znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/07-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. F. U., Z.; D. D., B.; M. P., B.; E. Š., B.; A. J., B.; E. H., B.; Ing. M. Ch., R.; J. B., S.; Z. Š., B., a I. Š. ml., B., zastúpených advokátkou JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 344/05 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. U., D. D., M. P., E. Š., A. J., E. H., Ing. M. Ch., J. B., Z. Š. a I.   Š.   ml. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 Co 344/05 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 Co 344/05 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. U., D. D., M. P., E. Š., A. J., E. H., Ing. M. Ch., J. B., Z. Š. a I. Š. ml. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. U., D. D., M. P., E. Š., A. J., E. H., Ing. M. Ch., J. B., Z. Š. a I. Š. ml. trovy právneho zastúpenia v sume 46 960 Sk   (slovom   štyridsaťšesťtisícdeväťstošesťdesiat   slovenských   korún)   na účet ich právnej zástupkyne JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 133/07-20   zo   6. júna 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov Ing. F. U., D. D., M. P., E. Š., A. J., E. H., Ing. M. Ch., J. B., Z. Š. a I. Š. ml. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou   JUDr.   D.   K.,   doručenú   ústavnému   súdu   27.   novembra   2006   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 344/05.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len   „okresný   súd“)   10. januára   1995   návrh   na   začatie   konania   na   určenie   neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru z 22. decembra 1994 a na náhradu mzdy proti žalovanému „O. P.– (...) B., zastúpenej správcom dedičstva Ing. J. S.“.

Podľa sťažovateľov „... za 12 rokov nebolo vo veci rozhodnuté...“, a preto sa obrátili so sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy na ústavný súd.

Sťažovatelia v priebehu konania podali okresnému súdu a krajskému súdu sťažnosti na prieťahy v konaní.

V   sťažnosti   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom krajského súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadali, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v ich veci bez zbytočných prieťahov a aby im priznal finančné zadosťučinenie každému v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania.

Krajský   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   836/07   doručeným   ústavnému   súdu   6. júla   2007,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza:

„... bol spis tunajšiemu súdu predložený až 26. 10. 2005. Vzhľadom   na   to,   že   je   potrebné   zistiť   presné   označenie   odporcov,   čaká sa na skončenie   dedičského   konania   po   nebohom   O.   P.,   ktorý   zomrel   (...),   ktorý   bol zamestnávateľom   navrhovateľov.   Na   pojednávaní   dňa   30.   11.   2005   bolo   pojednávanie odročené, pretože je potrebné zistiť okruh dedičov a sami navrhovatelia nevedeli označiť kto je dedičom po nebohom.

Krajský súd urgoval vybavenie dedičskej veci prostredníctvom okresného súdu viac krát, či už prostredníctvom súdnej komisárky, alebo prostredníctvom predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici...

Príčinou neskončenia tejto veci... je hlavne tá skutočnosť, že sa čaká na skončenie dedičského konania...

Sťažnosť sťažovateľov z tohto dôvodu nepovažujeme za dôvodnú, pretože prieťahy v konaní z veľkej časti zavinili aj sťažovatelia, a to nepresným návrhom, nezúčastňovaním sa na pojednávaní, nepreberaním súdnych zásielok, neoznamovania adries svojho pobytu a podobne. Sťažovateľom – navrhovateľom, bolo doporučené, aby požiadali o kvalifikované zastupovanie   advokátom,   čím   by   sa   zjednodušilo   doručovanie,   právne   posúdenie a zabezpečila by sa aj rýchlosť konania...“

Sťažovatelia   sa   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   vyjadrili   k   podaniu krajského súdu sp. zn. Spr. 836/07 vyjadrením doručeným ústavnému súdu 23. júla 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza: „... Pridŕžame sa doterajších vyjadrení... nestotožňujeme sa s názorom Krajského súdu v B. Bystrici, že dôvodom prieťahov v konaní je nezvolenie si spoločného zástupcu 12 navrhovateľmi v tomto konaní... navrhovatelia mali zvoleného spoločného   zástupcu...   sa   nedomnievame,   že   toto   je   argument   na   nekonanie   vo   veci samej...“ Sťažovatelia opakovane poukázali na to, že doteraz im nebol doručený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 107/2002 z 27.   marca   2003,   ktorý   sa   dosiaľ   nachádza   v prílohovej   obálke   spisu   krajského   súdu sp. zn. 17 Co 344/05. V tejto súvislosti   sťažovatelia uviedli: „... Aj z uvedeného dôvodu tvrdíme,   že ďalšie   konanie   bolo   zmätočné   od   tohto   času,   úkony   vykonávané   súdmi aj účastníkmi konania boli zbytočné a spôsobujúce prieťahy v konaní a žiadame, aby bol Krajský súd v B. Bystrici zaviazaný doručiť ich všetkým účastníkom konania...“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil:

Sťažovatelia podali 10. januára 1995 návrh na začatie konania o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia   pracovného pomeru   z 22.   decembra 1994   a o   náhradu   mzdy   proti žalovanému „O. P.– (...), B., zast. správcom dedičstva podľa 24 D 1798/94, Okresného súdu v Banskej Bystrici, Ing. J. S.“.

Rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   14 C 6/95-83   z   26. októbra 1995   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   18 Co 156/96   zo   14. februára 1996   bolo   určené, že okamžité zrušenie pracovného pomeru z 22. decembra 1994 je neplatné.

Okresný súd v tejto veci konal aj o nároku sťažovateľov a ostatných navrhovateľov na   náhradu   mzdy   z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   a   rozhodol   tromi rozsudkami, ktoré boli opakovane v odvolacom konaní krajským súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okresný súd naposledy rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 14 C 6/95-541 z 2. júna 2005, ktorý odporcovia napadli odvolaním v rozsahu v ňom uvedenom.

Spis   bol   krajskému   súdu   na   odvolacie   konanie   predložený   26. októbra 2005. Krajským   súdom   bolo   nariadené   jedno   pojednávanie   na   30. november 2005,   ktoré   bolo odročené na neurčito za účelom zisťovania stavu dedičského konania po O. P. Následne krajský súd zisťoval stav dedičského konania spolu dvanástimi dožiadaniami, naposledy žiadosťou z 13. júna 2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   krajským   súdom   je   rozhodovanie   o   odvolaní   proti rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   rozhodol   o nárokoch   sťažovateľov   (v procesnom postavení navrhovateľov) na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Posudzované   odvolacie   konanie   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   kvalifikovať ako zložité   po právnej   stránke,   pretože výklad a používanie právnej   úpravy vzťahujúcej sa na   daný   prípad   sú   stabilizované   v judikatúre   všeobecných   súdov.   Po   vecnej   stránke mohol byť priebeh konania ovplyvnený zisťovaním stavu súvisiaceho dedičského konania, na čo poukázal vo svojom vyjadrení aj krajský súd.

2. Ústavný súd posudzoval priebeh napadnutého konania aj v súvislosti s druhým kritériom   (správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho   konania)   a   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v odvolacom konaní pred krajským súdom k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd argument uvedený krajským súdom, podľa ktorého prieťahy v konaní „... z veľkej   časti   zavinili   aj   sťažovatelia,   a to   nepresným   návrhom,   nezúčastňovaním sa na pojednávaní, nepreberaním súdnych zásielok, neoznamovania adries svojho pobytu a podobne...“,   nepovažuje   za   relevantný.   Takéto   správanie   sťažovateľov   v odvolacom konaní   pred   krajským   súdom   nebolo   charakteristické,   a preto   ho   nemožno   dávať do súvislosti   s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   krajského   súdu   opísanou   v   ďalšej   časti   tohto nálezu.

3. Pokiaľ   ide   o postup   krajského   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z   dosiaľ   vykonaných   úkonov   krajského   súdu   vyplýva,   že   v spore   sťažovateľov nerozhodol   o odvolaniach   podaných   proti   rozsudku   okresného   súdu   ani   po   roku   a pol od predloženia spisu okresným súdom na odvolacie konanie 26. októbra 2005. Krajský súd neprimeranú   dĺžku   odvolacieho   konania   odôvodňoval   vo   svojom   vyjadrení   potrebou zisťovania   stavu   dedičského   konania   po   O.   P.   Ústavný   súd   konštatuje,   že túto   obranu krajského súdu nie je možné akceptovať. Ak krajský súd zastával názor, že rozhodnutie o odvolaní je závislé od výsledku dedičského konania, mal možnosť postupovať v súlade s ustanoveniami § 211 ods.   3 v spojení s § 109 ods.   2 písm.   c)   OSP v znení účinnom v relevantnom čase a odvolacie konanie prerušiť do právoplatného skončenia dedičského konania.

Konanie   krajského   súdu   charakterizujú   neefektívne   úkony   a nečinnosť   v období od jediného pojednávania 30. novembra 2005 do podania sťažnosti sťažovateľmi ústavnému súdu   27. novembra 2006   a   aj   v   období   po   ňom.   Celková   doterajšia   doba   nečinnosti krajského súdu predstavuje viac ako jeden a pol roka.

Sťažovatelia namietali, že im nebol okresným súdom ani krajským súdom doručený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 107/2002 z 27. marca 2003, ktorý sa v niekoľkých vyhotoveniach   nachádza   spise   krajského   súdu.   V súlade   s touto   námietkou   ústavný   súd poznamenáva,   že   v   posudzovanom   odvolacom   konaní   táto   okolnosť   nemohla   prispieť ku vzniku prieťahov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 344/05 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk pre každého sťažovateľa z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 Co 344/05, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk pre každého sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. K. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), a to každý   úkon   po   2 730 Sk   znížený   o 20   %   x desať   osôb   zastúpených   advokátkou, t. j. spolu 43 680 Sk a režijný paušál 2 x 164 Sk x desať osôb zastúpených advokátkou (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 46 960 Sk.

Ďalšie úkony právnej pomoci, za ktoré si sťažovatelia uplatnili nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako úkony právnej pomoci vo veci samej, a preto odmenu za tieto úkony nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. augusta 2007