znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 131/2012

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Č. – LC t., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Cb 338/2006   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 Cob 164/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Č. – LC t., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2011 doručená sťažnosť Ľ. Č. – LC t. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou podľa petitu namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 164/2008.

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   okresným   súdom   bolo pod sp. zn.   11   Cb   164/2006   vedené   konanie   v   právnej   veci   žalobcu   V.  ,   s.   r.   o.,   B. [od 15. augusta   2009   DCL,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „žalobca“)],   proti   sťažovateľovi o zaplatenie sumy 5 932,57 € (178 724,50 Sk) s príslušenstvom. Konanie pred okresným súdom začalo doručením žaloby 18. mája 2006.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... návrh ktorý bol doručený súdu dňa 18. 05. 2006, vydal dňa 4. 7. 2006 platobný rozkaz pod spis. zn. 11 Rob 341/06-26, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú istinu 5.932,57 EUR spolu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote podaním zo dňa 30. 8. 2006 odpor, v ktorom namietal nesprávne označenie odporcu, ktorý pod takýmto obchodným menom, tak ako bol označený v návrhu na začatie konania nevykonáva podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba podnikateľ. V tom čase pán Ľ. Č. ako spoločník a súčasne konateľ spoločnosti pôsobil v spoločnosti LC T., spol. s r. o., čiže v uvedenom prípade pokladal za dôležité, aby sa navrhovateľ   vysporiadal   s   pasívnou   legitimáciou   účastníka   konania,   keďže spoločnosť LC T., spol. s r. o. vykonávala svoju podnikateľskú činnosť v rovnakej oblasti ako Ľ. Č. - LC – t., a teda nesúhlasil s vydaným platobným rozkazom.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že «... Okresný súd v Žiline po zrušení platobného rozkazu nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré aj riadne predvolal všetkých   účastníkov   konania.   Teda   v   danom   prípade   Okresný   súd   v   Žiline   správne považoval platobný rozkaz č. 11 Rob 341/06-26 zo dňa 04. 07. 2006 za zrušený. Napriek tomu, že na nariadené pojednávanie konané dňa 19. 9. 2007, Okresný súd v Žiline riadne predvolal aj sťažovateľa, ktorý sa riadne ospravedlnil, súd konal bez jeho účasti. Tu je potrebné   opakovane   zdôrazniť,   že   pri   zrušení   platobného   rozkazu   uplatňuje   zásada absolútneho kasačného princípu, teda ide o neprávoplatné a nevykonateľné rozhodnutie... Okresný súd v Žiline na uvedenom pojednávaní aj rozhodol a to Rozsudkom zo dňa 19.   9.   2007,   spis.   zn.   11   Cb   338/2006   kde   uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.932,57 EUR spolu s príslušenstvom a nahradiť navrhovateľovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote podaním zo dňa 30. 10. 2007 odvolanie, v ktorom sťažovateľ namietal, že dňa 15. 5. 2006 uhradil navrhovateľovi   žalovanú   faktúru   č.   500532   v   celkovej   sume   19.847,00   Sk   na   účet navrhovateľa a poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ zaplatil pohľadávku zo žalovanej fa č. 500532, teda ešte dňa 15. 5. 2006, t. j. pred podaním návrhu na začatie konania (18. 5. 2006), a preto nárok navrhovateľa nie je v tejto časti dôvodný. Súčasne predložil súdu výpis z   účtu   sťažovateľ   pobočka   Ž.,   zo   dňa   15.   5.   2006.   Uvedenú   skutočnosť   nemohol v predmetnom   konaní   fakticky   argumentovať,   keďže   mu   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom. Z uvedeného dôvodu bol výrok rozsudku Okresného súdu v Žiline spis. zn. 11 Cb 338/2006 v rozpore so skutkovým stavom veci a preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu v Žiline, spis. zn. 11 Cb 338/2006.

Krajský   súd   v   Žiline   ako   súd   odvolací   Uznesením   zo   dňa   20.   1.   2009 spis. zn. 13 Cob/164/2008 rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 19. 9. 2007 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Jednou zo základných procesných   podmienok pre možnosť   súdu konať   vo   veci,   a teda   i v rámci   odvolacieho konania možnosť krajského súdu rozhodovať o odvolaní žalovaného je aby neexistovala vo veci prekážka veci rozsúdenej, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodne,   nemôže   sa   prejednávať   znova“.   Ďalej   uviedol „Z ust. § 174 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že k zrušeniu platobného rozkazu v plnom rozsahu dochádza   len   následkom   včasného   podania   odporu   žalovaným   s   odôvodnením   vo   veci samej. Keďže podanie z 30. 8. 2006 neobsahovalo žiadne námietky, odôvodnenie vo veci samej, týkalo sa len výhrady nedostatočného označenia žalovaného v rovine jeho neúplného obchodného mena oproti zápisu v živnostenskom registri, ktorú nesprávnosť okresný súd opravil vydaním uznesenia v zmysle ust. 164 O. s. p., ktoré nadobudlo právoplatnosť.“».V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí: «V   žiadnom   prípade   však   nie   je   možné   súhlasiť   s   odôvodnením   rozhodnutia Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   13   Cob/164/2008,   keď   raz   prvostupňový   súd   nariadi pojednávanie v predmetnej veci na základe podaného odporu a toto rozhodnutie je zrušené. Čiže platobný rozkaz je zrušený, nemá predsa odvolací súd právo rozhodovať o dôvodnosti podaného   odporu.   Odvolací   súd   môže   samozrejme   vyjadriť   svoj   právny   názor   avšak konštatovanie,   že   uvedené   rozhodnutie   je   v   danom   prípade   právoplatné   nie   je   vôbec namieste. Nech už boli dôvody na zrušenie platobného rozkazu akékoľvek a tie nastali priamo zo zákona a leda keď raz toto rozhodnutie bolo zrušené, v žiadnom prípade nemôže byť právoplatné. Zdôrazňujeme skutočnosť, že sa aj pojednávalo v predmetnej veci. Následne   na   to   Okresný   súd   v   Žiline   Uznesením   zo   dňa   12.   4.   2010 spis. zn. 11 Cb 338/2006-81 odpor odporcu zo dňa 30. 8. 2006, doručený súdu dňa 31. 8. 2006, proti platobnému rozkazu Okresného súdu v Žiline č. k. 11 Rob/341/06-26 zo dňa 4. 7. 2006 odmietol a odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu trovy konania v sume 239,46 EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Okresný súd v Žiline rozhodol podľa ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, „Súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný bez odôvodnenia, o týchto následkoch musí byť účastník poučený   v platobnom   rozkaze.“   Toto   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je   podľa   nášho názoru v príkrom rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím Okresného súdu v Žiline o tom, že bolo nariadenie pojednávanie v zmysle § 174 ods. 2. Občianskeho súdneho poriadku. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie podaním zo dňa 21. 4. 2010, v   ktorom   sťažovateľ   opätovne   namietal,   že   dňa   15.   5.   2006   uhradil   sťažovateľ navrhovateľovi žalovanú faktúru č. 500532 v celosti, t. j. v sume 19.847,00 Sk na účet navrhovateľa.   Opätovne   poukázal   na skutočnosť,   že   sťažovateľ   zaplatil   uvedenú pohľadávku z fa č. 500532 ešte pred podaním návrhu na začatie konania, a preto nárok navrhovateľa nie je v tejto časti dôvodný. Uvedená skutočnosť nebola navrhovateľom v priebehu konania uvedená a ani zohľadnená prvostupňovým súdom, hoci táto skutočnosť má vplyv na nároky navrhovateľa a povinnosti sťažovateľa, napr. aj na výšku trov konania ako aj jeho nároky uplatnené v exekučnom konaní. Taktiež opätovne zdôraznil skutočnosť, že vo veci bolo Okresným súdom v Žiline nariadené pojednávanie na deň 19. 9. 2007 napriek ospravedlneniu a žiadosti o odročenie z dôvodu PN a platobný rozkaz bol zrušený ex lege.

Krajský   súd   v   Žiline   ako   súd   odvolací   Uznesením   zo   dňa   14.   9.   2010 spis. zn. 14 Cob/174/2010   Uznesenie   Okresného   súdu   v   Žiline   zo   dňa   12.   4.   2010 spis. zn. 11 Cb 338/2006-81 potvrdil.»

Sumarizujúc   sťažovateľ   tvrdí, „že   uvedený   platobný   rozkaz   nie   je   právoplatné a vykonateľné rozhodnutie a predmetné konanie nebolo do dnešného dňa riadne skončené. Uvedené procesné rozhodnutia súdu hrubo porušujú Ústavu Slovenskej republiky v druhej hlave čl. 46, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na spravodlivé konanie, čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a chartu základných práv EÚ v hlave 6 článok 47.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ľ. Č. - LC t., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a v Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 13 Cob/164/2008.

2.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   v   Žiline,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11   Cb   338/2006   a   Krajskému   súdu   v   Žiline,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 Cob/164/2008   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v   súlade   s   Občianskym súdnym poriadkom.

3. Ústavný súd priznáva Ľ. Č. - LC t., primerané finančne zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR, ktoré mu je Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva Ľ. Č. - LC t., náhradu trov konania vo výške 499,82 EUR, ktoré mu je Okresný súd Žilina spoločne s Krajským súdom Žilina povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania,   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

V danom prípade sťažovateľ podľa petitu namieta (len) porušenie základného práva „na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Cb   338/2006   a   v   Krajskom   súde   v   Žiline pod sp. zn. 13 Cob/164/2008“.

Sťažovateľ   síce   v   sťažnosti   poukazuje   aj   na   porušenie   iných   ustanovení   ústavy, resp. dohovoru („... Uvedené procesné rozhodnutia súdu hrubo porušujú Ústavu Slovenskej republiky   v   druhej   hlave   čl.   46,   resp.   v   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   právo   na   spravodlivé   konanie,   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky a chartu základných práv EÚ v hlave 6 článok 47“), tieto námietky však uvádza len v texte sťažnosti mimo petitu, čo je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa   (III.   ÚS   149/04,   II.   ÚS   65/07, IV. ÚS 279/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval len v rozsahu namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/164/2008.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   predovšetkým   pre   nedostatok   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   ako   aj   vtedy, ak v konaní pred všeobecným súdom vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby príslušný všeobecný súd porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného súdu   (napr.   IV.   ÚS   96/02)   sa   ochrana základnému právu   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   (ako   aj   právu   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k porušovaniu tohto základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k takémuto zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo.

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   vyžiadal   spis okresného súdu sp. zn. 11 Cb 338/2006, z ktorého vyplýva, že namietané konanie začalo 18. mája 2006 podaním žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 5 932,57 € (178 724,50 Sk) s príslušenstvom.

Okresný súd vydal 4. júla 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Rob 341/2006 platobný   rozkaz,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   sumu   požadovanú   žalobcom a zaviazal   ho   aj   na   náhradu   trov   konania.   Platobný   rozkaz   prevzal   splnomocnenec sťažovateľa   18.   augusta   2006.   Sťažovateľ   podal   31.   augusta   2006   proti   platobnému rozkazu odpor, v ktorom namietal nesprávne označenie svojho obchodného mena (Ľ. Č. – LC   –   t.,   Ž.),   pričom   výrok   rozhodnutia,   ktorým   bol   zaviazaný   na úhradu   žalovanej pohľadávky, týmto odporom nenapadol.

Okresný   súd   13.   septembra   2006   v   dôsledku   podaného   odporu   previedol   vec do obchodného oddelenia a pridelil jej spisovú značku 11 Cb 338/2006. Následne okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým vykonal opravu uvodzovacej časti platobného rozkazu tak, že správne označenie odporcu znie „Ľ. Č. – LC – t.,.“ Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. novembra 2006.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   za   podaný   odpor   (27.   marec   2007)   okresný   súd nariadil pojednávanie na 19. september 2007. Pojednávanie sa uskutočnilo za prítomnosti právneho   zástupcu   žalobcu,   bez   účasti   sťažovateľa,   ktorý   predvolanie   na   pojednávanie prevzal   23.   júla   2007.   Po   začatí   pojednávania   okresný   súd   vydal   uznesenie   o   vedení pojednávania tak, že bude pojednávať v neprítomnosti odporcu. Následne rozhodol vo veci samej   rozsudkom,   ktorým   návrhu   žalobcu   v   celom   rozsahu   vyhovel.   Rozsudok   bol sťažovateľovi   doručený   18.   októbra   2007,   ktorý   proti   nemu   podal   30.   októbra   2007 odvolanie.

Príslušný   spis   okresného   súdu   bol   krajskému   súdu   predložený   29.   apríla   2008 krajskému súdu, pričom krajský súd ako odvolací súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára 2009 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie;   označené   uznesenie   krajského   súdu   bolo účastníkom doručené 11. mája 2009, pričom týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť.

Okresný   súd   riadiac   sa   právnym   názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   jeho uznesení vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 11 Cb 338/2006 z 12. apríla 2010 tak, že odpor podaný sťažovateľom 31. augusta 2006 proti platobnému rozkazu zo 4. júla 2006 odmietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal 22. apríla 2010 odvolanie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010 tak, že potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu sťažovateľa. Označené uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 4. októbra 2010. Na tomto základe bol potom v spise   vyznačený   dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. 11 Cb   338/2006   z   12.   apríla   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010 dňom 4. októbra 2010, t. j. týmto dňom bolo sťažovateľom namietané konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 právoplatne skončené.

V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   bol   následne   (13.   októbra   2010)   v   spise označený ako deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia okresného súdu vo veci samej (platobný rozkaz vydaný 4. júla 2006) 15. september 2006.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažnosťou   doručenou ústavnému súdu 30. decembra 2011.

Zo zistení ústavného súdu z príslušného spisu okresného súdu sp. zn. 11 Cb 338/2006 vyplýva, že namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 bolo právoplatne   skončené   4.   októbra   2010   a   namietané   konanie   krajského   súdu   vedené pod sp. zn. 13 Cob 164/2008 bolo právoplatne skončené 11. mája 2009 (jeho doručením účastníkom konania, pozn.). Z uvedeného zjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   (30.   decembra   2011)   k   sťažovateľom   tvrdenému   porušovaniu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   už nemohlo dochádzať.

Tento skutkový stav so zreteľom na petit sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zakladá   v   súlade   s   už   citovanou   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na   podporu   uvedeného   predbežného   záveru   ústavný   súd   považoval   za   potrebné zaujať postoj aj k tvrdeniu sťažovateľa, že „... uvedený platobný rozkaz nie je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie a predmetné konanie nebolo do dnešného dňa riadne skončené. Uvedené procesné rozhodnutia súdu hrubo porušujú Ústavu Slovenskej republiky v druhej hlave čl. 46, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na spravodlivé konanie čl. 46, resp. v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na spravodlivé konanie...“, a to napriek tomu,   že v návrhu na rozhodnutie   (petite)   sa   sťažovateľ   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   „uvedenými   procesnými   rozhodnutiami   súdu(ov)“   nedomáhal (pozri k tomu už uvedené).

Tvrdenie sťažovateľa o tom, že namietané konanie pred okresným súdom ešte nie je právoplatne   skončené,   by   mohlo   byť   predmetom   meritórneho   prieskumu   zo   strany ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vo   svojej   sťažnosti   ústavne   relevantným   spôsobom spochybnil   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   (okresného   súdu)   a   odvolacieho   súdu (krajského súdu), ktoré boli v čase do doručenia jeho sťažnosti ústavnému súdu v jeho veci vydané.

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   pod   (citovaným)   slovným   spojením „Uvedené procesné   rozhodnutia   súdu“ mohol   mať   sťažovateľ   na   mysli   predovšetkým rozhodnutia vydané v namietaných konaniach, t. j. v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 Cob 164/2008, a prípadne   aj   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   14   Cob   174/2010 [napriek tomu, že toto konanie krajského súdu v návrhu na rozhodnutie (petite) sťažovateľ neuvádza, pozn.]; ide o rozsudok okresného súdu č. k. 11 Cb 338/2006-51 z 19. septembra 2007, uznesenie okresného súdu č. k. 11 Cb 338/2006-81 z 12. apríla 2010, uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára 2009 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010.

Ak by sťažovateľ aj v petite svojej sťažnosti výslovne namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 338/2006-51 z 19. septembra 2007 a jeho uznesením č. k. 11 Cb 338/2006-81 z 12. apríla 2010, musel by ústavný súd túto časť jeho sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Z čl. 127   ods.   1   ústavy   totiž   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa tohto ustanovenia ústavy je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   obom   označeným   rozhodnutiam   okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ak totiž ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu (30. decembra 2011), nemohol sťažovateľ ústavne relevantným spôsobom namietať ani porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára 2009 a sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010, ktoré vytvorili právny základ pre záver o tom, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 338/2006 je už právoplatne skončené (čo sťažovateľ namieta).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je totiž jej podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z uvedeného vyplýva, že aj keby bol sťažovateľ v petite svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 30. decembra 2011 výslovne namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cob 164/2008 z 20. januára 2009, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   11.   mája   2009,   a   tiež   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2010, musel by ústavný súd túto časť jeho sťažnosti odmietnuť z dôvodu, že bola podaná oneskorene (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Za daných okolností by sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, mohol ústavne relevantným spôsobom namietať porušenie svojich ústavou garantovaných práv, ku ktorému malo dôjsť postupom a rozhodnutiami okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn. 11   Cb   338/2006   a postupom   a rozhodnutiami krajského súdu   v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Cob 164/2008 a sp. zn. 14 Cob 174/2010 (a tým prípadne aj spochybniť skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 Cb 338/3006 je v príslušnom súdnom spise vedené ako právoplatne skončené, pozn.) len vtedy, ak by bol doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu najneskôr v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 14 Cob 174/2010 zo 14. septembra 2010.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľ   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012