znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 131/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva   Policajného zboru v M.,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície,   Odboru   skráteného   vyšetrovania, Oddelenia skráteného vyšetrovania v M. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-210/1-OSV-MI-2006   a postupom   Okresnej   prokuratúry   M.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Pv 249/06, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2006 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   20   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v M.,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície, Odboru skráteného vyšetrovania, Oddelenia skráteného vyšetrovania v M. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-210/1-OSV-MI-2006   a postupom   Okresnej   prokuratúry   M.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pn 2033/06 (správne má byť sp. zn. 1 Pv 249/06, pozn.).

Sťažovateľka   uviedla,   že   bývala   v podnájme   v byte   manželov   Š.   v M.   a podľa jej vyjadrenia „Prenájom   bytu   ukončili   manželia   Š.   pre dlh   na   nájomnom...   som   sa... dohodla na vysťahovaní svojich veci... Odmietli mi vydať práčku..., chladničku..., zlaté veci, osobné   veci   deti...   a iný   majetok,   všetko   v hodnote   minimálne   30 000.- Sk...   dňa 19. 01. 2006   som   podala   trestné   oznámenie   v   podateľni   Okresnej   prokuratúry v M.... podanie bolo odovzdané prokuratúrou na priame vybavenie Okresnému riaditeľstvu PZ   v M.,   ÚJ   a KP,   Oddeleniu   skráteného   vyšetrovania...   Vec   dozoroval   prokurátor Okresnej prokuratúry v M...“.

Sťažovateľka okrem iného uviedla: „Mala som preto a stále mám podozrenie o tom, že obidvaja – G. a J. Š. spáchali úmyselný trestný čin krádeže mojich veci, ktorých neboli vlastníkmi, aby mňa mohli takto nútiť k urýchlenému zaplateniu ich pohľadávky... Vo veci môjho podania začalo skrátené vyšetrovanie. (...) Za dobu od podania trestného oznámenia, t. j. od 19. januára 2006 do 01. apríla 2006 policajné orgány neurobili nijaké konkrétne úkony... Účastníkovi trestného konania, ktorým je aj poškodený, nesmú byť do cesty kladené neprimerané faktické a právne prekážky, čím by mu mohlo byť marené domáhať sa ochrany svojho   vlastníckeho   práva   a práva   na   náhradu   škody   už v samotnom   trestnom   konaní zákonnými   prostriedkami.   (...)   Poverený   policajný   orgán   a dozor   jeho   vyšetrovania prokurátor OP M. nekonali v rozumnom čase, t. j. v zákonom určených lehotách a vôbec nie zákonným   spôsobom,   ktorý   ich   postup   v jednotlivých   realizovaných   úkonoch   by poškodenému dal záruky istoty v ochranu jeho majetku, v zdarné vyriešenie veci v krátkom čase... V konaní počas vyšetrovania došlo k diskriminácii dvoch mojich svedkov, ktorých policajt...   odmietal   vypočuť.   Skutočné   výpovede   svedkov   boli   manipulované   povereným policajtom...   v prospech   obvineného...   V spise   sa objavili   podstatné   chyby   v údajoch ohľadne poškodenej...“

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniam o zastavení trestného stíhania uviedla: „Prvé rozhodnutie... obsahovalo plno chýb a nepresnosti... aj keď výrok znel tak, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.... prokurátor... napadnuté uznesenie povereného príslušníka PZ M. zrušil. Druhé rozhodnutie... vyhotovil 12. 09. 2006, avšak doručil mi ho až 08. 11. 2006... Výrok znel tak, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.“

Sťažovateľka zároveň uvádza, že prokurátor svojím uznesením č. k. 1 Pv 249/06-41 z 20. novembra 2006 sťažnosť proti uzneseniu okresného riaditeľstva zamietol.

V tejto súvislosti sťažovateľka ústavný súd žiada, aby takto rozhodol:„1. Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v M.,   Odbor   skráteného   vyšetrovania v M.   spolu   s dozorujúcou   Okresnou   prokuratúrou   v M.   porušili   hore   citované   základné práva J. M. zaručené v Ústave SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručujúce občanovi základné práva na ochranu vlastníctva a práva na náhradu škody pred páchateľom trestného činu.

2. J. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000.- Sk (slovom tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   žalované   orgány   sú   jej   povinné   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie jej označených základných práv   postupom   okresného   riaditeľstva   v   konaní   sp. zn.   ČVS: ORP-210/1-OSV-MI-2006 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 249/06.

Konanie okresného riaditeľstva vo veci prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť J. Š., vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-210/1-OSV-MI-2006 bolo ukončené uznesením o zastavení trestného stíhania, o ktorom po použití príslušného riadneho   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   rozhodovala   okresná   prokuratúra.   Z toho vyplýva, že vo vzťahu k postupu okresného riaditeľstva sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci   ústavného   súdu,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   bolo   treba   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O sťažnosti   sťažovateľky   ako   riadnom   opravnom   prostriedku   bol   príslušný rozhodovať prokurátor podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. V rámci svojej činnosti bol prokurátor ako nadriadený orgán v zmysle ustanovenia § 192 a nasl. Trestného poriadku   oprávnený   v plnom   rozsahu   posúdiť   procesný   postup   a závery   okresného riaditeľstva rozhodujúceho v prvom stupni tak po skutkovej, ako aj právnej stránke.

Na základe sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného riaditeľstva o zastavení trestného stíhania prokurátor svoju právomoc uplatnil. Po preverení dodržania procesných podmienok   a preskúmaní   zákonnosti   a odôvodnenosti   napadnutého   uznesenia   okresného riaditeľstva sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol uznesením č. k. 1 Pv 249/06-41.

Ústavný   súd   pripomína, že   nie   je súčasťou   systému   orgánov   činných   v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a právnických   osôb   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 38/05).

Z uznesenia okresnej prokuratúry, ktoré sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že označený orgán činný v trestnom konaní na základe trestného oznámenia sťažovateľky preskúmal prípadnú trestnú zodpovednosť v ňom označenej osoby a dospel k záveru o nenaplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu konkrétnou osobou v danom prípade.Zo   záverov   uznesenia   okresnej   prokuratúry   v predmetnej   veci   pritom   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresnej prokuratúry v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, či arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľkou označeným článkom ústavy a dohovoru (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   taktiež   vyslovil,   že   «Súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   (...)   nie   je   ani   oprávnenie   „každého“,   aby   na   základe   jeho   návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Sťažovateľka sa cítila byť poškodená údajným prečinom a keď sa obrátila na orgány činné v trestnom konaní, požívala ochranu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Hoci z tohto práva jej nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného,   bola   oprávnená,   aby   tieto   orgány   venovali   jej   trestnému   oznámeniu   primeranú pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.

Orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   prešetriť   a o ňom rozhodnúť.   Nikto   nemá   právny   nárok   a už   vonkoncom   nie   ústavnoprávny   nárok   na   to, aby jeho   podaniu   (v   prípade   sťažovateľky   trestnému   oznámeniu)   bolo   vyhovené. Ak dôkazy,   ktoré   boli   vykonané,   nedávajú   podklad   pre   začatie   alebo   pokračovanie v trestnom   stíhaní,   nemôže   policajný   orgán   začať   konať   alebo   pokračovať   v konaní. Keď je sťažovateľka presvedčená, že policajný orgán bezdôvodne zastavil trestné stíhanie, čím porušuje zákon (Trestný poriadok), potom je sťažnosť ako opravný prostriedok, ktorý podala,   namieste.   Sťažovateľka   ako   oznamovateľka   trestného   činu   má   zákonné   právo domáhať sa len toho, aby sa s jej oznámením či sťažnosťou   kompetentný orgán riadne zaoberal.   Nemá   však   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   zodpovedal   jej   predstave (m. m. II. ÚS 88/99).

K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresnou prokuratúrou by teda mohlo dôjsť v prípade, ak by táto nevenovala trestnému oznámeniu sťažovateľky, resp. sťažnosti voči rozhodnutiu policajného orgánu, náležitú pozornosť, čo sa však v okolnostiach prípadu podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky podaná proti okresnej   prokuratúre   je   zjavne   neopodstatnená   v celom   rozsahu   namietaného   porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Navyše   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   a uznesením   okresnej   prokuratúry vo veci   sťažovateľky   nie   je   dotknuté   jej   právo   na   prípadnú   náhradu   škody   uplatnením nároku voči osobám označeným v trestnom oznámení v občianskoprávnom konaní.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007