znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/2012-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   PhDr.   S.   L.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou I. S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 96/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PhDr. S. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 C 96/2006   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 96/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr.   S.   L. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť PhDr. S. L. trovy konania v sume 485,24 € (slovom štyristosemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie I. S., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 130/2012 z 8. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   PhDr.   S.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“ v citáciách   aj   „navrhovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 96/2006 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 28. júna 2006 okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 3256/2012   doručeným   ústavnému   súdu   11.   júna   2012,   v   ktorom   predsedníčka okresného súdu stotožňujúc sa s názorom zákonnej sudkyne okrem iného uvádza:

„Komplikovanosť   predmetného   sporu   je   daná   samotnou   dôkaznou   situáciou a skutočnosťou, že ide o vec s cudzím prvkom – navrhovateľkou bližšie nešpecifikovanými spornými   účtami   v   rakúskej   banke   B.,   čoho   si   bola   a   je   vedomá   aj sťažovateľka,   ako aj s poukazom na nečinnosť odporcu a nutnosť konania s rakúskymi orgánmi na základe procesného   návrhu navrhovateľky (sťažovateľky),   ktorá iným spôsobom nemohla   uniesť dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a sama navrhla súdu vykonať dokazovanie časovo náročné, čoho si bola určite vedomá, pričom vedela, že odporca nedal súhlas a tento bol poskytnutý   súdu   až   s   veľkým   časovým   rozpätím...,   a tým   až   po   vykonaní   dokazovania navrhnutého navrhovateľkou stanovenie konečného termínu pojednávania bolo možné až na deň 6. 7. 2012 (t. j. po doručení odpovede dožiadanej rakúskej banky), kedy bude možné rozhodnúť   vo   veci   samej,   pokiaľ   zo   strany   účastníkov   konania   nepríde   opakovane k procesným návrhom na doplnenie dokazovania.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neopísala všetky úkony vykonané v súdnom spise, čím   vyvolala   dojem   nečinnosti   zo   strany   súdu.   Konanie   navrhovateľky   možno   hodnotiť za účelové,   aby   svojimi   procesnými   návrhmi   spôsobila   väčšie   časové   rozpätie   medzi jednotlivými úkonmi,   aj keď   z vyjadrenia odporcu si bola vedomá,   že s jej   tvrdeniami nesúhlasí a dostala sa do dôkaznej tiesne, pričom sa snaží svoj neúspech v tomto konaní riešiť   cestou   priznania   ujmy   prostredníctvom   Ústavného   súdu   SR.   Svojím   procesným návrhom a nepredložením dokladov, o ktoré svoj návrh v časti týkajúcej sa fiktívnych účtov a fiktívnych zostatkov na nich, prispela k zdĺhavosti konania, pričom si bola vedomá, že nemôže   v tomto ani   poskytnúť   súčinnosť,   lebo tá   bola potrebná iba   od odporcu,   ktorý najskôr   nedal   súhlas...   a   ani   nebol   ochotný   sa   podieľať   na   nákladoch   spojených s tlmočníckymi   úkonmi   a   vec   musela   prejsť   aj   odvolacím   konaním,   čo   tiež   ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

Dovolím si taktiež poznamenať, že dĺžka konania v posudzovanej veci je ovplyvnená aj podaniami zo strany sťažovateľky, ktoré bolo potrebné procesne riešiť, čo sa odzrkadlilo aj na dĺžke konania.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedla:

„Okresný súd Bratislava I zastáva názor, že konanie na súde netrvá neprimerane dlho a ak aj áno, je to najmä vinou odporcu v konaní, ktorý nie je súčinný. Čo zaráža, je skutočnosť, že súd vytýka aj navrhovateľke, že vedomá si toho, že inak nevie uniesť dôkazné bremeno, tak žiada o zabezpečenie dôkazov súd, čo spôsobuje dĺžku konania.

Osobitne   treba   namietať   vyjadrenie   predsedkyne   súdu   uvedené   na   str. 7   ods. 3 vyjadrenia,   kde   sa   uvádza,   že   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v   konaní   sa   snaží   svoj neúspech v konaní riešiť cestou priznania ujmy cez Ústavný súd Slovenskej republiky. Vraj samotná navrhovateľka tým, že nepredložila dôkazy a navrhuje ich zabezpečiť cez súd, prispela k dĺžke konania.

Uvedené   je   mimoriadnym   zásahom,   nakoľko   súd   prezumuje   rozhodnutie   vo   veci, ktorá   ešte   ani   len   nie   je   rozhodnutá   (súd   dnes,   t. j.   9. 7. 2012   odročil   pojednávanie na október 2012 potom, ako právnemu zástupcovi odporcu nevyhovovali súdom navrhnuté augustové termíny). Teda súd vo veci ešte nerozhodol, neukončil ani len dokazovanie a už sa vyjadruje ústami svojho predsedu o neunesení dôkazného bremena.

Po druhé, navrhovateľka všetky dôkazy, ktoré od nej žiadal súd, predložila v súdom stanovenej   lehote   (na   pojednávaní   ešte   7. 11. 2007   vyzval   súd   uznesením   účastníkov na predloženie dokladov do 60 dní). Odporca si danú povinnosť nesplnil. Sťažovateľka ako navrhovateľka žiadala cestou súdu zabezpečiť len výpisy z účtov a vkladných knižiek, ktoré zneli na meno odporcu, nakoľko tento ich odmietol predložiť. Danými výpismi sa dalo preukázať, že odporca účelovo, počas rozvodového konania vyberal prostriedky na účtoch tak, aby ku dňu právoplatného rozvodu a teda aj zániku BSM na účtoch boli minimálne prostriedky. Aj v zmysle súdnej praxe takýto postup by nemal požívať ochranu a výbery prostriedkov v značnej sume bez súhlasu druhého manžela sa považujú za neplatný úkon a takéto prostriedky treba poňať do BSM. (judikát NS 42/1972, kde sa uvádza, že ak jeden z manželov nakladal s vecou v BSM spôsobom, ktorý je v rozpore s § 145 OZ (Občiansky zákonník, pozn.), súdy správne vychádzajú z toho, že pri vyporiadaní je potrebné aj takúto vec do BSM zahrnúť). Odporca mal možnosť sám dané výpisy predložiť súdu a preukázať opak, že teda nerobil značné výbery počas rozvodového konania výlučne pre svoju potrebu, čo sa nestalo, pričom navrhovateľka sama vzhľadom na bankové tajomstvo mohla požiadať jedine súd o súčinnosť. Nejedná sa preto o žiadnu neochotu navrhovateľky, nakoľko účty boli na meno odporcu, jedine cez súd sa mohla ustáliť masa BSM tvorená aj prostriedkami na účtoch na meno odporcu.

Súd predkladá prehľad úkonov, ktorý by sa mohol javiť ako rozsiahly, akoby súd vykonával pravidelnú činnosť, čo ale nie je pravda. V prehľade je mnoho úkonov, ktoré vykonala práve navrhovateľka, kde žiadala o vytýčenie termínu pojednávania, telefonicky sa dotazovala na stav konania, nahliadnutie PZN (právny zástupca navrhovateľky, pozn.) do spisu,   prevzatie   si   dokladov   osobne   v spise,   žiadosť   navrhovateľky   adresovaná   súdu o súčinnosť a iné.

Z   prehľadu   úkonov   je   naopak   zrejmé,   že   súd   konal   práve   po   žiadostiach,   resp. urgenciách zo strany navrhovateľky a jej právneho zástupcu. Navrhovateľka je v celom konaní súčinná. Zákonná sudkyňa vo veci viackrát upozornila na neprimerané množstvo napadnutých   vecí   v   jej   oddelení,   čo   možno   považovať   za   ospravedlnenie   a   vylúčenie subjektívnych prieťahov na strane sudkyne, no objektívne uvedené nemožno ospravedlniť. Je to aj na organizácii štátu, ako aj súdu, aby zabezpečil účastníkom právo na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čo sa v danej vecí nedeje.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 31. mája 2012 k sťažnosti bol aj tento prehľad procesných   úkonov   doterajšieho   priebehu   namietaného   konania,   z ktorého   vo   vzťahu k predmetu sťažnosti boli z pohľadu ústavného súdu relevantné tieto:

„- návrh na začatie konania doručený OS BA I dňa 28. 6. 2006 (zákonný sudca Mgr. E. S.)

-pokyn   súdnej   tajomníčky   na   doručenie   poučenia   o   procesných   právach a povinnostiach,   výzvy   na   vyjadrenie sa   k návrhu   na   začatie   konania zo dňa

30. 6. 2006

-nový   zákonný   sudca   po   naštudovaní   veci   dňa   23. 7. 2007   s   ohľadom   na   stav v oddelení   stanovil   termín   pojednávania   7. 11. 2007   (sudkyňa   JUDr.   T.   R.)   a vyzval odporcu na založenie plnomocenstva, vyjadrenia sa k návrhu na začatie konania   a na oznámenie,   či   je   nutné   odporcovi   ustanoviť   tlmočníka   z jazyka nemeckého

-zápisnica o pojednávaní zo dňa 7. 11. 2007 – výsluch navrhovateľky a odporcu (pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým,   že účastníci v lehote 60 dní založia do súdneho spisu doklady v súlade s ich výpoveďami na pojednávaní)

-pokyn sudcu zo dňa 17. 1. 2008 na doručenie písomného vyjadrenia a podkladov navrhovateľky   odporcovi   na   vedomie   a   pokyn   na   predloženie   veci   vyššiemu súdnemu úradníkovi   na   ustanovenie   súdneho   znalca za účelom ocenenia   vecí patriacich do BSM

-pokyn   sudcu   zo   dňa   13. 3. 2008   na   doručenie   vyjadrenia   odporcu   a   výzva na doloženie dokladov a opätovný pokyn sudcu pre vyššieho súdneho úradníka na prípravu   uznesenia   o   ustanovení   súdneho   znalca   za   účelom   ocenenia   vecí patriacich   do   BSM   (pokyn   sudcu   zo   dňa   17. 1. 2008   nebol   vyšším   súdnym úradníkom realizovaný)

-neprítomnosť   zákonného   sudcu   zo   zdravotných   dôvodov   (PN)   od   1. 8. 2008 do 15. 8. 2008, od 18. 8. 2008 do 28. 8. 2008, od 5. 9. 2008 do 12. 9. 2008, od

24. 9. 2008 do 10. 10. 2008 (nástup do práce dňa 13. 10. 2008)

-sudca na žiadosť dňa 14. 1. 2009 stanovil termín pojednávania na deň 1. 6. 2009

-sudca dňa 14. 1. 2009 vyzval odporcu na doručenie výpisov z predmetných účtov a vkladných   knižiek   vedených   na   meno   odporcu   za   rok   2001   do   rozvodu manželstva s navrhovateľkou t. j. do 1. 7. 2003

-sudca   dňa   14. 1. 2009   dal   pokyn   na   predloženie   veci   vyššiemu   súdnemu úradníkovi na vyhotovenie výzvy pre Rakúsku banku...

-pokyn sudcu zo dňa 19. 5. 2009 z dôvodu žiadosti právneho zástupcu odporcu na zmenu termínu pojednávania na nový termín dňa 25. 6. 2009

-zápisnica o pojednávaní zo dňa 25. 6. 2009 (pojednávanie odročené na neurčito s tým, že právny zástupca navrhovateľky žiadal, aby súd vykonal dôkaz dopytom na Rakúsku banku za účelom zistenia účtov vedených na meno odporcu a zistenia prehľadu obratov...)

-pokyn sudcu zo dňa 25. 6. 2009 na prípravu uznesenia o ustanovení prekladateľa a tlmočníka z jazyka nemeckého (predložiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi)

-uznesenie č. k. 7 C 96/2006-128 zo dňa 5. 2. 2010 (poverenie tlmočníka z jazyka nemeckého...)

-žiadosť   sudcu   zo   dňa   5. 2. 2010   adresovaná   B.   Rakúsko   vyúčtovanie prekladateľskej odmeny zo dňa 27. 2. 2010 doručená súdu dňa 1. 3. 2010

-pokyn sudcu zo dňa 17. 3. 2010 (realizácia pokynu sudcu z č. l.   130 bod 3 a založiť doručenku!, doručiť odvolanie navrhovateľke s pokynom predložiť vec na vypracovanie uznesenia o priznaní tlmočného...)

- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-149 zo dňa 19. 3. 2010 o priznaní odmeny tlmočníčke

- uznesenie   č. k.   7 C 96/2006-155   zo   dňa   14. 4. 2010   (poverenie   tlmočníka prekladom listu rakúskej banky...)

- sudca   dňa   14. 4. 2010   stanovil   termín   pojednávania   na   termín   9. 9. 2010 (s ohľadom na procesné úkony vo veci...)

- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-170 zo dňa 7. 5. 2010 – súd priznal odmenu tlmočníka za prekladateľský úkon

- zápisnica o pojednávaní zo dňa 9. 9. 2010 (odporca aj navrhovateľka žiadali súd neustanoviť súdneho znalca za účelom ocenenia vecí patriacich do BSM, právny zástupca navrhovateľky žiadal od odporcu súhlas, aby banka mohla súdu oznámiť prehľad obratov na jeho účtoch, požiadali o poskytnutie lehoty 20 dní na zaujatie stanoviska odporcu...)

- pokyn   sudcu   zo   dňa   29. 10. 2010   adresovaný   právnemu   zástupcovi   odporcu na doručenie dokladov t. j., že požadované údaje zabezpečí priamo z banky P. a súhlas k sprístupneniu informácií, t. j. k zverejneniu bankového tajomstva súdu neposkytol (ust. § 38 ods. 1 BWG, ust. § 38 ods. 2 r.5) s tým, že akonáhle obdrží údaje, poskytne ich súdu

- uznesenie č. k. 10 96/2006-192 zo dňa 4. 4. 2011, ktorým súd ustanovil tlmočníka z jazyka nemeckého...

- opakovaná žiadosť Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. 4. 2011 adresovaná B.

- pokyn   sudcu   zo   dňa   27. 4. 2011   doručiť   odvolanie   s   výzvou   na   vyjadrenie   sa k nemu   právnemu   zástupcovi   navrhovateľky,   predložiť   vec   s   predkladacou   správou Krajskému súdu v Bratislave

- predkladacia správa pre odvolací súd zo dňa 10. 6. 2011 doručená Krajskému súdu v Bratislave dňa 21. 6. 2011

- uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 266/2011-217 zo dňa 30. 6. 2011 právoplatné dňa 29. 9. 2011 (uznesenie súdu sa v napadnutej časti potvrdzuje) spis bol vrátený z Krajského súdu v Bratislave dňa 6. 9. 2011 Okresnému súdu Bratislava I

- pokyn sudcu zo dňa 16. 1. 2012, či bol zložený preddavok na trovy, ak nie, dať na vymáhanie   a   predložiť   vec   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   prípravu   uznesenia o priznaní odmeny tlmočníka, doručiť preklad opätovne Rakúskej banke

- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-238 zo dňa 6. 2. 2012 o priznaní odmeny za preklad

- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-244 zo dňa 16. 5. 2012, ktorým súd poveril tlmočníka na preklad listu od B. a pokyn sudcu na doručenie odpovede rakúskej banky právnemu zástupcovi navrhovateľky a právnemu zástupcovi odporcu

- dňa 16. 5. 2012 sudca stanovil vo vecí termín pojednávania na deň 9. 7. 2012.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je vyporiadanie BSM. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto   majetkového   spoločenstva.   Faktická   zložitosť   veci   bola   v tomto   konaní   vyvolaná najmä   nutnosťou   pribratia   tlmočníčky   z nemeckého   jazyka   v súvislosti   s dožiadaniami okresného súdu smerovanými na rakúsku banku, kde majú byť vedené účty, na ktorých finančné prostriedky by mali patriť do BSM. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne zložité, pričom existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku   postupu   a prerokovania uvedených majetkových sporov, takže pri efektívnejšom a sústredenejšom postupe mohol okresný súd v namietanom konaní postupovať plynulejšie.

Ústavný súd v spojitosti s tým upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08 I. ÚS 7/2011).

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania v procesnom postavení navrhovateľky. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by   bolo   potrebné   pripísať   na   jej   ťarchu   v súvislosti   s doterajšou   dĺžkou   namietaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a z vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   a najmä z obsahu   súvisiaceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   v doterajšom   priebehu   namietaného konania zistil jedno obdobie dlhodobejšej nečinnosti, a to od 28. júna 2006 (podanie návrhu na začatie konania) do 7. novembra 2007 (termín pojednávania).

K uvedenému   obdobiu   dlhodobejšej   nečinnosti   okresného   súdu   ústavný   súd poznamenáva, že aj keď v jeho priebehu došlo k zmene zákonného sudcu, táto skutočnosť nezbavuje okresný súd zodpovednosti za nečinnosť v namietanom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že predsedníčka okresného súdu dôvodnosť jej adresovanej sťažnosti   na prieťahy   v konaní   z 2.   februára   2010   sama   uznala   aj   vo   svojej   odpovedi z 22. februára   2010   adresovanej   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   a súčasne   sa za vzniknutú situáciu ospravedlnila. Pokiaľ však v rámci svojho vyjadrenia argumentovala aj „vysokým   nápadom   v oddelení   7 C   a pretrvávajúcim   veľkým   počtom   nevybavených vecí...“, ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (napr.   IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať ani tú   časť   vyjadrenia   predsedníčky   okresného súdu   k sťažnosti,   pokiaľ   celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   zdôvodňovala „podaniami zo strany sťažovateľky, ktoré bolo potrebné riešiť“, pretože využitie všetkých procesných prostriedkov na obhajobu svojich práv realizovaných v súlade s Občianskym súdnym poriadkom nemožno pripísať na ťarchu účastníkov konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 96/2006,   v ktorom   sa   meritórne nerozhodlo už po viac ako 6 rokoch jeho trvania, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného sťažovateľka v dôsledku prieťahov v konaní „má pocit bezradnosti z toho, že sa svojho práva nemôže domôcť cestou súdu“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C 96/2006   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 500   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou   kanceláriou   I.   S.,   s. r. o.,   B.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   127,16   €,   t. j.   spolu 381,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 404,37 €. Keďže Advokátska kancelária I. S., s. r. o., B., je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 485,24 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie I. S., s. r. o., B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP), v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012