znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 132/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti P. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 764/2002, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 764/2002 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn Er 764/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 € [slovom päťsto eur (15 063 Sk)], ktoré   j e Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   P.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2009 doručená sťažnosť P. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 764/2002.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Dňa 7. 3. 2002 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie 187.316,40 Sk s prísl. Dňa 21. 3. 2002 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie JUDr. M. V. Dňa 2. 5. 2002 sťažovateľ podal návrh na odklad   exekúcie.   Dňa   28.   4.   2003   podal   sťažovateľ   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Uznesením   až   zo   dňa   17.   12.   2004   č.   k.   Er/764/2002-20   súd   priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.   Uznesením zo dňa 17. 12. 2004 č. k. Er/764/2002-21 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na odklad exekúcie. Sťažovateľ podal proti zamietavému uzneseniu odvolanie na okresnom súde dňa 22. 8. 2005. Odvolací Krajský súd v Bratislave zrušil uznesenie okresného súdu uznesením zo dňa 28. 7. 2008 a až po takmer jednom roku okresný súd doručil sťažovateľovi toto uznesenie odvolacieho súdu. Listom zo dňa 30. 9. 2008 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní Er/764/2002, na ktorý dostal neuspokojivú odpoveď listom zo dňa 14. 7. 2008, ktorý list sťažovateľ stratil s uznesením   zo   dňa   28.   7.   2008   a   z   9.   10.   2008,   ktorým   boli   námietky   proti   exekúcii zamietnuté.   Preto   navrhuje   aby   si   tieto   dokumenty   vyžiadal   ústavný   súd.   O   žiadosti sťažovateľa o odklad exekúcie nebolo dodnes rozhodnuté a ani exekučné konanie preto nie je dodnes ukončené.

Na základe uvedeného sťažovateľ ma za to, že pomalým, v rozpore s ust. § 6, § 100 § O. s. p., postupom okresného súdu je porušované jeho právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené mu čl. 48 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na prejednanie veci v primeranej povahe veci lehote, zaručené mu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak súdne exekučné konanie trvá už viac ako 6 rokov a nie je právoplatne ukončené a najmä ak nebolo a nie je dodnes včas právoplatne rozhodnuté o žiadosti sťažovateľa o odklad exekúcie.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný   súd   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er/764/2002   porušil základné právo P. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje   konať   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn Er/764/2002 bez zbytočných prieťahov a čo najrýchlejšie.

P. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume po 3.000.-Eúr, ktoré mu je povinný Okresný súd Bratislava II vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný vyplatiť P. H. 245,71 Eúr, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie od okresného súdu, ktorý sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril takto:

„Ústavnú sťažnosť podal P. H., ktorý je v konaní v postavení povinného v I. rade. Oprávneným   v   konaní   je   P.,   a.   s.,   B.   Dňa   07.   03.   2002   bola   súdu   doručená   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: platobný rozkaz č. k. 33 Rob/2017/2001-23, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23. 01. 2002. V ďalšom boli vykonávané nasledovné úkony.

Tunajší súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 21. 03. 2002. Dňa 02. 05. 2002 bola doručená tunajšiemu súdu žiadosť povinných o odklad exekúcie. Dňa 06. 05. 2002 boli doručené tunajšiemu súdu námietky povinných. Dňa 28. 04. 2003 podali povinní opätovne žiadosť o odklad exekúcie a zároveň žiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením zo   dňa   17.   12.   2004   priznal tunajší   súd   povinným   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Uznesením č. k. 0 Er/764/2002-21 zo dňa 17. 12. 2004 zamietol tunajší súd návrh povinných na odklad exekúcie. Dňa 05. 11. 2007 bolo tunajšiemu súdu doručené uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 28. 09. 2007, ktorým zrušil uznesenie č. k. 0 Er/764/2002-21 a uložil tunajšiemu súdu opätovne rozhodnúť o odklade. Uznesením č. k. 0 Er/764/202-30 zo dňa 09. 10. 2008 zamietol tunajší súd námietky povinných. Naposledy boli povinní vyzvaní, aby predložili súdu listiny, preukazujúce, že sa ocitli v situácii, v ktorej by   neodkladná   exekúcia   mohla   mať   pre   nich,   alebo   príslušníkov   rodiny   obzvlášť nepriaznivé následky. Povinní si prípis súdu neprevzali, bol im opätovne zaslaný, pričom súd ihneď po vyjadrení sa povinných rozhodne o ich návrhu na odklad exekúcie.

Z uvedenej chronológie vyplýva,   že súd koná a o návrhoch povinného v I.   rade

-sťažovateľa, rozhoduje a vykonáva úkony potrebné k rozhodovaniu v uvádzanej exekučnej veci (návrh na odklad exekúcie, námietky).

Sťažnosť hodnotím ako neopodstatnenú.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 132/09-11 z 23. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   11.   mája   2009 predsedníčku   okresného   súdu   a   10.   júna   2009   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 2. júna 2009 (sp. zn. Spr. 2057/09, doručenom ústavnému súdu 9. júna 2009) okrem iného uviedla:

„Na základe Vašej výzvy zo dňa 11. 05. 2009... uvádzam nasledovné: Z obsahu spisu vedeného na tunajšom súde pod sp.   zn. 0Er/764/2002 sú zrejmé nasledovné skutočnosti:

Dňa 07. 03. 2002 bola doručená tunajšiemu súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného: P., a. s. proti povinným v I. rade: P. H.   a   v   II.   rade:   L.   J.   a   to   na   základe   exekučného   titulu:   platobný   rozkaz   č.   k.   33 Rob/2017/2001 vydaný Okresným súdom Bratislava II. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 21. 03. 2002.

Dňa 02. 05. 2002 podali obidvaja povinní žiadosť o odklad exekúcie. V ďalšom boli súdom vyzývaní na odstránenie vád podania a tiež o oznámenie skutočností potrebných a rozhodujúcich pre rozhodnutie o návrhu na odklad exekúcie. Povinní požiadali žiadosťou zo dňa 17. 04. 2003 o oslobodenie od súdneho poplatku. O žiadostiach povinných na odklad exekúcie a o žiadostiach na oslobodenie od súdneho poplatku bolo rozhodnuté uznesením č. k. 0Er/764/2002–21 zo dňa 17. 12. 2004 a uznesením č. k. 0Er/764/2002–20 zo dňa 17. 12.   2004.   Proti uzneseniu č. k. 0Er/764/2002–21   bolo podané povinnými odvolanie a odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na Okresný súd Bratislava II na ďalšie konanie č. k. 9 CoE/169/2006–32 zo dňa 28. 09. 2007.

Dňa 09. 10. 2008 bolo vydané rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II uznesenie č. k. 0Er/764/2002–30, ktorým bolo rozhodnuté o námietkach povinných v I. a II. rade, proti ktorému podali povinní odvolanie, doručené tunajšiemu súdu dňa 22. 04. 2009.

V ďalšom vykonávala sudkyňa šetrenia pre rozhodnutie a potvrdenie tej skutočnosti, že povinní sa ocitli v takých nepriaznivých životných podmienkach a nariadená exekúcia by mohla privodiť pre povinných obzvlášť nepriaznivé následky.

S   poukazom   na   vyššie uvedený   skutkový stav   súdneho   spisu mám   za to,   že voči povinným v I. a II. rade neboli porušené žiadne ľudské práva. O žiadostiach p. H. a p. J., ktorí   sú   v   konaní   v   postavení   povinných   ako   účastníkov   konania,   súd   rozhodoval   bez prieťahov.“

Predsedníčka   okresného   súdu   súčasne   oznámila   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na ústnom pojednávaní o predmetnej sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v   odpovedi   na   výzvu   oznámila   ústavnému   súdu listom z 19. júna 2009 (doručeným ústavnému súdu 23. júna 2009), že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti, a spresnila petit v časti týkajúcej sa trov konania.

K vyjadreniu okresného súdu uviedla:„Skutočnosti tvrdené okresným súdom v jeho vyjadrení zodpovedajú obsahu tvrdení uvedených   v ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   a zrejme   aj   obsahu   spisu   okresného   súdu. Taktiež   zodpovedá   skutočnosti,   že   sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu zo dňa 9. 10. 2008 odvolanie zo dňa 21. 4. 2009. Tiež je pravdou, že sťažovateľ na základe šetrenia   sudkyne   doručil   okresnému   súdu   doklady   svedčiace   tomu,   že   sa   ocitol   v takej nepriaznivej   životnej   situácii,   že   nariadená   exekúcia   by   mu   mohla   privodiť   obzvlášť nepriaznivý následok.

Nemožno, s poukazom na zhodné tvrdenia sťažovateľa v obsahu ústavnej sťažnosti a okresného   súdu   v obsahu   jeho   vyjadrenia   z 2.   júna   2009,   ale   súhlasiť   s tvrdením okresného   súdu,   že súd   vo   veci   sťažovateľa   konal a rozhodoval bez prieťahov,   vrátane doručovania ním vydaných rozhodnutí s poukazom napr. na posledné vydané rozhodnutie z 9. 10. 2008 doručené sťažovateľovi až dňa 16. 4. 2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   resp.   tiež   účastník   konania,   proti ktorému   návrh   na   konanie   smeruje.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna neistota   účastníka   konania   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o opravných prostriedkoch   v exekučnom konaní. Po skutkovej stránke vec nie je zložitá, po právnej stránke ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ je v konaní v procesnom postavení povinného a v súlade s týmto postavením sú aj jeho úkony, keď podal návrh na odklad exekúcie, námietky proti exekúcii, ako aj odvolanie proti rozhodnutí o jeho námietkach. Sťažovateľ využil dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv, čo nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohol prispieť k zbytočným prieťahom v konaní. Avšak je nesporné, že smerovali k predĺženiu konania a ústavný súd musel na túto skutočnosť   prihliadnuť.   Vzhľadom   na   postavenie   sťažovateľa   v namietanom   konaní a štádium   konania   nemožno   akceptovať   názor   sťažovateľa,   že   jeho   právna   neistota   je vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania značne oslabená. Na druhej strane však ústavný súd uvádza, že nespochybňuje skutočnosť, že konanie o námietkach sťažovateľa trvá už šesť rokov a dosiaľ nie je o nich právoplatne rozhodnuté, je neprimerane dlhé charakteru veci, o ktorej má rozhodnúť okresný súd.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri posudzovaní postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry (II. ÚS 3/00, II. ÚS 156/03), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania.

Ústavný   súd   zistil   z   vykonaných   úkonov   súdu   a   zo   súdneho   spisu,   že   postup okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní   je   poznačený   najmä   nesústredenosťou,   čoho dôkazom   je   samotný   stav   konania.   O   žiadosti   sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov okresný súd rozhodol a oslobodenie od súdnych poplatkov mu priznal po viac ako 17 mesiacoch. O návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie rozhodol tiež až po tejto dobe. Po   podaní   odvolania sťažovateľom   a po   zrušení   rozhodnutia   okresného   súdu   Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) doručil okresný súd sťažovateľovi zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu až po takmer 12 mesiacoch. Krajský súd ako dôvod zrušenia rozhodnutia okresného súdu uviedol:

«Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že v danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku len skonštatoval tvrdenia povinných 1), 2) o ktoré návrh o odklad exekúcie opierajú, zastal názor, že ich tvrdenie o tom, že zamestnankyňa oprávneného Mgr. L. nedodržala ich vzájomnú dohodu o splátkovom kalendári považuje za právne irelevantné, citoval príslušné zákonné ustanovenie (§ 50 ods. 1 Ex. por.), ale z odôvodnenia   uznesenia   nie   je   zrejmé   konkrétne   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými úvahami   sa   pri   ich   hodnotení   riadil,   resp.,   ktoré   skutočnosti   mal   za   preukázané. V odôvodnení   uznesenia   sú   tieto   zásady   viac   -   menej   obsiahnuté   v   jednej   vete  ....„po oboznámení   sa   s   písomnými   dokladmi   zaslanými   povinnými   ohľadom   ich   pomerov   súd poukazuje na tú skutočnosť, že od podania návrhu na odklad exekúcie (dňa 2. 5. 2002) až do času rozhodovania súdu o odklade exekúcie sa exekúcia fakticky nerealizovala, bola odložená“.

Nečinnosť súdu nie je možné považovať za „odloženie exekúcie“. Dôvodnosť alebo nedôvodnosť odkladu exekúcie na návrh povinného je nutné posudzovať podľa § 56 ods. 1 Ex. por.

Podľa tohto zákonného ustanovenia na návrh povinného môže súd (§ 45) povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený   by   nebol   odkladom   exekúcie   vážne   poškodený.   Odklad   exekúcie   môže   súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Mimoriadna životná situácia povinného je dôvodom, keď súd na žiadosť povinného môže povoliť odklad exekúcie. Či ide o takúto situáciu u povinného je treba vždy zisťovať, t. z. zisťovať pravdivosť jeho tvrdení v návrhu, ktoré musí povinný preukázať predložením potrebných dôkazov.

Keďže súd prvého stupňa takto nepostupoval, rozhodol predčasne a uznesením, ktoré okrem toho, že je vecne nesprávne je i nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vecne nesprávne uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré nie je i preskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov zrušil (§ 221 ods. 1, písm. a, c O. s. p. platného a účinného do 31. 8. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 31. 8. 2005).

V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný. Bude úlohou súdu prvého stupňa po náležite vykonanom dokazovaní a zhodnotení jeho výsledkov (§   132 O.   s. p.) opätovne vo veci rozhodnúť, keď v rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie má byť presvedčivé a preskúmateľné a musí mať náležitosti podľa § 157 O. s. p.

Zároveň   odvolací   súd   upozorňuje   na   nesprávne   založenie   písomných   podaní   do spisu.   Tieto   sa   zakladajú   podľa   dátumu   podania   na   súd,   čo   však   súd   prvého   stupňa nedodržal, kým obsah spisu vyznieva chaoticky a nepreskúmateľne. Toto pochybenie je potrebné po vrátení spisu odstrániť.»

Doterajší postup okresného súdu je podľa názoru ústavného súdu dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní. Na základe tohto záveru ústavný súd   rozhodol, že okresný   súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. Er 764/2002 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd na základe zistenia, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom,   prikázal   tomuto   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn. Er 764/2002 ďalej konal bez zbytočných prieťahov aj vzhľadom na aktuálny stav konania v tejto veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva boli podľa   odseku   1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume po 3 000   €   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   keďže:   „... okresný   súd   nekonal plynulo od 5. 2. 2002, ani po 28.4. 2003 keď si sťažovateľ podal žiadosť o oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Ak   o   jeho   návrhu   na   odklad   exekúcie   okresný   súd   rozhodol v neprimeranej veci lehote, aj to nesprávne contra lege, v dôsledku čoho bolo žiaľ až o ďalší rok uvedené uznesenie odvolacím súdom zrušené, tak právna neistota sťažovateľa, ktorá u neho trvá už 6 rok, pričom dodnes nie je rozhodnuté o jeho žiadosti o odklad exekúcie konečným rozhodnutím a ani exekučné konanie nie je právoplatne skončené, je značne narušená.“.

Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu vysloviť   len   porušenie   základného   práva   a práva   sťažovateľa,   rozhodol   aj   o   priznaní finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní sa riadil zásadami spravodlivosti a zohľadnil dĺžku   posudzovaného konania, nesústredenosť konania okresného   súdu,   ale aj procesné postavenie sťažovateľa v namietanom konaní a od toho sa odvodzujúci stupeň jeho právnej neistoty. Na základe toho dospel k záveru, že v danom prípade bude primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. D. S., K. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008,   ktorá   bola   695,41   €   (20   950   Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Okresný   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009