírení celkovej ceny diela oproti cene diela dohodnutej v základnej zmluve o dielo...“.

Ústavný súd zo súdneho spisu   okresného súdu   sp.   zn. 24 Cb/111/2002 zistil,   že sťažovateľ   uzavrel   s   Ústrednou   colnou   správou   Slovenskej   republiky   (neskôr   Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky) 28. februára 1996 zmluvu o dielo s vymedzením stavby „Definitívny CP R.“ (ďalej aj „zmluva o dielo“).

Podľa čl. IV.2 zmluvy o dielo Stavebné náklady: 360 000 000 Sk (predpokladané).

Podľa čl. IV.3 zmluvy o dielo Zmluvná cena: 1. Práce podľa čl. II.4.a – 63 620 Sk, 2. Práce podľa čl. II.4.b – 1 025 365 Sk, 3. Práce podľa čl. II.4.c – 2 330 375 Sk.

Podľa čl. VI.1 zmluvy o dielo zmluvné strany sa zaväzujú, že pristúpia na zmenu záväzku   v   prípadoch,   keď   sa   po   uzavretí   zmluvy   zmenia   východiskové   podklady rozhodujúce pre uzavretie tejto zmluvy, alebo objednávateľ uplatní nové požiadavky na zhotoviteľa.

Podľa čl. V.5 zmluvy o dielo zmeny v tejto zmluve je možné riešiť len dohodou zmluvných strán potvrdenou písomným dodatkom.

Účastníci   zmluvy   o   dielo   uzavreli   10.   júna   1997   dodatok   k   zmluve   o   dielo uzatvorenej na projektovú prípravu stavby „Definitívny colný priechod R.“, predmetom ktorého je 4. etapa – Realizačný projekt – dokumentácia pre uskutočnenie stavby a 5. etapa – autorský dozor.

Uvedený dodatok doplnil zmluvu o dielo okrem iných o„čl. IV.3 4. Práce podľa článku II.4.d – 2 050 730,- Sk

5. Práce podľa článku II.4.e – 466 075,- Sk“.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu týkajúcim sa dodatku k zmluve o dielo a o „údajne pevne dohodnutej cene za zjavne neurčitý a vopred presne nedefinovateľný rozsah daného diela“. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu vyjadrený v odôvodnení jeho rozsudku z 13. júla 2010 v spojení s právnym názorom okresného súdu vyjadreným v jeho rozsudku z 3. februára 2009 je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   a   arbitrárny,   je   logický   a   vyplýva   predovšetkým   zo   znenia a výkladu zmluvy o dielo a príslušných ustanovení dodatku k zmluve o dielo uzavretého 10. júna 1997, ktorým bol rozšírený predmet diela o 4. a 5. etapu a bola určená cena za uvedené   etapy   predmetného   diela.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   zmluvy   o   dielo   a   dodatku   z   10.   júna   1997 k zmluve o dielo krajským súdom a okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III.   ÚS   124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, ústavný súd uvádza, že krajský súd postupoval v súlade s § 214 ods. 2 OSP, podľa   ktorého s výnimkou prípadov   uvedených v § 214 ods. 1 OSP možno o odvolaní rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania.   Podľa   §   214   ods.   1   OSP   na   prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Zo súdneho spisu pritom vyplýva, že 6. júla 2010 bolo na úradnej tabuli krajského súdu   oznámené v   súlade   s   §   156   ods.   3   OSP,   že   13.   júla 2010   bude   vo   veci   sp.   zn. 2 Cob/239/2009 o 9.00 h. vyhlásený rozsudok. Na základe týchto skutočností ústavný súd uzavrel,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uvedeným   postupom   krajského   súdu a sťažovateľom označeným porušením jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala   možnosť   vyslovenia   porušenia   tohto   práva,   a preto   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011