znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 132/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C 7/1992, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 38   ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 7/1992   p o r u š e n é b o l o.

2. V.   B.   priznáva finančné zadosťučinenie v sume   3 000 €   (slovom   tritisíc   eur), ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Bratislava   II   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. B. trovy konania v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 132/2010   z 18.   marca   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 38   ods. 2   listiny   a   právo   na prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 7/1992 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie, v ktorom je sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne v 3. rade, začalo podaním žaloby o zaplatenie schodku na zverených hodnotách 24. júla 1989.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo označené konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 38   ods. 2   listiny,   ako   aj   právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu   konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa   domáhala aj priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   15 000   €   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2031/2010 doručeným ústavnému súdu 2. júna 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti,   ako   aj   obsahom   predmetného   spisu navrhujem,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   v   konaní   porušené   nebolo   a   nepriznal   sťažovateľke   ňou   žiadané finančné odškodnenie.

Skutková a právna zložitosť sporu:

V   danom   prípade   ide   o   skutkovo   zložitú   vec   jednak   z   dôvodu   veľkého   počtu účastníkov na strane odporcov (30 osôb),   pričom u každého bolo potrebné samostatne posudzovať   okolnosti   ich   zodpovednosti.   Z   dôvodu   problematického   ustálenia   výšky schodku, potreby vo veci vykonať znalecké dokazovanie; problematickým pre vysoký počet účastníkov bolo aj vykonanie ich výsluchov na pojednávaní, u niektorých bolo potrebné zabezpečiť ich výsluchom cez dožiadané súdy v mieste ich bydliska súdmi so sídlom mimo Bratislavy. Uvedené úkony súdu vyplývajú zo samotného spisu, ktorý je pripojený. Návrh na začatie konania bol podaný na tunajší súd dňa 24. 07. 1989, vec bola zapísaná do registra neúplných návrhov pod spisovou značkou 7 Nc/76/1989. Do registra C bola vec prevedená 11. 01. 1992 a je vedená pod spisovou značkou 17 C/7/1992. Vo veci bol dňa 05. 05. 1993 vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrhu vyhovel a zaviazal odporcov na zaplatenie manka. Krajský súd v Bratislave pod uznesením č. k. 13 Co/324/1996-260 zo dňa 19. 06. 1997 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vo veci bol   dňa   18. 03. 2010   vynesený   rozsudok,   čím   došlo   k   odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd v tomto konaní konal priebežne, aj keď dĺžku konania mohla ovplyvniť skutočnosť, že vo veci sa vystriedalo niekoľko sudcov – M. M., JUDr. M. K., JUDr. H. D. a naposledy bola zákonnou sudkyňou JUDr. M. P.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 17. júna 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«Ako sme uviedli v ústavnej sťažnosti, predmetná vec nie je právne ani fakticky natoľko zložitá, aby táto skutočnosť bola spôsobilá ospravedlniť celkovú dĺžku súdneho konania presahujúcu obdobie viac ako 20 rokov.

V tejto súvislosti poukazujeme na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky   aj   Európskeho   súde   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   pri   pracovnoprávnych sporoch   sú   súdy   povinné   prejednávať   vec   s   osobitnou   starostlivosťou,   a   preto   pri posudzovaní doby konania treba brať do úvahy aj samotný predmet konania, t. j. čo je pre účastníka konania v tomto konaní v stávke – „at stake“.

Tvrdenie predsedníčky okresného súdu, že ide o skutkovo zložitú vec, a to najmä z dôvodu veľkého počtu účastníkov konania na strane odporcov, pričom u každého bolo potrebné samostatne posudzovať okolnosti ich zodpovednosti a vo veci bolo tiež potrebné vykonať   znalecké   dokazovanie,   vyznieva   rozporuplne,   a   to   aj   v   súvislosti   s   obsahom samotného rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 18. marca 2010, ktorým súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, pretože navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Znalecké   dokazovanie,   ktoré   podľa   predsedníčky   okresného   súdu   bolo   vo   veci potrebné vykonať, počas celého obdobia súdneho konania (1989 – 2010) vykonané vôbec nebolo,   a   to   údajne   z   dôvodu,   že   navrhovateľ   nepredložil   súdom   ustanovenej   znalkyni potrebné podklady na vypracovanie znaleckého posudku. Okresný súd Bratislava II pritom nevykonal žiadne opatrenia (napr. formou poriadkovej pokuty), aby navrhovateľa primäl k potrebnej súčinnosti.

Pokiaľ ide o výsluch jednotlivých účastníkov súdneho konania, z obsahu súdneho spisu   je   zrejmé,   že   väčšina   účastníkov   súdneho   konania   bola   súdom   vypočutá   už v začiatočnom   štádiu   súdneho   konania,   pričom   viacerí   účastníci,   vrátane   sťažovateľky, svoje vyjadrenia k predmetu súdneho sporu vyjadrili aj v písomných podaniach.

V tejto súvislosti tiež poukazujeme na skutočnosť, že z dôvodu extrémnych prieťahov v predmetnom súdnom konaní sa viacero odporcov nedožilo právoplatného rozhodnutia vo veci a odstránenia právnej neistoty, v ktorej sa dlhé roky nachádzali.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sme toho názoru, že dĺžku predmetného súdneho konania nemožno ospravedlniť skutkovou ani právnou zložitosťou veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   ospravedlňuje   dĺžku   súdneho   konania   tiež skutočnosťou, že vo veci sa vystriedalo viacero zákonných sudcov.

Uvedená skutočnosť však nezakladá legitímny dôvod, ktorým možno ospravedlňovať dĺžku súdneho konania, a to ani v súdnych konaniach, ktorých celková dĺžka nedosahuje také mimoriadne rozmery ako v tomto prípade. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky aj Európskeho súdu pre ľudské práva sú súdy povinné organizovať svoju prácu a plniť svoje povinnosti tak, aby nespôsobovali zbytočné prieťahy v súdnom konaní a nedochádzalo k porušovaniu práv účastníkov konania.

Podľa   názoru   predsedníčky   súdu   nebolo   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   primeranej   lehote   v   predmetnom súdnom konaní porušené, pretože vo veci bol dňa 18. marca 2010 vynesený rozsudok, čím malo dôjsť k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Skutočnosť, že Okresný súd Bratislava II dňa 18. marca 2010 vyniesol v predmetnej veci   rozsudok,   nemá   právny   význam   vo   vzťahu   k   celkovej   dĺžke   predmetného   súdneho konania.   Ako   už   opakovane   konštatoval   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   „primeranú lehotu“ súdneho konania podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné vždy posudzovať z hľadiska celkovej dĺžky konania (napr. Bako proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 60227/00, 15. marec 2005; SOFTEL, spol. s r. o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 32836/06, 16. december 2006). V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že ustálená prax Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   podľa   ktorej   je   ústavná   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní   akceptovateľná   iba   v   prípade,   ak   súdne   konanie   ešte   prebieha,   je   nezlučiteľná s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože vylučuje posudzovanie celkovej dĺžky   konania   (A.   R.,   spol.   s   r. o.   proti   Slovenskej   republike,   sťažnosť   č. 13960/06, 9. február 2010).

Z   vyjadrenia   predsednícky   okresného   súdu   navyše   nie   je   zrejmé,   či   predmetný rozsudok prvostupňového súdu už nadobudol právoplatnosť, a teda či skutočne po viac než dvadsiatich rokoch mohlo na jeho základe dôjsť k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza.

Vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania, ktorá je extrémne neprimeraná aj pri porovnaní s priemernou dĺžkou súdnych konaní v Slovenskej republike, zastávame názor, že postupom Okresného súdu Bratislava II v predmetnom súdnom konaní došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a sťažovateľke bol odmietnutý prístup k spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Z   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v predmetnom súdnom konaní došlo (dochádza) k dlhodobému a závažnému porušovaniu viacerých   základných   práv   sťažovateľky,   čo   nemožno   ospravedlniť   žiadnym   legitímnym dôvodom.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že napadnuté konanie začalo, ako už bolo   uvedené,   24. júla 1989,   keď   bola niekdajšiemu   Obvodnému   súdu   Bratislava   II (od 1. januára 1997 premenovaného na okresný súd) doručená žaloba o zaplatenie schodku na   zverených   hodnotách   proti   30   odporcom   (sťažovateľka   je   v procesnom   postavení odporcu   v 3.   rade).   Po   zaplatení   súdneho   poplatku   bolo   na   pojednávaní   uskutočnenom 3. októbra 1989 z 30 označených odporcov k veci vypočutých 21. Následne po uskutočnení ďalších piatich pojednávaní okresný súd na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. mája 1993, vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal odporcov zaplatiť časť žalovanej sumy navrhovateľovi a vo zvyšku žalobu zamietol. Okresný súd po podaní odvolaní proti označenému rozsudku vykonával   jednoduché   úkony   (zisťovanie   pobytu,   doručovanie   odvolaní   na   vyjadrenie) až do 6. marca 1996, keď predložil súdny spis na rozhodnutie bývalému Mestskému súdu Bratislava,   ktorý   ho   22.   apríla   1996   vrátil   bez   rozhodnutia   na   opätovné   doručovanie meritórneho rozsudku odporcom v 7., 24. a 30. rade. Po organizačných zmenách v justícii (uskutočnených zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov) rozhodol o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 5. mája 1993 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 19. júna 1997 tak, že uvedený prvostupňový rozsudok zrušil a   21.   júla   1997   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V nasledujúcom   období okresný   súd   vykonával   jednoduché   procesné   úkony   (dožiadania,   zisťovania   pobytu, doručovania písomností na vyjadrenie, pokyny na pripojenie súvisiacich súdnych spisov). Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   4 K 1/97   z 31.   júla   2002   zrušil   konkurz   vyhlásený na majetok navrhovateľa (19. februára 1997), pričom podľa uznesenia o zrušení konkurzu po zabezpečení   výmazu   obchodnej   spoločnosti   z obchodného   registra   s ostávajúcimi finančnými prostriedkami mal nakladať likvidátor navrhovateľa. Okresný súd uznesením z 20. júla 2006 ustanovil v napadnutom konaní znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania a uložil jej, aby v lehote 70 dní vypracovala a doručila znalecký posudok.

Po   vykonaní   jednoduchých   procesných   úkonov   z úradného   záznamu   spísaného na okresnom súde 17. marca 2008 vyplýva, že ustanovená znalkyňa prevzala súdny spis pre účely   vypracovania   znaleckého   posudku.   Po   opakovaných   neúspešných   pokusoch ustanovenej   znalkyne   týkajúcich   sa   snahy   získať   podklady   od   likvidátora   navrhovateľa na vypracovanie   znaleckého   posudku   ustanovená   znalkyňa   24.   novembra   2008   vrátila poskytnutý súdny spis okresnému súdu. Okresný súd v nasledujúcom období uskutočnil pojednávania   vo   veci   24. septembra 2009,   26. novembra 2009,   4. februára 2010 a na pojednávaní uskutočnenom 18. marca 2010 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Zo zapožičaného súdneho spisu vyplýva, že ostatným procesným úkonom okresného súdu je uznesenie z 21. apríla 2010, ktorým priznal znalečné ustanovenej znalkyni.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhala   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.Jurisdikcia   ústavného   súdu   (rationae   temporis)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Ústavný súd preto posudzoval označené konanie (najmä pokiaľ ide o správanie   účastníkov   konania   a spôsob,   akým   v konaní   postupoval   súd)   v období po 15. februári 1993. V rámci posúdenia základnej otázky, či napadnuté konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov, však ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry prihliadal aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula od 15. februára 1993.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o uplatnenom nároku zamestnávateľa na náhradu škody   voči   zamestnancom   z titulu   zodpovednosti   za   schodok   na   zverených   hodnotách, konštatoval,   že   po   právnej   stránke   ide   o štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva,   a preto   namietané   konanie   nemožno považovať za právne zložité. Ústavný súd vo vzťahu k faktickej zložitosti veci na základe skutočností zistených zo zapožičaného súdneho spisu pripustil, najmä s ohľadom na veľký počet   odporcov,   že   predmetné   konanie vykazuje znaky faktickej   zložitosti,   ale zároveň zdôraznil, že faktická zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť, že okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   až   po   uplynutí   viac   ako   dvadsiatich   rokov od podania žaloby.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s extrémnou dĺžkou napadnutého konania.

3.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná a rozhodnutá.

Z   vykonaných   procesných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   postup   bol v prevažnej časti trvania konania v podstate neefektívny. Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristická pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súd nepovažuje za   potrebné   hodnotiť   konkrétne   procesné   úkony   okresného   súdu,   ako   napr. nariadenie znaleckého dokazovania po 7 rokoch od začatia konania, pričom k vypracovaniu znaleckého posudku pre nepredloženie podkladov napokon ani nedošlo.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 20 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

S ohľadom   na   neefektívnosť   procesného   postupu   okresného   súdu   v napadnutom konaní ako celku nemožno dobu predmetného konania považovať z hľadiska požiadaviek obsiahnutých   v čl. 6   ods. 1   dohovoru   za   primeranú   a ani   za   ústavne   akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala,   že   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   môže   každý   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Citovaný   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   primárnym   východiskom   na   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany   ústavou   garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl. 46   až   čl. 50 ústavy).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   (žalobe)   fyzickej   alebo   právnickej   osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie   základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 8/01).

K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   postup   všeobecného   súdu   v takomto   konaní   v dôsledku zbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti   poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

Sťažovateľka sa v procesnom postavení odporkyne v 3. rade v konaní trvajúcom viac ako   dve   desaťročia   nachádzala   v právnej   neistote   v súvislosti   s možným   vyslovením   jej spoluzodpovednosti za vzniknutý schodok na zverených hodnotách, za ktoré niesla spolu s ďalšími odporcami hmotnú zodpovednosť.

Vzhľadom na význam napadnutého konania okresného súdu pre sťažovateľku jeho mimoriadne   neprimeraná   dĺžka,   vymykajúca   sa   akejkoľvek   možnosti   jej   akceptácie, zasahuje podľa názoru ústavného súdu samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi konania nevyhnutne predpokladá jej poskytnutie v rozumnom čase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prerokúvanej veci. Ústavný súd preto   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   došlo   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07) uvádza, že tieto články ústavy majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv   a slobôd   garantovaných   ústavou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   a preto   ústavný   súd nepovažoval za potrebné osobitne vysloviť aj porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti   tohto   nálezu.   To   isté   v zásade   platí   o čl. 152   ods. 4   ústavy,   ktorý   má   charakter generálneho   interpretačného   princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo svojej rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na to v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, neprikázal okresnému súdu vzhľadom na stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo ku dňu rozhodovania ústavného súdu, aby vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   keďže   okresný   súd   medzičasom   vo   veci rozhodol rozsudkom z 18. marca 2010.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na celkovú dĺžku napadnutého   konania,   v súvislosti   s ktorou   sa   v právnej   neistote   nachádza   viac   ako 20 rokov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   prihliadol   najmä na predmet   sporu,   čo   bolo v stávke – „at stake“ pre sťažovateľku [obdobne napr. I. ÚS 70/98 a tam citovaná judikatúra napr. ESĽP z 31.   marca 1987,   X.   v.   France, rozsudok   ESĽP   z 20.   marca   1989,   Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z 31. marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla 1994, Vallée v. France, rozsudok ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i. a podobne   alebo   III. ÚS 76/06].   V danej   veci   bol   predmetom   sporu   nárok   na zaplatenie sumy 115 500,26 Kčs z titulu schodku na zverených hodnotách, pričom žaloba smerovala spolu   proti   30   odporcom   –   zamestnancom   žalobcu   (spoločne   hmotne   zodpovedným osobám).

S   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 3 000 € pre sťažovateľku v súlade s výrokom tohto nálezu (bod 2), ktoré jej je okresný súd povinný uhradiť, je za porušenie jej označených práv primeranou satisfakciou.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. M. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za tri úkony 360,69 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 382,32 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia   vrátane započítania   DPH   a režijného   paušálu   boli   priznané   v celkovej   sume 454,96 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010