znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 130/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o. „v konkurze“, K., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S/118/2007 a jeho uzneseniami zo 6. marca 2009 a z 3. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   ako   odvolacieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Sžf/49/2009   a   jeho uznesením z 10. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo/2/2010 a jeho uznesením z 22. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o. „v konkurze“, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.   „v   konkurze“,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorú doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 24. mája 2010 a 7. júla 2010. Predmetnou sťažnosťou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 S/118/2007 a jeho uzneseniami zo 6. marca 2009 a z 3. júna 2010, postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/49/2009 a jeho uznesením z 10. decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo/2/2010 a jeho uznesením z 22. apríla 2010.

Sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   na   krajskom   súde   domáhala   preskúmania zákonnosti   postupu   a   rozhodnutí   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   a   Colného úradu K. Žiadosťou z 26. októbra 2007 požiadala krajský súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Krajský súd uznesením č. k. 6 S/118/2007-90 zo 6. marca 2009 (ďalej aj „uznesenie   krajského   súdu   o   neustanovení   zástupcu“)   rozhodol   tak,   že   sťažovateľkinej žiadosti   nevyhovel. Na   základe   odvolania   sťažovateľky   najvyšší   súd   potvrdil   uznesenie krajského súdu svojím uznesením sp. zn. 3 Sžf/49/2009 z 10. decembra 2009 (ďalej aj „uznesenie   odvolacieho   súdu“).   Proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka dovolanie   zo   6.   januára   2010,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Sdo/2/2010 z 22. apríla 2010, ktorým dovolacie konanie z dôvodu nedostatku právomoci zastavil (ďalej aj „uznesenie dovolacieho súdu“).

Krajský   súd   výzvou   z   29.   decembra   2009   vyzval   sťažovateľku,   aby   predložila splnomocnenie udelené advokátovi na jej zastupovanie v konaní, a to v lehote 10 dní od doručenia   výzvy   s   upozornením,   že   po   márnom   uplynutí   lehoty   súd   konanie   zastaví. Z dôvodu,   že   sťažovateľka   v   uvedenej   lehote   nepredložila   splnomocnenie   udelené advokátovi, krajský súd uznesením č. k. 6 S/118/2007-127 z 3. júna 2010 konanie zastavil z dôvodu, že sťažovateľka nebola zastúpená podľa § 250a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP“), (ďalej aj „uznesenie krajského súdu o zastavení konania“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   poukazuje   na   ustanovenia   Obchodného   zákonníka o základnom imaní a podáva vlastný právny výklad o „ručení spoločnosti za svoje záväzky celým svojím majetkom“ s tým, že zaplatenie súdneho poplatku zo základného imania by viedlo k jeho zníženiu pod zákonom ustanovenú minimálnu hodnotu. Uvádza, že ústavný súd v dvoch prípadoch vyhovel jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu s tým, že ústavný súd skúmal jej skutočné majetkové pomery. „Preto aj z tohto pohľadu, ak oba súdy majetnosť žalobkyne vyvodzujú len z tohto jediného faktu (zápis základného imania v OR), bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania, je ich rozhodnutie zaťažené porušením ústavných princípov rovnosti účastníkov konania a spravodlivého prejednania veci, nakoľko samotný fakt zapísaného základného imania nemôže byť považovaný za dôkaz existencie majetku   pre   potreby   platenia   súdnych   poplatkov   a   nákladov   na   právne   zastúpenie advokátom....

Dokonca, keby aj žiadateľka k žiadosti nepriložila vôbec žiadne dôkazy,   súd má nesporne   povinnosť   zistiť   skutočné   majetkové   pomery   žiadateľky   a   postupovať   pri rozhodovaní o tejto otázke prípadne aj podľa ust. § 43 OSP. V tomto prípade však súd doplnenie   dôkazov   nepožadoval   a   napriek   tomu   svoje   negatívne   rozhodnutie   odôvodnil nepreukázaním majetkových pomerov žalobkyňou takých, ktoré by súdu umožňovali žiadosti vyhovieť. K tomuto negatívnemu rozhodnutiu súd nesporne dospel porušením ústavného práva žalobkyne na spravodlivé prejednanie jej veci...

Oba súdy taktiež vyslovili, že výška súdneho poplatku nie je natoľko vysoká (66 €), aby ju Sťažovateľka nemohla zaplatiť...

Sťažovateľka už   prvostupňovému súdu listinné preukázala,   že   majetok   má,   avšak nemôže s ním nakladať. Predložila súdu rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. 6Cb 275/01, z ktorého nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že o všetok svoj majetok v hodnote cca 830 000,- € bola nezákonne pripravená práve Krajským súdom Košice...

Sťažovateľka   súdu   rovnako   preukázala,   že   technologický   majetok   v   hodnote   cca 10 mil. € jej zaistil Colný úrad K., takže ani s týmto majetkom nemôže nakladať.

Z rozsudku NS SR č. k. 7Sž 67/02, priloženého k žiadosti o pridelenie právneho zástupcu vyplýva, že Sťažovateľka za porušenie colných predpisov nenesie zodpovednosť a colný orgán mal správne konanie voči nej zastaviť v plnom rozsahu....

Aj   prvostupňový   aj   odvolací   súd   zaujali   stanovisko,   že   sa   nejedná   o   tak   vysoký poplatok, aby ho Sťažovateľka nemohla zaplatiť.   Ničím však nezdôvodnili, v čom vidia skutočnosť, že poplatok nie je až tak vysoký a akými úvahami sa riadili pri rozhodovaní o tejto otázke....

Dodávam, že 1000,- Sk poplatok zaplatený a súdom vrátený, na ktorý súd poukazuje, nebol   zaplatený   z   majetku   Sťažovateľky,   ale   za   Sťažovateľku   ho   zaplatil   jej   konateľ zo svojich   osobných   zdrojov,   keď   si   to   mohol   dovoliť.   Naopak,   z   daňových   priznaní nesporne vyplýva, že od 5. 10. 2000 mala Sťažovateľka nulový príjem a s vôbec žiadnou ďalšou časťou svojho majetku nemohla nakladať.“

Pokiaľ   ide   o   argument,   že   sťažovateľka   je   podnikateľka   a   podnikateľské   riziko nemožno   prenášať   na   štát,   sťažovateľka   uvádza,   že   argumentáciu «prevzala...   z   JUDr. Edmund Horváth – seminár „Súdne poplatky a trovy konania“, organizovaný Justičnou akadémiou, B. Bystrica, 4. marca 2009, s ktorou sa stotožňuje...». Predmetný dokument obsahuje analýzu relevantných článkov ústavy, Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnutí ústavného   súdu,   najvyššieho   súdu,   Ústavného   súdu   Českej   republiky   a   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovateľka poukazuje na to, že skúmanie toho, či u účastníka sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, je potrebné vykonať len v rozsahu podľa § 138 ods. 1 OSP, pričom uvedené ustanovenie nerozlišuje, či účastník je fyzická osoba alebo právnická   osoba. „Sťažovateľka   preto   namieta,   že   odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o   jej odvolaní   voči   neodpusteniu   súdnych   poplatkov   a   nepridelení   právneho   zástupcu v odvolacom   konaní   rozhodol   prostredníctvom   svojvoľného   výkladu   ust.   §   138(1)   OSP, nerešpektovaním jeho znenia, porušiac ústavný princíp rovnosti účastníkov v konaní.“

V   doplnení   sťažnosti   z   24.   mája   2010   sťažovateľka   uvádza,   že   uznesením dovolacieho súdu najvyšší súd „porušil právo Sťažovateľky na spravodlivé prejednanie jej veci nestranným a nezávislým súdom, porušil jej právo na prístup k súdu a uprel jej právo na spravodlivosť.

V   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   vidí   Sťažovateľka   protirečenie,   ktoré   ostalo nevysvetlené.... ako mohol v takomto prípade vo veci ustanovenia právneho zástupcu konať odvolací súd a... súd prvostupňový, ak bolo toto konanie konaním vo veci v správnom súdnictve a ak spoločnosť nebola zastúpená právnym zástupcom... a v konaní existovala neodstránená prekážka nezaplateného súdneho poplatku.“.

V doplnení sťažnosti z 2. júla 2010 sťažovateľka v súvislosti s uznesením krajského súdu   o   zastavení   konania   uvádza,   že „zastavením   konania...   na   podklade   uvedeného procesného   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na spravodlivé prejednanie jej veci, na prístup k súdu a vo svojej podstate znamená odopretie spravodlivosti súdom“.

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, „... že došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé prejednanie jej veci, na prístup k súdu a vo svojej podstate znamená odopretie spravodlivosti súdom...“,a v nadväznosti na to, aby „… zrušil uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 10. 12. 2009 č.   k.   3   Sžf   49/2009,   zrušil   uznesenie   Krajského   súdu   Košice   zo   dňa   6.   3.   2009,   č.   k. 6 S 118/2007 a aby vec vrátil príslušnému súdu na nové rozhodnutie.

… priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500,- €, ako aj náhradu trov konania a právneho zastúpenia.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 S/118/2007 a jeho uzneseniu zo 6. marca 2009 o neustanovení zástupcu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv a práv postupom a napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 6 S/118/2007-90 zo 6. marca 2009 o neustanovení zástupcu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti označenému postupu a napadnutému uzneseniu krajského súdu o neustanovení zástupcu, odmietol aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému postupu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/49/2009 a k jeho uzneseniu z 10. decembra 2009

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, porušenie rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, porušenie svojho práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   účinný   právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a porušenie rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 2 listiny postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 3 Sžf/49/2009 a jeho uznesením z 10. decembra 2009.

Najvyšší súd ako odvolací súd skúmal vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu, ktorým tento nevyhovel žiadosti sťažovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, pričom uviedol:

„Obchodný register vedie okresný súd v sídle krajského súdu, v danom prípade je registrovým súdom Okresný súd Košice I, preto nebolo nutné dokazovať túto skutočnosť ako známu súdu z jeho činnosti. Navyše obchodný register je verejne prístupný, každý má právo do neho nahliadať a vedie sa aj v elektronickej forme.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu. Odvolací   súd   ešte   uvádza   že   navrhovateľ   ako   právnická   osoba   vznikol   za   účelom podnikania. Riziko neúspechu, ktoré z podnikateľskej činnosti plynie, nemôže znášať štát. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu, čo je neprípustné, pretože každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obchodný zákonník).“

Krajský súd pritom v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia zo 6. marca 2009 uviedol:

„V danom prípade súd... dospel k záveru, že nie sú splnené... predpoklady (podľa § 138   ods.   1   OSP,   pozn.), pretože   pomery   žalobcu   neodôvodňujú   jeho   oslobodenie   od súdnych poplatkov. Z výpisu z obchodného registra zo dňa 6. 3. 2009 súd zistil, že žalobca je   zapísaný   ako   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   so   základným   majetkom   2.000,-   Sk (správne má byť 200.000,- Sk) a na jej majetok do dnešného dňa nebol vyhlásený konkurz. Súd   je   preto   toho   názoru,   že   samotné   daňové   priznanie   podávané   žalobcom   ešte nepreukazuje, že žalobca nemá iný majetok v inej forme ako to vyplýva z vyššie označeného výpisu z obchodného registra žalobcu. Žalobca súdu nepreukázal, že sa dostal do takej situácie, že by nemohol zaplatiť súdny poplatok 2.000,- Sk, ak v predmetnom konaní zaplatil súdny poplatok 1.000,- Sk za vydanie predbežného opatrenia, ktoré mu súd vrátil. Súdny poplatok   66,-   eur...   nie je   tak   vysokým   poplatkom,   že by žalobca tento poplatok   nebol schopný zaplatiť, a preto... žalobca nespĺňa predpoklady pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov,   keďže   nie   sú   u   neho   splnené   predpoklady,   aby   bol   oslobodený   od   súdnych poplatkov.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, pričom argumentuje najmä tým, že § 30 ods. 1, resp. § 138 ods. 1 OSP účastníkov konania nerozlišuje na fyzické osoby a na právnické osoby.

Podľa   §   30   ods.   1   OSP   účastníkovi,   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Konanie podľa § 30 ods. 1 OSP sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať, že spĺňa predpoklady na ustanovenie zástupcu, okrem iných teda aj to, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľ v konaní podľa § 30 ods. 1 OSP je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 OSP) a je povinný k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (§ 79 ods. 2 OSP). Tento účastník je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je závislý od skutkových zistení a ním navrhnutých a súdom vykonaných dôkazov. Ak dostatočne nepreukáže svoje tvrdenia   tom,   že   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (neunesie dôkazné bremeno), súd jeho návrh na ustanovenie zástupcu zamietne (resp. tomuto návrhu nevyhovie).

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   návrhu   sťažovateľky   na ustanovenie zástupcu nevyhovel z dôvodu, že „nepreukázal[a], že sa dostal[a] do takej situácie, že by [nemohla] zaplatiť súdny poplatok“, a tiež uviedol, že „samotné daňové priznanie ešte nepreukazuje, že žalobca nemá iný majetok v inej forme“. Krajský súd takto dospel   k   záveru,   že   sťažovateľka   dostatočne   nepreukázala,   že   spĺňa   predpoklady   na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   ďalej   vychádzal   z   údajov   na   výpise z obchodného registra sťažovateľky, predovšetkým z údaja o základnom imaní 200 000 Sk (ktorý krajský súd označuje ako „základný majetok“), a zo zistenia, že v čase rozhodovania krajského   súdu   nebol   na   sťažovateľku   vyhlásený   konkurz.   Najvyšší   súd   sa   s   týmito dôvodmi stotožnil, pričom doplnil ďalšie dôvody, prihliadnuc na to, že „navrhovateľ ako právnická osoba vznikol za účelom podnikania. Riziko neúspechu, ktoré z podnikateľskej činnosti plynie, nemôže znášať štát. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské riziko... prechádzalo na štát,... každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť...“.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   §   138   ods.   1   OSP   používa   pojem „účastník“,   pričom   nerozlišuje,   či   ide   o   fyzickú   osobu   alebo   právnickú   osobu.   To,   či v konaní je účastníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, prináša so sebou ale určité prirodzené dôsledky, ktoré vedú k odlišnému prístupu zo strany všeobecných súdov (napr. pri skúmaní procesnej spôsobilosti sa u fyzickej osoby vychádza zo spôsobilosti na právne úkony, pri právnickej osobe z ustanovení zákona, ktoré určujú, kto je oprávnený konať za právnickú   osobu,   teda   kto   je   jej   štatutárnym   orgánom).   Táto   prirodzená   diferenciácia v závislosti   od   povahy   účastníka   konania   nie   je   porušením   zásady   rovnosti   účastníkov konania.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho   konania   (osobitne   sporového   konania)   majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a   ktorý   z   účastníkov   je   žalovaný   (II.   ÚS   35/02, IV. ÚS 126/09).

V kontexte konania podľa § 30 ods. 1 OSP uplatnenie zásady rovnosti účastníkov okrem   iných   znamená, že   každý   účastník,   bez   ohľadu   na   to,   či   právnická   osoba   alebo fyzická   osoba,   má   právo   požiadať   o   ustanovenie   zástupcu,   súd   je   povinný   účastníkovi poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a žiadosť účastníka podľa § 30 ods. 1 OSP prejednať a o nej rozhodnúť. Navrhovateľ v konaní podľa § 30 ods. 1 OSP, či už právnická osoba alebo fyzická osoba, bude ale zodpovedný za unesenie dôkazného bremena, teda   okrem   iných   za   to,   či   dostatočne   preukáže,   že   jeho pomery   odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Povaha účastníka konania bude spravidla ovplyvňovať druh dôkazných prostriedkov, ktorými účastník preukáže svoje pomery.

V prípade právnických osôb založených na účely podnikania, osobitne kapitálových obchodných   spoločností,   je   dôvodné   vychádzať   z   predpokladu,   že   takýto   účastník   má obchodný   majetok   v   rozsahu   základného   imania,   ktorého   výška   a   rozsah   splatenia   je uverejnená v obchodnom registri. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na zásadu tvorby a zachovania základného imania, ktorá sa týka aj spoločnosti s ručením obmedzeným a je vyjadrená   napr.   v   ustanoveniach   Obchodného   zákonníka   o   povinnosti   splatiť   vklady v určitom rozsahu už pred vznikom spoločnosti, napr. § 59 ods. 2, § 111 ods. 1, ods. 2 Obchodného   zákonníka,   o   povinnosti   určiť   hodnotu   nepeňažného   vkladu   znaleckým posudkom § 59 ods. 3 Obchodného zákonníka, o povinnosti spoločníkov splatiť vklady v určitej lehote § 113 ods. 1 Obchodného zákonníka, o možnosti zvýšiť základné imanie peňažnými vkladmi až po úplnom splatení doterajších peňažných vkladov podľa § 142 Obchodného zákonníka, o povinnostiach voči veriteľom spoločnosti pri znížení základného imania   podľa   §   147   ods.   1   Obchodného   zákonníka   a   pod.   Predpoklad   o   existencii obchodného   majetku   v   rozsahu   základného   imania   však   nemôže   byť   uplatňovaný spôsobom,   ktorý   by   efektívne   zabraňoval   obchodným   spoločnostiam   právo   na   prístup k súdu len z dôvodu nedostatku majetku (m. m. PL. ÚS 38/99). Všeobecné súdy v súlade s princípom   rovnosti   účastníkov   musia   prejednať   návrh   obchodnej   spoločnosti   ako účastníka podľa § 30 OSP a poskytnúť jej možnosť preukázať svoje tvrdenia o dôvodoch na oslobodenie od súdnych poplatkov. Záver o tom, že obchodné spoločnosti nemôžu byť oslobodené od súdnych poplatkov, prípadne im nemožno ustanoviť zástupcu podľa § 30 OSP, nevyplýva z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a bol by neústavný a zjavne arbitrárny.

V tomto prípade krajský   súd a najvyšší   súd ako odvolací súd prerokovali návrh sťažovateľky na ustanovenie zástupcu, sťažovateľke poskytli možnosť preukázať, že jej pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe zistených skutočností dospeli k záveru, že sťažovateľka nepreukázala, že sú dané zákonné dôvody podľa § 30 OSP v spojení s § 138 ods. 1 OSP, pre ktoré by jej mal byť ustanovený zástupca z radov advokátov.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu   v   spojení   s   postupom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   žiadosti sťažovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nie je svojvoľný, teda arbitrárny, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 30, § 120 ods. 1, § 138 ods. 1 OSP) a najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   v   spojení   s   krajským   súdom   svoje   závery   primerane odôvodnili.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v ktorej konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len naznačovali možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   nezistil   ani   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/49/2009 a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, porušením rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, porušením práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a porušením rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 2 listiny a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a jeho postupu v konaní sp. zn. 3 Sžf/49/2009 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo/2/2010 a k jeho uzneseniu z 22. apríla 2010

Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho uznesenie sp. zn. 1   Sdo/2/2010   z   22.   apríla   2010,   ktorým   najvyšší   súd   dovolacie   konanie   zastavil, sťažovateľka v sťažnosti   uviedla, že svojím   postupom   a rozhodnutím   najvyšší   súd   ako dovolací súd „porušil právo Sťažovateľky na spravodlivé prejednanie jej veci nestranným a nezávislým   súdom,   porušil   jej   právo   na   prístup   k   súdu   a   uprel   jej   právo   na spravodlivosť“. Z obsahu sťažnosti   sťažovateľky v tejto časti vyplýva, že sťažovateľka namieta,   že   uvedeným   postupom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   a   jeho rozhodnutím o zastavení konania malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V relevantnej časti svojho uznesenia najvyšší súd ako dovolací súd uviedol:„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. (§ 236 ods. 1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých Najvyšší súd... nie je súdom dovolacím.

V   konaní   sa   navrhovateľ   domáhal   preskúmania   právoplatného   rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti OSP, v ktorej Najvyšší súd... nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací, nemá právomoc konať.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   s   poukazom   na   §   104   ods.   1   v   spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   právny   názor   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   je   zdôvodnený   dostatočne,   preto   ho   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený,   je   logický   a   vyplýva   z   výkladu   platnej   právnej   úpravy.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad § 246c ods. 1 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k   napadnutému konaniu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 S/118/2007 a k jeho uzneseniu z 3. júna 2010 o zastavení konania

Pokiaľ ide o postup krajského súdu a jeho uznesenie č. k. 6 S/118/2007-127 z 3. júna 2010 o zastavení konania, sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo k „porušeniu jej základného práva na spravodlivé prejednanie jej veci, na prístup k súdu a vo svojej podstate znamená odopretie spravodlivosti súdom“. Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   v   tejto   časti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta,   že uvedeným postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím o zastavení konania malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že už spomenutý princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (vyjadrený aj v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) znamená, že ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmať   postup   a   rozhodnutie   súdu,   ak   o   ochrane základných práv a slobôd rozhoduje na základe riadneho opravného prostriedku iný súd v systéme všeobecného súdnictva. Podľa § 250d ods. 3 OSP proti uzneseniu, ktorým súd zastaví konanie z dôvodu, že žalobca nie je zastúpený podľa § 250a, je odvolanie prípustné. Vychádzajúc   zo   subsidiárnej   právomoci   ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností uzavrel, že vo veci postupu krajského súdu a jeho uznesenia o zastavení konania je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc čl. 127 ods. 1 ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu a jeho uznesením o zastavení konania pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa návrhom   sťažovateľky   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   na   konanie   pred ústavným súdom a jej ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. apríla 2011