znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 131/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a   jeho   rozsudkom   z   11.   februára   2009   v   znení   opravného   uznesenia   z   9.   marca   2009 a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj

-   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010 doručená sťažnosť J. Č., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C/108/2001   a   jeho   rozsudkom   z 11. februára   2009   v   znení   opravného   uznesenia z 9. marca   2009   a   uznesením   z   24.   októbra   2008,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010.

Sťažovateľ ako odporca v konaniach pred všeobecnými súdmi v sťažnosti okrem iného uviedol:

«K porušeniu mojich základných ľudských práv a slobôd došlo konaním a rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi (ďalej aj „okresný súd“) zo dňa 11. 2. 2009 (č. 11 C/108/2001- 470) (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) opravenému opravným uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. 11 C/108/2001-471) a tiež konaním a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/127/2009- 517)   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského   súdu“),   ktorým   krajský   súd   potvrdil   Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 v spojení s opravným uznesením zo dňa 9. 3. 2009, tiež Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008 (č. 11 C/108/2001- 437) a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/128/2009-521), ktorým krajský súd potvrdil Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008. (prílohy č. 2-6).»

Sťažovateľ poukázal na návrh navrhovateľa, ktorý «... sa v spore dožadoval toho, aby mohol na pozemok vyčlenený navrhovateľovi do náhradného užívania (časť par. č. 1121/1)   prechádzať   tesne   vedľa   železničnej   vlečky   na   hranici   parcely   č.   1030/52   cez pozemky v mojom osobnom vlastníctve par. č. 1121/39, 1121/40 a cez pozemok par. č. 1121/42 v mojom užívaní. A to na základe toho, že podľa neho na tomto mieste existovala cesta pred vyčleňovaním pozemkov do náhradného užívania - pred rokom 1992 (ďalej aj „sporná cesta“). Ja som oponoval a tvrdil, že pred vyčleňovaním pozemkov do náhradného užívania na tomto mieste žiadna cesta nebola ani v evidencii ani v teréne. Navrhovateľ na začiatku   sporu   tvrdil   iné,   že   sporná   cesta   vznikla   v   roku   1992,   čo   tiež   odmietam. Navrhovateľ svoje tvrdenia priebežne menil....

Navrhovateľ vykonštruoval tvrdenie, že sporná cesta existovala pred vyčleňovaním náhradných   pozemkov,   na   základe   čoho   si   nárokuje   prechod   cez   pozemky   v   mojom vlastníctve a užívaní na jemu udelený náhradný pozemok (časť par. č. 1121/1). Ja som tvrdil, že sporná cesta pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania náhradných pozemkov neexistovala (ani v evidencii ani v teréne) a navrhovateľ nemá nijaké právo prechodu cez moje pozemky.».

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Rozsudkom Okresného súdu zo dňa 11. 2. 2009 mi bolo uložené: „Odporca je povinný v časti pozemkov v katastrálnom území S. parcela č. 1121/39 orná pôda o výmere 98 m2, 1121/40 orná pôda o výmere 439 m2 a 1121/42 orná pôda o výmere 1633 m2 v šírke 3 metrov na hranici s pozemkom parcela č. 1032/57 tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne znalca Ing. A. K. č. 9/2007-zn zo dňa 14. 1. 2008 odstrániť   oplotenie,   stavby,   porasty,   povrchové   úpravy   a akékoľvek   iné   prekážky znemožňujúce   prechod   a   prejazd   navrhovateľa   a   upraviť   túto   časť   pozemkov   do   stavu nespevnej poľnej cesty umožňujúcej prejazd dvojstopových vozidiel a poľnohospodárskych strojov z cesty na parcele č. 713/1 na pozemok parcela č. 1121/1; strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa na pozemok parcela č. 1121/1, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 7000,- Sk, ktoré mu je povinný zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Opravné uznesenie Okresného súdu zo dňa 9. 3. 2009 opravilo znenie výroku Rozsudku Okresného súdu tak, že suma 7000,- Sk sa nahradila sumou 232,36 €.».

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-470 z 11. februára 2009 v znení opravného   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   11   C/108/2001-471   z   9.   marca   2009   podal sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   poukázal   na   to,   že „súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie zákonmi,   ktorých   ustanovenia   sa   netýkajú   predmetného   súdneho   sporu   a   nemôžu   byť odôvodňujúcim argumentom pre vynesenie horeuvedeného rozsudku. Súd aplikoval úplne chybný   výklad   zákona.   Súd   nerešpektoval   Ústavu,   zákon   č.   40/1964   Zb.   (Občiansky zákonník), zákon o pozemkových úpravách č. 330/1991 Zb., zákon o dráhach č. 164/1996 Z. z., zákon o znalcoch č. 382/2004 Z. z.“. Sťažovateľ následne 5. októbra 2009 doplnením odvolania namietal aj aktívnu legitimáciu navrhovateľa.

Sťažovateľ uviedol, že „Následne doručený Rozsudok krajského súdu zo dňa 27. 1. 2010 potvrdil Rozsudok okresného súdu. Krajský súd pravdepodobne nijako neskúmal moje argumenty v odvolaní, čo vyplýva aj z toho, že v rozsudku ani len nespomenul nový dôkaz uvedený v doplnení   odvolania   a   tiež z toho,   že   v žiadnom   ani   okresnom ani krajskom rozhodnutí sa ani len nespomína, teda ani nijako nehodnotí, výrazne zdôrazňovaný dôkaz (uvedený   aj   v   odvolaní)   -   a   to   rozsudkom   porušený   zákon   o   dráhach   chrániaci   moje pozemky nachádzajúce sa v ochrannom pásme železničnej trate (dôkazy uvedené v prílohe č. 9-11). Krajský súd bez námahy potvrdil rozhodnutie okresného súdu porušujúce moje základné   ľudské   práva   a   slobody.   Súdy   svojou   činnosťou   v   konaní   preukázali   ich neodbornosť ba až nekompetentnosť.“.

Podľa   sťažovateľa „Tvrdenia,   že   sporná   cesta   existovala   pred   vyčleňovaním náhradných   pozemkov,   boli   jasne   vyvrátené   dôkazmi,   ktoré   boli   opätovne   uvedené v odvolaní zo dňa 16. 4. 2009 (časť III odvolania, príloha č. 13 sťažnosti). Argumenty uvedené   v   odvolaní   tiež   jasne   vyvrátili   akýkoľvek   právny   nárok   na   priznanie   práva prechodu cez moje pozemky pre navrhovateľa. Súdy napriek tomu vydali rozhodnutia, ktoré porušujú moje základné ľudské práva a slobody....

Konanie súdov a ich rozsudky hrubo porušili...“ ním namietané «...základné ľudské práva   a   slobody   garantované   Ústavou   SR   a   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“)....

Súd aplikoval úplne scestný výklad zákona č.330/1991 Zb. a Občianskeho zákonníka, keď zaviedol bremeno na mojich pozemkoch...

Súdy   svoje   rozhodnutia   odôvodnili   zákonmi,   ktorých   ustanovenia   nesúvisia s podstatou sporu a nemôžu byť odôvodňujúcim argumentom pre vynesenie horeuvedeného rozsudku.».

Sťažovateľ tiež uviedol, že „Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2008 č. 11C/108/2001-437 okresný súd priznal znalcovi Ing. A. K. odmenu za znaleckú činnosť a náhrady a upravil účtareň na poukázanie sumy znalcovi. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/128/2009-521) krajský súd potvrdil Uznesenie Okresného súdu....

Činnosť znalca bola zjavne neodborná, keď zmenil znenie pôvodnej súdom zadanej úlohy.   Znalec   v   posudku   vyjadruje   hodnotenia   a   rieši   právne   otázky,   čo   je   v   rozpore s osobitným   predpisom   zákona   č.   382/2004   -   §   107   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa ktorého   znalcovi   nepatrí   vykonávať   hodnotenie   dôkazov   a   riešiť   právne   otázky.   Znalec v rámci toho jednostranne uvádza vyjadrenia a materiály navrhovateľa, avšak neuvádza žiadne moje protiargumenty, znalec písal o bremene bez preukázania odôvodnenosti jeho tvrdení....

Z   dôvodu   mnohých   porušení   zákona   č.   382/2004   Z.   z.   o   znalcoch,   tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákon v znení neskorších predpisov, konkretizovaných v mojom odvolaní zo dňa 27. 11. 2008 (príloha k sťažnosti č. 15), som podal sťažnosť na súd ako orgán príslušný riešiť sťažnosti na znalcov v konaní. Žiadal som o   udelenie   sankcii,   nepriznanie   odmeny   znalcovi   a   neakceptovanie   posudku   pri rozhodovaní. Napriek tomu súd akceptoval nezákonnú činnosť znalca a posudok so všetkými hrubými   chybami bez akýchkoľvek výhrad,   sťažnosť   neriešil a priznal znalcovi odmenu a náhradu.   Činnosť   znalca v konaní a náklady tým vzniknuté boli neúčelné,   súd vôbec nezohľadnil moje argumenty pre nepriznanie odmeny znalcovi.“.

Podľa sťažovateľa „V súdnom konám došlo k zbytočným prieťahom. Prípad nebol zložitý, aby trval 9 rokov. Posúdenie prípadu nevyžadovalo tak dlhé obdobie. Prieťahy nijako nevznikli z mojej viny. Prieťahy boli zapríčinené spôsobom, akým súdy prejednávali záležitosť;   tým,   že   navrhovateľ   neplnil   výzvy   súdu   na   predloženie   petitu,   navrhovateľ a pozemkový úrad predkladali súdu falšované materiály a zavádzali súd; tiež neodbornou činnosťou znalca a pod....

Ďalšie prieťahy vznikli činnosťou znalca, pretože znalec ani jeho geometrický plán nebol   potrebný,   keďže   navrhovateľ   sa   domáha   cesty   so   šírkou   3   m   na   hranici   s   iným pozemkom (hranicou je rovná priamka,   žiadne lomené tvary),   čo sa dá popísať aj bez geometrického plánu.

Prieťahy vznikli aj tým, že znalec nedodržal 30-dňovú lehotu odo dňa obhliadky určenú Uznesením Okresného súdu zo dňa 20. 4. 2007 na vyhotovenie znaleckého plánu. Od obhliadky znalca dňa 13. 11. 2007 do vyhotovenia znaleckého posudku 18. 1. 2008 (doručeného súdu 21. 1. 2008) uplynulo až 66 dní (od obhliadky znalca dňa 25. 10. 2007 je to 85 dní). Tým porušil § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004, podľa ktorého je znalec povinný vykonávať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote a spôsobil prieťahy v konaní podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004 Z. z.

Ďalšie   prieťahy   vznikli   tým,   že   navrhovateľ   spolu   s   Pozemkovým   úradom   v P. predkladali   súdu   viackrát   falšovanú   kópiu   zjednodušeného   rozdeľovacieho   plánu k Rozhodnutiu   PÚ.   Súd   bol   takto   zavádzaný   a   napriek   tomu,   že   na   falšovanie   som upozorňoval už na začiatku súdneho sporu hneď po predložení falzifikátov do spisu a aj viackrát potom, súd tento stav včas nepreveril, falšovanie bolo preukázané v roku 2008 a až do konca konania to súd bagatelizoval.“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti a takto rozhodol:

„Konaním Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, Rozsudkom Okresného   súdu   v   Prievidzi   zo   dňa   11.   2.   2009   (č.   11C/108/2001-470)   v   spojení s Uznesením   Okresného   súdu   v   Prievidzi   zo   dňa   9.   3.   2009   (č.   11C/108/2001-471) a Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/127/2009-517) boli porušené: vlastnícke právo podľa čl. 20 Ústavy SR v spojení s čl. 2, čl. 13 a čl. 144 Ústavy SR, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 v spojení s čl. 141 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 Ústavy SR, právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 Ústavy SR.

Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dna 24. 10. 2008 (11C/108/2001-437) a Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.   1.   2010 (17Co/128/2009-521) boli porušené: právo na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 v spojení s čl. 141 Ústavy SR, právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Súdy nekonali podľa platných zákonov podľa čl. 144 Ústavy SR. Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 11. 2. 2009 (č. 11 C/108/2001-470) v spojení s Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 9. 3. 2009 (č. 11C/108/2001-471) a tiež Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 (č. 17Co/127/2009-517) sa zrušujú.

Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi   zo dňa   24.   10.   2008 (11C/108/2001-437) a Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   27.   1.   2010   (17Co/128/2009-521)   sa zrušujú.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie. Ústavný súd prikazuje, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred porušením, aby znalcovi nebola priznaná odmena, aby bol návrh J. K. zamietnutý a aby trovy konania, ktoré mal podľa rozhodnutia okresného súdu platiť sťažovateľ mal zaplatiť J. K. Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20   000   €. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada škody a trov spôsobených tu uvedenými rozhodnutiami súdov,   náhrada   trov   súdnych   konaní,   v   ktorých   došlo   k   porušeniu   tu   uvedených   práv a slobôd.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   a   konania   pred Ústavným súdom.“

Ústavný súd   8. marca 2011 vyzval okresný súd a krajský súd, aby sa vyjadrili k podanej sťažnosti a aby zaslali na vec sa vzťahujúci spisový materiál.

K podanej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. V. P., prípisom sp. zn. Spr. 321/11 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2011. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení okrem iného uviedla:

,,K   namietanému   porušeniu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 16 ústavy uvádzame, že sťažnosť v tejto časti považujeme za nedôvodnú. Právny poriadok Slovenskej republiky vymedzuje množstvo rôznych zásahov do vlastníckeho práva občanov, či už v záujme verejnom alebo v záujme súkromnom.... V rovine zjednodušenej úvahy je zrejmé, že nielen navrhovateľ v uvedenom   konaní,   ale   aj   iné   osoby   dlhodobo   užívali   poľný   prechod   cez   pozemky sťažovateľa, pričom tento stav bol účastníkmi ako aj právnym predchodcom sťažovateľa akceptovaný v procese zjednodušených pozemkových úprav v roku 1992, a to až dovtedy, pokým sťažovateľ vedený svojím pozemkovým egoizmom v nesprávnej právnej predstave o absolútnosti   svojho   vlastníckeho   práva   svojvoľne   protizákonným   spôsobom   do   týchto vzťahov v roku 2000 zasiahol tak, že poľnú cestu prehradil, pozemok oplotil a začal ho obhospodarovať....

K namietanému porušeniu práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 a 141 ústavy uvádzame, že skutkovo a právne nesprávne tvrdenia odporcu v uvedenom konaní boli riadne zohľadnené. Súd vykonal v konaní rozsiahle dokazovanie, a to aj na preverenie správnosti   skutkových   tvrdení   sťažovateľa.   Tento   postup   je   zrejmý   z   odôvodnenia napadnutých   rozhodnutí,   v   ktorých   sú   skutkové   rozpory   účastníkov,   dôkazy,   ktoré   boli o týchto skutkových tvrdeniach vykonané a skutkové závery rozsiahlym spôsobom opísané (čl. 470 spisu, odôvodnenie rozsudku, strany 4 - 5). V rozsudku sú opísané i tie skutkové tvrdenia   sťažovateľa,   ktoré   sa   týkajú   jeho   tvrdení   o   užívaní   náhradných   pozemkov navrhovateľom (čl. 470 spisu, odôvodnenie rozsudku, strana 5)....

K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ústavy uvádzame, že túto časť sťažnosti považujeme za podanú oneskorene, a to podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa uznesením zo dňa 24. 8. 2008, čl. 437, uznesením odvolacieho súdu čl. 521 a uznesením čl. 522, v ktorých sa rozhodovalo o priznaní odmeny znalca a o náhrade trov konania uvádzame, že tvrdenia o porušení ústavných   práv   sťažovateľa   týmito   uzneseniami   považujeme   za   zjavne   neopodstatnené, pričom správnosť týchto rozhodnutí je zrejmá z obsahu ich rozsiahlych odôvodnení.“

K podanej sťažnosti sa vyjadril aj krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. K.,   prípisom   sp.   zn.   Spr.   91/11   doručeným   ústavnému súdu   21.   marca   2011.   Predseda krajského súdu vo vyjadrení okrem iného uviedol:

,,Z   dôvodu   odvolania   sťažovateľa   -   odporcu   v   konaní,   bol   Krajskému   súdu   v Trenčíne ako súdu odvolaciemu predložený na rozhodnutie spis Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 11C 108/2001 dňa 18. 5. 2009. Odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu I. stupňa rozsudkom zo dňa 27. 1. 2010, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. tak, že rozsudok súdu I. stupňa v spojení s opravným uznesením ako vecne správny potvrdil, pričom sa stotožnil i s odôvodnením rozsudku súdu I. stupňa a zdôraznil, z akých dôvodov považuje rozsudok súdu I. stupňa za vecne správny. Zároveň odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 27. 1. 2010 i o odvolaní odporcu proti uzneseniu súdu I. stupňa o priznaní znaleckej odmeny tak, že uznesenie súdu I. stupňa ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   namieta   porušenie   jeho   základných   ľudských   práv a slobôd,   garantované   Ústavou   SR   a   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom I. stupňa a stotožnil sa s vyhodnotením dôkazov súdom I. stupňa i s právnym posúdením veci, keď súd I.   stupňa   po   zrušení   jeho   predchádzajúceho   rozsudku   odvolacím   súdom   doplnil dokazovanie,   dôkazy   opätovne   vyhodnotil   a   vec   správne   právne   posúdil.   Vo   svojom rozhodnutí   uviedol,   aké   dokazovanie   bolo   vo   veci   vykonané   a   z   ktorých   dôkazov   pri rozhodovaní vychádzal. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd I. stupňa dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O. s. p.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   práva   na   nezávislý   a   nestranný   súd, zo zberného spisu odvolacieho súdu sa nedá zistiť, či bola v konaní vznesená námietka zaujatosti niektorým z účastníkov konania. Tiež sa nedá zo zberného spisu zistiť, či došlo k prieťahom v konaní pred súdom I. stupňa. Odvolací súd vo veci rozhodol dňa 27. 1. 2010, keď   spis   bol   predložený   súdom   I.   stupňa   dňa   18.   5.   2009,   t.   j.   po   8   mesiacoch   od predloženia   veci,   čo   bolo   zapríčinené   vysokým   nápadom   v   roku   2009   do   senátu,   keď priemerný mesačný nápad bol 55 vecí do senátu, členka senátu Mgr. H. bola na materskej dovolenke   a   namiesto   nej   v   senáte   pracoval   stážista   zo   súdu   I.   stupňa.   Vybaveniu predmetnej veci predchádzalo vybavenie starších vecí napadnutých na odvolacom súde. Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   odvolací   súd   nezobral   do   úvahy   jeho   dôvody odvolania, ktoré doplnil podaním zo dňa 5. 10. 2009, je potrebné uviesť, že toto doplnenie odvolania bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty a v zmysle § 205 ods. 3 O. s. p. dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť do uplynutia lehoty na odvolanie.

S poukazom na horeuvedené predmetnú sťažnosť J. Č. považujem za nedôvodnú.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   ktorého   porušenie   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Právomoc ústavného súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v   tom,   že   k   jej   uplatneniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené ako inštitucionálny   mechanizmus   „nastupuje“   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Zásada   subsidiarity   vyjadruje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010, III. ÚS 226/2010).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 17 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a jeho rozsudkom   z 11.   februára   2009   v   znení   opravného   uznesenia   č.   k.   11   C/108/2001-471 z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a v spojení s čl. 17 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a jeho rozsudkom z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia z 9. marca 2009 a uznesením z 24. októbra 2008

Predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   C/108/2001 bolo rozhodovanie o určení povinnosti sťažovateľa strpieť prechod a prejazd navrhovateľa cez pozemok   sťažovateľa   a   zdržať   sa   konania,   ktorým   sťažovateľ   zneprístupňuje   prechod a prejazd navrhovateľa na jeho pozemok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd (II. ÚS 54/02). Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý postup   a   rozhodnutia   okresného   súdu,   pretože   ich   preskúmal   na   základe   odvolaní sťažovateľa krajský súd. Na tento záver ústavného súdu nemá vplyv skutočnosť, že krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co/127/2009-517 z 27. januára 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu   v   znení   opravného   uznesenia   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   v   celom   rozsahu potvrdil, rovnako ako potvrdil uznesením č. k. 17 Co/128/2009-521 z 27. januára 2010 napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. októbra 2008.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému postupu   okresného   súdu   v   označenom   konaní   a   napadnutým   rozhodnutiam   vydaným v tomto   konaní odmietol   pre nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010

V napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 krajský súd rozhodoval o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C/108/2001-470 z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 11 C /108/2001-471 z 9. marca 2009. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že sťažovateľ ako odporca v konaní je povinný ,,...   odstrániť   oplotenie,   stavby,   porasty,   povrchové   úpravy   a   akékoľvek   iné   prekážky znemožňujúce   prechod   a   prejazd   navrhovateľa   a   upraviť   túto   časť   pozemkov   do   stavu nespevnenej   poľnej   cesty   umožňujúcej   prejazd   dvojstopových   vozidiel a poľnohospodárskych strojov z cesty na parcele č. 713/1 na pozemok parcela č. 1121/1; strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a   prejazd   navrhovateľa   na   pozemok   parcela   č.   1121/1,   a   to   všetko   do   30   dní   od právoplatnosti rozsudku.“.

V podanom odvolaní sťažovateľ žiadal, „aby krajský súd celú vec posúdil od základu a   zmenil   napadnutý   rozsudok   tak,   že návrh   navrhovateľa   zamieta   v plnom   rozsahu...“, a odôvodnil ho tvrdeniami:

„- že sporná cesta pred vyčleňovaním náhradných pozemkov ani v čase vyčleňovania náhradných pozemkov neexistovala (ani v evidencii ani v teréne) a ani nebola zriadená, navrhovateľ   (a   ani   nikto   iný)   hodnoverne   nepreukázal   existenciu   spornej   cesty   (ani v evidencii   ani   v   teréne)   pred   vyčleňovaním   alebo   v   čase   vyčleňovania   náhradných pozemkov, navrhovateľ (a ani nikto iný) hodnoverne nepreukázal zriadenie spornej cesty pri vyčleňovaní náhradných pozemkov v roku 1992,

-   že   rozhodnutie   Pozemkového   úradu   z   roku   1992   za   existujúcu   cestnú   sieť nepovažuje spornú cestu, ale obecnú cestu č. 707, čo je aj jasne zakreslené na origináli Zjednodušeného rozdeľovacieho plánu,

- že keď si odporca v rokoch 1994 a 1995 vysporiadal pozemky par. č. 1121/39 a 1121/40, boli tieto bez akýchkoľvek tiarch a obmedzení (zapísaných či nezapísaných),

- že keď si odporca v roku 2000 oplotil svoj pozemok, nezamedzil tým žiadnemu nárokovateľnému prístupu navrhovateľa, rozsudkom treba zamietnuť návrh navrhovateľa,

- že vyjadrenia a nákresy pozemkového úradu z obdobia po začatí tohto súdneho sporu   o   existencii   spornej cesty vedľa   železničnej   trate pred vyčleňovaním   náhradných pozemkov resp. v čase ich vyčleňovania sú zavádzajúce (a navyše si dokonca navzájom evidentne protirečia) a teda sú nedôveryhodné a nie sú relevantným dôkazom existencie spornej   cesty   pred   vyčleňovaním   náhradných   pozemkov   ani   v   čase   vyčleňovania náhradných pozemkov,

-   že   vyjadrenia   svedkov   a   iných   osôb   podporujúcich   tvrdenia   navrhovateľa,   sú tvrdeniami   osôb,   ktoré   nie   sú   v   spore   nezávislé,   osôb,   ktoré   mali   v   minulosti   spor s odporcom,   a   tiež   osôb,   ktoré   sledujú   vlastné   záujmy...   Ich   vyjadrenia   preto   nie   sú relevantným dôkazom existencie spornej cesty pri vyčleňovaní náhradných pozemkov resp. pred vyčleňovaním náhradných pozemkov,

- že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný pre podanie svojho návrhu na súd, pretože právo prechodu cez pozemky odporcu navrhovateľ nikdy nenadobudol, navrhovateľ pozemky neužíva, pozemky sú užívané ako záhrada rodinného domu syna navrhovateľa.“.

O   odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C/108/2001-470 z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 11 C/108/2001–471 z 9. marca 2009 rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17 Co/127/2009-517 z 27.   januára 2010 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správne potvrdil.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   kľúčovými   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co/127/2009-517 z 27. januára 2010 boli tvrdenia, že:

,,a) Krajský súd odignoroval...“, jeho «...upozornenie, že okresný súd rozhodol na základe,,dôkazov“, ktoré nie je možné pokladať za relevantné dôkazy...», pretože podľa sťažovateľa „....boli VŠETKY vyvrátené v odvolaní zo dňa 16. 4. 2009...

Krajský   súd   bez   námahy   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   porušujúce   moje základné   ľudské   práva   a slobody...   Rozhodnutie   súdu   porušuje   moje   práva   a   slobody a zavádza bremeno na pozemkoch par. č. 1121/39, 1121/40, 1121/42 protizákonne...

b) Súdy neakceptovali námietku voči aktívnej legitimácii navrhovateľa pre podanie jeho návrhu...

c) Súd nevzal do úvahy ďalšie skutočnosti, ktoré mali ovplyvniť znenie rozsudku.“.

Krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok svojho rozsudku č. k. 17 Co/127/2009-517 z 27. januára 2010 založil na týchto dôvodoch:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   preskúmal   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 212 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   spojení   s   opravným   uznesením   je   potrebný   ako   vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Faktom je, že ust. § 15 zákona č. 330/1991 Zb. bolo zrušené s účinnosťou od 1. 1. 2008.   Toto   ustanovenie   upravovalo   zjednodušené   a   zrýchlené   postupy   pri   úprave vlastníckych a užívacích pomerov na čas do schválenia projektu pozemkových úprav. Z   prechodných   ustanovení   zákona   č.   330/1991   Zb.,   a   to   konkrétne   z   ust.   §   42k citovaného zákona vyplýva, že konania o pozemkových úpravách začaté pred 1. 1. 2008, ak nie sú platné zásady pre umiestnenie nových pozemkov, sa po 1. 1. 2008 okrem § 42h dokončia   podľa   tohto   zákona.   Z   ust.   §   42h   vyplýva,   že   konania   o   zjednodušených a zrýchlených postupoch začaté pred 1. 1. 2008 sa dokončia podľa predpisov platných do 1. 1. 2008.

Podľa § 42i cit. zákona, rozhodnutie o schválení zjednodušeného rozdeľovacieho plánu vykonania urýchleného usporiadania vlastníckych užívacích pomerov stráca platnosť dňom   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   súdu   o   začatí   konkurzného   konania   na majetok   poľnohospodárskeho   podniku,   na   ktorý   sa   vzťahoval   zákonný   nájom   podľa osobitného predpisu alebo schválením konania projektu pozemkových úprav alebo ak došlo k   zániku   vlastníctva   k   pozemku,   za   ktorý   bol   vyčlenený   iný   pozemok   do   bezplatného náhradného   užívania   alebo   ak   došlo   k   odňatiu   poľnohospodárskej   pôdy,   za   ktorý   bol vyčlenený iný pozemok do bezplatného náhradného užívania. To platí aj vtedy, ak takéto rozhodnutie bolo vydané pred 1. 1. 2008.

Z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa je teda nepochybné, že ako navrhovateľovi,   tak   aj   právnemu   predchodcovi   odporcu   boli   pridelené   na   základe urýchleného usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov, a to na čas do schválenia projektu   pozemkových   úprav,   náhradné   pozemky,   ktoré   im   boli   pridelené   formou zjednodušeného rozdeľovacieho plánu.

Rovnako   faktom   je,   že   obe   sporné   strany   tento   zjednodušený   rozdeľovací   plán dodržiavali s tým, že podmienkou takéhoto zjednodušeného rozdeľovacieho plánu bolo, aby mali všetci účastníci prístup k náhradným pozemkom, ktoré im boli touto formou pridelené. Neobstoja   v   tomto   smere   námietky   zo   strany   odporcu,   že   prístupová   cesta neexistovala tak, ako bola vymedzená súdom prvého stupňa. Táto prístupová cesta bola preukázaná   ako   zo   svedeckých   výpovedí,   tak   aj   predovšetkým   zo   správ   a   spisového materiálu   Pozemkového   úradu   v P.,   ktorý   vydal   samotné   rozhodnutie   o   pridelení náhradných pozemkov. Súd nemal dôvod pochybovať o tom, že rozdeľovací plán bol vydaný tak, ako to konštatoval Pozemkový úrad v P. s vyčlenenou prístupovou cestou tak, ako bola vymedzená v danom rozsudku. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že by na náhradné pozemky účastníkov bol možný iný prístup.

Rovnako aj súd prvého stupňa správne definoval postavenie účastníkov konania, kedy   táto   prístupová   cesta   je   len   dočasným   riešením,   a   to   do   momentu   skončenia pozemkových   úprav,   ktoré   podľa   vyjadrenia   obvodného   pozemkového   úradu   majú naplánovaný koniec v roku 2014. Existencia tejto prístupovej cesty tak, ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení zákona je obmedzená práve do momentu skončenia pozemkových úprav, ako to vyplýva z ust. § 42i zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Bezplatné náhradné užívanie pozemkov na základe zjednodušeného rozdeľovacieho plánu stráca platnosť dňom schválenia vykonania projektu pozemkových úprav.

Správny bol aj záver súdu prvého stupňa v tom smere, že nakoľko ust. § 15 ods. 6 zákona   č.   330/1991   Zb.   bolo   zrušené   s   účinnosťou   od   1.   1.   2008,   nie   je   možné,   aby o opätovnom   prerozdelení   pozemkov   do   bezplatného   dočasného   náhradného   užívania rozhodoval v súčasnosti obvodný pozemkový úrad.

Súd prvého stupňa potom následne správne v prejednávanej veci ustanovil znalca, ktorý presne vymedzil rozsah daného vecného bremena na pozemkoch odporcu a rovnako sa správne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami zo strany odporcu.

Vo zvyšku sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa a odkazuje naň (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“

Sťažovateľ s právnym názorom vyjadreným v rozsudku krajského súdu, na základe ktorého ako odvolací súd meritórne potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-470 z 11. februára 2009 v znení opravného uznesenia okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-471 z 9. marca 2009, nesúhlasí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   kontrolovať   z   hľadiska   ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa   (obdobne   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa podrobne zaoberal námietkami sťažovateľa, ako aj aplikáciou príslušných ustanovení zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,   obvodných   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a   o   pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, ktorých ustanovenia sa vzťahujú na konkrétny prípad   sťažovateľa.   Ďalej   je   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   vyčerpávajúcim   spôsobom vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré sa zásadne zhodujú s námietkami, ktoré sťažovateľ uviedol   v súvislosti s namietaným porušením jeho práv aj označeným rozsudkom   krajského   súdu   vo   svojej   sťažnosti.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu, ktorým   potvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného súdu, obsahuje podľa   názoru ústavného súdu   dostatočné   skutkové   aj   právne   dôvody,   na   ktorých   krajský   súd   založil   svoje rozhodnutia   vo   veci   sťažovateľa,   a   nemožno   ho   považovať   za   zrejme   neodôvodnené a arbitrárne.   Hodnotenia   dôkazov   nevykazujú   žiadne   odchýlky   od   pravidiel   logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch   súdov,   z   ktorých   krajský   súd   v   podstate   prevzal   skutkový   stav,   ako   ho   ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva   na súdnu   a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno   stotožňovať   s   procesným   úspechom   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru,   podľa   záverov   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   možno   posúdiť   len   so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.3   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co/128/2009 a jeho uznesením z 27. januára 2010

V namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 krajský súd rozhodoval aj   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   11   C/108/2001-437 z 24. októbra 2008, ktorým okresný súd priznal znalcovi v odbore geodézia a kartografia ,,... odmenu za znaleckú činnosť spolu vo výške 21.141,- Sk“.

Podaným odvolaním sťažovateľ žiadal krajský súd, „... aby znalcovi Ing. A. K. bola znížená   resp.   nepriznaná   tarifná   odmena   a   náhrady,   ktorých   priznanie   považujem   za neodôvodnené...,...aby súd vylúčil znalca z konania, aby sa znalecký posudok nebral pri rozhodovaní v konaní o návrhu navrhovateľa do úvahy a aby boli voči znalcovi vyvodené sankcie.“, a odôvodnil ho najmä tvrdeniami, že

,,Podklady,   z ktorých znalec vychádzal pre znalecký posudok a určenie bremena práva prechodu nie sú právoplatné, neboli vytvorené zákonným postupom, boli napadnuté, ich dôveryhodnosť bola v spore spochybnená, teda neboli relevantné,...

Odôvodnenie   určenia   bremena   práva   prechodu   výrokom   znalca,   že   právo zodpovedajúce   vecnému   bremenu   vyplýva   z   osobitného   predpisu   zák.   č.   330/1991   Zb. v znení neskorších predpisov je nepostačujúce a hlavne je zavádzajúce,...

Znalec nedodržal 30-dňovú lehotu odo dňa ohliadky určenú Uznesením Okresného súdu na vyhotovenie znaleckého plánu a plán doručil na Okresný súd až 21. 1. 2008,... Znalec sa dopustil správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 382/2004, keď spôsobil prieťahy v súdnom konaní prekročením lehoty určenej na vykonanie úkonu súdom o viac ako 30 dní a správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 382/2004,... Znalec vo svojom posudku významnou mierou zmenil znenie pôvodnej súdom zadanej úlohy znalca, a to formálne i obsahovo,...

Znalec neuviedol a ani nezohľadnil závažné fakty, ktoré nie je možné pre objektívne posúdenie   v   tomto   spore   prehliadnuť,   a   ktoré   zároveň   významnou   mierou   vplývajú   na hodnotenie merita veci,...

Znalecký   posudok   obsahuje   veľké   množstvo   nepravdivých   vyjadrení,   neuvádza konkrétne   ustanovenia   zákonov,   výroky   znalca   nie   sú   podložené   a   nemajú   oporu v legislatíve. Aj z týchto dôvodov znalec nevykonal svoju činnosť riadne a porušil § 16 ods. 2 písm. b) zákona č. 382/2004.“.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-437 z 24. októbra 2008, ktorým okresný súd priznal znalcovi odmenu za znaleckú činnosť, ktorú sťažovateľ   namieta,   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   Co/128/2009-521 z 27. januára 2010 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 OSP ako vecne správne potvrdil.

Kľúčovými   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti   napadnutému   uzneseniu krajského súdu č. k. 17 Co/128/2009-521 z 27. januára 2010 boli tvrdenia, že:

,,Súd   nebol   nestranný   keď   akceptoval   nezákonnú   a   neúčelnú   činnosť   znalca a posudok so všetkými hrubými chybami bez akýchkoľvek výhrad. Činnosť znalca v konaní a náklady   tým   vzniknuté   boli   neúčelné,   konanie   znalca   bolo   protizákonné,   súd   neriešil sťažnosť na znalca, súd nezohľadnil moje argumenty pre nepriznanie odmeny znalcovi, súd nezohľadnil zákonné ustanovenia pre zaťaženie navrhovateľa platením takto vzniknutých trov konania.“

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie zistil, že krajský súd napadnutý potvrdzujúci výrok uznesenia č. k. 17 Co/128/2009-521 z 27. januára 2010 založil na týchto dôvodoch:„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   preskúmal   podľa   §   212   ods.   1   O.s.p.,   bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Súd prvého stupňa potom, ako bolo jeho uznesenie, ktorým bolo priznané znalečné znalcovi zrušené odvolacím súdom, sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu, následne riadne odôvodnil všetky položky priznanej znaleckej odmeny, vrátane preskúmania počtu úkonov z hľadiska ich potreby reálnej dĺžky času, ktorú mohol znalec venovať jednotlivým úkonom v rámci prípravy a spracovania daného znaleckého posudku a zároveň sa správne a riadne vyporiadal aj s náhradou za stratu času vyúčtovanú znalcom za meranie na mieste samom, aj za pracovníkov, ktorých si prizval ako pomocníkov na vykonávanie znaleckého úkonu. Odvolací súd zároveň nezistil, že by bolo dôvodné ďalšie krátenie odmeny danému znalcovi s tým, že už v pôvodnom zrušujúcom uznesení krajského súdu sa odvolací súd vysporiadaval   s   námietkou   odporcu   v   tom   smere,   že   znalecký   posudok   bol   podaný s mesačným   oneskorením.   Odvolací   súd   opakovane   zdôrazňuje,   že   takéto   omeškanie s prihliadnutím na obsah a charakter daného znaleckého posudku nezakladá dôvody na nepriznanie, prípadne zníženie znaleckej odmeny znalcovi.

Vo zvyšku odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Pokiaľ   odporca   v   danom   odvolaní   namieta   danú   osobu   znalca,   odvolací   súd poukazuje na znenie ust. § 17 ods. 1 v spojení s § 17 ods. 2 a § 15a ods. 2 O. s. p., kedy námietku zaujatosti možno uplatniť najneskôr do 15 dní od prvého pojednávania, prípadne odkedy sa daný účastník mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý by eventuálne znalec mohol byť vylúčený. V prejednávanej veci však podáva odporca námietku zaujatosti znalca až v rámci   podaného   odvolania   voči   vyúčtovaniu   znalečného   s   tým,   že   znalec   vypracoval znalecký posudok dňa 18. januára 2008 a námietka zaujatosti bola vznesená až v rámci podaného odvolania odporcu dňa 27. 11. 2008. Na takúto námietku zaujatosti v tomto štádiu konania však prihliadať už nemožno. Preto sa odvolací súd v tomto prípade ani nezaoberal námietkami uvádzanými v rámci podaného odvolania zo strany odporcu.“

Sťažovateľ s právnym názorom vyjadreným v uznesení č. k. 17 Co/128/2009-521 z 27. januára 2010, ktorým krajský súd ako odvolací súd meritórne potvrdil uznesenie č. k. 11 C/108/2001-437 z 24. októbra 2008 prvostupňového súdu, nesúhlasí.

Z   obsahu   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta nestrannosť   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   odmene   znalca,   ako   aj   nezákonnú a nekvalifikovanú činnosť znalca a v nadväznosti na to aj výšku priznanej mu odmeny za vykonanú znaleckú činnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane poukazuje na svoju ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   je   ústavný   súd   oprávnený   skutkové   a   právne   závery všeobecných   súdov   kontrolovať   z   hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa tak, ako to je uvedené v časti II.2.

Podľa názoru ústavného súdu však dôvody, na ktorých založil krajský súd svoje rozhodnutie,   nevyvolávajú   pochybnosti   z   hľadiska   ústavnej   konformity   napadnutého uznesenia sťažovateľom. Krajský súd sa nielenže   stotožnil s odôvodnením   napadnutého odôvodnenia okresného súdu, ale okrem toho explicitne vyhodnotil aj postup okresného súdu pri hodnotení úkonov vykonaných znalcom ako súladný so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a aj pri určení mu odmeny.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.4   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009

Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C/108/2001   a   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009; namieta 9-ročné trvanie sporu   a   v   nadväznosti   na   to   tvrdí,   že   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej   o   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   (návrhu)   môže   ísť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádzal ústavný súd aj z právneho názoru vyplývajúceho z jeho stabilizovanej judikatúry, podľa ktorého podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na   takto   vymedzený   účel   označených   práv   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla   trvať   (napr.   mutatis   mutandis   II.   ÚS   387/06,   IV.   ÚS   46/07,   IV.   ÚS   263/08, I. ÚS 28/08).

Rozsudok okresného súdu č. k. 11 C/108/2001-470 z 11. februára 2009 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   17   Co/128/2009-517   z   27.   januára   2010   nadobudli právoplatnosť 9. marca 2010, čím bolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V uvedenom prípade sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd aj krajský súd meritórne rozhodli pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v nadväznosti na právoplatné skončenie veci v čase doručenia mu sťažnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.5 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a   čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu   postupom   krajského   súdu   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietanými rozhodnutiami krajského súdu a porušením základných práv sťažovateľa upraveného v čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   neprichádzalo   do   úvahy   ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práv zaručených v čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.6 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutiami   došlo   aj k porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl.   144   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   ich   aplikácia   sa   v   individuálnych sťažnostiach   zásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia   individuálne   určeného   základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak   nie   je   porušené   niektoré   základné   právo   alebo   sloboda   sťažovateľa,   je   zjavne neopodstatnená.

Predmetom   konania   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.7   K   namietanému   porušeniu   čl.   17   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/127/2009 a jeho rozsudkom a uznesením, oba z 27. januára 2010

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   čl.   17   dohovoru,   ústavný   súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotno-právne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú   existenciu,   ale je   účinný len   vo   vzťahu   k   právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05, IV. ÚS 87/07).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   časti   namietaného porušenia   čl.   17 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011