znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 131/09-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a   Ladislava Orosza o sťažnosti Ľ. K., nar...., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou JUDr. J. W., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. K. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu v Nitre p r i k a z u j e   obnoviť stav pred porušením základných práv Ľ. K. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľ. K. trovy konania v sume 292,38 € [slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov (8 808,20 Sk)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. W., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2009   doručená   sťažnosť   Ľ.   K.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   W.,   D.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 T 138/2008 z 20. novembra 2008 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona. Okresný súd ho vzal do väzby uznesením sp. zn. 4 Tp 62/08 z 2. mája 2008 s tým, že lehota väzby začala plynúť od 21.15 h 28. apríla 2008.

Sťažovateľ   podal   25.   septembra   2008   prostredníctvom   svojej   obhajkyne   žiadosť o prepustenie z väzby, ku ktorej pripojil aj písomný sľub a ponuku svojho otca na zloženie peňažnej záruky. Prokurátor žiadosti sťažovateľa nevyhovel a 16. októbra 2008 ju predložil na rozhodnutie okresnému súdu, ktorému 15. októbra 2008 podal obžalobu na sťažovateľa v tejto veci.

Okresný súd rozhodol 20. novembra 2008 tak, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a písomný sľub sťažovateľa a ponuku peňažnej záruky jeho otca neprijal. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ poukázal na to, že základná lehota väzby v prípravnom konaní by v jeho prípade uplynula 28. októbra 2008, jeho väzba v prípravnom konaní predlžovaná nebola, obžaloba   bola   podaná   15.   októbra   2008   a o   jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   bolo rozhodnuté 20. novembra 2008. Sťažovateľ s poukazom na viaceré rozhodnutia ústavného súdu vyvodzuje z uvedených skutočností záver, že jeho väzba je nezákonná, pretože sa po podaní   obžaloby   v období   od   28.   októbra   2008   do   20.   novembra   2008   nezakladala   na súdnom rozhodnutí.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 T 138/2008 boli porušené jeho základné práva podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   a čl.   6   ods.   1   dohovoru. V nadväznosti na tento výrok žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 21 T 138/2008 z 20. novembra 2008 a aby prikázal okresnému súdu prepustiť ho z väzby na slobodu.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 131/09-16 z 23. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008 a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr 665/09 z 9. júna 2009 k meritu veci uviedol:

„V odôvodnení uznesenia, vedeného pod sp. zn. 4 Tos/80/2008, boli uvedené právne úvahy,   týkajúce   sa tvrdení   obžalovaného,   uvádzaných   v písomne   odôvodnenej sťažnosti, s ktorými však nesúhlasím (strana 4).

Z obsahu uznesenia súdu I. st. zo dňa 20. novembra 2008, vedeného pod sp. zn. 21 T/138/2008,   ako   i uznesenia   tunajšieho   krajského   súdu   zo   dňa   18.   decembra   2008, vedeného pod sp. zn. 4 Tos/80/2008, je nepochybné, že obžalovaný bol vzatý do väzby o 21:15 hod., dňa 28. apríla 2008. Obžaloba bola doručená súdu I. st. dňa 15. októbra 2008. Vychádzajúc z týchto zistení, podľa môjho názoru, bolo povinnosťou súdu I. st., do dňa 28. októbra 2008, rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby. Súd I. st. na verejnom zasadnutí, určenom   na   deň   03.   novembra   2008,   mal   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby,   vrátane predbežného   prejednania   obžaloby.   Toto   moje   tvrdenie   je   založené   i na   náleze   ÚS   SR zo dňa 21. apríla 2009, vedeného pod sp. zn. III. ÚS 423/08.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   §   72   ods.   2   tretej   vety   Trestného   poriadku   o väzbe   rozhoduje   súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku v relevantnom znení (v znení v čase, v ktorom krajský   súd   vydal   namietané   uznesenie,   pozn.)   súdu   plynie   lehota   väzby...   od   podania obžaloby...

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu.... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Podľa   §   244   Trestného   poriadku   v relevantnom   znení   ak   je   obvinený   vo   väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom konania ústavného súdu vymedzeným uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie je posúdenie, či z hľadiska ochrany základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno pripustiť, aby bol obvinený po uplynutí základnej šesťmesačnej lehoty trvania väzby pripadajúcej na prípravné konanie, v rámci ktorej bola podaná obžaloba, naďalej ponechaný vo väzbe napriek tomu, že ďalšie trvanie jeho väzby nebolo do uplynutia základnej lehoty väzby v prípravnom konaní potvrdené súdnym rozhodnutím.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 17 ods. 5 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, ako je napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného   dôvodu   a na základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu,   právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00).

Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania (III. ÚS 7/00). Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 7/00).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl. 17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (II.   ÚS   55/98,   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   165/02,   I.   ÚS   177/03, I. ÚS 187/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením krajského súdu z 18. decembra 2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a nahradenie   väzby   písomným   sľubom   alebo peňažnou zárukou. Podaním sťažnosti sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia okresného súdu   z   20.   novembra   2008   a prepustenia   z väzby   na   slobodu   aj   z toho   dôvodu,   že šesťmesačná lehota trvania väzby pripadajúca na prípravné konanie uplynula 28. októbra 2008,   a pretože   do   uplynutia   tejto   lehoty   nebolo   vydané   rozhodnutie   o ďalšom   trvaní dôvodov   jeho   väzby,   pričom   ďalším   obmedzovaním   jeho   osobnej   slobody   dochádza k porušovaniu práva na osobnú slobodu zaručeného ústavou a dohovorom.

Krajský súd na sťažnostné dôvody v napadnutom uznesení reagoval a k argumentácii sťažovateľa uviedol:

„Pokiaľ   ide   obžalovaným   v sťažnosti   tiež   namietané   nepredĺženie   šesťmesačnej lehoty väzby v prípravnom konaní podľa § 76 odsek 2 Trestného poriadku napriek podaniu obžaloby v prejednávanej veci pred je uplynutím 28. 10. 2008 a s tým súvisiace tvrdené porušenie   jeho   základných   práv   vyplývajúcich   z článku   17   odsek   5   Ústavy   Slovenskej republiky a článku 5 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd to s poukazom   aj   na   v sťažnosti   citované   nálezy   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, považuje   krajský   súd   za   potrebné   uviesť,   že   podľa   §   76   odsek   5   Trestného   poriadku (účinného od 01. 01. 2006, ktorým je zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), súdu plynie lehota väzby podľa § 76 odsek 7 Trestného poriadku od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste samostatne a je bez potreby jej predlžovania obmedzená iba celkovými lehotami uvedenými v ustanovení § 76 odsek 6 Trestného poriadku, z ktorých podľa § 76 odsek 7 Trestného poriadku na konanie pred súdom pripadá jedna polovica. Preto ak prokurátor podá obžalobu alebo návrh na dohodu o vine a treste do konca lehoty trvania väzby v prípravnom konaní ustanovenej v § 76 odsek 2 Trestného poriadku alebo sudcom pre prípravné konanie podľa § 76 odsek 2 Trestného poriadku predĺženej, súd po podaní   obžaloby   nemusí   trvanie   lehoty   väzby   predlžovať   a jeho   povinnosť   rozhodovať o ďalšom trvaní väzby (okrem prípadov rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu) vyplýva iba z ustanovenia § 242 a § 244 odsek 5 Trestného poriadku s tým, že je   naviac   povinný   podľa   §   2   odsek   6   Trestného   poriadku   vybavovať   väzobné   veci prednostne a urýchlene (ako na to správne v podanej sťažnosti poukázal aj obžalovaný).“.

S citovaným názorom krajského súdu nemožno súhlasiť. Ústavný súd už viackrát judikoval (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 222/06, IV. ÚS 112/08), že záruky osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto záruky treba vnímať v širších súvislostiach. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva okrem iného aj právo byť vo väzbe na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, nadväzujúc na prvý odsek čl. 17 ústavy, podľa ktorého osobná sloboda sa zaručuje. Ústavný súd tým vyjadril význam tak osobnej slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody.

Podľa   ústavy   zo   všetkých   orgánov   verejnej   moci   sú   to   práve   súdy,   ktoré   majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené trestné   konanie   vo   väzbe   alebo   na   slobode.   Na   prevzatie   tejto   zodpovednosti   ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie, pozbavujúca osobnej slobody, bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov (III. ÚS 222/06). Rovnako ústavný súd už judikoval, že základné práva a slobody podľa ústavy treba vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 1/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00, IV. ÚS 112/08).

V prípade   sťažovateľa   sa   ďalšie   trvanie   jeho   väzby   po   28.   októbri   2008   do 20. novembra   2008,   keď   okresný   súd   rozhodol   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby, nezakladalo   na   žiadnom   súdnom   rozhodnutí.   Absencia   formálneho   rozhodnutia všeobecného súdu o ďalšom trvaní väzby v uvedenom období znamená, že na ďalšie trvanie väzby   po   28.   októbri   2008   nebol   právny   titul,   ktorý   by   zabezpečil   jej   legitímnosť a legálnosť. Preto väzbu sťažovateľa po 28. októbri 2008 treba považovať za nezákonný zásah   do osobnej   slobody   jednotlivca,   ktorý   zakladá   aj   jej   protiústavnosť,   pretože   je nevyhnutné   dôsledne   rešpektovať   ústavnú   požiadavku,   aby   sa   väzba   vždy   opierala o rozhodnutie súdu.

Ústavný súd preto vyslovil, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   d)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Keďže   ústavný súd   vyslovil,   že   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   4   Tos   80/2008 z 18. decembra 2008 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, v súlade s prvou vetou čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

V záujme účinnej ochrany práv sťažovateľa bolo potrebné, aby ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde uložil krajskému súdu príkaz obnoviť stav pred   porušením   označených   práv   sťažovateľa (bod   3   výroku   tohto   rozhodnutia),   keďže vyslovil, že k porušeniu práv sťažovateľa došlo namietaným uznesením krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej prikazuje všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú osobu z väzby spravidla vtedy, ak po zrušení rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom už neexistuje súdny titul pre ďalšie trvanie väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)].

Vo   veci   sťažovateľa   existuje   právoplatné   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 21 T 138/2008 z 8. decembra 2008, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 21 T 138/2008   zo   16.   marca   2009   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 15/2009 z 24. marca 2009 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 21 T 138/2008 zo 14. mája 2009 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 32/2009 z 28. mája 2009.

V danom prípade je popri už uvedenom na ďalší postup krajského súdu po vrátení veci   na   ďalšie   konanie   v súlade   s druhou   vetou   §   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde relevantný   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   „protiústavnosť   sťažovateľovej väzby   v dôsledku   absencie   jej   ústavne   akceptovateľného   titulu   nemohla   byť   následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07, II. ÚS 187/07). Z tohto právneho názoru vyplýva, že krajský súd už nebude môcť po vrátení veci na ďalšie konanie   konvalidovať   protiústavný   stav,   ktorý   vznikol   jeho   uznesením   sp.   zn. 4 Tos 80/2008 z 18. decembra 2008, a preto bude jeho úlohou prijať opatrenia na to, aby bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Týmto sa napĺňa žiadosť sťažovateľa, aby ho okresný súd prepustil z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. J. W. Právna zástupkyňa vyčíslila svoju odmenu za právne zastupovanie v konaní pred ústavným súdom sumou 1 262,14 € s odôvodnením, že ide o vec   právne   náročnú,   a   preto   je   dôvod   aplikovať   ustanovenie   §   13   ods.   1   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinom do 31. mája 2009 (ďalej len vyhláška“).   Ústavný súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   pre   ktorú   by bolo   možné považovať úkony vo veci sťažovateľa za mimoriadne ťažké v zmysle uvedeného ustanovenia vyhlášky, a navyše ani právna zástupkyňa svoju žiadosť o zvýšenie tarifnej odmeny neodôvodnila. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky v sume 292,38 € (každý úkon po 115,90 €, režijný paušál 2 x po 6,95 €, zvýšené o daň z pridanej hodnoty). Náhradu za písomné   stanovisko   z   25.   júna   2009   k   vyjadreniu   krajského   súdu   ústavný   súd   právnej zástupkyni nepriznal, pretože v tomto podaní právna zástupkyňa neuviedla žiadna nové skutočnosti k predmetu konania.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149   Občianskeho   súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009