znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 132/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava konajúcou prostredníctvom   konateľky   a advokátky   Mgr.   Márie   Kolíkovej,   vo   veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 44 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 21/2012 z 27. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2013   doručená   sťažnosť   A.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   Kolíková   &   Partners,   s.   r.   o.,   Radvanská   21,   Bratislava,   konajúcej prostredníctvom   konateľky   a advokátky   Mgr.   Márie   Kolíkovej,   vo   veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 44 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Sžp 21/2012 z 27. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   2.   júla   2009   sťažovateľka spoločne s ďalšími žalobcami podali Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) žalobu   podľa   §   250b   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ako „opomenutá   účastníčka   územného   konania“ (ďalej   len   „žaloba“),   ktoré   bolo   vedené Krajským   stavebným   úradom   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   stavebný   úrad“)   a týkalo   sa využívania územia   na pozemku   – parcela č.   o rozlohe 186   378 m2 v obci   Č. („Ťažba štrkopieskov – rozšírenie ťažobnej plochy“). Žalobou sa žalobcovia v 1. až 8. rade (vrátane sťažovateľky) dožadovali doručenia rozhodnutia krajského stavebného úradu č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z 3. júna 2009 o využívaní tohto územia (ďalej len „územné rozhodnutie krajského stavebného úradu“).

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že krajský stavebný úrad svojím územným rozhodnutím rozhodol   o rozšírení už existujúcej ťažobnej plochy s rozlohou 49 995 m2 o novú ťažobnú plochu s rozlohou 186 378 m2, pričom «konal a rozhodol... bez toho, aby konal s obcou Č. a s jej obyvateľmi vzdialenými svojimi nehnuteľnosťami (pozemky a domy) v najbližšej časti obce cca 270 metrov od pozemku parc. č. a zároveň bez toho, aby ich informoval o začatí konania alebo o vydaní územného rozhodnutia KSÚ (do vlastných rúk alebo verejnou vyhláškou). Sťažovateľka sa o územnom rozhodnutí dozvedela od obecného úradu obce Č., keďže KSÚ zaslal územné rozhodnutie obci Č. „na vedomie“».

Sťažovateľka   v   žalobe   tvrdila,   že   krajský   stavebný   úrad   s   ňou   mal   konať   ako s účastníčkou   územného   konania,   keďže   je   fyzickou   osobou,   ktorá   vlastní   pozemok (a stavbu na ňom), ktorý síce nemá spoločnú hranicu s pozemkom (parcela č.) určeným na rozšírenie ťažobnej plochy, ale jej práva môžu byť týmto dotknuté predovšetkým samotnou ťažbou štrkopieskov „kvôli hlučnosti a prašnosti, keďže okrem malého valu nie je medzi ťažobným miestom a jej stavbou, resp. pozemkom žiadna bariéra zabraňujúca prenikaniu hluku a prachu k jej nehnuteľnostiam.).... hrozí vznik ujmy v podobe zníženej kvality života a zhoršeného životného prostredia v dôsledku ťažby štrkopiesku vo vzdialenosti cca 270 metrov od jej obydlia a v dôsledku s tým súvisiacej nákladnej prepravy.“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   S   78/2009-158   z   28.   januára   2010   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010“) konanie o žalobe zastavil. O odvolaní proti označenému   uzneseniu   krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Sžo 117/2010 z 21. októbra 2010 tak, že uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010 zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň krajskému súdu uložil povinnosť „zistiť, či sú splnené   podmienky na   postup   podľa   § 250b   ods.   2   O.   s.   p.“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 117/2010 z 21. októbra 2010, pozn.). Následne krajský súd uznesením č. k. 14 S 78/2009-311 z 26. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012“) uložil krajskému stavebnému úradu doručiť jeho územné rozhodnutie žalobcovi v 1. rade (obci Č.) a zároveň zamietol žalobu žalobcov v 2. až 8. rade vrátane sťažovateľky.

Proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012 v časti o zamietnutí žaloby žalobcov sťažovateľka spoločne s ďalšími tromi žalobcami podali odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol   napadnutým   uznesením,   ktorým   zmenil   uznesenie   krajského   súdu   z 26.   apríla 2012 tak, že konanie o žalobe žalobcov vo 4. až 7. rade (vrátane sťažovateľky, pozn.) zastavil.

Podľa   sťažovateľky «Uznesenie   najvyššieho   súdu   je   založené   na   argumente,   že „žalobcovia 4/ - 7/ (sťažovateľka bola označená ako žalobca v 5/ rade - pozn.) nie sú osobami aktívne procesne legitimovanými na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 2 O. s. p.,   pretože   nezrealizovali   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   priameho   dotknutia   na   ich hmotných právach.“ Uvedomujeme si, že ústavný súd nepôsobí ako súd tretej inštancie a že v rámci ústavnej sťažnosti pri napádaní výkladu učineného všeobecným súdom sa možno na ústavný   súd   úspešne   obrátiť   vtedy,   ak   ide   o   výklad   svojvoľný,   arbitrárny,   resp.   ak   má odôvodnenie všeobecného súdu znaky arbitrárnosti. V tomto prípade ide o právnu otázku účastníctva podľa § 14 ods. 1 a 2 správneho poriadku v spojení s § 34 ods. 2 stavebného zákona, ktorú nepovažujeme za obzvlášť zložitú. O to skôr, že ide o jednoduchšiu právnu otázku,   vidíme   priestor   pre   ústavný   súd,   aby   sa   vyjadril   k   ústavnej   súladnosti   výkladu najvyššieho   súdu,   ktorý   bez   zrozumiteľných   dôvodov   „pridal“   požiadavky   nad   rámec zákona   zaťažujúce   osobu   domáhajúcu   sa   účastníctva   v   správnom   konaní   novými povinnosťami (dôkazné bremeno). Zároveň ani krajský súd a ani najvyšší súd nevyložili neurčitý pojem „priame dotknutie na právach“,   ktorý je kľúčový pre posúdenie žaloby sťažovateľky,   no   napriek   tomu   došlo   k   nepriznaniu   postavenia   účastníka   sťažovateľke a fakticky   k   zamietnutiu   žaloby   sťažovateľky.   Ústavná   neakceptovateľnosť   výkladu všeobecných súdov v tomto prípade nevyplýva len z nerešpektovania jednoznačného textu právneho predpisu. Na podporu nami predkladaných téz používame argument rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu Českej republiky ako zahraničného judikátu. Vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy a chýbajúcu domácu judikatúru v našom právnom prostredí je podľa nášho názoru prinajmenšom vhodné poukázať na ústavne akceptovateľný prístup, hoc aj zahraničného súdu.».

Podľa sťažovateľky «Rozhodujúcim ustanovením pre posúdenie žaloby sťažovateľky bol výklad a aplikácia § 250b ods. 2 OSP, konkrétne slová „hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať“. To, kto je účastníkom (správneho) konania, nestanovuje OSP, ale predpisy   správneho   práva.   Definícia   účastníctva   je   v   právnych   predpisoch   Slovenskej republiky   rozdrobená   medzi   všeobecnú   právnu   úpravu   (§   14   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom   konaní   (správny   poriadok))   a   osobitnú   právnu   úpravu   jednotlivých   druhov správnych konaní (napr. § 34 a § 59 stavebného zákona, § 18 ods. 1 zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe, § 72 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovania súdov v nadväznosti na § 250b ods. 2 prvá   veta   OSP   je   preto   výber   niektorej   z   definícii   účastníctva   nachádzajúcich   sa v predpisoch správneho práva, ich správny výklad a zároveň zdôvodnenie tohto výkladu. Z porovnania § 14 ods. 1 správneho poriadku a § 34 ods. 2 stavebného zákona vyplýva, že druhá definícia účastníctva podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku je totožná s podmienkami účastníctva podľa osobitného predpisu - § 34 ods. 2 stavebného zákona. Sťažovateľka sa podanou žalobou domáhala postavenia účastníka v územnom konaní (konaní o využívaní územia), pričom uviedla konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyplýva dotknutie na jej vlastníckom práve a na práve na priaznivé životné prostredie a od ktorých odvodzuje svoj status účastníka konania. Z druhej a tretej definície účastníka podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku (ako aj z definície účastníka podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona) vyplýva, že pre priznanie   postavenia   účastníka   určitej   fyzickej   osoby   postačuje,   ak   existuje   možnosť, predpoklad priameho dotknutia práv osoby rozhodnutím. Z toho vyplýva, že účastníkom nie je ten, u koho možno bez pochybností konštatovať, že jeho práva nemôžu byť za žiadnych okolností   dotknuté.   Úlohou   najvyššieho   súdu   bolo   teda   v   rámci   druhej   definície   podľa správneho poriadku (ktorá bola totožná s definíciou účastníctva podľa stavebného zákona) a   tretej   definície   podľa   správneho   poriadku   posúdiť,   či   môže   byť   sťažovateľka   priamo dotknutá na svojich právach územným rozhodnutím KSÚ. Otázka, či podmienky stanovené v územnom   rozhodnutí   KSÚ   možno   považovať   za   zmenu   hmotno-právneho   postavenia sťažovateľky,   musí   byť   riešená   súdom   v   rámci   výkladu   a   aplikácie   neurčitého   pojmu „dotknutie   na   vlastníckom   práve   a   práve   na   priaznivé   životné   prostredie“,   keďže z konkrétnych skutkových námietok jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka namietala zásah do svojho práva na pokojné užívanie vlastníctva a do práva na priaznivé životné prostredie. Najvyšší súd použil východisko (dôkazné bremeno sťažovateľky), ktoré podľa nášho názoru nemá oporu v platnej právnej úprave účastníctva (v druhej a ani tretej definícii účastníctva) a je preto použité svojvoľne, nad rámec právnej úpravy. Najvyšší súd prenáša dôkazné bremeno na sťažovateľku bez toho, aby určil podľa akej definície pristupuje k posúdeniu žaloby   sťažovateľky.   Ak   vychádzame   z   toho,   že   sťažovateľka   sa   domáhala   postavenia účastníka v územnom konaní na základe tvrdení uvedených v žalobe, bolo povinnosťou najvyššieho   súdu   posúdiť   jej   žalobu   aj   z   hľadísk   tretej   definície   účastníctva   podľa správneho poriadku. Z tretej definície podľa správneho poriadku jednoznačne vyplýva, že osoba sa stáva účastníkom na základe tvrdenia a že opak preukazuje správny orgán (v prípade postupu podľa § 250b ods. 2 OSP súd). V tomto je právny názor najvyššieho súdu o dôkaznom bremene sťažovateľky v zrejmom rozpore s jednoznačným znením § 14 ods. 1 správneho   poriadku.  ...   najvyšší   súd   nijakým   spôsobom   nezdôvodnil   svoj   postoj/právny názor, podľa ktorého je dôkazné bremeno v podobe predloženia napr. znaleckého posudku na pleciach sťažovateľky (zároveň najvyšší súd vôbec nezdôvodnil, prečo neposúdil žalobu sťažovateľky aj z pohľadu tretej definície účastníctva podľa správneho poriadku).». Argumentáciu,   ktorou   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   ďalších základných práv podľa ústavy (čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 44) a práv podľa dohovoru (čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 1) sťažovateľka zhrnula takto:

«•   najvyšší   súd   tým,   že   v   rozpore   s   právnou   úpravou   a nepredvídateľne (sťažovateľka   nevedela,   že   má   predložiť   napr.   znalecký   posudok   k   tomu,   aby   jej   bolo priznané postavenie účastníka) zaťažil bez akéhokoľvek zdôvodnenia procesnú pozíciu v konaní   pred   súdom   neopodstatnenými   podmienkami   (neodôvodneným   a   svojvoľným prenesením dôkazného bremena na sťažovateľku), zasiahol do práva sťažovateľky na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (právo   na   nearbitrárny   výklad   a   presvedčivé zdôvodnenie súdneho rozhodnutia) vrátane práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a uprel tak zároveň   sťažovateľke   právo   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keďže sťažovateľka nemôže pokračovať v správnom konaní na základe postupu podľa § 250b ods. 2 OSP.

• najvyšší súd, ako aj krajský súd tým, že neobjasnili výklad kľúčového neurčitého pojmu „dotknutie na vlastníckom práve a práve na priaznivé životné prostredie“, odňali sťažovateľke právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže jeho súčasťou   je   právo   na   presvedčivé   (nearbitrárne)   odôvodnenie   rozhodnutia.   Z   rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5As 36/2009 z 18.02.2010 vyplýva, že pri interpretácii pojmu „priame dotknutie na vlastníckom práve“ možno siahnuť po § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Porušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu   ochranu   došlo   fakticky   k   porušenia   práva   sťažovateľky   na   priaznivé   životné prostredie podľa čl. 44 ústavy, práva sťažovateľky na ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva sťažovateľky na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo A. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ústavy, právo na ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru a právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 21/2012 z 27. 05. 2013 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžp   21/2012 z 27. 05. 2013   v   časti   zamietnutia   návrhu   A.   S.   na   uloženie   povinnosti   Krajskému stavebnému   úradu   v   Trnave   doručiť   A.   S.   rozhodnutie č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi zo dňa 03. 06. 2009 takým spôsobom, že konanie o žalobe A. S. sa zastavuje, sa zrušuje.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S/78/2009-311 zo dňa 26. 04. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke A. S. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom päťtisíc   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   A.   S.   trovy   právneho zastúpenia   na   účet   jej   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   súdny   prieskum   zákonnosti   rozhodnutí   orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ústavy, práva na ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva   na   informácie   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   a čl.   10   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 21/2012 z 27. mája 2013, ktorým najvyšší súd uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012 zmenil tak, že konanie o žalobe žalobcov vo 4. až 7. rade (vrátane sťažovateľky, pozn.) zastavil.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie   reálneho   prístupu   každému,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   k   súdnemu   prieskumu   takéhoto   rozhodnutia. Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy na   prístup   k súdu   vo   veci,   o   ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy   (I.   ÚS   166/2011, II. ÚS 105/07, III. ÚS 155/2011, IV. ÚS 46/04).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude   spravodlivo   prerokovaná nezávislým a   nestranným súdom   postupom   ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad a aplikácia platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb namietajúcich   porušenie svojich   základných   práv   a slobôd právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, pričom   ústavný   súd rešpektuje,   že interpretácia   a   aplikácia   zákonov   primárne prislúcha všeobecným   súdom   (m.   m.   II.   ÚS   193/2010).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej   normy   zo   strany   všeobecného   súdu,   ktorá   zásadne   popiera   účel   a   význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym   záverom   najvyššieho   súdu,   teda   s interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných právnych noriem, ktorú uplatnil v napadnutom uznesení. Konkrétne sťažovateľka vyslovuje názor, podľa ktorého mal najvyšší súd pri rozhodovaní v jej veci s prihliadnutím na dikciu § 14   ods.   1   Správneho   poriadku   interpretovať   účastníctvo   v správnom   konaní   tak,   že „osoba   sa   stáva   účastníkom na   základe tvrdenia   a...   opak   preukazuje   správny   orgán“. Sťažovateľka preto právny názor najvyššieho súdu o prenesení dôkazného bremena na ňu (resp.   ďalších   žalobcov)   považuje   vo   svojich   dôsledkoch   za   neprípustný   zásah   do   jej (v sťažnosti   označených)   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, keďže v ňom nie je podaný výklad (neurčitého) pojmu „dotknutie na vlastníckom práve a práve na priaznivé životné prostredie“, ktorý v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považuje za kľúčový.

V súlade s § 34 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v územnom konaní o umiestnení stavby,   o   využívaní   územia,   o   stavebnej   uzávere   a o ochrannom   pásme   sú   účastníkmi konania   aj   právnické   osoby   a   fyzické   osoby,   ktorých   vlastnícke   alebo   iné   práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Z citovaného § 140 stavebného zákona vyplýva pravidlo, podľa ktorého sa pravidlá ustanovené   Správnym   poriadkom   [zákon   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní   (Správny poriadok)   v znení neskorších   predpisov]   v konaní podľa   stavebného zákona použijú   len vtedy, ak tento zákon neupravuje určitú konkrétnu právnu situáciu inak. V posudzovanej právnej veci najvyšší súd vychádzal pri posudzovaní okruhu účastníkov konania z § 34 ods. 2 (v spojení s § 140) stavebného zákona. V okolnostiach posudzovanej veci považuje ústavný súd tento prístup najvyššieho súdu v konfrontácii s právnym názorom sťažovateľky, podľa   ktorého mal byť v predmetnej   veci   aplikovaný § 14 ods.   1 Správneho poriadku, z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a teda vylučujúci záver o neprípustnom zásahu do sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.

Špecifiká jednotlivých druhov konaní, ktoré upravuje stavebný zákon, odôvodňujú existenciu   osobitnej   úpravy   jednotlivých   inštitútov,   ktoré   sa   nemôžu   riadiť   zároveň   aj všeobecnou   úpravou   vychádzajúcou   zo   Správneho poriadku.   Svoj   argument   o prenesení dôkazného bremena sťažovateľka vyvodzuje z § 14 ods. 1 Správneho poriadku, z ktorého je nepochybne vyvoditeľný záver, podľa ktorého sa osoba stáva účastníkom na základe svojho tvrdenia, pričom opak preukazuje správny orgán. V posudzovanej veci však najvyšší súd neaplikoval § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ale § 34 ods. 2 stavebného zákona, pričom ústavný   súd   považuje   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   tento   prístup k aplikácii lex specialis za ústavne konformný.

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v jej veci neobjasnil výklad kľúčového pojmu „dotknutie na vlastníckom práve a práve na priaznivé životné prostredie“, čím jej mal odňať právo na „spravodlivú“ súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd považoval za vhodné poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

„...   Žalobcovia   4/   -   7/   v   žalobe   uviedli,   že   vlastnia   stavebné   pozemky   a   stavby v blízkosti pozemku parc. č. k. ú. Č. Ich pozemky síce nemajú spoločnú hranicu s parc. č. k. ú. Č., ale užívanie ich stavieb môže byť navrhovanou stavbou dotknuté. Cítia sa byť dotknutí plánovanou ťažbou štrkopieskov, najmä kvôli hlučnosti a prašnosti; keďže okrem malého valu   nie   je   medzi   ťažobným   miestom   a   ich   stavbou,   resp.   pozemkom,   žiadna   bariéra zabraňujúca prenikaniu hluku a prachu k ich nehnuteľnostiam.

Najvyšší   súd   konštatuje,   že   žalobcovia   priame   dotknutie   na   svojich   právach nepreukázali. Vzhľadom na rozsiahle parcely č. k. ú. Č. a k. ú. Č., nachádzajúce sa medzi spornou parc. č. k. ú. Č. a pozemkami žalobcov 4/-7/ vo vzdialenosti 270 m, nie je možné na základe   všeobecného   subjektívneho   tvrdenia   žalobcov   priznať   im   postavenie   účastníkov územného konania. Dotknuté pozemky nie sú v susedstve, ani v bezprostrednej blízkosti spornej parcely. Žalobcov 4/- 7/ zaťažuje prísnejšie dôkazné bremeno oproti vlastníkom susediacich   pozemkov   parc.   č.   k.   ú.   Č.   a č.   k. ú.   Č.,   ktorí   odvolanie   v   tomto   prípade nepodali. Žalobcovia 4/-7/ nepredložili žiadne dôkazy, ktorými by preukázali skutočnosti ohľadom   tvrdených   negatívnych vplyvov a   o ktoré   opierali   svoje postavenie   účastníkov konania o využívaní územia. Ich hmotno-právne ukrátenie na právach v územnom konaní zostalo nepreukázané.

Dotknutí ťažbou štrkopieskov kvôli hlučnosti a prašnosti môžu byť žalobcovia až rozhodnutím, na základe ktorého môže byť ťažba uskutočňovaná. Takýmto rozhodnutím je rozhodnutie Obvodného banského úradu v Bratislave, č. 36-2071/2009 zo dňa 24. 07. 2009 o povolení zmeny č. 1 povoleného dobývania ložiska nevyhradeného nerastu - štrkopieskov v k. ú. Č., ktorým povolil dobývanie ložisku, nevyhradeného nerastu - štrkopieskov aj na pozemku s parc. č. o výmere 186 378 m2 k. ú. Č. Námietky žalobcov 4/ - 7/ tak smerovali k faktickému   stavu,   ktorý   mohol   nastať   až   na   základe   povolenia   dobývania   ložiska nevyhradeného nerastu. Ak má na rozhodnutie o využívaní územia nasledovať ešte ďalšie rozhodnutie, až na základe ktorého môže byť ťažba uskutočňovaná, nemôžu byť samotným rozhodnutím o využívaní územia, na základe ktorého nie je možné ešte dobývať ložisko nevyhradeného nerastu, a ktorým sa iba povoľuje využívanie územia a určujú sa podmienky využívania územia, žalobcovia ipso facto priamo dotknutí na svojich právach. Ich dotknutie bolo   preto   nevyhnutné   v   konaní   preukázať   napr.   znaleckým   posudkom,   odborným vyjadrením, alebo inou listinou deklarujúcou aspoň potenciálny negatívny vplyv. Podľa § 250 ods. 2 O. s. p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich   právach.   Podať   žalobu   môže   aj   fyzická   alebo   právnická   osoba,   s ktorou   sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Podľa § 250b ods. 2 O. s. p. žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie   a podľa   okolností   odloží   jeho   vykonateľnosť.   Týmto   stanoviskom   súdu   je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie o žalobe.   Ak sa v rámci,   správneho konania po vykonaní   pokynu súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmania   súdom;   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2 O. s. p.). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Aktívna procesná legitimácia žalobcov 4/-7/ je v zmysle § 250 ods. 2 O. s. p. v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku procesnou podmienkou, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby. V konaní nebolo osvedčené splnenie tejto procesnej podmienky. Procesné podmienky sa skúmajú   v   každom   štádiu   súdneho   konania   a   pokiaľ   nie   sú   splnené,   konanie   sa   musí zastaviť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S/7S/2009-311 zo dňa 26. 04. 2012 v napadnutej časti zmenil podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 220 O. s. p. a konanie podľa § 250d ods. 3 O. s.   p.   zastavil.   Žalobcovia   4/-7/   nie   sú   osobami   aktívne   procesne   legitimovanými   na podanie žaloby v zmysle § 250 ods. 2 O. s. p., pretože nezrealizovali dôkazné bremeno na preukázanie priameho dotknutia na ich hmotných právach.“

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci vzhľadom na svoje ústavné postavenie rešpektujúce zásadnú autonómiu všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii (bežných)   zákonov   dôvod   spochybňovať   právny   záver   najvyššieho   súdu   o nesplnení (nedostatku)   podmienky   konania,   teda   chýbajúcej   aktívnej   procesnej   legitimácie sťažovateľky.   Citovaný   právny   záver   najvyššieho   súdu,   ktorý   vychádza   z toho,   že sťažovateľka   môže   byť   dotknutá   na   svojich   právach   ťažbou   štrkopieskov   z dôvodu hlučnosti   a prašnosti   až   príslušným   rozhodnutím,   na   základe   ktorého   môže   byť   ťažba uskutočňovaná, nie však ipso facto samotným rozhodnutím o využívaní územia, na základe ktorého   nemožno   ešte   dobývať   ložisko   nevyhradeného   nerastu,   nie   je   podľa   názoru ústavného súdu arbitrárny či zjavne neodôvodnený. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd svoj právny   záver   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   a   preto   ho   nemožno považovať za svojvoľný.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol v náleze reálne vysloviť ich porušenie.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   44,   čl.   16   ods.   1 a čl. 26 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 44 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s porušením jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, ani práv podľa dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 44 ústavy a práv podľa   čl.   8   ods.   1   a   čl.   10   ods.   1   dohovoru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by teda bolo možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   najvyššieho   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014