znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 132/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. I. P., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/38/2008 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV/38/2008 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2010 (ďalej aj „rozsudok dovolacieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) ako súdu prvého stupňa z 12. septembra 2005 v konaní vedenom   pod sp.   zn. 45 Cb/81/2001, ktorým krajský súd vyhovel jej žalobe, ktorou sa domáhala, aby krajský súd uložil žalovanému zaplatiť jej sumu 165 504 109 Sk s príslušenstvom.   Základnou   právnou   otázkou,   s ktorou   sa   krajský   súd   pri   rozhodovaní musel vyrovnať bolo posúdenie toho, či bola splnená rozväzovacia podmienka v zmluve o postúpení   pohľadávok   medzi   sťažovateľkou   a   obchodnou   spoločnosťou   M.,   s. r. o. Krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že rozväzovacia podmienka bola splnená. V tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí uviedol, že „postupník neuhradil splátku kúpnej ceny v stanovenej lehote a v článku IV bode 4 zmluvy bolo výslovne dohodnuté, že v takomto prípade zmluva stráca účinnosť. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že sťažovateľ nestratil aktívnu legitimáciu v konaní...“.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol na základe odvolania žalovaného rozsudkom z   24.   októbra   2007   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Obo/357/2005   tak,   že   rozsudok krajského   súdu   zmenil   a   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd rozhodol   na   základe   právneho   záveru,   že   rozväzovacia   podmienka   splnená   nebola. Vychádzal zo zistenia, že rozväzovacia podmienka sa týkala prvej splátky vo výške 50 mil. Sk a jej zaplatenia do piatich pracovných dní od podpísania zmluvy, t. j. do 14. septembra 2001. Nebolo sporné, že 45 mil. Sk postupník zaplatil v lehote, 5 mil. Sk bolo zaplatených až po lehote. „V spise je však založený doklad, ktorý mal k dispozícii (prvostupňový) súd, podľa   ktorého   postupník   túto   sumu   uhrádzal   bankovým   prevodom,   pričom,...   príkaz   na úhradu   dal   peňažnému   ústavu   14.   Septembra   2001.  ...   v zmysle   vtedy   platného   znenia ustanovenia § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka bol týmto okamihom dlh splatený, pretože nebolo sporné, že veriteľ poukázanú sumu prevzal. Rozväzovacia podmienka preto splnená nebola,  ...   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   neuniesol   dôkazné bremeno   na   preukázanie   tvrdenia,   že   je   vlastníkom   uplatnenej   pohľadávky   a   veriteľom žalovaného, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.“

Sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   dovolanie,   v ktorom   poukázala na rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   z   24.   mája   2002   sp.   zn. 30 Cb/753/01,   ktorým   okresný   súd   určil,   že   vlastníkom   predmetnej   pohľadávky   je sťažovateľka.   Jej   výhrady   proti   odvolaciemu   súdu   spočívali   v   tom,   že «sa   stotožnil so skutkovým stavom veci tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa... a napriek tomu „zmenil“ rozsudok   prvostupňového   súdu...   z   dôvodu   neunesenia   dôkazného   bremena   -   absencie aktívnej vecnej legitimácie...». Konštatovala, že „nie je možné prijať záver, že pri ustálenom skutkovom stave je možné vyvodiť iný právny názor... odlišný od názoru... prvostupňového súdu...“. Namietala, že najvyšší súd ako odvolací súd sa dostatočne nevyrovnal so zmluvou o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľkou a obchodnou spoločnosťou M., s. r. o.

Najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie zamietol, pričom vo svojom rozhodnutí konštatoval, že najvyšší súd ako odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, avšak vec právne posúdil inak.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že pre právne posúdenie veci je rozhodujúci skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Konštatuje, že «súd vypočutím svedka ustálil skutkový záver, že spoločnosť M. s. r. o. nesplnila podmienku uvedenú v čl. II ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 a splátku kúpnej ceny za postúpenú pohľadávku neuhradila v dohodnutom termíne, čím nastala rozväzovacia podmienka a zmluva o postúpení pohľadávky stratila platnosť...

Otázka splnenia rozväzovacej podmienky, ktorej dôsledkom je zánik právneho úkonu je   otázkou   skutkovou   a   je   priamo   previazaná   s   posúdením   dôkazného   bremena spočívajúcom v zásade na žalobcovi, v tomto prípade na sťažovateľovi....

Dôsledkom   „súdneho   zistenia“...   splnenia   rozväzovacej   podmienky   v   zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001, je unesenie dôkazného bremena preukazujúceho tvrdenie sťažovateľa... dôsledkom „súdneho zistenia“ nesplnenia rozväzovacej podmienky v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001, je neunesenie dôkazného bremena preukazujúceho   tvrdenie   sťažovateľa   o   tom,   že   je   vlastníkom   pohľadávky   voči žalovanému...».

Sťažovateľka uviedla, že ako účastníci konania „mali právo na to, aby sa cielene vyjadrili   k   opakovaným   dôkazom   z   pohľadu   posúdenia   otázky,   či   došlo,   alebo   nedošlo k splneniu rozväzovacej podmienky s následkom presunu dôkazného bremena“.

Sťažovateľka sa domnieva, že najvyšší súd ako odvolací súd postupoval v rozpore s § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) «keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd (KS BA) bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. Takýto postup treba považovať za arbitrárny. Porušiteľ ako dovolací súd (NS SR) toto pochybenie nenapravil hoci nevykonanie dokazovania v odvolacom konaní v súlade s ust. § 213 ods. 3 OSP sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, a preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu…

... nie je ústavne udržateľné, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že ho zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena pokiaľ ide o preukázanie vlastníctva žalovanej pohľadávky. Odvolací súd aj porušiteľ podľa ich vlastného vyjadrenia „inak právne posúdili splnenie rozväzovacej podmienky v dôsledku nezaplatenia   (pozn. LEN) prvej splátky kúpnej ceny za postúpenú pohľadávku“, čl. II. ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 sa však netýka len prvej splátky, ale všetkých štyroch splátok kúpnej   ceny   za   postúpenú   pohľadávku,   pričom   podľa   čl.   IV   bod   5.   tejto   zmluvy   platí rozväzovacia podmienka s následkom straty platnosti zmluvy aj pre ďalšie splátky, ktoré ako   jednoznačne   vyplynulo   z   dokazovania   vykonaného   prvostupňovým   súdom   neboli zaplatené vôbec.

... odvolací súd a následne porušiteľ bez vykonania dokazovania vychádzali z iného skutkového záveru a to, že rozväzovacia podmienka splnená nebola, hoci sa opomenuli vysporiadať s ust. čl. II ods. 2 v jeho plnom znení v spojení s ust. čl. IV ods. 5 zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 uzatvorenej medzi sťažovateľom a M., s.r.o.... Ak   by   odvolací   súd   postupoval   zákonne,   a   teda   vykonal   by   na   nariadenom pojednávaní dokazovanie v potrebnom rozsahu opäť v súlade s ust. § 213 ods. 2 OSP, mal by sťažovateľ možnosť tieto skutočnosti namietať a vyjadriť sa k skutkovým zisteniam, čo bolo sťažovateľovi nezákonným postupom odvolacieho súdu znemožnené.

Porušiteľ   ako   dovolací   súd   (NS   SR)   toto   pochybenie   nenapravil   a   preto   záver o zásahu   do   základného   práva   sťažovateľa   podľa   predchádzajúcej   vety   platí   rovnako a v plnom rozsahu aj pre konanie a rozhodnutie porušiteľa.».

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, v ktorom vysloví že

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 0bdoV/38/2008 porušil   základné právo spoločnosti S.   s.   r.   o.,...   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo... podľa článku 36 ods. 1 LISTINY... a právo... podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru...

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   0bdoV/38/2008 z 29. apríla 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti S. s.r.o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   advokáta   Mgr.   I.   P.  ...   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III.   ÚS   124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   čl.   6   ods.   1   dohovoru   súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   možno   posúdiť   len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom dovolacieho súdu. Základom jej argumentácie je tvrdenie, že   dovolací   súd   nenapravil   pochybenie   odvolacieho   súdu,   ktorý „dospel   k   odlišným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd (KS BA) bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní“. Splnenie alebo nesplnenie rozväzovacej podmienky podľa čl. II ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky   uzavretej   7. septembra   2001 medzi sťažovateľkou   ako postupcom a obchodnou spoločnosťou M., s. r. o., ako postupníkom (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávky“) považuje sťažovateľka za skutkové zistenie, ktoré najvyšší súd ako odvolací súd nemohol zmeniť bez toho, aby v primeranom rozsahu opakoval dokazovanie a dal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Základom pre rozhodovanie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu mal byť skutkový stav tak, ako ho zistil a ustálil súd prvého   stupňa.   Sťažovateľka   namieta   tiež   nesprávnu   interpretáciu   zmluvy   o   postúpení pohľadávky, kde okrem čl. II ods. 2 je potrebné vziať do úvahy aj čl. IV ods. 5.

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného rozsudku uviedol:

„Predmetom dovolania je zaplatenie peňažnej pohľadávky 165,504.109 Sk, ktorú žalobca získal postúpením od Vodohospodárskej výstavby, š. p. Podstatou dovolania je, že odvolací súd nesprávne právne posúdil listinné dôkazy a výpovede svedkov, preukazujúce splnenie   rozväzovacej   podmienky,   ktorá   skutočnosť   mala   spôsobiť   pominutie   právnych následkov zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou M., s. r. o., 7. septembra 2001.

V zmysle § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka na platnosť postúpenia pohľadávky nie   je   potrebný   súhlas   dlžníka,   musí   však   byť   o   postúpení   pôvodným   veriteľom   bez zbytočného   odkladu   vyrozumený   (§   526   Občianskeho   zákonníka).   Ak   pôvodný   veriteľ postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznámil, dlžník nie je oprávnený požadovať od nového dlžníka zmluvu o postúpení pohľadávky a je povinný mu plniť.

Dovolací   súd   sa   stotožňuje   s   právnym   záverom   odvolacieho   súdu,   že   žalobca uplatnenú   pohľadávku   spolu   so   všetkými   právami   s   ňou   spojenými   postúpil   Zmluvou o postúpení   pohľadávky   zo   7.   septembra   2001   na   spoločnosť   M.,   s.   r.   o.   v   súlade s ustanovením   §   524   Občianskeho   zákonníka   a   túto   skutočnosť   oznámil   žalovanému. Následne   listom   z   12.   septembra   oznámil   dlžníkovi,   že   voči   nemu   neeviduje   žiadne pohľadávky.

Podľa § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 1. 1. 2003, dlh bol splnený,   keď   bola   suma   poukázaná,   ak   nebolo   dohodnuté   inak.   Medzi   postupcom a postupníkom   v   predmetnej   zmluve   nebolo   dohodnuté   inak,   preto   keď   časť   1.   splátky v sume 5 mil. Sk bola poukázaná spoločnosťou M., s. r. o. na účet žalobcu 14. septembra 2001 a suma 45 mil. Sk bola poukázaná na účet žalobcu 13. septembra 2001, spoločnosť M., s. r. o. prvú splátku v celej sume 50 mil. Sk zaplatila do 14. septembra 2001 tak, ako sa zaviazala v zmluve o postúpení pohľadávky, v dôsledku čoho nebola naplnená rozväzovacia podmienka, dohodnutá v článku IV. bode 4 zmluvy o postúpení pohľadávky. Odvolací súd preto   správne   ustálil,   že   žalobca   ničím   nepreukázal,   že   sa   stal   opätovne   veriteľom žalovaného pokiaľ ide o uplatnenú pohľadávku.

Nemožno   súhlasiť   s   dovolateľom,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   nelogické a nesprávne. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, avšak vec právne posúdil inak, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne   právne   posúdil   pokiaľ   ide   o   aktívnu   legitimáciu   žalobcu.   Tento   postup odvolacieho súdu je v súlade s ustanovením § 220 O. s. p.“

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   poukazuje   na odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu.   Najvyšší   súd   ako odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 5 Obo/357/2005-373 z 24. októbra 2007 (ďalej aj „rozsudok odvolacieho súdu“), ktorým zmenil rozsudok krajského súdu, uviedol:«Odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového stavu, ako ho zistil súd prvého stupňa, dospel k záveru, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považuje za správnu argumentáciu... že žalobca stratil aktívnu legitimáciu na uplatňovanie práva   na   zaplatenie   predmetnej   pohľadávky...   Žalobca   žalovanú   pohľadávku  ...   platne odplatne   previedol zmluvou   uzavretou...   7.   9.   2001...   na spoločnosť M.,   s.   r.   o., [túto] skutočnosť... oznámil dlžníkovi (žalovanému)... a... listom z 12. 9. 2004 [dlžníkovi] oznámil, že voči nemu neeviduje žiadne pohľadávky. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry, relevantné oznámenie   postupcu   dlžníkovi   o   postúpení   pohľadávky   bez   ďalšieho   zakladá   aktívnu legitimáciu postupníka... na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby... skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Na základe uvedených právnych skutočností... sa veriteľom dlžníka stala spoločnosť M., s. r. o., [ktorá žalovanému   oznámila], že   predmetnú   pohľadávku   postúpila   spoločnosti   O.   s.r.o. [ktorá žalovanému   oznámila], že   časť   pohľadávky   vo   výške   50   mil.   Sk   postúpila   zmluvou   na spoločnosť E. a. s. (vedľajší účastník) a časť pohľadávky vo výške 50 mil. Sk spoločnosti E., A.G.,   s   ktorými   žalovaný   dňa   1.   10.   2001   uzavrel   Dohody   o vzájomnom   započítaní pohľadávok, čím uplatňovaná pohľadávka do výšky 100 mil. Sk zanikla... Pokiaľ by aj súd mal   napriek   uvedenému   skúmať   námietku   žalobcu,   či   zmluva   o postúpení   pohľadávky uzavretá medzi ním... a spoločnosťou M., s. r. o.,... stratila platnosť v dôsledku splnenia rozväzovacej podmienky,... súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny záver   o   tom,   že   rozväzovacia   podmienka   bola   splnená,   resp.   osvojil   si   v   tomto   smere nesprávny záver Okresného súdu Košice I, ktorý vyslovil v... rozsudku z 24. mája 2002 č. k. 30 Cb 753/01-49. Rozväzovacia podmienka sa viazala na zaplatenie 1. splátky kúpnej ceny vo výške 50 mil. Sk v lehote 5 pracovných dní od podpísania zmluvy, t. j. do 14. 9. 2001. Nebolo sporné, že postupník v tejto lehote zaplatil žalobcovi 45 mil. Sk, ale podľa záveru súdu, zvyšných 5 mil. Sk bolo uhradených až 21. 9. 2001... V spise je však založený doklad, ktorý   mal   k   dispozícii   aj   okresný   súd,   podľa   ktorého   postupník   túto   sumu   uhrádzal bankovým prevodom, pričom príkaz na úhradu peňažnému ústavu dal 14. 9. 2001, takže v zmysle vtedy platného znenia § 567 ods. 2 OZ bol týmto okamihom dlh splnený, pretože nebolo sporné, že veriteľ poukázanú sumu prevzal. Rozväzovacia podmienka preto splnená nebola.»

Na základe týchto skutočností najvyšší súd ako odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.

Krajský súd ako súd prvého stupňa v relevantnej časti svojho rozsudku poukázal na to, že „listom zo dňa 5. 9. 2001 pod č. 256/SI-2001 žalobca oznámil žalovanému, že dňom 7. 9. 2001 postúpil pohľadávku navýšenú o sumu 14.646.575,- Sk t. j. navýšenú o úrok z omeškania za obdobie od 1. 1. 2001 do 31. 8. 2001 na spoločnosť M. s. r. o. V dôsledku tejto zmluvy o postúpení pohľadávky a oznámenia žalobcu sa stala veriteľom žalovaného spoločnosť M. s. r. o.“.

V ďalšej časti odôvodnenia sa krajský súd zaoberal vecnou legitimáciou žalobcu (sťažovateľky), pričom v tejto súvislosti konštatoval:

„Súd dospel k záveru, že aktívna legitimácia žalobcu je v tomto spore založená na právnom   nástupníctve   vo   vzťahu   k   pohľadávke   voči   žalovanému   a   hmotno-právne   sa odvodzuje   od   nároku   spoločnosti   Vodohospodárska   výstavba   š.   p.  ...   Súd   mal   zároveň z výpovede svedka za preukázané, že spoločnosť M. s.r.o. vstupom do likvidácie nebola schopná uhradiť žalobcovi plnenie na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001.   Súd   vypočutím   svedka [J.   M.   konateľa   M.,   s.   r.   o.] ustálil   skutkový   záver,   že spoločnosť M. s. r. o. nesplnila podmienku, uvedenú v čl. II ods. 2 Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 a splátku kúpnej ceny za postúpenú pohľadávku neuhradila v dohodnutom   termíne,   čím   nastala   rozväzovacia   podmienka   a   Zmluva   o   postúpení pohľadávky   stratila   platnosť.   Okamihom   splnenia   rozväzovacej   podmienky   (ex   nunc), pominuli   právne   následky,   ktoré   už   nastali.   V   danom   prípade   mal   za   preukázané,   že účastníci zmluvy a to žalobca, v tomto konaní a spoločnosť M. s. r. o. v Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 v čl. IV ods. 4 dohodli, že v prípade neuhradenia dohodnutej splátky v lehote 5 pracovných dní od 7. 9. 2001 stráca táto zmluva účinnosť.

Z predložených listinných dokladov, z pripojeného spisu, vedeného na Okresom súde Košice 1 pod číslom konania 30 Cb 753/01 mal súd za preukázané, že účastníci zmluvného vzťahu a spoločnosť M. s. r. o. uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávky na základe ktorej žalobca postúpil pohľadávku v celkovej výške 165.504.109,- Sk, ktorú mal voči dlžníkovi Ž., taktiež mal súd za preukázané, že v prípade neuhradenia splátky v termíne podľa čl. II, bod 2 tejto zmluvy, stráca táto platnosť a účinnosť v celom rozsahu. Z uvedeného súd vychádzal pri posúdení aktívnej legitimácie žalobcu...“

Z uvedených skutočností je zrejmé, že najvyšší súd ako odvolací súd pri svojom rozhodnutí   vychádzal   predovšetkým   z   listu   sťažovateľky   z   5.   septembra   2001 č. 256/SI-2001 adresovaného žalovanému, ktorým sťažovateľka oznamuje, že „dňom 7. 9. 2001   postúpil[a] pohľadávku   na   spoločnosť   M.,   s.   r.   o.  ...“.   Účinky   tohto   oznámenia vyhodnotil podľa § 524 ods. 1 a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k právnemu záveru, že sťažovateľka ako žalobca „stratil[a] aktívnu legitimáciu na uplatňovanie práva na zaplatenie predmetnej pohľadávky, pretože nie je jej vlastníkom“.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   zaoberal   aj   otázkou,   či   nastala   rozväzovacia podmienka podľa čl. II ods. 2, čl. IV ods. 4 zmluvy o postúpení pohľadávky („... pokiaľ by aj   súd   mal   napriek   uvedenému   skúmať   námietku   žalobcu,   či   zmluva   o   postúpení pohľadávky...   stratila   platnosť   v   dôsledku   splnenia   rozväzovacej   podmienky...“). Pri posúdení tejto otázky   vychádzal najvyšší súd ako odvolací súd zo zmluvy o postúpení pohľadávky, zo zistenia, že spoločnosť M., s. r. o., v lehote zaplatila 45 mil. Sk, a z dokladu, „podľa ktorého postupník... sumu [5 mil. Sk] uhrádzal bankovým prevodom, pričom príkaz na úhradu... dal 14. 9. 2001...“. Uvedené skutočnosti posúdil najvyšší súd ako odvolací súd podľa čl. II. ods. 2 a čl. IV. ods. 4 zmluvy o postúpení pohľadávky a podľa § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka (účinného v rozhodnom čase) a dospel k záveru, že rozväzovacia podmienka nebola splnená.

Ústavný súd zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 45 Cb/81/2001 zistil, že v rámci zisťovania podkladov   pre rozhodnutie vo veci   krajský   súd pripojil do   spisu   súdny   spis Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 30 Cb/753/2001, ktorej predmetom bolo určenie vlastníctva pohľadávky sťažovateľky voči žalovanej obchodnej spoločnosti M., s. r. o., K., zo zmluvy o postúpení pohľadávky.

Okresný   súd   Košice   I   v   predmetnej   veci   vydal   rozsudok   24.   mája   2002   č.   k. 30 Cb/753/2001-49,   ktorým   určil,   že „vlastníkom   pohľadávky   165,504.109,-   Sk   voči dlžníkovi Ž..., ktorú žalobca postúpil na žalovaného Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001... je S., s. r. o., B.“ (č. l. 69 spisu). V odôvodnení tohto rozsudku je uvedený obsah   žaloby,   kde   konajúci   sudca   interpretuje   obsah   žaloby;   podľa   tejto   interpretácie „žalovaný [M., s. r. o.] uhradil žalobcovi [sťažovateľke] dňa 13. 9. 2001 sumu 45,000.000,- Sk a zostávajúcich 5,000.000,- Sk uhradil žalovaný až 21. 9. 2001“.

Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   z   31.   júla   2003   č.   k.   3   Cob/71/02-121, 3 Ncb/25/02-121   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   konanie   zastavil   z   dôvodu,   že v priebehu odvolacieho konania dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky konania, pretože žalovaný v priebehu odvolacieho konania zanikol výmazom z obchodného registra, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 OSP.

V zmluve o postúpení pohľadávky je ako postupca uvedená sťažovateľka s tým, že je tam údaj o bankovom spojení:

„T., a. s. č. účtu:...“ Podľa čl. II ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávok „zmluvné strany sa dohodli, že postupník   zaplatí   postupcovi   kúpnu   cenu   na   číslo   účtu...,   vedeného   v P.,   a.   s.   B., nasledovným spôsobom:

1.splátka vo výške 50.000.000,00 Sk do bude uhradená do 5 pracovných dní odo dňa podpísania tejto zmluvy....“.

Podľa   čl.   IV.   ods.   4   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok „v   prípade,   že   postupník neuhradí 1. splátku v termíne podľa znenia Čl. II bod 2 tejto zmluvy, stráca táto platnosť v plnom rozsahu“.

Podľa čl. IV. ods. 5 zmluvy o postúpení pohľadávok „ak neuhradí postupník ďalšie z dohodnutých splátok do dátumu splatnosti zmenky prislúchajúcej k danej splátke, podľa Čl. II bodu 2 tejto zmluvy, zmluva stráca platnosť vo výške neuhradených splátok a v časti uhradených splátok zostáva v platnosti....“.

K vyjadreniu žalovaného k žalobe z 28. novembra 2001 (č. l. 55) žalovaný priložil list sťažovateľky z 5. septembra 2001 č. 256/SI-2001 a tiež list sťažovateľky označený ako „Inventarizácia   pohľadávok“ z 12.   septembra   2001,   v ktorom   sťažovateľka   uvádza, že „naša spoločnosť voči Vám, t. j. Ž., k dnešnému dňu neeviduje žiadne pohľadávky“.

Zo zápisnice krajského súdu o pojednávaní 7. decembra 2001 vyplýva, že vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo „krátkou cestou“ doručené právnej zástupkyni sťažovateľky.

V   súdnom   spise   sa   nachádza   podanie   vedľajšieho   účastníka   E.,   a.   s.“,   B.,   z   1. decembra 2004 označené ako „Vyjadrenie k žalobe“ doručené krajskému súdu 6. decembra 2004 (č. l. 163). Súčasťou tohto podania je kópia dokladu (čl. 171) označeného ako „Príkaz na úhradu“ vydaného bankou – B., a. s., na základe ktorého z čísla účtu platiteľa na číslo účtu príjemcu č. 2629341012/1100 má byť poukázaná suma 5 000 000 (bez uvedenia meny) s dátumom splatnosti 13. september 2001. Dátum a miesto vystavenia je 13. september 2001, Bratislava. Príkazcom je „M. J., M., s. r. o.“ (ďalej aj „príkaz na úhradu“).

Na   č.   l.   180   sa   nachádza   podanie   vedľajšieho   účastníka   z   10.   decembra   2004 označené ako „Doplnenie vyjadrenia k žalobe“ doručené krajskému súdu 10. decembra 2004,   ktoré   obsahuje   analýzu   vedľajšieho   účastníka   o   tom,   že   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávok bola zaplatená prvá splátka kúpnej ceny.

Zo zápisnice o pojednávaní na krajskom súde 24. januára 2005 (č. l. 195) vyplýva, že vo   veci   konajúci   sudca   oboznámil   prítomných   právnych   zástupcov   žalobkyne (sťažovateľke), žalovaného a vedľajšieho účastníka o obsahu podaní vedľajšieho účastníka – vyjadrenie k žalobe a doplnenie vyjadrenia k žalobe.

Zo zápisnice najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu o pojednávaní z 24. októbra 2007 vyplýva, že predseda senátu podal správu o doterajšom priebehu konania. Na tomto pojednávaní   právny   zástupca   žalovaného   namietol   nesprávne   vyhodnotenie   právneho dôsledku   notifikačnej   povinnosti   postupcu   o   uzavretí   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky. Právny zástupca žalobkyne (sťažovateľky) navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny, konštatoval, že skutkový stav bol dostatočne zistený a správne právne posúdený.   K   námietke   nedostatku   vecnej   legitimácie   uviedol,   že   došlo   k   naplneniu rozväzovacej podmienky, preto zmluva o postúpení pohľadávok stratila platnosť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ako odvolací súd pri   právnom   hodnotení   oznámenia   sťažovateľky   o   postúpení   pohľadávky   obchodnej spoločnosti M., s. r. o., vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Predmetný dôkazný prostriedok súd prvého stupňa vykonal, doručil ho sťažovateľke a v odôvodnení svojho rozsudku naň poukazuje. Najvyšší súd ako odvolací súd vychádzal zo skutkového   stavu   zisteného   súdom   prvého   stupňa,   účinky   predmetného   oznámenia   ale posúdil odlišne, pričom aplikoval § 524 ods. 1 a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k odlišnému právnemu záveru o aktívnej vecnej legitimácii sťažovateľky. Tento postup bol v súlade s § 213 ods. 1 v spojení s § 220 OSP, pričom výklad príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka zodpovedá zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy, je logický a je v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo/210/01).

Ústavný súd dospel k záveru, že právne názory najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v spojení so závermi najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné;   hodnotí   ich   z   ústavného   hľadiska   ako   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   teda konformné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania.

Právny   záver   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   o   tom,   že   nebola   splnená rozväzovacia   podmienka   v   čl.   IV   ods.   4   v   spojení   s čl.   II   ods.   2   zmluvy   o   postúpení pohľadávky vychádza zo zistenia, že obchodná spoločnosť M., s. r. o., zaplatila včas prvú splátku kúpnej ceny, pričom toto zistenie preukazuje príkaz na úhradu. Príkaz na úhradu bol súdu prvého stupňa známy, v odôvodnení svojho rozsudku ho ale osobitne neuvádza a nijakým   spôsobom   ho   nehodnotí.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   príkaz   na   úhradu   a skutočnosti, ktoré preukazuje, vyhodnotil ako relevantné skutkové zistenie pre právny záver o tom, že rozväzovacia podmienka v zmluve o postúpení pohľadávky nebola splnená.

Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, ktorou sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota závažnosti, teda dôležitosti pre rozhodnutie a tiež hodnota zákonnosti, pravdivosti   a   prípadne   aj   vierohodnosti   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky z 30. apríla 2002 sp. zn. 33 Odo/189/2001, podľa JUDr. Pavel Vrcha: Civilní judikatura, výběr aktuálních rozhodnutí Nejvyššího soudu a Ústavního soudu České republiky. Praha: Linde, a. s., 2005). Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku príkaz na úhradu nijakým   spôsobom   nehodnotil,   pričom   odvolací   súd   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal z príkazu na úhradu a považoval ho na rozdiel od súdu prvého stupňa za relevantný pre svoje rozhodnutie.

Na základe toho možno formulovať záver, že najvyšší súd ako odvolací súd hodnotil príkaz na úhradu z hľadiska dôležitosti odlišne ako súd prvého stupňa. Podľa § 213 ods. 3 OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   opakuje   sám. V súlade s uvedeným mal najvyšší súd ako odvolací súd tento dôkaz v odvolacom konaní sám   vykonať,   a   to   prečítaním   listiny   alebo   jej   časti   alebo   oznámením   jej   obsahu   na pojednávaní (§ 129 ods. 1 OSP). Najvyšší súd ako dovolací súd pochybenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nenapravil.

Vzhľadom na materiálne chápanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vzhľadom na   okolnosti   tohto   prípadu   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   procesné   pochybenie všeobecných   súdov   nemalo   takú   intenzitu,   aby   relevantným   spôsobom   mohlo   porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že uvedené procesné pochybenie sa týka odlišného hodnotenia dôkazu a jeho právnej kvalifikácie len nad rámec veci. Ťažiskovým v rozhodnutí najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   je   právne   hodnotenie   účinkov   oznámenia sťažovateľky   o   postúpení   pohľadávky   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   pričom   tento dôvod bol dostatočný pre záver o aktívnej legitimácii sťažovateľky. Dokazovanie týkajúce sa príkazu na úhradu súd prvého stupňa vykonal riadnym spôsobom na pojednávaní 24. januára 2005, a to oboznámením obsahu podania, ktorého bol súčasťou. Sťažovateľke bol poskytnutý dostatočný priestor na to, aby sa k predmetnému dôkazu vyjadrila. V súvislosti so   všetkými   uvedenými   skutočnosťami   by   zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu,   prípadne   aj   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   pre uvedené   procesné   pochybenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   bolo   prejavom prílišného formalizmu, pretože ani po vrátení veci by sa právne postavenie sťažovateľky nemohlo zmeniť.

Ústavný súd preto v zásade považuje postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu pri preskúmavaní rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu za ústavne udržateľný s akceptovateľnou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých   ustanovení   Občianskeho zákonníka   a   príslušných   článkov   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky,   a   teda   vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s   namietaným   rozhodnutím najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   resp.   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi   namietaným   rozhodnutím   a   postupom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že k ich   porušeniu   reálne   mohlo   dôjsť,   a   preto   ju   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011