znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 131/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   I.   a M.   H., zastúpených   advokátkou   JUDr.   Máriou   Kozákovou,   Odborárska   7,   Košice,   ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 64/2003   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co 29/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. I. a M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013 doručená sťažnosť J. I. a M. H. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou, Odborárska 7, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 64/2003 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 29/2013.

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 64/2003 vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   27   C   64/2003   v procesnom postavení žalovaných.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú: „Žalobca   podal   žalobu   30.   10.   2003.   Posledný   rozsudok   vo   veci   bol   Okresným súdom Košice I spis. zn. č. 27 C 64/2003 vydaný dňa 4. 7. 2012 a prevzali sme ho 27. 9. 2012. Voči nespravodlivému rozsudku sme sa odvolali dňa 10. 10. 2012. V čase, keď podávame tuto sťažnosť, uplynulo 10 rokov, sud nekoná a nerozumieme v čom je problém riadne a spravodlivo rozhodnúť.“

Sťažovatelia ďalej argumentujú, že „... i keď sme žalovaní v tomto konaní máme rovnaké právo ako žalobca a rovnaký záujem na urýchlenom ukončení sporu a meritórnom rozhodnutí.

Z vybavenia sťažnosti v roku 2011 vyplýva, že v tomto konaní došlo len k čiastočným prieťahom.

Nerozumieme,   čo   sú   čiastočné   prieťahy,   keď   ani   po   uplynutí   10   rokov   nevidíme termín ukončenia sporu do konca tohoto roku.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov v prvom až v treťom rade na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   prejednať   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I, spis. zn. č. 27 C/64/2003 a Krajským súdom v Košiciach spis. zn. č. 3 Co 29/2013 porušené bolo

2. Sťažovateľom prikazuje konať bez zbytočných prieťahov

3.   Sťažovateľovi   v   prvom   rade   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 39 833,€ (za jeden mesiac 331,94 x 120) ktoré sú mu povinní vyplatiť sťažovatelia.

4.   Sťažovateľke   v   druhom   rade   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 39 833,€ (za jeden mesiac 331,94 x 120) ktoré sú mu povinní vyplatiť sťažovatelia.

5. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. Márii Kozákovej... vo výške 127 497,36 € na účet právnej zástupkyni... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 64/2003 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 29/2013 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich namietané porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 27 C 64/2003-427 zo 4. júla 2012. Tento rozsudok napadli sťažovatelia v zákonnej lehote odvolaním. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. júna 2013) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 16. januára 2013 predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ani právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť   sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu

Na účely preskúmania opodstatnenosti tejto časti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdne spisy okresného súdu sp. zn. 27 C 64/2003 a krajského súdu sp. zn. 3 Co 29/2013, z ktorých zistil tieto skutočnosti:

Okresný   súd   predložil   16.   januára   2013   krajskému   súdu   vec   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 29/2013 z 22. augusta 2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo veci samej a vec vrátil okresnému súdu na rozhodnutie o trovách   konania.   Označený   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť 5. novembra 2013.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   svoje   zistenia   z   predložených   súdnych   spisov konštatuje,   že   krajský   súd   v období,   odkedy   mu   bola   vec   predložená   na   rozhodnutie (16. januára   2013),   až   do   vyhlásenia   samotného   rozhodnutia   (22.   augusta   2013) v namietanom   konaní   postupoval   plynulo,   pričom   jeho   postup   výraznou   mierou ovplyvňovala najmä skutková zložitosť posudzovanej veci.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže tiež vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup krajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný zbytočnými prieťahmi, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014