znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 131/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namietala porušenie čl. 1 ods. l a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   l   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. M Cdo 187/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2003   doručená   sťažnosť   V.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie čl. 1 ods. l a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3 a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“) a práva   podľa čl. 6 ods. l prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. M Cdo 187/02.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   vystupuje   vo   veci   vedenej na Okresnom súde Svidník pod č. k. 6 C 665/96-323 ako žalobca v 2. rade proti žalovanému Všeobecnej   úverovej   banke,   a. s.,   Námestie   SNP   19,   Bratislava,   o náhradu   škody spôsobenej na Hoteli Dukla vo Svidníku. V uvedenej právnej veci Okresný súd vo Svidníku rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 C 665/96 z 9. júla 2001 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sumu   34 112 294 Sk   so   17,6 %   úrokom   z omeškania   od   27. augusta 1996   do   zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trovy konania. Odvolanie žalovaného proti tomuto   rozsudku   Krajský   súd   v   Prešove   odmietol   uznesením   sp.   zn.   1 Co 339/01 z 28. februára 2002   ako   oneskorene   podané.   Na   základe   mimoriadneho   dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   M   Cdo   187/02   z 24. septembra 2003   tak,   že   rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 6 C 665/96 z 9. júla 2001 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti   uvedenému   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   podala   sťažnosť ústavnému   súdu   z   dôvodu   porušenia   základných   práv   a   slobôd   a   pozbavenia jej dobromyseľne   nadobudnutých   práv   a   nárokov   priznaných   právoplatným   rozsudkom vecne a miestne príslušného súdu.

Sťažovateľka porušenie základných práv a slobôd odôvodňuje nasledovne:

Porušenie čl. 1 ods. l a 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že Okresný súd Svidník vo veci   uplatňovaného nároku na náhradu škody voči žalovanému Všeobecnej úverovej banke, a. s.,   Námestie   SNP   19,   Bratislava,   rozhodol   trikrát   rozsudkami z 27. septembra 1999,   23. novembra   2000   a 9.   júla 2001.   Rozsudok   sp.   zn.   6   C   665/96 z 9. júla 2001 nadobudol právoplatnosť a stal sa pre účastníkov a všetky orgány záväzný. Na jeho základe sťažovateľka nadobudla dobromyseľne právo na náhradu škody vo výške určenej súdom a Všeobecnej úverovej banke, a. s., Námestie SNP 19, Bratislava, vznikla povinnosť   vyplatiť   túto   náhradu.   Najvyšší   súd   zrušením   uvedeného   rozsudku   po   čase dlhšom ako dva roky od nadobudnutia právoplatnosti - neprípustne zasiahol do tohto práva sťažovateľky a tým porušil čl. 1 ods. l ústavy, pretože vychádzajúc z právnych názorov a záverov ústavného súdu v súvislosti s uplatňovaním a výkladom uvedeného článku ústavy je podľa mienky sťažovateľky jednoznačné, že platí požiadavka nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí od okamžiku ich právoplatnosti a s tým spojená ochrana práv nadobudnutých právoplatným   rozhodnutím   súdu,   pričom   zásah   do   právoplatných   súdnych   rozhodnutí je výnimočný a presne ustanovený zákonom.

Porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. l a 4 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že generálny prokurátor   podaním   mimoriadneho   dovolania   konal   namiesto   nečinného   žalovaného (presadzoval jeho záujem), pričom dôvod na jeho podanie nie je významnejší než je záujem štátu   na   právnej   istote   a stabilite   súdnych   rozhodnutí   a najvyšší   súd   o tomto   dovolaní rozhodol   bez   posúdenia   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora z hľadiska   ústavného   princípu   rešpektovania   práv   nadobudnutých   právoplatným rozhodnutím   súdu   ako   súčasti   princípu   právnej   istoty   a nezmeniteľnosti   právoplatného súdneho rozhodnutia.

Porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy vidí sťažovateľka jednak pri zisťovaní predpokladov na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ako   aj   pri   rozhodovaní   o   ňom   najvyšším   súdom. Sťažovateľka sa odvoláva na § 243e ods. l Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý   zakladá   nerovnosť   účastníkov   tým,   že   pôsobnosť   generálneho   prokurátora preskúmavať   zákonnosť   právoplatného   rozhodnutia   súdu   priamo   podmieňuje   podnetom účastníka.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   nemala   možnosť,   vysvetliť   a uplatniť   pred   súdom jej stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu aj osobne v prítomnosti generálneho prokurátora, ale   až   v   konaní   pred   súdom   sa   jej   umožnilo   oboznámiť   sa   a   vyjadriť   písomne s mimoriadnym dovolaním.

Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní bez nariadenia pojednávania, rovnako tak rozhodol aj Krajský súd v Prešove 30. mája 2000 a 27. februára 2001 o odvolaniach žalovaného, čo je neprípustné. Pričom   podľa   názoru   sťažovateľky   konanie   o mimoriadnom   dovolaní   nie   je   konaním o procesnom   úkone   účastníka   súdneho   konania,   ktoré   má   vplyv   na   jeho   ďalší   priebeh, ale je „... rozhodovaním   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov   v   najvlastnejšom zmysle (...)“,   keď   súd   rozhoduje,   či   pozbaví   niektorého   z   účastníkov   jeho   práv nadobudnutých dobromyseľne na základe právoplatného rozhodnutia súdu.

Sťažovateľka   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   sťažnosti   vyhovel   a   po   ústnom pojednávaní vo veci samej vydal nasledovné rozhodnutie:

„1)...Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   M Cdo 187/02 z 24. septembra 2003 porušil:

a) článok   1   ods.   1,   článok.   2   ods.   2,   článok   46   ods.   1,   článok   47   ods.   3 a článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

b) článok 6 ods. l, prvú vetu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) v spojení s článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky

2) (...)

a) zrušil   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   M   Cdo   187/02 z 24. septembra 2003,

b) vrátil   vec   Najvyššiemu   súdu   SR   na   ďalšie   konanie   s   právnym   názorom, že k podaniu   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   a   k   zrušeniu   rozsudku Okresného   súdu   vo   Svidníku   sp. zn. 6 C 665/96-33   z   9. júla 2001   (...)   došlo   v   rozpore s Ústavou SR,

c) zakázal pokračovanie v porušovaní nášho základného práva

d) prikázal,   aby Najvyšší súd SR   obnovil stav pred porušením nášho základného práva.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či   sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 12/01, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáha zrušenia   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. M Cdo 187/02 z 24. septembra 2003 vydaného na základe mimoriadneho dovolania generálneho   prokurátora   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Svidník   sp.   zn.   6   C   665/96 z 9. júla 2001   a proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   1   Co   339/01 z 28. februára 2002, pretože týmto rozsudkom došlo k zrušeniu rozsudku Okresného súdu Svidník a vec bola tomuto súdu vrátená na ďalšie konanie, čím boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. l prvej vety dohovoru, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podstata   sťažnosti   spočíva   v tom,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie označených práv   a slobôd   podľa   ústavy   a dohovoru   predovšetkým   preto,   lebo   vo   veci   právoplatne rozhodnutej bolo podané mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom, o ktorom bolo meritórne rozhodnuté najvyšším súdom v jej neprospech. Sťažovateľka poukazuje na to, „že   Najvyšší   súd   SR   (...)   sa   nezaoberal   prípustnosťou   mimoriadneho   dovolania   (...) z hľadiska   ústavného   princípu   rešpektovania   práv   nadobudnutých   právoplatným rozhodnutím   súdu   ako súčasti   princípu   právnej   istoty   a nezmeniteľnosti   právoplatného súdneho   rozhodnutia“. Podľa   sťažovateľky   mimoriadne   dovolanie   bolo   v jej „prípade prostriedkom, ktorým sa uprednostnil a kvalifikovane presadzoval záujem toho účastníka, ktorý   podal   podnet   generálnemu   prokurátorovi“,   pričom   sťažovateľke   ako   druhému účastníkovi „sa   až   v konaní   pred   súdom   umožnilo   (...)   oboznámiť   sa   s mimoriadnym dovolaním“, čím bol „princíp rovnosti účastníkov porušený“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   vždy   pred   rozhodnutím   o mimoriadnom dovolaní   obligatórne   skúma   jeho   prípustnosť   z hľadiska   procesných   podmienok mimoriadneho   dovolania,   ako   aj   dôvodnosti   mimoriadneho   dovolania,   ktorá   vychádza zo všeobecného predpokladu na použitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 243e ods. l OSP (porušenie zákona právoplatným rozhodnutím súdu) a z konkretizácie podľa § 243f ods. l písm. a) až c) OSP. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na   inštitút   právoplatnosti   súdnych   rozhodnutí,   ktorý   neznamená   ich   absolútnu nedotknuteľnosť,   pretože   právoplatne   súdne   rozhodnutia   sú   relatívne   nezmeniteľné, čo znamená, že ich možno zmeniť pomocou mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa § 243e   OSP   generálny   prokurátor   môže   mimoriadnym   dovolaním   ako   mimoriadnym opravným   prostriedkom   napadnúť   každé   rozhodnutie   súdu   na   rozdiel   od dovolania podávaného účastníkmi konania, ktoré môže smerovať len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 v spojení s § 238 a § 239 OSP).

Ústavný   súd   je   oprávnený   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp.   rozhodovania všeobecných   súdov,   t.   j. či   v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu   ústavnoprocesných princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   ak   tento   výklad   a uplatnenie zákonov neporušuje uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená nielen právo na úspech, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo riadili sa výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania,   príp.   vyhovovali ich návrhom.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplynulo, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa   v rámci   konania   o mimoriadnom   dovolaní   k podaniu   generálneho   prokurátora najvyššiemu súdu, takže nemohlo byť porušené jej právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, rovnako nebola porušená rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Rovnako   nebolo   porušené   ani   právo   sťažovateľky,   aby   jej   vec   bola   verejne prerokovaná v jej prítomnosti (čl.   48 ods.   2 ústavy a čl. 6 dohovoru),   pretože v konaní o mimoriadnom   dovolaní účastníci   nemajú možnosť pred   vyhlásením   rozsudku   uvádzať nové   skutočnosti   (§   243   ods.   2,   §   243a   ods.   2   OSP),   pojednávanie   sa   nenariaďuje a vyhlásenie rozsudku bolo verejné, o čom bol právny zástupca sťažovateľky upovedomený.

Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama o sebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (II. ÚS 3/97, II. ÚS 54/02).

Namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 7 ústavy sťažovateľka síce samostatne zdôvodnila   a na   porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy   poukazuje   v súvislosti   s namietaným porušením svojich iných práv, ale ich aplikácia nie je možná bez vyslovenia porušenia iných práv a slobôd sťažovateľky (m. m. III. ÚS 7/02).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka namieta porušenie svojich práv takým postupom   (rozhodnutím)   najvyššieho   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti s porušením   týchto   práv.   Najvyšší   súd   rozhodol   spôsobom,   s ktorým   sťažovateľka   síce nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky tak, ako to sťažovateľka požadovala vo svojej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004