znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 CoE 21/2007 z 30. apríla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2007 faxom a následne 5. septembra 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 21/2007 z 30. apríla 2007.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor v exekučnej veci oprávneného P., a. s., K. (ďalej len „oprávnený“), proti povinnému Ing. J. N., B., o zaplatenie 11 368,98 Sk s príslušenstvom vedenej pod sp. zn. EX 198/06 podal 28. októbra   2006   Okresnému   súdu   Košice   -   okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. 17 Er 619/2006 z 21. decembra 2006 exekúciu v predmetnej veci zastavil a súčasne oprávnenému uložil nahradiť sťažovateľovi trovy   exekúcie   v   sume   666   Sk.   Sťažovateľ   podal   15.   januára   2007   proti   uvedenému uzneseniu odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 21/2007 z 30. apríla 2007 zmenil uznesenie okresného   súdu   vo   výroku   o trovách   exekúcie   a zaviazal   oprávneného   zaplatiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 466 Sk.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa «súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v rôznych   dňoch. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v tom,   že   výklad   a aplikácia   zákonov   musí   byť   v súlade   s ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.

Rovnaký názor, teda, že spočítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z citovaného § 14 ods. 2 prvá veta vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   a preto   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením.“.

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta prvá Vyhlášky č.   288/1995 Z.   z.   možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť,   že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v rozpore   s týmto ustanovením.“...

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný   so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR».

Sťažovateľ ďalej uviedol, že ako „súdny exekútor, vykonával v exekučnom konaní od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a v prospech   oprávnenej   a sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval“.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   namieta, že „uznesením Krajského   súdu v Košiciach sp. zn.   4 CoE 21/2007   zo   dňa   30.   4.   2007   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy,   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru,   práva,   aby   od   neho   nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 6 dohovoru boli uznesením krajského súdu sp. zn.   4 CoE 21/2007   z   30.   apríla   2007   porušené,   zruší   uvedené   uznesenie   a vec   vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní ním označených práv a zaviaže ho nahradiť mu všetky trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 4 ods. 2 a čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu z 30. apríla 2007, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu z 21. decembra 2006 vo výroku o náhrade trov exekúcie. Ústavný súd sa v prvom rade sústredil na posúdenie otázky, či v danom prípade mohlo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Z predloženého   rovnopisu   uznesenia   okresného   súdu   bolo   zistené,   že tento   súd rozhodol o podaní sťažovateľa, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.   h)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), tak, že exekúciu zastavil   a súčasne   oprávneného   zaviazal   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie   v sume 666 Sk,   a to   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia.   K namietanému   porušeniu sťažovateľom   označených   práv   malo   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   mu   ako   súdnemu exekútorovi   v dôsledku   nesprávnej   aplikácie   §   14   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   o odmenách   a náhradách   súdnych exekútorov“) nepriznal trovy exekúcie v rozsahu, v akom si ich v uvedenom konaní uplatnil (t. j. v sume 1 886 Sk).

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   pri   priznaní nároku na náhradu trov exekúcie vychádzal z § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Pri vyčíslení trov exekúcie vychádzal krajský súd z § 14 a § 22 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, na znenie ktorých sa vo svojom rozhodnutí odvolával. K argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nesprávneho   vyčíslenia   trov   exekúcie   v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

«Pre prípad zastavenia exekúcie patrí odmena súdnemu exekútorovi podľa tretieho oddielu vyhlášky a určuje sa podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu po a) a po b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti (§ 14 ods. 1 vyhlášky), pričom základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 200,- Sk za každú aj začatú hodinu a súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.

Pokiaľ exekútor vo svojej špecifikácii uplatnil plnú hodinovú sadzbu 200,- Sk za každý jednotlivý úkon vykonaný v predmetnom exekučnom konaní, mal odvolací súd za to, že práve tento postup nezodpovedá textu vyhlášky, pretože ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky nehovorí o odmene za jednotlivé úkony, ale o určení odmeny „podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“, t. j. čas venovaný tomuto exekučnému konaniu, ako celku. Preto pokiaľ okresný súd pre účely časovej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky zrátal čas jednotlivých vykonaných úkonov, odvolací súd považoval tento postup za správny a je treba povedať, že neodporuje tomu ani úprava uvedená v ods. 2 tohto ust. a neriadil   sa   ani   právnym   názorom   vysloveným   Najvyšším   súdom   SR,   pretože   toto rozhodnutie ho v konkrétnej veci nezaväzuje.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že nebola priznaná náhrada za režijné náklady, za správne považoval odvolací súd aj tento postup prvostupňového súdu, pokiaľ exekútorovi nepriznal náhradu za bežný režijný kancelársky papier, iba náklady, ktoré sú súčasťou exekučnej činnosti.

V každom exekučnom konaní (rovnako ako administratívne práce, ako výdavky sú odpočítateľné pre daňové účely). Vyhláška neupravuje možnosť náhrady týchto nákladov paušálnou sumou, ale ani iným spôsobom. V § 22 umožnil náhradu hotových výdavkov, ktoré je potrebné v každej veci osobitne preukázať.

Keďže v odvolaní sám spomenul exekútor, že mu zmätočne bola priznaná náhrada za stratu   času   200,-   Sk,   ktorú   nežiadal,   odvolací   súd   na   to   prihliadol,   a preto   ešte   znížil náhradu priznanú prvostupňovým súdom z priznaných 666,- Sk na 466,- Sk.»

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia z 21. decembra 2006, na ktoré odkázal a s ktorým   sa   plne   stotožnil   aj   krajský   súd   v rámci   svojho   rozhodnutia,   podrobne a konkrétnym   spôsobom   špecifikoval,   ktorú   časť   úkonov   vykonaných   sťažovateľom považoval   za   účelnú,   ako aj   dôvody,   prečo   mu   nebolo   možné   priznať   trovy   exekúcie v celom ním uplatnenom rozsahu.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   do   pôsobnosti   všeobecného   súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie označených   základných   práv   sťažovateľa,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku v spojení   s   §   14   vyhlášky   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov,   ktorou   súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v tejto   veci   dospeli   k záveru,   že   za   počet   hodín   účelne vynaložených na exekúciu možno považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch,   nie   je v rozpore   s   účelom   a   cieľom   uvedených   ustanovení,   ktoré   vo   svojom   texte   nesporne obsahujú zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie v celom rozsahu uplatnenom súdnym exekútorom, ktoré pri výkone exekúcie do jej zastavenia vynaložil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotná   skutočnosť,   že   v   konečnom   dôsledku   môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej   miery   kompenzované   jeho   v   podstate   monopolným   postavením   pri   výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa odlišnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ohľadom spôsobu vyčíslenia trov exekúcie ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Vzhľadom na sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru ústavný súd v súvislosti so svojou doterajšou judikatúrou   zdôrazňuje,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2007 je podľa názoru ústavného súdu riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné, resp. neudržateľné a ktoré by súčasne mali za následok namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho postupu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   dohovoru odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru ústavný súd v súlade so   svojou stabilizovanou judikatúrou   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   označené   práva,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, o prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením   krajského   súdu,   a preto   ústavný   súd   aj   v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   pripomína,   že   obdobne   ako   v tomto   náleze rozhodol už aj v iných porovnateľných veciach   (pozri napr. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008