znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P., so sídlom N., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   súdneho   exekútora JUDr.   Ing.   J.   G.   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   EX/120/02/Ba   a postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/465/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2007 doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom súdneho exekútora JUDr. Ing. J. G. (ďalej len „súdny exekútor“), v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX/120/02/Ba a postupom Okresného súdu   Rimavská Sobota   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/465/02.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedol, že 6. marca 2002   podal   návrh   na   vykonanie   exekúcie „na   vymoženie   svojej   pohľadávky   vo   výške 64.830,60 Sk s príslušenstvom.

Poverenie bolo súdnemu exekútorovi vydané Okresným súdom v Rimavskej Sobote dňa 15. 05. 2002.

V zmysle   ustanovenia   § 44   ods. 1   Exekučného   poriadku   exekútor   predloží   návrh oprávneného do 15 dní od odstránenia jeho vád súdu a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V zmysle odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia súd do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.

V danom prípade poverenie malo byť súdom vydané až 15. 05. 2002, t. j. po uplynutí viac ako 70 dňoch od podania návrhu.

Týmto došlo v neprospech oprávneného k porušeniu exekučného poriadku v § 44 ods. 1 a ods. 2.

Upovedomenie   o   začatí   exekúcie   bolo   advokátskej   kancelárii   doručené   dňa 23. 05. 2002.“.

V ďalšom priebehu exekúcie súdny exekútor „upovedomením zo dňa 21. 05. 2002 určil vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného a dňa 20. 06. 2002 vydal exekučný príkaz.

Dňa 20. 06. 2002 vykonal exekútor súpis hnuteľných vecí povinného, podľa ktorého exekúcii podlieha osobný automobil V...

Následne   dňa   28. 06. 2002   začal   exekúciu   z   iných   peňažných   pohľadávok   - pohľadávky dlžníka voči Daňovému úradu R.

Dňa   29. 01. 2003   požiadal   oprávneného   o   súhlas   s   exekúciou   predajom nehnuteľností   a   o   súhlas   s   návrhom   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva,   ktoré oprávnený dal dňa 05. 02. 2003.

Upovedomenie   o   zriadení   exekučného   záložného   práva   exekútor   oprávnenému nezaslal (nie je obsahom advokátskeho spisu), dňa 10. 07. 2003 však zaslal list, v ktorom oznámil oprávnenému, že ruší upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie - zriadením exekučného záložného práva a následne dňa 02. 06. 2003 vydaný exekučný príkaz. Exekučný poriadok neoprávňuje súdneho exekútora zrušiť zriadené exekučné právo bez súhlasu oprávneného, ktorý o jeho zriadenie požiadal a to ani vtedy, ak má exekútor pocit, že sa exekúcia napĺňa iným spôsobom, ako v danom prípade zrušenie hore uvedených rozhodnutí exekútor vo svojom liste odôvodnil.

Exekútor   zrušením   upovedomenia   o   spôsobe   exekúcie   zriadením   exekučného záložného práva a zrušením exekučného príkazu porušil zákon.

Na túto skutočnosť ho oprávnený prostredníctvom svojej advokátky upozornil listom zo dňa 06. 08. 2003,   pričom v odpovedi na svoj list zo dňa 11. 08. 2003 sa oprávnený dozvedel, že exekúcia doposiaľ v žiadnom z uvedených spôsobov úspešná nebola.

Exekútor postupoval v rozpore so zákonom, ktorý navyše hrozil spôsobením vážnej škody oprávnenému tým, že poradie uspokojenia pohľadávky oprávneného sa nezriadením exekučného záložného práva dňa 02. 06. 2003 zhoršilo.

Listom zo dňa 15. 08. 2003 oprávnený znova vyzval súdneho exekútora na zriadenie exekučného záložného práva, o ktoré ho návrhom požiadal a na ktoré dal súhlas.“

V nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   sťažovateľ   na   to,   že   súdny   exekútor   jeho požiadavku   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva „ignoroval,   a   najbližším   svojím podaním zo dňa 08. 03. 2004 (rok na to oznámil oprávnenému termín dražby hnuteľnej veci na 18. 03. 2004 o 13.30 hodine (toto bolo prvé oznámenie takéhoto charakteru, hoci súdny exekútor vo svojom liste zo dňa 11. 08. 2003 tvrdil, že nie je záujemca o odkúpenie vozidla, hoci ani znalecký posudok, ani termín dražby oprávnenému neoznámil, takže nie je zrejmé dôvod jeho konštatovania, že záujemca o odkúpenie vozidla nie je).

Z oznámenia je zrejmé, že sa jedná o prvú dražbu veci, a to po uplynutí dvoch rokov od podania návrhu na exekúciu. Vozidlo bolo spísané dňa 20. 06. 2002, napriek tomu podľa listu exekútora bolo odobraté až roku 2003. Exekútor nevykonal promptne dražbu tejto hnuteľnej veci, hoci sa jednalo o vec, ktorej hodnota sa každým mesiacom znižuje. Z priebežného vývoja v exekučnom konaní pri konaní s odbornou starostlivosťou bolo v exekučnom konaní zrejmé, že k vymoženiu pohľadávky oprávneného a trov exekúcie spôsobmi doposiaľ nariadenými, mimo predaja hnuteľnosti nedôjde.

Exekútor konal v rozpore so zákonom a poškodil záujmy oprávneného.

Prvá   dražba   auta   bola   neúspešná   a   druhá   dražba   sa   uskutočnila   už   o   pár   dní 30. 03. 2004!

Exekútor týmto svojím konaním dokázal účelovosť svojich tvrdení vo svojom liste oprávnenému zo dňa 11. 08. 2003 o tom, že záujemca o vozidlo nie je, nakoľko záujemca sa nemohol nájsť, keď exekútor nepodnikol skôr kroky k odpredaju vozidla, preto o možnosti jeho kúpy záujemcovia nemali ako vedieť.

Efektívnejšie by   bolo   organizovať   opätovnú   dražbu   s väčším časovým   odstupom, zvlášť keď exekútor bol predtým vyše roka nečinný.

Súdny   exekútor   dňa   04. 05. 2004   opätovne   vydáva   upovedomenie   o   spôsobe vykonania   exekúcie   a   exekučný   príkaz   predajom nehnuteľnosti   a   zriadením exekučného záložného práva.

Zrušenie týchto rozhodnutí pred rokom rozhodne nesledovalo záujmy oprávneného. Po dva a pol roku od začatia exekúcie exekútor dňa 20. 07. 2004 začal oceňovať nehnuteľnosť.

Dňa 30. 08. 2004 exekútor doručil oprávnenému vyhlášku o dražbe nehnuteľnosti. Dňa 22. 09. 2004 exekútor doručil oprávnenému zápisnicu o udelení príklepu pri dražbe nehnuteľnosti za cenu 399 760,- Sk.

Odklad   dražby   nehnuteľnosti   a   zrušenie   záložného   práva   tiež   nesleduje   záujmy oprávneného, ako vyplynie z udalostí uvedených nižšie.“.

Súdny exekútor   pokračoval   vo   vykonávaní exekúcie oznámením z   19.   novembra 2004, ktorým sťažovateľa informoval, že 29. novembra 2004 vykoná dražbu nehnuteľnosti. Následne 6. decembra 2004 zaslal sťažovateľovi rozhodnutie o udelení príklepu pri dražbe hnuteľnej veci, z ktorého vyplynulo, že osobné motorové vozidlo bolo vydražené za cenu 52 350 Sk.   V spojitosti   s tým   sťažovateľ   tvrdí,   že   v decembri   2004   už   mal   exekútor vymožené   prostriedky   na   plné uspokojenie   jeho   pohľadávky,   napriek   tomu   do   podania sťažnosti svoju pohľadávku nemal uspokojenú.

Podľa sťažovateľa vzhľadom na to, že ho súdny exekútor informoval „o tom, že prieťahy   v konaní   spôsobuje   okresný   súd,   ktorý   neschválil   príklep   exekútora k nehnuteľnosti,   oprávnený   prostredníctvom   svojej   advokátky   podal   dňa 25. 04. 2005 sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní a ten istý deň požiadal listom exekútora   o   poskytnutie   informácií   o   priebehu   exekučného   konania,   kde   namietal,   že od podania návrhu na exekúciu uplynuli už tri roky a žiadne plnenie od exekútora nedostal. Odpoveďou na list bolo poukázanie čiastky 24 162,- Sk dňa 02. 05. 2005 na účet splnomocnenej advokátky a to bez akéhokoľvek vysvetlenia o aké plnenie sa jedná. Z   tohto   dôvodu   sa   oprávnený   listom   zo   dňa   03. 05. 2005   obrátil   na   exekútora so žiadosťou o vysvetlenie.

Listom   zo   dňa   12. 05. 2005   exekútor   oznámil   oprávnenému,   že   prikázaním   účtu v banke bola vymožená čiastka 10 378,- Sk a predajom hnuteľnej veci čiastka 52 350,- Sk a poukázaná suma predstavuje tieto dve čiastky.

Z listu exekútora nie je zrejmé, aká je jeho odmena z vymožených čiastok a aké trovy exekúcie si uplatnil.

Následne dňa 14. 07. 2005 bolo oprávnenému doručené Uznesenie Okresného súdu v Rimavskej Sobote číslo 1 Er/465/02-55 zo dňa 07. 07. 2005, ktorým súd neschválil príklep súdneho exekútora z dôvodu, že súdny exekútor k návrhu na schválenie príklepu nepripojil dražobnú vyhlášku ani dôkaz o tom, že ju doručil osobám uvedeným v § 141 Exekučného poriadku a z pripojenej prezenčnej listiny nebolo možné zistiť, z akého dôvodu sa dražby zúčastnili   osoby   tam   prítomné   a   vzhľadom   na   tieto   procesné   pochybenia   súd   príklep neschválil.

Súdny exekútor až vo februári 2006 oznámil oprávnenému, že sa uskutoční opätovné ocenenie   nehnuteľnosti   dňa   01. 03. 2006   a   opätovné   oceňovanie   nehnuteľnosti   sa uskutočnilo   až   dňa   12. 06. 2006,   pričom   sa   nedozvedáme,   prečo   sa   skorší   termín neuskutočnil, či to zavinil povinný a aké sankcie voči nemu exekútor vyvodil.

A   až   dňa   14. 07. 2006   zaslal   súdny   exekútor   oprávnenému   už   druhý   znalecký posudok na nehnuteľnosť - tento raz na cenu 700 000,- Sk, čo je prekvapivý nárast ceny nehnuteľnosti, ktorá nebola udržiavaná a je schátraná i plynutím času. Ten istý deň oznámil termín konania dražby určený na 10. 08. 2006.

Zápisnicu   o   konaní   dražby,   termín   opakovanej   dražby   ani   žiadne   iné   podanie exekútor oprávnenému do dnešného dňa nedoručil.“.

Sťažovateľ pokračuje v opise skutkového stavu uvádzajúc, že sa dozvedel, „že súdny exekútor JUDr. M. J. (...) vykonal dňa 16. 01. 2007 dražbu tejto nehnuteľnosti a udelil príklep za najvyššie podanie 340 000,- Sk.

Keďže žiadne informácie o postupe súdneho exekútora nemal, požiadal oprávnený listom zo dňa 19. 01. 2007 súdneho exekútora JUDr. Ing. J. G. o poskytnutie informácie o priebehu exekúcie (poslednú mal o termíne dražby na 10. 08. 2006!).

Súdny   exekútor,   voči   ktorému   sťažnosť   smeruje,   oprávnenému   do   dnešného   dňa vysvetlenie nepodal.

Naproti tomu dňa 07. 03. 2007 bolo doručené oprávnenému Uznesenie Okresného súdu   v   Rimavskej   Sobote   číslo   1 Er/465/02-67,   že   tento   schvaľuje   zníženia   najnižšieho podania u nehnuteľnosti (už vydraženej exekútorom JUDr. M. J.) na sumu 466 667,- Sk. Súdnemu exekútorovi JUDr. M. J. súd príklep schválil dňa 02. 05. 2007.

Súdny   exekútor   JUDr.   M.   J.   vykonal   rozvrhové   pojednávanie   ohľadne   predanej nehnuteľnosti (jediného majetku povinného) dňa 03. 07. 2007.

Splnomocnenú advokátku oprávneného súdny exekútor JUDr. M. J. neinformoval ani o   konaní   dražby,   ani   o   termíne   rozvrhového   pojednávania   a   odmietol   jej   nahliadnuť do svojho spisu.

Záujmy   oprávneného   mal   zrejme   hájiť   exekútor   JUDr.   Ing.   J.   G.,   ktorý   vôbec nepovažoval za potrebné poukázať na diametrálny rozdiel v ocenení nehnuteľnosti. Zo zápisnice o rozvrhovom pojednávaní, ktorá nebola advokátke doručená, doručená bola len ďalšiemu oprávnenému voči tomu istému povinnému Obci Š., sa dozvedáme, že exekútorovi   JUDr.   J.   G.   z   titulu   pohľadávky   oprávneného   P.   bude   poukázaná   čiastka 116 280,- Sk.“.

Sťažovateľ charakterizuje opísaný postup súdneho exekútora ako zmätočný, vopred nepremyslený,   spôsobujúci   zbytočné   prieťahy,   zároveň   sústavne   porušujúci   exekučný poriadok a spôsobujúci prieťahy v exekučnom konaní.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní, sťažovateľ zastáva názor,   že tento „prispel k zbytočným prieťahom   jednak pri   vydávaní   poverenia exekútorovi,   jednak   pri   rozhodovaní   o   schválení   príklepu   súdneho   exekútora,   pri posudzovaní procesných nedostatkov návrhu súdneho exekútora konal arbitrárne, nedal exekútorovi   možnosť   tieto   nedostatky   formálne   odstrániť   a   svojím   postupom   spôsobil predĺženie exekučného konania.

Napokon svojím zmätočným konaním v čase, keď už bola nehnuteľnosť vydražená iným exekútorom,   povolil   zníženie   najnižšieho   podania   bez toho,   že by   si uvedomil,   že ohľadne tej istej nehnuteľnosti existujú v časovej a vecnej súvislosti dva znalecké posudky, ktoré tak odlišne určujú cenu nehnuteľnosti, že táto okolnosť spochybňuje vierohodnosť oboch týchto posudkov.

Tieto   skutočnosti   mali   signalizovať   exekútori   vo   veci,   respektíve   prinajmenšom exekútor, voči ktorému táto sťažnosť smeruje.“.

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko okresného súdu, ktoré mu bolo doručené 7. mája 2008. V tomto stanovisku okresný súd predovšetkým označil sťažnosť za neopodstatnenú, čo zdôvodnil tým, že v súdnom spise sp. zn. 1 Er 465/02 sa nenachádza žiaden dôkaz o tom, že súdny exekútor JUDr. M. J., so sídlom v Lučenci, vykonal exekúciu dražbou nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. (..), Katastrálne územie Š. (...). Poukazuje tiež na to, že nemal žiadnu prekážku, ktorá by mu bránila vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o udelenie súhlasu na zníženie najvyššieho podania   pri   dražbe   tejto   nehnuteľnosti.   Dlhší   časový   úsek   medzi   podaním   návrhu na schválenie príklepu pri dražbe uvedenej nehnuteľnosti a rozhodnutím súdu o príklepe, ako   aj   medzi   žiadosťou   súdneho   exekútora   o udelenie   súhlasu   na   zníženie   najnižšieho podania pri dražbe nehnuteľností a rozhodnutím o tejto žiadosti zdôvodňoval okresný súd enormným množstvom exekučných vecí v rokoch 2004 až 2007. V ďalšom sa okresný súd odvolal na vyjadrenie jeho bývalej predsedníčky zo 7. mája 2005 reagujúce na sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd vyzval 21. apríla 2008 na vyjadrenie k sťažnosti aj súdneho exekútora, ktorý však na jeho výzvu nereagoval.

K vyjadreniu   okresného   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa   sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 30. júna 2008, v ktorom zotrvala na tom, že postupom okresného   súdu   v uvedenom   exekučnom   konaní   boli   spôsobené   prieťahy,   argumentujúc tým, že „lehoty uvedené zákonom, aj keď poriadkové, sú pravidelne porušované“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   a   preskúmal,   či   obsahuje   všeobecné   a osobitné   náležitosti   predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podmienky   a   podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon   (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať konanie   na   súde   v   „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).   Formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom právnom   predpise   Slovenskej   republiky   teda   vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva na súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   postupom   súdneho   exekútora   v   exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. EX/120/02/Ba

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   táto   podmienka,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   sťažnosť   možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná. Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je totiž jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veciach individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zmyslom   a účelom   realizácie   zásady   vyčerpania   opravných   a iných   prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio, inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Judikatúra   ústavného   súdu   zaujala   taktiež   právny   názor,   podľa   ktorého   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu - fyzickú aj právnickú.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť ochranu základných práv a slobôd na orgáne verejnej moci, právomoc ktorého predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   názor   o   porušení   svojich   označených základných práv zo strany súdneho exekútora vyvodzuje sťažovateľ (v namietanom konaní v procesnom postavení oprávneného) najmä z toho, že jeho postup bol zmätočný, vopred nepremyslený,   zároveň   sústavne   porušujúci   exekučný   poriadok   a spôsobujúci   prieťahy v exekučnom konaní.

Podľa   § 44   ods. 8   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) oprávnený môže   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného   konania   aj   bez   uvedenia   dôvodu   podať na príslušný   okresný   súd   návrh   na zmenu exekútora. Súd rozhodne   o   zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 218a ods. 1 Exekučného poriadku fyzické osoby a právnické osoby sa môžu obracať   na   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“)   a   na   Komoru   súdnych   exekútorov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „komora“)   so   sťažnosťami   na   činnosť   komory   a   na   činnosť   exekútorov.   Sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti. Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje   komora.   Sťažovateľ   môže   požiadať   ministerstvo   spravodlivosti   o   prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.

Podľa § 218b ods. 3 Exekučného poriadku o spôsobe vybavenia sťažnosti musí byť sťažovateľ písomne upovedomený.

Podľa § 218b ods. 4 Exekučného poriadku je sťažovateľ toho názoru, že vzhľadom na to, že sťažnosť nebola komorou riadne a včas vybavená, môže požiadať ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   zo   sťažnosti,   z   obsahu   spisu,   ani z vyžiadaného exekučného spisu okresného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ využil proti postupu   súdneho   exekútora   právny   prostriedok   nápravy   označených   práv,   ktorý   mal k dispozícii podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, t. j. nepožiadal o zmenu exekútora. Sťažovateľ zaslal 26. apríla 2005 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod   sp. zn.   1 Er 465/02   [odvolávajúc   sa   na   v tom   čase   už   neplatný   zákon   Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení   neskorších   predpisov],   avšak   touto   sťažnosťou   sa   domáhal   výlučne   odstránenia prieťahov v konaní o schválenie príklepu pri dražbe nehnuteľnosti. Sťažnosť neobsahovala návrh na zmenu exekútora ani žiadne výhrady voči jeho postupu v uvedenom konaní.

Sťažovateľ síce v prílohe svojho vyjadrenia doručeného ústavnému súdu 30. júna 2008   predložil   fotokópiu   odpovede   komory   z 2.   januára   2008   na   jeho   sťažnosť   proti postupu   súdneho   exekútora   uvádzajúc,   že   s jej   vybavením   nie   je   spokojný,   avšak nepredložil dôkaz o tom, že by využil postup podľa citovaného § 218b ods. 4 Exekučného poriadku, t. j. že by požiadal ministerstvo spravodlivosti   o prešetrenie vybavenia svojej sťažnosti komorou súdnych exekútorov.

Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   prípustnosti   sťažnosti,   teda   pri   skúmaní,   či v konkrétnom   prípade   boli   vyčerpané   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, musí vysporiadať s tým, či príslušný opravný (právny) prostriedok môže uplatniť sám sťažovateľ a či s podaním takéhoto opravného (právneho) prostriedku sú bezprostredne spojené určité konkrétne právne dôsledky, ktoré sa môžu pozitívne prejaviť v právnej sfére sťažovateľa. V prípade návrhu na zmenu exekútora (§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku), ale aj žiadosti o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   komorou   podanej   ministerstvu   spravodlivosti   (§ 218b ods. 4 Exekučného poriadku) možno na obe nastolené otázky odpovedať kladne.

Ústavný súd na základe uvedeného zastáva názor,   že postupy   podľa   označených ustanovení   Exekučného   poriadku,   najmä   návrh   na   zmenu   exekútora   možno   považovať za prostriedok nápravy, ktorý zákon účinne poskytoval sťažovateľovi a využitím ktorých mohol dosiahnuť zabezpečenie ochrany pred namietanou nečinnosťou súdneho exekútora, resp.   pred   namietaným   spôsobom   vedenia   exekúcie,   ale zároveň   aj   ochrany   jeho   práv, porušenie   ktorých   namieta   v konaní   o sťažnosti   vedenom   ústavným   súdom   (obdobne IV. ÚS 224/05, IV. ÚS 281/07).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na základe zistenia, že sťažovateľ nevyužil právne prostriedky (postupy podľa citovaných ustanovení Exekučného poriadku), dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1Er/465/02

a) Pochybenie   v postupe   v označenom   konaní   okresného   súdu,   ktoré   podľa sťažovateľa dosiahlo takú intenzitu, že ním bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   spočíva,   vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   predovšetkým   v tom,   že   pri rozhodovaní   o   schválení   príklepu   súdneho   exekútora,   pri   posudzovaní   procesných nedostatkov návrhu súdneho exekútora konal arbitrárne a exekútorovi nedal možnosť tieto nedostatky formálne odstrániť. Sťažovateľ považuje za zmätočný aj postup okresného súdu v dôsledku toho, že v čase, keď už bola nehnuteľnosť vydražená iným exekútorom, povolil zníženie   najnižšieho   podania   bez   toho,   že   by   si   uvedomil,   že   v súvislosti   s tou   istou nehnuteľnosťou   existujú   v časovej   a vecnej   súvislosti   dva   znalecké   posudky,   ktoré   tak odlišne určujú cenu nehnuteľnosti, že táto okolnosť spochybňuje vierohodnosť oboch týchto posudkov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby na ďalšie konanie pred ústavným súdom (§ 25 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde)   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia,   opatrenia,   alebo   iného   zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené   namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Sťažovateľ   namieta   arbitrárny   postup   okresného   súdu   jednak   v konaní   o návrhu súdneho exekútora na schválenie príklepu a jednak v konaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie súhlasu na zníženie najnižšieho podania pri dražbe nehnuteľností.

Zo súvisiaceho exekučného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Er 465/02 zo 7. júla 2005 vo veci exekúcie sťažovateľa, ktorým neschválil príklep udelený 9. septembra 2004 súdnym exekútorom Ing. Mgr. J. G. pri dražbe nehnuteľností   zapísaných   na   liste   vlastníctve   č. (...),   katastrálne   územie   Š.,   nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2005. V tej istej veci okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 465/02 z 1. marca 2007 o žiadosti súdneho exekútora o udelenie súhlasu na zníženie najnižšieho podania pri dražbe nehnuteľností rozhodol tak, že dal súhlas súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. J. G. na zníženie najnižšieho podania pri dražbe predmetných nehnuteľností o jednu tretinu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2007.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   doručená   ústavnému   súdu   30.   júla   2007   (podaná na poštovú   prepravu   26. júla 2007),   teda   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to, že nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti ako   prekážku   brániacu   prerokovaniu   veci   pred   ústavným   súdom   nemožno   odstrániť, ústavný súd o tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju odmietol ako podanú oneskorene, pripomínajúc, že v prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06, IV. ÚS 240/07).

b) Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy malo byť podľa sťažovateľa porušené okresným súdom jednak pri vydávaní poverenia exekútorovi a jednak pri rozhodovaní o schválení príklepu. Sťažovateľ poukazuje na to, že ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie 6. marca 2002 a okresný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi až 15. mája 2002, pričom malo byť podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydané do 15 dní od doručenia žiadosti. Návrh na schválenie príklepu udeleného   pri   dražbe   nehnuteľnosti   9.   septembra   2004   bol   okresnému   súdu   doručený 18. októbra 2004, pričom okresný súd o ňom rozhodol 7. júla 2005. Okresný súd v tomto prípade v odpovedi z 15. júla 2007 na sťažnosť právnej zástupkyne sťažovateľa uznal, že „je pravdou, došlo k určitým prieťahom v konaní“.

Sťažovateľ   založil   v danej   veci   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy   v prvom   prípade   len   na   skutočnosti,   že   nebola   dodržaná   lehota   ustanovená v § 44 ods. 2 druhej vete Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.

V druhom   prípade   malo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy v dôsledku toho, že o návrhu súdneho exekútora na schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľnosti konanej 9. septembra 2004 rozhodol okresný súd v exekučnej veci sťažovateľa po viac ako ôsmich mesiacoch od doručenia návrhu.

Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať   len   s ohľadom   na   v zákone   ustanovené   lehoty na vykonanie   toho-ktorého   úkonu   všeobecného   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce   prihliada,   ale   ich   nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   I. ÚS 63/00). Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,   že štátny orgán   dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. I. ÚS 86/02, II. ÚS 34/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaná nečinnosť okresného súdu sama osebe nedosahuje v okolnostiach daného prípadu takú intenzitu, ktorá by zakladala možnosť, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospel k záveru, že   dĺžka   trvania   rozhodovania   okresného   súdu   o žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a dĺžka   trvania   konania o návrhu   súdneho   exekútora na schválenie príklepu (presahujúca   osem   mesiacov) zasiahla z dôvodov,   za   ktoré   nesie zodpovednosť okresný súd, samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takým závažným spôsobom, aby sťažnosť mohla byť prijatá na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenosť,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009