znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 131/05-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   25. augusta 2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Jána   Lubyho v konaní   o sťažnosti   L. K.,   bytom T.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. B. N.,   K.,   ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   v konaní vedenom   pod   sp. zn. RA-3 C 201/03, pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 C 201/03, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-3 C 201/03, pôvodne vedenom   (pred   zlúčením   s Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 C 201/03,   p o r u š e n é   b o l o.

2. L. K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Rimavská Sobota j e   p o v i n n ý   uhradiť L. K. trovy právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jej právnej   zástupkyne advokátky   JUDr. B. N.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 131/05 z 11. mája 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. RA-3 C 201/03, pôvodne vedenom (pred zlúčením   s Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   od   1. januára 2005)   na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 C 201/03.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.: 720/2005 doručeným ústavnému súdu 8. mája 2005, v ktorom okrem iného uviedol:

„Návrh bol podaný na bývalom Okresnom súde v Revúcej dňa 08. 12. 2003. V spise neboli   robené   žiadne   úkony,   až   na odpoveď   sudkyne   JUDr. K.   zo   dňa   16. 04. 2004 na urgenciu konania v spore. Z jej odpovede vyplýva, že bývalý Okresný súd Revúca bol personálne neobsadený od svojho vzniku, preto nie je možné jednotlivé veci vybavovať priebežne.   Z tohto   dôvodu   sa   na súde   vybavovali   návrhy,   ktoré   došli   v   roku   2002, maximálne v prvej polovici roku 2003.

Po   zlúčení   zaniknutého   Okresného   súdu   Revúca   s tunajším   súdom   bola prerozdelená   okrem   iného   aj   agenda   JUDr. K.   Na základe   sťažnosti   advokátky navrhovateľky som konajúcej sudkyni dala písomný pokyn na skoršie vytýčenie termínu pojednávania, než ako to pôvodne oznámila účastníkom konania, že predpokladaný termín pojednávania   je v roku   2006.   Túto   právnu   vec   považujem   za   skutkovo   aj   právne nenáročnú. Po mojom pokyne na skoršie vytýčenie termínu pojednávania bol vytýčený termín pojednávania   na deň   21. 07. 2005   o 10.00 hod.   Nezistila   som   žiadne   prekážky   konania podľa   § 107   a nasl.   O. s. p.   a sťažovateľka   nespôsobila   žiadne   prieťahy,   prieťahy   boli spôsobené bývalým Okresným súdom v Revúcej a tieto prieťahy považujem za zbytočné.“

Právnej zástupkyni sťažovateľky bola listom z 8. júna 2005 daná možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, avšak túto možnosť nevyužila.

V spojitosti   s rozhodovaním   v tomto   prípade   (bod   2   a   3   výroku   tohto   nálezu) ústavný súd   uvádza,   že   podľa   § 15   ods. 2   písm. j)   zákona   č. 371/2004   Z. z.   o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a povinností   z pracovnoprávnych   vzťahov a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a iných   právnych   vzťahov   a práv   a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z Okresného súdu Revúca na Okresný súd Rimavská Sobota.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo   na to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne a v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu.   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na predmet   sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   od   podania   návrhu   8. decembra 2003 Okresný   súd   Revúca   prakticky   v merite   veci   nekonal,   iba   listom   zo 16. apríla 2004 odpovedal   sťažovateľke   na urgenciu   konania   a   7. februára 2005   jej   oznámil, „že predpokladaný termín pojednávania bude v roku 2006“. Dňa 29. apríla 2005 okresný súd   nariadil   termín   pojednávania   na 21. júl 2005   a 23.   mája   2005   vyzval   Úrad   práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca na oznámenie, či sťažovateľka bola v ním určenom období vedená v evidencii nezamestnaných občanov. Vzhľadom na tieto zistenia ústavného súdu, ako aj stanovisko okresného súdu, ktorý uznáva zbytočné prieťahy v napadnutom konaní, nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebné   analyzovať   postup   všeobecného   súdu   podľa citovaných kritérií; za postačujúce považoval v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 177/03, II. ÚS 236/04) samotné zistenie nečinnosti okresného súdu v trvaní takmer 17 mesiacov.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľka sa žiadnym spôsobom nepričinila o taký stav konania, aký bol zistený podľa obsahu súvisiaceho súdneho spisu.

Ústavný   súd   na základe   týchto   zistení   a stanoviska   okresného   súdu   mohol   preto dospieť   k   záveru,   že   nečinnosťou   označených   všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z oznámenia okresného súdu doručeného ústavnému súdu 27. júla 2005 vyplýva, že sťažovateľka podaním z 20. júla 2005 (pred pojednávaním nariadeným na 21. júl 2005) vzala späť žalobný návrh v jej právnej veci a žiadala konanie zastaviť z dôvodu, že sa zamestnala a o vyplatení príspevku na výživu rozvedenej manželky za zaostalé obdobie sa s odporcom dohodla. Okresný súd preto uznesením č. k. RA-3 C 201/03-34 z 21. júla 2005 konanie zastavil.

Na základe uvedeného neprichádzalo už do úvahy prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, ako sa sťažovateľka pôvodne domáhala.

III.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   50 000 Sk   z dôvodu,   že „po   rozvode   manželstva   ostala   sama vo veku 27 rokov a jej príjem predstavuje len dávku sociálnej pomoci vo výške 1.680,- Sk a t. č. je nezamestnaná“, a navyše, ako uvádza, je študentkou externého štúdia na vysokej škole. Ďalej uviedla, že „vidí nemajetkovú ujmu v pocitoch neistoty, krivdy a úzkosti, keďže všeobecný súd za tak dlhú a neprimeranú dobu nerozhodol a ani plynulo nekonal v spore, ktorého predmetom je v podstate jej existencia, resp. jej primeraná výživa na slušný život, na ktorý je však doposiaľ nútená požičiavať si finančné prostriedky od svojich príbuzných a známych“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného finančného zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v právnej   veci sťažovateľky   vedenej   pod   sp. zn.   RA-3 C 201/03,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti prípadu, ako aj to, že z hľadiska povahy veci ide o konanie citlivé, pretože stav neistoty ohľadne   výživného   rozvedenej   manželky   navyše   dlhodobejšie   nezamestnanej   závažne ovplyvňoval zabezpečovanie jej životných potrieb, ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. B. N. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu   priznal za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie sťažnosti   a jej   podanie)   v   súlade   s   § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/05 Z. z. (ďalej   len   „vyhláška“),   za   každý   úkon   v sume   po 2 501 Sk   a 2 x 150 Sk   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005