znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   J.   J. a E.   J.,   obaja bytom   B.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   V, Úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-2003, ako aj postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 124/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. a E. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2009 doručená sťažnosť J. J. a E. J. (ďalej len „sťažovateľka), obaja bytom B. (spolu ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   R.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-2003, ako aj postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 124/03. Ide   o konania   vedené   v   súvislosti   so   sťažovateľmi   podaným   trestným   oznámením z 11. októbra 2002.

Zo   sťažnosti   a z   predmetného   spisu   vyplýva,   že   sťažovatelia   11.   októbra   2002 oznámili okresnej prokuratúre skutočnosti nasvedčujúce, že nimi označenou osobou bol spáchaný trestný čin podvodu podľa § 250 Trestného zákona platného a účinného v čase oznámenia.   Zo   zápisnice   z výsluchu   poškodenej   (sťažovateľky),   ktorý   sa uskutočnil 3. decembra 2002, vyplýva, že sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu škody v sume určenej ustanoveným znalcom v súlade s ustanoveniami § 43 Trestného poriadku platného a účinného v čase konania.

Dňa   23.   januára   2003   bolo   na   základe   uvedeného   trestného   oznámenia vyšetrovateľom   okresného   úradu   vyšetrovania   začaté   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Dňa 13. marca 2003 bol do konania pribratý   znalec   z odboru   oceňovania   stavebných   prác,   ktorý   predložil   22. mája   2003 spracovaný znalecký posudok. V období od 23. apríla 2003 do 21. decembra 2009 boli v predmetnej veci uskutočnené výsluchy piatich svedkov.

Podnetom   zo   4.   novembra   2004   sťažovatelia   požiadali   okresnú   prokuratúru o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   v zmysle   §   167   Trestného   poriadku.   Okresná prokuratúra vo svojej odpovedi na podnet (v prípise z 3. januára 2005) okrem iného uviedla, že „realizujúci vyšetrovateľ vo veci od júna 2004 nekonal, čo bolo spôsobené predovšetkým objektívnymi   okolnosťami,   a to   vysokou   zaťaženosťou   a fluktuáciou   vyšetrovateľov tunajšieho   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície“. V odpovedi   sa   ďalej   uvádza,   že vyšetrovateľ bol upozornený na prieťahy v konaní, ktoré mal následne aj odstrániť.

Dňa 21. decembra 2004 vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania vydal uznesenie, ktorým vzniesol podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie pre trestný čin podvodu proti sťažovateľmi označenej osobe; prokurátorka okresnej prokuratúry 10. januára 2005 zrušila   predmetné   uznesenie   o vznesení   obvinenia   z   dôvodu   jeho   nezákonnosti a neopodstatnenosti.

Opakovaným podnetom z 21. marca 2005 sa sťažovatelia obrátili vo veci prieťahov v postupe vyšetrovateľa okresného úradu vyšetrovania na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky,   ktorá   ho   postúpila   Krajskej   prokuratúre   v Bratislave.   Krajská   prokuratúra v Bratislave   v reakcii   na   opakovaný   podnet   sťažovateľov   v   prípise   z   2.   mája   2005 konštatovala opodstatnenosť sťažnosti na prieťahy v postupe vyšetrovateľa, pričom zároveň uložila prokurátorovi okresnej prokuratúry, aby veci venoval zvýšenú pozornosť a zvážil možnosť odňatia veci vyšetrovateľovi.

Dňa 29. októbra 2007 sťažovatelia s odôvodnením, že v predmetnej veci nedošlo k náprave,   podali   v zmysle   §   210   Trestného   poriadku   žiadosť   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa. Okresná prokuratúra 21. januára 2008 v odpovedi na žiadosť sťažovateľov okrem   iného   konštatovala,   že   vyšetrovanie   celkovo   vykazuje   značné   prieťahy,   avšak k odňatiu veci sa nepristúpilo z dôvodu zaťaženosti jednotlivých vyšetrovateľov. Zároveň však   bolo   v odpovedi   uvedené,   že   prieťahy   v konaní   vyšetrovateľa   budú   oznámené riaditeľovi Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru a v prípade, ak vyšetrovanie nebude ukončené v stanovenej lehote, bude vec príslušnému vyšetrovateľovi odňatá.

Zo spisu viažuceho sa k predmetnému konaniu ústavný súd ďalej zistil, že okresný úrad vyšetrovania vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci ukončil uznesením zo 14. januára 2010, ktorým rozhodol o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b) a ods. 4 Trestného poriadku. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. februára 2010 potom, ako prokurátor okresnej prokuratúry uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania.

Sťažovatelia vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného úradu vyšetrovania v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-46/OEK-B5-2003   a postupom   okresnej prokuratúry v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pv   124/03   a   zároveň   im   prikáže,   aby v uvedených konaniach konali bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovatelia žiadajú, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a úhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom vo výške 237,07 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či sťažnosť nebola podaná   zjavne neoprávnenými   osobami,   ako   aj   to,   či   v danom   prípade   nejde   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z návrhu na rozhodnutie (petitu) vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného úradu vyšetrovania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-2003 a postupom okresnej prokuratúry v trestnej veci vedenej pod č. k. 1 Pv 124/03-25.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom uvedeného základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, t. j. v jeho záležitosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   uplatnenie   tohto   základného   práva   je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej   ochrany,   ktorej   prejednanie   a   rozhodnutie   je   zahrnuté   do   účelu   procesného poriadku,   ktorý   upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prejednaní   veci   účastníka (I. ÚS 18/06).

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným   v   rámci   trestného   konania   treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v   trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06). Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má, alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občianskoprávne konanie, keď nie sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ   nebude   vydané   takéto   rozhodnutie,   poškodené   osoby   uplatňujúce   si   nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 43 ods. 2 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   trestným   činom   spôsobená,   je oprávnený   tiež   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil   obžalovanému povinnosť nahradiť mu túto škodu. Z judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 43 ods.   2 Trestného   poriadku   vyplýva,   že jednou   zo základných   podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu je to, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej (konkrétnej) osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej (konkrétnej) osobe, pričom z povahy veci   vyplýva,   že   k určeniu,   o ktorú   konkrétnu   osobu   ide,   môže   dôjsť   najskôr   vydaním uznesenia o vznesení obvinenia príslušným orgánom činným v trestnom konaní, keďže toto uznesenie musí byť vznesené proti konkrétnej osobe (m. m. IV. ÚS 232/08).

Vo   vzťahu   k   postupu   okresného   úradu   vyšetrovania   namietajú   sťažovatelia skutočnosti,   ktoré   podľa   ich   názoru   zakladajú   dôvod   na   vyslovenie   záveru,   že   v tomto postupe došlo k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, z ktorej možno vyvodiť, že sťažovateľ ako poškodený v trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   sa   nemôže   domáhať vyslovenia porušenia svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07,   III.   ÚS109/06).   Až   vznesenie   obvinenia   je   tým   momentom,   ktorý   dáva možnosť   poškodenému   v trestnom   konaní   uplatňovať   si   ochranu   proti   konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na ktorej prerokovanie bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 109/06). Ústavný súd nevidí   dôvod   na to,   aby   vo   veci   sťažovateľov   uplatnil   iný   prístup,   ako   vyplýva   z jeho doterajšej judikatúry.

Z predloženého   spisu   síce   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   vydal   uznesenie   o vznesení obvinenia proti sťažovateľmi označenej osobe 21. decembra 2004, avšak 10. januára 2005 prokurátorka   okresnej   prokuratúry   predmetné   uznesenie   o vznesení   obvinenia   zrušila z dôvodu   jeho   nezákonnosti   a neopodstatnenosti.   Na   základe   uvedených   skutočností ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   o vznesení   obvinenia   sa   sťažovatelia   dostali   do postavenia poškodených, a teda aj osôb oprávnených domáhať sa ochrany, ktorú poskytuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia prokurátorkou   okresnej   prokuratúry   malo za následok   zánik takéhoto postavenia, a teda aj oprávnenia domáhať sa ústavnej ochrany v rámci nimi označených ustanovení ústavy, resp. dohovoru.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v danom   prípade   sťažovatelia   v čase   podania   sťažnosti neboli   v postavení   osôb,   ktoré   by   v súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu v obdobných veciach disponovali v konaní vedenom okresným úradom vyšetrovania pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-2003 a v konaní vedenom okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pv 124/03 ústavnou ochranou vzťahujúcou sa na ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. vo vzťahu k nimi označeným právam boli v postavení zjavne neoprávnených osôb, a preto postupom okresného úradu vyšetrovania a okresnou   prokuratúrou   ani   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   tých   práv,   ktorých   ochrany   sa svojou sťažnosťou domáhali.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenými osobami, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010