znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 133/03-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2003 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho v konaní o sťažnosti   M. P.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo veci porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov ustanoveného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   192/95,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava V, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 192/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava V   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 192/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. P.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bratislava V   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. P. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 133/03 z 13. augusta 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 192/95.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 16. októbra 1995 okresnému súdu návrh vo veci uplatnenia úhrady nákladov na svoju výživu.

Sťažovateľka uviedla, že od začiatku súdneho konania sa vykonalo 22 pojednávaní a ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľka   sa domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2011/03 doručeným ústavnému súdu 26. septembra 2003, v ktorom uviedol, že konanie v právnej veci sťažovateľky sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 192/95 od 16. októbra 1995. Ďalej podrobne opísal chronológiu postupu okresného súdu v tomto konaní až do 21. mája 2003.

Predseda okresného súdu poukázal aj na to, že: „Od 1. 4. 2003 oddelenie nemá zákonného sudcu, vzhľadom na odchod Mgr. Z. na iný súd, výberové konanie uskutočnené 29. 4. 2003, čaká sa na menovanie sudcu do funkcie.

V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu uviedol: „Po preštudovaní spisu som toho názoru, že zák. sudca vo veci konal a keďže ako orgán štátnej správy nemôžem zasahovať do procesných úkonov sudcu, nezasahujem ani čo do navrhovaného a doplňovaného dokazovania zákonným sudcom.

Prieťahy v konaní som zistil v období od podania návrhu do prvého úkonu sudcu, ktorý bol 12. 4. 1996 a potom v období 2. 10. do 29. 12. 1998.

Netrváme na ústnom pojednávaní vo veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby okresnému súdu do 29. septembra 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 15 C 192/95.

Návrh   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   úhrady   nákladov   na   svoju   výživu,   bol okresnému súdu doručený 16. októbra 1995. Okrem tohto návrhu sú v spise okresného súdu   zdokumentované   z hľadiska   posudzovania,   či   došlo   k namietanému   porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva, tieto podstatné úkony:

- Dňa 12. apríla 1996 dala sudkyňa pokyn pre svoju kanceláriu, aby bol pripojený súvisiaci trestný spis a aby bol doručený návrh odporcovi na vyjadrenie.

- Dňa 1. júla 1996 okresný súd zisťoval prípisom na pošte, či a kedy odporca prevzal zásielku - návrh, pričom pošta doručila okresnému súdu odpoveď 4. júla 1996 (zásielka nedoručená).

- Dňa 6. februára 1997 okresný súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľky, aby súdu boli predložené podklady a dôkaz o tom, že uplatňovaný nárok nebol uhradený v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia.

-   Dňa   9.   apríla   1997   právny   zástupca   sťažovateľky   predložil   okresnému   súdu požadované dokumenty.

-   Pojednávanie 22.   mája 1997   bolo   odročené   na 10.   júl 1997 z dôvodu   neúčasti právneho zástupcu sťažovateľky, ktorý mal doručenie predvolania riadne vykázané.

-   Na   pojednávaní   10.   júla   1997   boli   vypočutí   sťažovateľka   a odporca,   pričom pojednávanie bolo odročené na 2. október 1997 za účelom predloženia podkladov zo strany sťažovateľky aj odporcu.

-   Pojednávanie   2.   októbra   1997   bolo   odročené   na   neurčito   s konštatovaním, že pojednávanie bude opätovne nariadené až po doručení odpovede „Úradu dôchodkového zabezpečenia“.

- Dňa 30. novembra 1998 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o nariadenie termínu pojednávania.

- Dňa 13. januára 1999 bola okresnému súdu doručená opätovná žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o nariadenie termínu pojednávania.

-   Pojednávanie 25.   februára 1999 bolo   odročené na neurčito   z dôvodu   realizácie dopytu   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   vo   veci   vrátenia   súvisiaceho trestného spisu.

-   Na pojednávaní   20.   mája   1999   predniesol   právny   zástupca   informáciu   o tom, že sťažovateľka dňom 1. apríla 1999 odišla do starobného dôchodku a podala odvolanie voči vymeraniu súhrnu starobného a vdovského dôchodku. Z uvedeného dôvodu požiadal okresný súd o odročenie pojednávania s eventualitou úpravy petitu.

- Pojednávania 5. augusta 1999 sa nezúčastnil právny zástupca sťažovateľky, ktorého neúčasť bola ospravedlnená. Do spisu bolo sťažovateľkou doložené rozhodnutie o priznaní starobného a vdovského dôchodku.

-   Na   pojednávaní 18.   novembra   1999   predniesol   právny zástupca   sťažovateľky, že   súdu   doloží   svoju   plnú   moc   na   zastupovanie   vo   veci   a upresní   návrh   -   nároky sťažovateľky.

- Okresný súd opakovane (22. januára 2000, 29. marca 2000, 13. júla 2000) vyzýval právneho zástupcu sťažovateľky „k doplneniu žaloby a plnej moci“.

- Podaním z 25. júla 2000 právny zástupca sťažovateľky oznámil okresnému súdu, že trvá na podanom návrhu a jeho doplnenie uskutoční po návrate z dovolenky.

- Prípisom z 13. septembra 2000 okresný súd opakovane urgoval právneho zástupcu sťažovateľky, aby v lehote 15 dní doplnil návrh.

-   Na   pojednávanie   konané   12.   decembra   2000   sa   právny   zástupca   sťažovateľky nedostavil bez ospravedlnenia. Okresný súd pojednávanie odročil na 15. február 2001 s tým, že   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   uložil doručiť okresnému súdu úpravu návrhu.

- Dňa 18. decembra 2000 sťažovateľka osobne doručila okresnému súdu písomné podanie, ktorým zrušila poverenie zastupovať ju svojmu právnemu zástupcovi.

- Dňa 3. januára 2001 okresný súd vyzval priamo sťažovateľku, aby súdu neodkladne oznámila presnú špecifikáciu svojich nárokov.

-   Dňa   8.   januára   2001   bola   okresnému   súdu   doručená   špecifikácia   nárokov sťažovateľky vyhotovená jej novou právnou zástupkyňou.

-   Pojednávanie   15.   februára   2001   bolo   odročené   na   19.   apríl   2001   za   účelom predvolania odporcu pod hrozbou predvedenia.

- Okresný súd prípisom z 5. marca 2001 požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru B. - P. - sever o doručenie predvolania odporcovi na pojednávanie.

-   Dňa   12.   apríla   2001   odporca   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o odročenie pojednávania   z dôvodu   zmeny   právneho   zástupcu   (pôvodný   právny   zástupca   oznámil odporcovi, že ho nemôže v konaní ďalej zastupovať).

- Pojednávanie 19. apríla 2001 bolo odročené na 1. jún 2001 s tým, aby odporca v 14-dňovej   lehote   súdu   oznámil   meno   svojho   právneho   zástupcu   a uvedené   doložil písomným splnomocnením.

- Pojednávanie 1. júna 2001 bolo odročené na neurčito   s tým, že bude oslovená Slovenská poisťovňa ako potenciálny vedľajší účastník.

- Dňa 8. júna 2001 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k veci vedľajšieho účastníka, Slovenskú poisťovňu.

- Dňa 4. júla 2001 Slovenská poisťovňa svojím podaním doručeným okresnému súdu 9. júla 2001 oznámila, že predmetnú poistnú vec neeviduje, za motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená udalosť, nebolo zaplatené zákonné poistné a do konania nevstupuje.

- Pojednávanie 30. novembra 2001 na okresnom súde prebehlo bez účasti odporcu a bolo odročené na 21. február 2002 za účelom „predloženia zoznamu zamestnávateľov odporcu a jeho manželky“.

- Dňa 3. decembra 2001 oznámila Slovenská poisťovňa okresnému súdu, že svoje vyjadrenie   zo   4.   júla   2001   berie   späť,   že   poistnú   udalosť   eviduje   a v súvislosti   s ňou vyplatila čiastku 55 230 Sk.

-   Na   pojednávaní   21.   februára   2002   predložil   zástupca   vedľajšieho   účastníka   - Slovenskej poisťovne písomné vyčíslenie nárokov, ktoré okresný súd krátkou cestou doručil právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá následne požiadala o poskytnutie mesačnej lehoty na zaujatie stanoviska k výpočtu. Okresný súd žiadosti vyhovel a pojednávanie odročil na 23. apríl 2002.

-   Dňa 15.   apríla   2002 doručila   právna zástupkyňa sťažovateľky   okresnému   súdu písomné podanie, v ktorom sa vyjadrila k meritu veci a súčasne ospravedlnila svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.

-   Dňa   23.   apríla   2002   bolo   pojednávanie   odročené   na   13.   máj   2002   za   účelom „oboznámenia listinných dôkazov“.

- Dňa 13. mája 2002 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom „poskytnutia lehoty žalujúcej strane na špecifikáciu základu, od ktorého odvodzujú rozsah nákladov na výživu“.

-   Dňa   30.   mája   2002   doručila   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   okresnému   súdu požadovanú špecifikáciu uplatňovaných nárokov.

- Pojednávanie 22. augusta 2002 bolo okresným súdom odročené na 17. september 2002 za účelom „upovedomenia zástupcov účastníkov konania a predvolania vedľajšieho účastníka“.

- Pojednávanie 17. septembra 2002 bolo odročené na 23. september 2002 za účelom vyhlásenia rozsudku. Účastníci boli poučení v súlade s § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o ukončení dokazovania.

-   Pojednávanie   23.   septembra   2002   okresný   súd   odročil   na   15.   október   2002 „za   účelom   predloženia   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   o zvyšovaní   dôchodkov žalobkyne“.

-   Pojednávanie   15.   októbra   2002   okresný   súd   odročil   na   30.   október   2002 „za účelom upovedomenia zástupcu žalobcu a vedľajšieho účastníka“.

- Pojednávanie 30. októbra 2002 okresný súd odročil na 10. december 2002 s tým, že bude vypočutý svedok - likvidátor vedľajšieho účastníka.

- Dňa 8. novembra 2002 doručila právna zástupkyňa sťažovateľky okresnému súdu oznámenie o svojom odchode do dôchodku a o ukončení svojho zastupovania vo veci s tým, že   poukázala   na   konštatovanie   okresného   súdu   z 18.   septembra   2002   o ukončení dokazovania a následnom vyhlásení rozsudku, na ktorom jej účasť nie je potrebná.

- Dňa 10. decembra 2002 okresný súd pokračoval v konaní a odročil pojednávanie za účelom výsluchu svedka - likvidátora vedľajšieho účastníka na 14. január 2003.

- Dňa 14. januára 2003 na pojednávaní okresný súd vykonal výsluch svedkyne, ktorá sa vyjadrila, že v súčasnosti už likvidácie zákonného poistenia nevykonáva, a uviedla meno súčasnej   likvidátorky.   Okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   6.   marec   2003   za   účelom výsluchu súčasnej likvidátorky vedľajšieho účastníka.

-   Na   pojednávaní   6.   marca   2003   okresný   súd   vypočul   svedkyňu   -   likvidátorku vedľajšieho účastníka a pojednávanie odročil na 25. marec 2003 za účelom „upovedomenia zástupcu žalovaného“.

- Na pojednávaní 25. marca 2003 predniesla nová právna zástupkyňa sťažovateľky návrh,   aby   okresný   súd   odročil   pojednávanie   z dôvodu,   že   je   potrebné   z pohľadu sťažovateľky   zvážiť   eventualitu   úpravy,   resp.   zmeny   návrhu.   Okresný   súd   odročil pojednávanie   na   neurčito   a   poskytol   60-dňovú   lehotu   na   vyjadrenie   stanoviska k uplatňovaným nárokom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (IV.   ÚS   59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (m. m. II. ÚS 235/02, III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 20/02, I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   v predmetnom   prípade   bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (napr. I. ÚS 54/02).

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na   úhradu nákladov na jej výživu, ktoré vznikli v súvislosti s úmrtím jej manžela v dôsledku trestného činu ublíženia na zdraví spáchaného odporcom.

Ústavný súd zastáva názor, že ide o konanie, ktoré nie je po právnej ani faktickej stránke   zložité.   V uvedenom   konaní   nie   je   už   totiž   potrebné   vykonávať   dokazovanie ohľadom preukazovania základu uplatňovaného nároku, ktorý je daný, a podstatou konania (dokazovania) je iba stanovenie rozsahu uplatňovaného nároku, resp. vyčíslenie jeho výšky.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania.   Ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že   na   vzniku   zbytočných   prieťahov   v konaní   sa v podstatnejšej, právne významnej miere podieľala samotná sťažovateľka, resp. jej právny zástupca, konkrétne tým, že:

-   pojednávania   nariadeného   na   22.   máj   1997   sa   bez   ospravedlnenia   nezúčastnil právny zástupca sťažovateľky,

- napriek tomu, že sa právny zástupca sťažovateľky na pojednávaní 18. novembra 1999 zaviazal, že súdu predloží plnú moc a upresní uplatnené nároky sťažovateľky, fakticky tak urobil až 8. januára 2001, teda až po 13 mesiacoch. Takéto dlhé obdobie zbytočných prieťahov v konaní spôsobil právny zástupca sťažovateľky napriek opakovaným výzvam a urgenciám zo strany okresného súdu (22. januára, 29. marca, 13. júna a 13. septembra 2000),

- dňa 12. decembra 2000 sa právny zástupca opätovne nezúčastnil na pojednávaní bez ospravedlnenia,

- dňa 8. novembra 2002 doručila právna zástupkyňa sťažovateľky okresnému súdu oznámenie, že odchádza do dôchodku a v súvislosti s tým ukončuje právne zastupovanie vo veci, pričom plná moc pre novú právnu zástupkyňu bola sťažovateľkou predložená až 21. marca 2003 po tri a pol mesiacoch,

- na pojednávaní 25. marca 2003 predniesla nová právna zástupkyňa sťažovateľky návrh,   aby   okresný   súd   odročil   pojednávanie   z dôvodu,   že   je   potrebné   z pohľadu sťažovateľky   zvážiť   eventualitu   úpravy,   resp.   zmeny   návrhu.   Okresný   súd   odročil pojednávanie   na   neurčito   a   poskytol   60-dňovú   lehotu   na   vyjadrenie   stanoviska k uplatňovaným nárokom.

Konanie vo veci spomalila aj skutočnosť, že po podaní návrhu sťažovateľka odišla do   dôchodku,   bol   jej   priznaný   dôchodok,   čo   vyvolalo   potrebu   novej   špecifikácie uplatňovaných nárokov v konaní. Plynulý priebeh konania ovplyvnil aj vstup Slovenskej poisťovne ako vedľajšieho účastníka do konania, ako aj skutočnosť, že sťažovateľka sa proti rozhodnutiu   o priznaní dôchodku   odvolala. V neposlednom   rade   mala na dĺžku   konania vplyv aj opakovaná zmena právneho zástupcu na strane sťažovateľky.

3. Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo v konaní k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zo   spisu   zistil, že v určitých etapách zbytočné prieťahy v konaní svojím postupom okresný súd spôsobil najmä tým, že:

- návrh doručený 16. októbra 1995 postúpil na vyjadrenie odporcovi až 12. apríla 1996,   teda   po   päť   a pol   mesiacoch.   Toto   obdobie   vyhodnotil   ako   prieťah   v konaní   aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. septembra 2003,

-   ako   zbytočný   prieťah   v konaní   možno   hodnotiť   obdobie   od   1.   júla   1996,   keď okresný súd žiadal poštu o oznámenie výsledku doručovania, do 6. februára 1997 (viac ako 7 mesiacov), keď okresný súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľky, aby zaslal doklad, že uplatňovaný nárok nebol uhradený z dávok sociálneho zabezpečenia,

- dňa 2. októbra 1997 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu čakania na   správu   od   „Úradu   dôchodkového   zabezpečenia“,   pričom   nasledujúce   pojednávanie nariadil   až   25.   februára   1999   po   viac   ako   15   mesiacoch,   a to   aj   napriek   opakovaným urgenciám právneho zástupcu sťažovateľky, aby bolo nariadené pojednávanie (3. novembra 1998 a 13. januára 1999). Aj toto obdobie predseda okresného súdu v citovanom vyjadrení k sťažnosti z 22. septembra 2003 uznal ako prieťah v konaní,

-   ako   nesústredený   postup   možno   hodnotiť   konanie   okresného   súdu   spočívajúce v tom, že na svojom pojednávaní 17. septembra 2002 uznesením vyhlásil dokazovanie za   ukončené   a hoci   pojednávanie odročil   na 23.   september   2002   za   účelom   vyhlásenia rozsudku, rozsudok nevyhlásil a v konaní pokračoval ďalšími 6 pojednávaniami, na ktorých bolo   vykonávané ďalšie   dokazovanie,   pričom   konanie   nebolo   ani   doposiaľ   právoplatne ukončené.

Konštatovanie o tom, že príslušný civilný úsek okresného súdu nie je dostatočne personálne obsadený, z čoho vyplýva neprimerané zaťažovanie sudcov, nemohol ústavný súd akceptovať vzhľadom na medzinárodné štandardy uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   podľa   ktorého   platí,   že   nedostatočné   personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí štát zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nepostupoval dôsledne v súlade s § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná, a nevyužil takú organizáciu jeho postupu, ktorá by eliminovala nedostatok súčinnosti účastníkov konania.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 192/95 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Svoj návrh odôvodnila tým, že viac ako sedem rokov trvajúci súdny spor má na ňu veľmi negatívny dopad.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak   nemusí   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ústavný   súd   vychádzal   pri svojom   rozhodovaní   z toho,   že   s poukazom   na   kritérium   vyhodnotenia   správania sťažovateľky   je   možné   porovnať   mieru   jej   prispenia   k vzniku   zbytočných   prieťahov v preskúmavanom   konaní   s podielom,   ktorým   k   ich   vzniku   prispel   okresný   súd. Sťažovateľka, resp. jej právni zástupcovia prispeli svojím spávaním k tomu, že konanie v jej právnej veci sa neúmerne predlžovalo. Ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní musí účastník počítať s tým, že ak jeho pasívne správanie alebo oneskorená reakcia na výzvu súdu predĺži konanie, pôjde to v každom prípade na jeho ťarchu (§ 6, § 110 ods. 2, § 120 ods. 1 OSP).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu, aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie úhrady trov konania)   sú   podľa   jeho   názoru   dostatočnými   opatreniami   na   zavŕšenie   nápravy   stavu spôsobeného namietaným porušením základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ. uplatnených v podaní z 13.   októbra 2003.   Úhradu   priznal za   dva   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál. Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu   15.   októbra   2003   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 29. októbra 2003